Novinky

« Späť

Šiesta veľkonočná nedeľa (B)

Šiesta veľkonočná nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 6. mája – Šiesta veľkonočná nedeľa; sv. Dominik Sávio; sv. Marián, lektor; sv. Ján Sarkander, kňaz a mučeník; (b); pondelok, 7. mája – Pondelok po 6. veľkonočnej nedeli; bl. Gizela; (b); utorok, 8. mája – Utorok po 6. veľkonočnej nedeli; sv. Viktor, mučeník; bl. (Františka) Ulrika Nisch, panna; (b); streda, 9. mája – Streda po 6. veľkonočnej nedeli; sv. Pachomius, opát; sv. Beátus, kňaz a pustovník; (b); štvrtok, 10. mája – Nanebovstúpenie Pána, slávnosť – PRIKÁZANÝ SVIATOK; sv. Ján z Avily, kňaz; bl. Beatrica, panna; (b); piatok, 11. mája – Piatok po 6. veľkonočnej nedeli, (b); bl. Sára Salkaháziová, panna a mučenica, ľubovoľná spomienka, (č); sobota, 12. mája – Sobota po 6. veľkonočnej nedeli, (b); sv. Nereus a Achileus, mučeníci, ľubovoľná spomienka, (č); alebo sv. Pankráca, ľubovoľná spomienka, (č).

Pondelok, utorok a streda sú prosebnými dňami, záväzný z nich je iba jeden. Obsahom prosebných dní sú prosby za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu. Určujú sa na tri dni pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána. Témami prosebných dní na Slovensku (každá biskupská konferencia si môže určiť svoje) sú 1. prosba za požehnanie úrody; 2) prosba za rozličné potreby; 3) Evanjelium života (na ochranu počatého života).

Štvrtok je prikázaný sviatokNanebovstúpenia Pána.

Prvým čítaním Šiestej Veľkonočnej nedeleje úryvok zo Skutkov apoštolov(Sk 10, 25-26. 34-35. 44-48). Petra, prichádzajúceho do Cézarey, víta stotník Kornélius poklonou. Peter ho dvíha s argumentom, že aj on je človek. Potom konštatuje, že vidí, že Boh nikoho neuprednostňuje ale v každom národe mu je milý ten, kto sa Ho bojí a koná spravodlivo. Pritom na všetkých, ktorí ho počúvajú, zostupuje Duch Svätý. Vrátane pohanov. Preto ich Peter rozkázal pokrstiť. Úryvok prinášajúci informáciu o prijatí prvého pohana do Cirkvi. Cézarea bolo krásne centrum, kde sídlili rímski prokurátori so svojou posádkou. Tu býval aj Kornélius. Svojou poklonou si možno chcel Petra uctiť ako Božieho posla. Nasledujúci dialóg je potom o zbližovaní dvoch oddelených svetov – Židov a nežidov. Petrova reč je akýmsi modelom ohlasovania kresťanstva pohanom. Asi tak, ako to robili prví misionári. Vtedy bola táto aktivita dôležitá, lebo Židia boli uzavretí a považovali sa za vyvolených, teda boli presvedčení, že Kristova zvesť spásy je určená iba im. Preto ak sa v tých časoch niekto chcel stať oficiálne veriacim, musel prijať všetky vtedy platné židovské zásady a pravidlá života. Vieme, ako Pavol proti tomuto bojoval celý život. Brat/sestra, pouvažuj, či aj Ty nemáš podobné predsudky, či sa aj ty nepovažuješ za vyvolenú elitu a nehovoríš si, že si lepší ako tí druhí. Kristus chce patriť každému, kto v Neho verí a šíri Jeho zvesť vo svojom svete. Preto je dobré posudzovať každého človeka až podľa jeho činov, nie iba náležitosti k národu či rase. Buďme v tomto dôslední. V dnešnom čase je to naozaj aktuálna téma.

Druhým čítanímje stať z Prvého Jánovho listu (1 Jn 4, 7-10). Apoštol vyzýva k láske a upozorňuje pritom, že láska je neoddeliteľnou súčasťou života kresťana. Svoju výzvu uzatvára upozornením, že nie my sme milovali Boha, ale Boh miloval nás. Dôkazom toho je fakt, že poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Svätý Ján teda hovorí o základnej vlastnosti každého kresťana, ktorou je láska. Tá patrí k hlavnému svedectvu kresťana o zmysle a cieli života. Veď Boh sám je Láska. Ak teda kresťan tvorí spoločenstvo so svojím Bohom, musí k nemu nerozlučne patriť láska. Tá, ktorú sme najprv dostali od Boha ako nezaslúžený dar, a ktorú máme šíriť ďalej. Veď ten, kto miluje Boha a je preniknutý Jeho láskou, nemôže robiť iné, len túto lásku ďalej šíriť medzi ostatných ľudí. Spomeňme si: aj Ježiš sa za svojho života venoval aj tým, ktorí neboli na Jeho strane: zákonníkom, farizejom a iným, a to až do takej miery, že bol obviňovaný, že „prijíma hriešnikov a jedáva s nimi (Lk 15, 1). Z iného mieste evanjelia je známa aj Jeho obrana, keď hovorí: „...lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Lk 5, 31). Preto je, brat/sestra, pri tejto príležitosti dobré opýtať sa seba samého: konám ja tak, aby vo mne ľudia z môjho okolia cítili moju lásku k nim? Nemám voči niektorým ľuďom zbytočné predsudky?

Evanjelium podľa Jána(Jn 15, 9-17) priamo nadväzuje na stať z minulej nedele, v ktorej bola reč o viniči, ratolestiach a vinohradníkovi. Dnes sa Ježiš prihovára svojim učeníkom slovami o láske, keďže im hovorí, že On svojich učeníkov miluje tak ako Otec Jeho. A prikazuje im zachovávať Jeho prikázania, najmä aby sa milovali navzájom tak, ako Ježiš miluje ich. Dôležitá je aj ďalšia veta – že už nie sú Ježišovými sluhami, ale priateľmi, pretože sluha nevie, čo robí jeho Pán. A potom nasleduje Ježišovo dôležité posolstvo učeníkom – vyvolil som si vás preto, aby ste prinášali ovocie, ktoré zostane, aby vám Otec dal všetko, o čo budete prosiť v mojom mene. V závere počujeme konštatovanie, že nie učeníci si vyvolili Ježiša, ale On si vyvolil ich a svoje hlavné prikázanie v závere opakuje – prikazuje učeníkom, aby sa milovali navzájom. Ježiš kladie mimoriadny dôraz na lásku, keďže učeníkom predkladá najväčšie prikázanie – prikázanie lásky. Ním ponímaná láska je vlastne takým istým putom, aké spája Ježiša s Otcom. Je to priam protiklad nenávisti, ktorú zažíva Ježiš pri svojom účinkovaní. A túto životnú skúsenosť svojho Pána zažívajú aj Jeho učeníci. Je dobré si uvedomiť, že Ježiš toto hovoril svojim učeníkom niekoľko hodín pred svojím ukrižovaním po tom, ako ho opustili. Učeníci teda mali nasledovať príklad Ježišovej lásky. Bez toho by nemohli mať ani oni podiel na Jeho radosti. To sa potom v spoločenstve prejavuje tak, že Ježišova láska a život sú realitou pre darcu aj prijímateľa. Ak teda budeme žiť v Ježišovej prítomnosti, bude medzi nami. A tak budeme aj s Otcom. To je vlastne tajomstvom kresťanského života.

Asi najväčšiu radosť môžeme mať z uistenia, že od Otca dostaneme všetko, o čo budeme prosiť v Ježišovom mene. Zároveň nám isto napadne viacero príkladov, kedy sme o niečo prosili, modlili sme sa za niečo, ale nedostali sme to, nestalo sa to, nedosiahli sme žiadané. Tak potom ako je to s týmto Ježišovým odkazom? Alebo správnou otázkou je ako je to s našou modlitbou? Alebo s naším očakávaním? Veď toto nie je jediné miesto v Písme, kde sme uisťovaní, že modlitba je cestou k dosiahnutiu toho, o čo v nej prosíme (napr. „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“ – Lk 11, 9). Vieme, že Otec chce pre nás vždy to najlepšie. Lukáš v tejto časti svojho evanjelia ďalej píše: „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo Ho prosia“ (Lk 11, 12-13). Ešte raz – Ducha Svätého. Toto je dôležité vnímať: Boh nám často dá viac ako to, o čo prosíme. A to viac, to je tu spomínaný Duch Svätý ako najdokonalejší produkt či výsledok našej modlitby. Ale kde je tu teda odpoveď na našu otázku? Ján v dnešnom evanjeliu píše, že Otec nám dá všetko, o čo budeme prosiť, ak budeme prinášať ovocie. Aké máme vlastne prinášať ovocie? A ako je to naviazané na vypočutie našej modlitby? Máme prinášať ovocie Ducha. Teda „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22-23). Pre nás z toho teda v kontexte uvažovania nad vypočutím našej modlitby vyplýva jedno: náš život má zmysel vtedy, ak prinášame ovocie, teda ak sme dobrými ľuďmi, z ktorých v našom okolí cítiť pokoj a láska. Aby sme teda boli znamením Božej lásky. Naše prosby a modlitby by teda mali byť nasmerované na to, aby sme prinášali svetu ovocie dobrého života. Taká modlitba nikdy nezostane nevypočutá, aj keď nás Boh bude iste viesť cez všeličo. Ale ak to správne spracujeme, povedie nás to celkom iste k rastu v čnosti.

V pondelkovom evanjeliupodľa Jána(Jn 15, 26-16, 4a)Ježiš hovorí svojim učeníkom o príchode Tešiteľa, ktorého On pošle od Otca a vydá o Ňom svedectvo. A upozorní ich, že budú vylúčení zo synagóg, dokonca že budú zabíjaní, a to preto, že nepoznali Otca ani Syna. Je to ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči. Slovo „Tešiteľ“ iba u Jána označuje Ducha Svätého. Pôvodný význam tohto slova je „obhajca“, „pomocník“ alebo „príhovorca“. Používaný preklad Tešiteľ zapadá do kontextu rozlúčkovej reči, v ktorej Ježiš hovorí, že Duch zostane s apoštolmi a Jeho prítomnosť ich bude utešovať. Ak si podrobnejšie prečítame túto stať evanjelia zistíme, že je to tretí prísľub Ducha Svätého, ktorý Ježiš dáva túto noc. Neskôr tento prísľub ešte dvakrát zopakuje. Slová o prenasledovaní učeníkov sú predpoveďou toho, čo nastane: ku koncu 1. storočia kresťanské spoločenstvo musí znášať prenasledovanie zo strany Rimanov aj Židov. Okolo roku 90 boli kresťania vylúčení zo synagóg a už v roku 64, za vlády cisára Nera, začali kresťanov prenasledovať v Ríme. Aj my sme, dnes, brat/sestra, priamymi i nepriamymi svedkami prenasledovania kresťanov a kresťanstva. A nie je to len ďaleko od nás, vo svete nám neprístupnom alebo vzdialenom od nás. Aj v našej krajine je kresťanstvo nepriamo prenasledované či potláčané rôznymi rozhodnutiami a krokmi vo vzdelávaní, podpornej politike či najnovšie postupnom, nenápadnom a rafinovanom pretláčaní gender ideológie do nášho života. Nemali by sme tieto tendencie mlčky sledovať s pocitom, že my samotní aj tak nič nezmôžeme. Je potrebné všade, kde sme, adekvátne zdvihnúť hlas proti týmto trendom a zastať sa pravdy. Čím viac z nás sa aj jednotlivo, aj prostredníctvom rôznych akcií a kampaní zapojí do zachovávania čistoty zásad spolužitia v duchu Pravdy, tým väčšiu šancu budeme mať na úspech v tomto boji. Pamätaj na to, brat/sestra, a nedaj sa odradiť myšlienkou, ktorú ti vtláča pohodlnosť, že ty sám nič nezmôžeš. Možno nie hneď sa stane niečo pozitívne. Ale hneď budeš mať istotu, že si urobil všetko, čo si mohol urobiť ty sám.

V evanjeliu z utorka(Jn 16, 5-11)Ježiš pokračuje vo svojej rozlúčkovej reči a priamo nadväzuje ne to, čo sme počuli včera. Učeníkom oznamuje, že ide k tomu, ktorý Ho poslal. A je lepšie, ak odíde, inak by k nim neprišiel Duch Svätý. Ale keď odíde, pošle Ho. A Duch Svätý ukáže svetu, čo je hriech, spravodlivosť a súd. Hriechom je neveriť v Ježiša ako spravodlivosť, Jeho odchod k Otcovi a fakt, že už bol odsúdený. Duch Svätý je teda určený na to, aby zvíťazil v boji so svetom. Bude brániť Ježiša a viniť jeho protivníkov z pohľadu toho, čo v skutočnosti je hriech, spravodlivosť a súd. Duch Svätý vynesie definitívny rozsudok nad kniežaťom tohto sveta, čiže nad satanom a všetkými, ktorí ho budú nasledovať. Sú to teda slová nádeje pre nateraz pokorovaných a utláčaných učeníkov. Sú to poučné slová aj pre nás, brat/sestra. Najmä v tom, aká je úloha Ducha Svätého aj v dnešnom svete a výzva pre nás, aby sme na toto nezabúdali. Aj vo svojich modlitbách: veď už v samotnom prežehnaní sa obraciame na Ducha Svätého. Nezabúdajme preto na Neho aj vo svojich modlitbách vďaky a prosby, zverujme Mu svoje radosti aj starosti, aby sme cítili, že Mu dávame priestor, umožňujeme Mu stávať sa súčasťou nášho života, vstupovať Mu do neho, aby mohol pôsobiť. Duchu Svätý, príď z neba, a vydať ráč zo seba, žiaru svetla pravého.

https://www.youtube.com/watch?v=KWdvz4X-EcA

Evanjeliumv stredu(Jn 16, 12-15) je priamym pokračovaním predošlého dňa. Počúvame teda ďalšie slová Ježišovej rozlúčkovej reči. V nich tentokrát vraví učeníkom, že je to ešte veľa, čo by mal povedať, ale učeníci by to ešte nezniesli. Opäť sa odvoláva na Ducha pravdy, ktorý ich uvedie do plnej pravdy tým, že bude hovoriť, čo má prísť. Ježiš teda opäť hovorí o poslaní Ducha Svätého. Toto je Jeho piaty a posledný prísľub Tešiteľa. Má učeníkov viesť v budúcnosti, má ich uvádzať do „plnej pravdy“, čiže pôsobiť tak, aby úplne pochopili všetko, čo Ježiš zjavil. Učeníkom ukáže, že v Ježišovi sa naplnili Písma a zjaví im aj posledný zmysel dejín spásy. Je užitočné si všimnúť, ako v týchto svojich slovách Ježiš zdôrazňuje hlboký vzťah Otca, Syna a Ducha Svätého. Sú to silné a užitočné slová, je však pre nás, brat/sestra, viac ako užitočné vnímať ich v celkovom kontexte celej Ježišovej rozlúčkovej reči. Preto by bolo dobré vziať si v pokojnej chvíľke do ruky Sväté Písmo a prečítať si Ježišovu rozlúčkovú reč celú, veď ukazuje cieľ, ku ktorému smeruje náš pozemský život (Jn 14, 1-17, 5).

Štvrtkové evanjelium(Mk 16, 15-20) na slávnosť Nanebovstúpenia Pána zachytáva Ježiša vo chvíli, kedy posiela Jedenástich do celého sveta hlásať evanjelium. Hovorí im, že kto uverí, dá sa pokrstiť a potom opisuje znamenia, ktoré budú pokrstených sprevádzať – budú vyháňať zlých duchov, hovoriť novými jazykmi, brať do rúk hady a keď niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im to. Ako toto povedal, bol vzatý do neba a zasadol po pravici Otca. A potom, ako sa rozišli, ich Pán sprevádzal a ich slová potvrdzoval znameniami. Sú to posledné slová Markovho evanjelia – Ježiš dáva Jedenástim na Olivovej hore misijné poslanie. Táto záverečná časť Markovho evanjelia je charakteristická svojim rôznorodým štýlom i slovníkom. Spolu s faktom, že nie všetko z nej sa nachádza v starobylých rukopisoch naznačuje, že tento text bol pridaný k Markovmu evanjeliu neskôr. Sviatok Nanebovstúpenia Pána sa slávi 40. deň po Veľkej noci ako pamiatka na posledné stretnutie Ježiša Krista so svojimi učeníkmi pred odchodom k Otcovi a vždy pripadne na štvrtok. Ako Ježiš prisľúbil už pred svojím odchodom, po svojom odchode zošle Tešiteľa – Ducha Svätého. Táto slávnosť nás čaká v nedeľu nasledujúcu po 7. veľkonočnej nedeli. Ak sa teraz, brat/sestra, ponoríme do Ježišových slov o tom, aké znamenia budú sprevádzať tých, čo uveria, možno si uvedomíme, že my sme ničoho takého svedkom neboli. A veriacich sme stretli až až! Nezažili sme vyhnanie zlého ducha z nejakého človeka ani to, že by niekto prežil vypitie jedovatého nápoja. Ale iste si spomenieš, brat/sestra, že si zažil/videl/počul zo spoľahlivého zdroja o tom, ako sa alkoholik zbavil tejto ťažkej závislosti, alebo gambler vrátil na správnu cestu či ťažko chorý sa vyzdravel či dvaja ľudia, ktorí celé roky spolu neprehovorili, začali spolu komunikovať. Možno je chyba, že sa o takýchto veciach málo hovorí. V každom prípade takéto udalosti existujú a sú mocnými znakmi sily viery. A tak ich aj treba prežívať a svedčiť o nich. A možno každý z nás pozná niekoho, kto sa ešte stále trápi a potrebuje byť z tejto ťažkosti pozdvihnutý tak, ako bol Ježiš vydvihnutý do neba. Skúsme byť tými, brat/sestra, ktorí sa mu v tom pokúsia pomôcť.

Piatkové evanjelium je opäťz Jána (Jn 16, 20-23a). Ježiš v ďalšej časti svojej rozlúčkovej reči vraví učeníkom, že po Jeho odchode budú plakať a žialiť, zatiaľ čo svet sa bude radovať. Ale ten smútok sa premení na radosť tak, ako bolesť rodičky vymizne hneď po tom, ako prvý krát zbadá svoje dieťa. A tú radosť už učeníkom nik nevezme. Tie slová sú pochopiteľné – je zrejmé, že učeníci museli byť pri rozlúčke so svojím Majstrom skľúčení, vystrašení a smutní, lebo zisťovali, že stratia svoju oporu – Pána a Učiteľa, ktorý bol doteraz stále po ich boku a bol pre nich istotou. Tieto Ježišove slová potom prejdú do modlitby „kňazskej tradície“, v ktorej sa Ježiš prihovára Otcovi ako dokonalý veľkňaz. Ježiš týmito slovami chcel Jedenástich pripraviť na kruté chvíle, kedy bude zomierať a zároveň im aj objasniť, že to všetko je súčasťou veľkého diania, do ktorého patria aj oni. Najprv budú cítiť prázdnotu, opustenosť a veľký žiaľ. Chcel však, aby si dobre uvedomili, že toto nebude koniec, ale začiatok čohosi nového, večného. Aj ty, brat/sestra, si súčasťou tohto príbehu. Pamätajme, že Ježišov bolestivý odchod nám sprostredkoval spásu. Akoby sme na to niekedy vo víre dnešného uponáhľaného života zabúdali. Každý z nás je súčasťou tohto príbehu a má možnosť zohrávať v ňom aktívnu rolu. Snažme sa teda žiť svoj každodenný život v neprestajnom spojení so svojím Pánom.

V sobotnom evanjeliu (Jn 16, 23b-28) pokračujeme v čítaní zo včerajška. Ježiš nám dáva úžasný odkaz: ak budeme Otca prosiť v Jeho mene, Otec nám vyhovie. Zároveň vraví, že doteraz hovoril v obrazoch, no začne o Otcovi hovoriť otvorene. Ježiš od Otca prišiel a teraz sa k Nemu vracia.Doteraz teda Ježiš, počas svojho pozemského života, hovoril k svojim súčasníkom prostredníctvom tajomného obrazného jazyka založenom na podobenstvách. Po Veľkej noci sa už Jeho vyjadrenia stávajú otvorenými. Z celého dnešného úryvku nás asi najviac zaujme uistenie, že keď budeme Otca o niečo prosiť v Ježišovom mene, dostaneme to. Je to pre nás veľká česť, ak môžeme s Otcom hovoriť v mene samotného Pána Ježiša. Je to prejav Ježišovej vôle mať s nami takýto vzťah. Takéto puto znamená aj to, že obe strany o seba vedia veľa, aby si boli takí blízki. Že Ježiš vie o nás všetko, nemusíme pochybovať vôbec. Brat/sestra, vieš aj ty o Ježišovi toľko, aby ti to umožňovalo viesť s Ním rozhovor ako s najbližším? Snažíš sa preniknúť do Jeho učenia a odkazu tak, aby ti bol dostatočne blízky, aby si iniciatívne rozvíjal svoj vzťah s Ním? Usiluj sa stále cez Písmo prenikať do Jeho odkazu a stále lepšie a komplexnejšie ho chápať. Potom sa aj do modlitby k Otcovi, v ktorej sa budeš odvolávať na Ježišove meno a v Jeho mene Otca o niečo prosiť vložíš tak, že si ťa Ježiš pritiahne bližšie k sebe. Vážme si teda toto privilégium hovoriť s Otcom v mene Jeho Syna!

Na obrázku: Nanebovstúpenie Pána (Rembrandt 1636)