Novinky

« Späť

2. týždeň v Cezročnom období

2. týždeň v Cezročnom období

Liturgický kalendár týždňa: streda, 17. januára – sv. Antona, opáta – spomienka (b); sobota, 20. januára – sv. Fabiána, pápeža a mučeníka – ľubovoľná spomienka (č); alebo sv. Šebastiána, mučeníka – ľubovoľná spomienka (č); alebo Panny Márie v sobotu – ľubovoľná spomienka (b). Svätý Šebastián, jeden zo svätcov soboty, je hlavným patrónom Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, preto je tento deň v Ordinariáte liturgicky slávený ako sviatok, v katedrále sv. Šebastiána Ordinariátu na Peknej ceste ako slávnosť. Od 18. do 25. januára je Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Čítania Druhej nedele v Cezročnom období začínajú staťou z Prvej knihy Samuelovej (1 Sam 3, 3b-10. 19), v ktorej sa Samuel učí rozpoznávať hlas Pána. Keďže od Héliho sa to naučiť nemohol, bol odkázaný sám na seba. Ako sa ukázalo, naučil sa to dobre, keďže sa z neho stal veľký prorok. Dá sa povedať, že ovládať túto schopnosť, či aspoň snažiť sa o to, je veľkou výzvou aj pre každého z nás.

Druhé čítanie z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 6, 13c-15a. 17-20) je o našej kresťanskej integrite, ktorou je jednota čistoty tela i ducha, súlad viery so skutkami.

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 35-42) sa sústreďuje na moment, kedy Ján Krstiteľ označí dvom svojim priateľom – Ondrejovi a Šimonovi Petrovi – Ježiša ako Božieho Baránka a následne dômyselný spôsob, ako sa o tom tí dvaja presvedčili. Natrvalo.

V pondelkovom evanjeliu (Mk 2, 18-22), ktoré je rovnako ako minulý týždeň, podľa Marka, sa Jánovi učeníci sťažujú, že oni sa postia, zatiaľ čo Ježišovi nie. A Ježiš im vysvetlí, že kým je On medzi nimi, nepostia sa, ale prídu dni, „keď im ženícha vezmú“, a vtedy sa budú postiť aj oni.

Evanjelium z utorka (Mk 2, 23-28) je priamym pokračovaním toho z predošlého dňa: aj tu vyčítajú Ježišovi odlišnosť konania Jeho učeníkov od toho, čo je dovolené robiť v sobotu. Vypočujeme si, že „sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom nad sobotou“.

V stredu je evanjelium (Mk 3, 1-6) opäť o sobote: privedie nás do synagógy, kde Ježiš napriek tomu, že je sobota a prítomní farizeji striehli, čo urobí, uzdraví človeka so „suchou“ rukou. V podstate presne v zmysle evanjelia z predošlého dňa, kde je povedané, že „Syn človeka je pánom nad sobotou“. A tak získali farizeji zámienku, prečo sa radiť s herodiánmi o tom, ako Ježiša zahubiť.

Vo štvrtok budeme pokračovať Markovom evanjeliu (Mk 3, 7-12) tam, kde sa Ježiš utiahne s učeníkmi k moru, kde z loďky učil veľké zástupy ľudí z Galiley a Judey i Jeruzalema a kde ho na základe Jeho dovtedajších uzdravení aj nečistí duchovia uznali za Božieho Syna.

Piatkové evanjelium (Mk 3, 13-19) je obrazom ustanovenia Dvanástich: Šimona (Petra), Jakuba Zebedejovho, Jakubovho brata Jána, Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Tadeáša, Šimona Kananejského a Judáša Iškariotského.

Sobotné evanjeliové čítanie (Mk 3, 20-21) je pokračovaním piatkového a patrí k najkratším. V dvoch vetách popisuje situáciu, kedy Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do tak preplneného domu, v že sa v ňom nedalo ani najesť, takže Ho chceli odtiaľ odviesť.

Nedeľné texty by mohli byť tými, ktoré – nielen preto, že tento týždeň otvárajú – sa stanú ústrednými pre naše zamýšľanie sa nad nimi, sebou i naším pôsobením v našom živote. Nastoľujú otázku schopnosti rozpoznať Boží hlas a správne s ním naložiť a zároveň sa aj vedieť presvedčiť o správnosti nášho úsudku. Tak, ako sa Samuel učil a napokon naučil rozpoznať Pánov hlas, potrebujeme sa aj my zamýšľať nad tým, ako vnímame naše okolie, či sme pripravení identifikovať to, čo nám Pán rôznymi spôsobmi dáva najavo a zároveň sa k týmto zisteniam aj aktívne postaviť a uvádzať ich do našich životov. Či si zvykneme klásť otázku: „čo mi chce Pán týmto dať vedieť?“. Alebo len pasívne plávame životom a týmto signálom nevenujeme pozornosť. Buďme tými, ktorí chodia po svete s otvorenými očami a nastavenými ušami a vnímajme. Nikdy nevieme, kedy a akou formou nám Pán dá niečo najavo. Buďme zároveň obozretní tak, ako boli Ondrej a Šimon. Možno sme si pri počúvaní Evanjelia ani neuvedomili, aká kľúčová pre danú situáciu bola vôľa Ondreja a Šimona vidieť príbytok toho, ktorého Ján Krstiteľ označil ako Božieho Syna. Mohlo by sa nám to zdať až od veci, opak je ale pravdou. Veď oni okrem počúvania Jeho slov chceli vidieť, ako býva, chceli poznať Jeho súkromie, nie počuť ďalšie slová. Ak nedeľný list Korinťanom hovorí o kresťanskej integrite v inej súvislosti, toto je toho tiež krásny príklad v inej rovine: Ondrej a Šimon vedeli, že keď nazrú do takpovediac súkromia Pána Ježiša, rýchlo zistia, či Jeho život, ktorý je skrytý pred väčšinou ľudí, zodpovedá Jeho slovám. Inak povedané, či Ježiš žije to, čo hlása. A to je naozaj ten najspoľahlivejší spôsob, ako sa presvedčiť o podstate človeka. Aj my sme dnes naučení od mnohých ľudí počúvať o skromnosti, pokore, poslušnosti či záujme o slabých a chudobných, ale keď sa prizrieme bližšie na to, ako v skutočnosti oni sami žijú, zistíme hlboký rozpor medzi ich slovami a činmi. Všetci sme svedkami obrovskej popularity bulváru. Aj keď ho my kresťania nevnímame ako hodnotu, predsa len treba povedať, že spĺňa aj jednu pozitívnu funkciu: bez zábran dáva nazrieť so súkromia tých, ktorí sú verejne činní, a umožňuje tak urobiť si obraz aj o hodnotách, ktoré oni sami v skutočnosti vyznávajú a uznávajú. Tak sa bulvár môže niekedy stať aj indikátorom, či niektorí verejne známi ľudia žijú to, čo hlásajú, alebo „vodu kážu, a víno pijú“. Vo vzťahoch, morálke i materiálnom svete.

Nemusí to však byť iba bulvár. V spleti obrovskej škály televíznych kanálov v týchto dňoch púta zaslúženú pozornosť nový veľký seriál televízie BBC pod názvom McMafia. Veľmi realisticky, až s dokumentárnou vernosťou, investigatívnym spôsobom zachytáva vonkajšie pozlátko, ale aj a najmä skryté prepletence veľkých peňazí, biznisu, zákulisnej politiky a šedej ekonomiky. Je to vlastne realistický obraz tých, čo sa navonok tvária ako ctihodní občania, ale ich reálny spôsob života je od poctivosti na míle vzdialený. Ukazuje odvrátenú stranu lesku „veľkého sveta“ a je tiež upozornením, že ľudí je treba posudzovať nielen podľa toho, ako vystupujú navonok, ale ako žijú vlastné životy.

Nech sú nám teda texty tohto týždňa, osobitne čítania Druhej cezročnej nedele, povzbudením, návodom i motiváciou, aby sme my sami boli pre seba i druhých tými, ktorí to, čo hlásajú, aj reálne žijú. Alebo: hlásajú iba to, čo  reálne žijú? Teda tí, ktorí sú stelesnením kresťanskej integrity a praktickým príkladom, že sa takýmto spôsobom žiť dá.

Máme byť soľou zeme a svetlom sveta, toto je jedna zo spoľahlivých ciest, ako to dosiahnuť.