Novinky

« Späť

Siedma veľkonočná nedeľa (B)

Siedma veľkonočná nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 13. mája – Siedma veľkonočná nedeľa; Panna Mária Fatimská; sv. Servác, biskup; sv. Mária Dominika Mazarello, panna; (b); pondelok, 14. mája – sv. Mateja apoštola, sviatok; (č); utorok, 15. mája – Utorok po 7. veľkonočnej nedeli; sv. Žofia, panna a mučenica; sv. Izidor z Madridu, rehoľník; (b); streda, 16. mája – Streda po 7. veľkonočnej nedeli; sv. Ján Nepomucký, kňaz a mučeník, spomienka, (č); sv. Andrej Bobol, kňaz a mučeník (b); štvrtok, 17. mája – Štvrtok po 7. veľkonočnej nedeli; sv. Paschal Babylonský, rehoľník; (b); piatok, 18. mája – Piatok po 7. veľkonočnej nedeli, (b); sv. Ján I., pápež a mučeník, ľubovoľná spomienka, (č); bl. Blandína, panna, (b); sobota, 19. mája – Sobota po 7. veľkonočnej nedeli, (b); sv. Peter Celestín, pápež, sv. Urban I., pápež, sv. Ivo, kňaz, (b); sobota, 19. mája večer – Zoslanie Ducha Svätého, slávnosť, (č).

Nedeľa je 52. svetovým dňomspoločenských komunikačných prostriedkov. V túto nedeľu je zbierka na katolícke masmédiá.

Streda je dňom 3. výročia smrti biskupa Mons. Dominika Tótha, emeritného bratislavsko-trnavského pomocného biskupa.

V stredu, piatok a sobotusú letné kántrové dni. Záväzný je z nich iba jeden deň. Obsahom týchto kántrových dní sú prosby za jednotu kresťanov alebo za duchovné povolania.

Sobota večer– veriaci, ktorý sa zúčastní na verejnom speve alebo recitovaní hymnu Veni, Creatorna slávnosť Zoslania Ducha Svätého, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky.

Prvým čítaním Siedmej Veľkonočnej nedeleje úryvok zo Skutkov apoštolov(Sk 1, 15-17. 20a. 20d-26). Ide o zvolenie nástupcu Judáša. Peter vraví zhromaždeniu asi 120 ľudí o tom, ako sa muselo splniť Písmo aj v časti, kde Duch Svätý ústami Dávida predpovedal Judášov osud ale aj pokyn, aby jeho úrad po ňom prevzal iný. Ako kandidátov vybrali Jozefa, ktorý sa volal tiež Barsabáš a mal prímenie Justus, a Mateja, ktoré po modlitbách napokon vyžrebovali za Judášovho nástupcu do zboru apoštolov. Judáš bol teda nahradený, Jedenásti boli opäť Dvanásti. Povšimnutiahodné je miesto, kde sa píše, že za kandidátov boli vybratí tí, ktorí „boli s nimi po celý čas, keď medzi nimi žil Pán Ježiš...“. Je pozoruhodné, že o týchto dvoch ľuďoch až do tohto momentu nič nečítame, až sa zrazu objavia vo chvíli, keď bolo treba nahradiť zradcu. Asi neboli jediní. Ktovie koľko takýchto, pre nás anonymných, učeníkov ešte Ježiš za svojho života mal? Peter tu vlastne vykonáva službu hlavy prvej Cirkvi v Jeruzaleme. Vychádza zo slov Žalmu 109, kde sa v súvislosti s Judášom hovorí, „...nech jeho úrad prevezme iný.“ Základná podmienka bola jasná: musel to byť človek, ktorý bol schopný presvedčivo svedčiť o Ježišovi vrátane Jeho zmŕtvychvstania a vystúpenie k Otcovi do neba. Peter teda kládol mimoriadny dôraz na to, aby svedectvo, ktoré bude prinášať ľuďom nový oficiálny apoštol, bolo absolútne autentické a vierohodné. Brat/sestra, keďže aj my máme rolu a povinnosť všeobecného kňazstva, aj my máme byť vo svojich svedectvách (nielen verbálnych) autentickí a presvedčiví tak, aby nám bolo možné uveriť. Toto je asi to najdôležitejšie, čo si z tohto čítania môžeme dnes odniesť do svojho každodenného života.

Druhým čítanímje stať z Prvého Jánovho listu (1 Jn 4, 11-16). Nadväzujeme teda na stať z minulej nedele, kde apoštol hovorí o tom, že Boh je iniciátorom lásky, ktorú my prijímame. Dnes teda opäť hovoríme o láske, ale ideme ďalej, lebo počúvame, že túto lásku máme šíriť ďalej, naším bratom a sestrám. Apoštol nás upozorňujeme, že ak nás miluje Boh, aj my musíme milovať jeden druhého, pretože Božia láska je dokonalá. Kto vyzná „Ježiš je Boží Syn“, ostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom. Boh je teda láska sama. A kto teda ostáva v láske, Boh ostáva v ňom. Boh teda chce, aby láska vládla medzi ľuďmi, aby sa pomocou lásky a cez ňu svet stával lepším, ľudskejším, ba až božským. To všetko teda stojí na Ježišovi Kristovi ako Božom Synovi. Ak je to tak, nie je potom možné, aby sme sa vydávali za veriacich, Boha milujúcich ľudí, a pritom nenávidíme brata či iného blízkeho alebo vzdialeného človeka. brat/sestra, ak skutočne miluješ Boha, nedá sa ti žiť inak, ako všemožnými formami šíriť túto lásku medzi ľuďmi vo svojom okolí. Láska je teda predkladaná ako doslova naliehavá životná potreba kresťana. Veď aj apoštol v tejto časti textu používa grécke slovo agapé až 34 krát. Vieme, že agapé je darujúca sa láska. Apoštol teda hovorí, že cesta kresťana je cestou morálky postavenej na láske. Snažme sa teda hlboko začleniť tieto zásady do svojho každodenného života. Nie iba tej jeho časti, ktorú prežívame v kostole alebo uzavretom spoločenstve veriacich, ale všade, najmä v dnešnom sekulárnom svete. Vždy adekvátnou, situácii a ľuďom zodpovedajúcou formou.

https://www.youtube.com/watch?v=gUHmT0EJwIg

Evanjelium podľa Jána(Jn 17, 11b-19) zachytáva Ježiša, ako dvíha oči k nebu a modlí sa k Otcovi. Táto tzv. veľkňazská modlitba nasleduje po Jeho rozlúčkovej reči, o ktorej sme počuli minulú nedeľu. Obsahom modlitby je prosba, aby Jeho učeníkov ochraňoval po tom, ako on – Syn – odíde od nich k Otcovi a žiada, aby ich posvätil pravdou. Želá si, aby po tom, ako ich poslal do sveta a posvätil ich, zostali v tejto pravde posvätení. Apoštoli naozaj potrebujú ochranu, aby dokázali odolávať zlu vtedajšieho sveta. Ak teda pôvodne Otec posvätil a poslal Ježiša na svet, aby mu hlásal pravdu, tak teraz Ježiš sám posiela svojich učeníkov medzi ľudí, aby sa oni sami stali hlásateľmi Božieho slova. Je to teda súčasť Ježišovej modlitby za učeníkov pred Jeho utrpením. Ježiš teda chce, aby učeníci vďaka Otcovej ochrane mohli žiť životom, ktorý ich On sám učil žiť a mohli tak rásť vo viere.

Ak teraz túto Ježišovu modlitbu zhrnieme, vidíme, že sa modlí za tri veci: aby Boh zachoval Jeho učeníkov a ochránil ich od zlého; aby si učeníci zachovali jednotu a aby On bol svätý a mohli tak byť aj Jeho učeníci svätí. Ak sa teda Ježiš modlí za zachovanie učeníkov a ich ochranu od zlého, znamená to, že nechce, aby ich ťažkosti minuli, ale aby boli schopní ich v duchu viery prekonať. Aby mali na to dostatok síl a odvahy. Brat/sestra, to je priama výzva aj pre nás, aby sme sa modlili nie za to, aby nás kríže minuli, ale aby sme – keď prídu – dokázali sa s nimi so cťou a v hlbokej viere popasovať a prekonať ich. Veď tak rastieme sami vo svojej viere. Ale modlime sa nielen za seba, ale aj za svojich blízkych a drahých, aby si aj oni od Otca vyprosovali silu na prekonanie krížov a ťažkostí, s ktorými sa stretnú. Dôležitou je aj druhá časť modlitby za jednotu, lebo aj tá je aj pre nás nanajvýš aktuálna. Ak jednota medzi učeníkmi bola základom ich zhody, vernosti a lojálnosti jedného voči druhému, vytvárala základ ich hodnovernosti, preto dokážu byť svetu príkladom, ktorý potrebuje dostať. Iste máš aj ty, brat/sestra, vo svojom okolí veriaceho človeka či ľudí, ktorí sú veriaci, ale zároveň sú na ceste hľadania, najčastejšie seba samého. To môžu byť rozbité rodiny či iné spoločenstvá. Aj tí môžu byť súčasťou tvojich modlitieb. V závere svojej modlitby sa Ježiš modlí za seba, za to, aby bol posvätený, teda za to, aby išiel cestou svätosti. To je cieľ, o ktorý prosil Ježiš, Boh. O čo viac má byť teda súčasťou modlitby nás, obyčajných hriešnych ľudí! Ak si teda zrekapitulujeme Ježišovu dnešnú modlitbu, môžeme prvom prísť k záveru, že je pre nás vzorom. Modlime sa preto podľa jej vzoru aj my: za tých, ktorí sú nám blízki a drahí, aby boli silní  zjednotení. A modlime sa aj za seba, aby sme boli svätí a tak boli impulzom naše okolie, aby sa aj ono malo ambíciu stať svätým.

V pondelkovom evanjeliupodľa Jána(Jn 15, 9-17)Ježiš hovorí svojim učeníkom, že ich miluje tak, ako Otec Jeho. A kto bude zachovávať Jeho prikázania, ostane v Jeho láske tak, ako on zachováva Otcove prikázania a zostáva v Jeho láske. A prikazuje: „aby sa milovali navzájom tak, ako On miloval ich“. A zdôrazňuje, že ich už nenazýva sluhami, ale priateľmi. Lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. A uzatvára, že nie učeníci si vyvolili Jeho, ale On ich. A dáva im prikázanie lásky, aby sa milovali navzájom. Medzi týmito vyvolenými bol aj Matej, ktorý mohol mať pocit, že bol vyvolený dvakrát: prvýkrát, keď sa zaradil do skupiny Ježišových učeníkov, a druhýkrát vtedy, keď bol žrebom vybratý ako nástupca Judáša. Boh si však Matej nevybral iba v týchto dvoch momentoch; Boh si ho vyberal každý deň. Aj vtedy, keď si to on vôbec neuvedomoval. A takto isto si Boh vyberá aj teba, brat/sestra. To však neznamená, že tvoj život bude prechádzka ružovým sadom, ale že kedykoľvek budeš stáť pred akýmkoľvek problém, Boh bude s tebou. Pamätaj teda na to, žr Boh ti je vždy nablízku, chce ťa sprevádzať a dávať ti pocítiť svoju lásku. Dovolíš Mu to?

V evanjeliu z utorka(Jn 17, 1-11a) počujeme Ježišovu veľkňazskú modlitbu. Prihovára sa v nej k Otcovi s prosbou, aby Ho oslávil tak, ako On ako Syn oslávil svojho Otca. Lebo Ježiš zjavil Otcove meno ľuďom sveta a oni poznali všetko, čo Ježiš dostal od Otca. Ježiš prosí nie za svet, ale za tých, ktorých dal Otec Synovi, aby im zvestoval pravdu. Lebo oni zostávajú vo svete, zatiaľ čo Syn ide k Otcovi. Ježiš sa tu prihovára Otcovi ako dokonalý veľkňaz, ale aj preto, že sa modlí za učeníkov, ktorých posvätil svojim slovom. Modlitba často spomína slovo „osláviť“. Ježiš sa teda nesústreďuje na svoju poslednú hodinu na zemi a svoj osud preto, lebo Ho čaká smrť, ale preto, že ide v ústrety víťazstvu. Rozhodujúcemu víťazstvu. Toto víťazstvo je vstupnou bránou do večnosti Jeho božstva. Otcovu slávu svetu zjavil svojím dielom a teraz nastáva chvíľa, kedy bude oslávený On sám. A táto sláva večnosti je prichystaná aj nám, veriacim, ktorí chceme byť s Otcom a Synom spojení v poznaní a napokon aj večnej sláve. Snažme sa preto, brat/sestra, pamätať na odkaz Ježiša a z neho vyplývajúce poslanie nás tu na zemi. Buďme svetlom sveta a soľou zeme. Nie všeobecne, svojimi pocitmi či niektorými činmi viditeľnými navonok. Snažme sa byť opravdivými kresťanmi v hĺbke svojho myslenia a konania.

Evanjeliumv stredu(Jn 17, 11b-19) je priamym pokračovaním state z predošlého dňa. Počúvame teda ďalšiu časť Jeho veľkňazskej modlitby, v ktorej teraz pozdvihuje oči k nebesiam a modlí sa za svojich učeníkov, aby ich Otec zachoval vo svojom mene, chránil ich od zatratenia. A neprosí, aby ich Otec vzal zo sveta, ale ochránil ich pred Zlým. Prosí, aby boli posvätení pravdou, teda Otcovým slovom. Ako otec poslal na svet svojho Syna, tak Syn poslal svojich učeníkov, aby – tak ako On – boli posvätení v pravde. Je to teda pokračovanie Ježišovej modlitby v jej slávnostnom štýle. Jej centrom sú apoštoli, ktorí s vierou prijali Ježišovo slovo a cez neho aj Otca. A apoštolov obklopuje svet, ktorý slovo neprijal. Preto Ježiš prosí Otca o ochranu, ale aj o dar jednoty, ktorý je taký dôležitý, pretože On nemá na mysli nejakú jednotu organizačnú v rámci ich skupiny alebo sociálnu či inú spoločenskú, ale jednotu lásky. Takú, akú mali možnosť poznať medzi Otcom a Synom. Vrcholom modlitby je posvätenie apoštolov, ktorí sú poslaní medzi ľud. Ak sa teda vydajú na cesty zjednotení v duchu lásky, budú silní a schopní prekonávať najrôznejšie úklady a protivenstvá, s ktorými sa stretnú, ale aj odolávať útokom na nich samých a učenie, ktorého sú nositeľmi. Brat/sestra, dnes túto úlohu máme my. Snažme sa preto podľa vzoru apoštolov byť jednotní v láske k Bohu i svojim blížnym. Buďme aktívni pri poznávaní Písma a jeho odkazu, aby sme tak mohli byť dôstojnými pokračovateľmi apoštolov v hlásaní Pravdy.

Štvrtkové evanjelium(Mk 17, 20-26) nadväzuje na predošlý deň. Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe teraz prosí už nielen za apoštolov, ale aj za všetkých tých, ktorí skrze Jeho slovo uveria v Neho. Prosí o ich jednotu tak, ako sú jedno Otec so Synom. Tak svet spozná, že Otec poslal Syna medzi ľudí a že Boh miluje svoj ľud tak ako svojho Syna. Prosí tiež, aby Otec prijal apoštolov do Ježišovej slávy. Svet síce Otca nepozná, ale pozná Jeho Syna, o ktorom vie, že prišiel od Otca. A Ježiš, Syn Otca, ešte svetu ohlási lásku, ktorou Ho miluje Otec, aby taká láska bola aj medzi apoštolmi a tým bol v nich aj samotný Ježiš. Ježiš teda prosí o dar jednoty pre spoločenstvo veriacich, teda aby boli všetci jedno tak, ako je jedno Otec so Synom. Ak budú takto veriaci zjednotení s Ježišom, budú jedno aj s Otcom, čím budú všetci vzájomne prepojení nezištnou láskou. Božia láska naplno sprítomnená v Ježišovi, sa takto rozširuje medzi bratmi atak sa stáva aj základom ich vzájomných vzťahov. A cez túto lásku majú potom veriaci účasť aj na Kristovej sláve. Nie teda iba na Ježišovom umučení a smrti, ale aj večnom živote Otca a Syna. Skrze Ježiša máme teda všetci možnosť dostať sa k Božej láske a milosti. Tú potrebuje každý, i keď na rôzne potreby. Držme sa teda, brat/sestra, Božieho slova, pretože nech sa nám stane čokoľvek, nenechá nás v našom zápase samotných. V Ježišovi teda vždy dostaneme lásku a milosť, držme sa Ho a ďakujme Mu za to! A rovnako sa aj my snažme o jednotu: so svojimi blízkymi, ale aj tými, ktorých stretneme možno náhodne ako príležitosť byť pre nich svetlom v ich situácii, probléme či radosti. Modlime sa teda spolu s Ježišom aby sme všetci boli jedno tak, ako to On od nás chce.

Piatkové evanjelium je opäťz Jána (Jn 21, 15-19). Ježiš sa tu teraz prihovára Petrovi a pýta sa ho, či Ho miluje viac ako ostatní. Trikrát sa Petra spýta na to isté, aby ho vždy poslal pásť svoje ovce. A v závere dialógu mu naznačuje, akou smrťou oslávi Boha, keďže mu povie, že keď bude starší, iný ho povedie tam, kam nechce. Trojnásobné vyznanie Petra Ježišovi akoby chcelo zmazať jeho trojnásobné zapretie Ježiša. Zaujímavým je aj pripomenutie predpovede Petrovej mučeníckej smrti, ktorá bola v čase písania tohto spisu už skutočnosťou. Záver života, ktorý je tu v súvislosti s Petrovou smrťou spomenutý, je pre mnohým synonymom staroby. Mnohí z nás sa už dnes cítia byť starí alebo sa obávajú blížiacej sa staroby. Možno sa niektorí z nás aj o starých ľudí starajú. Vieme, že byť starým alebo starať sa o takýchto ľudí nie je práve ľahké. Ale aj vo vyššom veku môže byť človek užitočný a potrebný niekomu druhému. Starší človek má nažité veľa životných skúseností a Božích milostí. Nedokáže už často pomôcť fyzicky, ale môže využiť milosti, ktoré v tomto období života má. A môže prejavovať svoju vďačnosť, ktorá je v dnešnom svete „úzkym profilom“. Nie menším benefitom je čas, ktorého má starší človek zvyčajne nadostač a môže ho premodliť. Za svojich blízkych, za tých, ktorých chce obetovať svoje ťažkosti, za mnohé konkrétne úmysly. A aj svoj pocit čiastočnej závislosti na druhých môže starším pomôcť pochopiť, ako sa navzájom všetci bratia a sestry potrebujeme. A potom aj to, že starší dovolia mladším poslúžiť im, vytvárajú vlastne pre nich priestor na ich osobný rast. Brat/sestra, takto sa vlastne každý, mladý aj starší, dostane k tomu, aby svojou cestou nasledoval Krista.

V sobotnom evanjeliu (Jn 21, 20-25) pokračujeme v čítaní zo včerajška. Ježiš vedie dialóg s Petrom o učeníkovi, ktorý sa Ho počas poslednej večere pýtal na meno Jeho zradcu. Petra zaujíma, čo s ním bude. Ježiš mu ale priamo neodpovedá a vyzýva ho, aby šiel s Ním. Potom apoštol píše, že Ježiš urobil ešte mnoho iného, ale všetko nie je možné zapísať. Sú to záverečné slová Jánovho evanjelia. Tento záver vlastne rečníckym spôsobom vyzdvihuje nekonečnú veľkosť Ježišovho diela na zemi, a to až tak, že konštatuje, že nie je možné všetko opísať v knihách. Celé evanjelium je zdôraznením radostnej zvesti založenej na priamom svedectve učeníka o Ježišovi, o všetkých Jeho slovách a skutkoch. Brat/sestra, radostná zvesť je pre nás priamou motiváciou držať sa Ježišovho učenia a denne si ho uplatňovať vo svojom živote. Spätosť a naviazanosť na Ježiša nie je žiadnym obmedzením našej slobody, ako by niekto mohol namietnuť, ale priam rozšírením našich možností o schopnosti a danosti, ktoré by sme bez viery v Ježiša nikdy nemali. Správna motivácia a prístup k životu sú tou najlepšou hybnou silou pre každého z nás. A ak sme pozorne vnímali čítania tohto týždňa, tak to platí rovnako pre mladých, ale aj starších. Sväté Písmo každému prináša motiváciu, vysvetlenia, silu i ukazuje cestu, ako sa k prekážkam postaviť a ako ich úspešne zdolať. Buďme preto tými, ktorí budú mať v duši i na svoje tvári úsmev a prívetivosť aj vtedy, keď sa nám práve nebude dariť najlepšie. A keď sa zlé pominie, budeme naplno vnímať radosť z toho, že sme s Božou pomocou prekonali niečo, čo by bez Neho bolo oveľa ťažšie, ak nie neprekonateľné. A vtedy pocítime na sebe samých Otcovu lásku k nám a Ježišovu obetu pre nás. Vnímajme preto všetko, čo nás stretne, ako Božiu vôľu, ktorej cieľom je pomôcť nám rásť vo viere a osobných čnostiach.

Na obr.: Ježiš sa modlí v Getsemanskej záhrade (Heinrich Hofmann, 1890).