Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 30. decembra – Prvá nedeľa po narodení Pána; SVATEJ RODINY JEŽIŠA, MÁRIE A JOZEFA, sviatok, (b); sv. Dávid. pondelok, 31. decembra – SIEDMY DEŇ OKTÁVY NARODENIA PÁNA, (b); sv. Silvester I., pápež, spomienka; sv. Melánia. utorok, 1. januára – Oktáva Narodenia Pána; SLÁVNOSŤ PANNY MÁRIE BOHORODIČKY, slávnosť, (b). streda, 2. januára – Streda vo Vianočnom období; sv. Bazil Veľký a Gregor Nazianzsky, biskupi a učitelia Cirkvi, spomienka, (b). štvrtok, 3. januára – Štvrtok vo Vianočnom období, (b); alebo Najsvätejšieho mena Ježiš, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Genovéva, panna; sv. Daniel, diakon a mučeník. piatok, 4. januára – Piatok vo Vianočnom období, (b); bl. Angela z Foligna, rehoľníčka; sv. Alžbeta Settonová. sobota, 5. januára – Sobota vo Vianočnom období, (b); sv. Telesfor, pápež.

Evanjelizačný úmysel Apoštolátu modlitby na január: za mladých, najmä z krajín Latinskej Ameriky, aby podľa príkladu Panny Márie odpovedali na Pánovo volanie a ohlasovali svetu evanjeliovú radosť.

Úmysel KBS na január: aby svetové stretnutie mládeže v Paname bolo pre mladých povzbudením úprimne nasledovať svätých a blahoslavených.

Nedeľa: 41. výročie zriadenia Trnavskej arcidiecézy sv. Pavlom VI. a súčasne 41. výročie vyhlásenia Slovenska za samostatnú cirkevnú provinciu sv. Pavlom VI.

Pondelok: vo farských kostoloch býva ďakovná pobožnosť na konci roka.

Utorok: v tento deň si pripomíname Svetový deň pokoja.

Štvrtok: prvý štvrtok mesiaca, deň modlitieb za duchovné povolania.

Piatok: prvý piatok v mesiaci.

Sobota: po evanjeliu zvykne diakon alebo kňaz ohlásiť deň Veľkej Noci.

 

Prvá nedeľa po narodení Pána – Svätej Rodiny Ježiša, Márie a Jozefa

Kniha Sirachovcova (Sir 3, 3-7. 14-16)

Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi. Kto si váži otca, očisťuje sa od hriechov; zbiera poklady ten, kto mú v úcte matku. Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí a budú vypočuté jeho modlitby. Kto poslúcha otca, potešuje matku. Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním. Odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal.

Sirachovcova kniha je najdlhšou a najzložitejšou múdroslovnou knihou. Ako jediná má v úvode definovaného svojho autora („Šimon, syn Jezusa, syna Eleazara, syna Siracha“), ale dlho bola známa iba vo svojej gréckej verzii a hebrejský originál nebol dostupný. To je aj dôvod, pre ktorý sa nedostala do hebrejského kánonu Svätého Písma u Židov a protestantov, ale iba do kánonu grécky hovoriacich Židov, ktorý prevzali kresťania.

Dnešný úryvok rozvíja tému úcty k rodičom, teda vlastne štvrté prikázanie, ktoré chápeme ako trvalý záväzok, povinnosť, ktorú nemožno zabudnúť. Jej zanedbanie a neplnenie, opustenie rodičov je vlastne rúhaním sa proti Bohu, po ktorom nasleduje trest. Naopak, úcta k rodičom je základom odpustenia hriechov a spásy. Nie vždy je jednoduché toto prikázanie naplno dodržiavať. Mnohí ľudia vyrastali v rodinách, ktorých zázemie malo viac či menej ďaleko od ideálneho. Môže sa preto stať, že by v mysliach detí z týchto rodín je po vstupe do  dospelosti a osamostatnení sa ťažké preukazovať úctu a vďaku rodičom, ktorí im pripravili ťažké detstvo a dospievanie. No o to viac je potrebné z našej strany rodičom preukazovať svoju vďaku a úctu, veď dali život a vychovali svoje deti. Možno preto predpokladať, brat/sestra, že takýto prístup k rodičom bude Pánom naplno požehnávaný. A napokon to môže vyústiť, ako sa neraz stalo, v zmierenie rodičov a detí a vznik plnohodnotného vzťahu vzájomne opätovanej lásky a radosti. Ak sa tak stane, akokoľvek neskoro, vždy to bude silný moment odpustenia, zmierenia, vyčistenia vzťahu i svedomia, obrovská radosť z toho, že medzi rodičov a deti prišiel sám Boh. Niekto to začať musí. Prečo nie dieťa? Ak by sa to náhodou týkalo aj teba, brat/sestra, prečo teda nezačať od seba? Odmena je veľká. Spraviť druhého šťastným je veľká hodnota, ktorá tak hreje pri srdci, že potom je už úplne jedno, kto „bol v práve, či mal pravdu“. Všetko korunuje spoločné dobro. Ak teda dnes máme Svätej Rodiny, niet lepšieho rozhodnutia, ako tú svätosť vniesť alebo začať vnášať aj do tých našich.

List Kolosanom (Kol 3, 12-21)

Bratia, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy. Ale nado všetko toto majte lásku a vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi. Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa slučí v Pánovi! Muži, milujte manželky a nebuďte voči nim nevrlí. Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom. Otcovia, nedráždite svoje deti!

Kolosy sa nachádzajú v dnešnom západnom Turecku a Pavol píše svoj list kresťanskej komunite, ktorá tu žije a ktorej je vďačný za Božie hodnoty, ktoré tu šíri. Oceňuje tiež horlivosť, s ktorou ohlasujú evanjelium aj misionársku prácu zakladateľa komunity Epafrasa. Modlí sa tiež za to, aby komunita vo svojom poznaní, intelektuálne aj skúsenosťami rástla. Dnešný úryvok nasleduje po tom, ako autor listu vymenuje neduhy a neprávosti, ktorých sa kresťan nemá dopúšťať. Potom nasleduje morálny apel na komunitu – vymenúva takpovediac kódex povinností veriacich v rodine, pričom sa nesústreďuje iba na jednotlivcov, ale zdôrazňuje aj vzájomnosť mužov a žien, rodičov a detí, pánov a ich otrokov. V texte by mohla pri rýchlom čítaní zaniknúť výzva na to, aby sme „Bohu vo svojich srdciach spievali“. Či už formou melódií (zapájaš sa pri svätej omši či pobožnostiach do spevu, brat/sestra?), alebo vnútornom speve duše voči Bohu za všetko jeho dobro, lásku, pomoc a ochranu. Spev vďačnosti, radosti, lásky a túžby žiť podľa dnes prečítaných domácich pravidiel. Nie tak, ako žijú druhí, veď ich je toľko! Tí nech nám nie sú vzorom, lebo ak niečo robí väčšina či mnoho, to ešte nie je nijaký dôkaz správnosti takého konania. Ani dvetisíc rokov nič nezmenilo na pravdivosti, správnosti a dobre týchto domácich pravidiel. Ich vzácnosť je aj v tom, že sa opierajú o Boha ako meradlo správnosti konania. Je to teda aj pre nás, brat/sestra, dobrá príležitosť vo sviatočnej atmosfére vianočnej oktávy spraviť si inventúru svojich vzťahov a pilierov, na ktorých sú postavené. Skúsme si v rámci toho položiť aspoň jednu otázku: „vzťah“ znamená v mojich očiach „brať“ alebo „dávať“? Úvahy na túto tému iste každému z nás prinesú mnoho užitočných a veľmi dobre použiteľných námetov.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 2, 41-52)

Jozef a Máriu idú tak, ako každý rok, aj teraz s dvanásťročným Ježišom na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Počas návratu Ježiš zostáva v Jeruzaleme a rodičia si to nevšimnú, pretože predpokladajú, že je niekde v dave ľudí. Hľadajú Ho medzi príbuznými aj známymi, no neúspešne. Preto sa vracajú do Jeruzalema, kde Ho až na tretí deň nájdu v chráme sediac medzi učiteľmi, ktorých počúva, pýta sa ich, ale im aj odpovedá na otázky. A oni žasnú nad Jeho múdrosťou. Panna Mária Mu vyčíta, čo im to urobil a hovoria o svojom strachu o neho. Ježiš sa ich však s počudovaním, prečo Ho hľadali, či nevedia, že má byť tam, kde ide o jeho Otca? Jozef s Máriou však tieto slová nechápu. Potom sa s nimi vracia do Jeruzalema a je im poslušný.

Putovanie do Jeruzalema bolo v Ježišových časoch súčasťou židovských zákonov (známych 613 micvotov). Púť bolo treba vykonať na tri sviatky – Veľkú noc, sviatok Týždňov, čo je spomienka na odovzdanie Tóry na vrchu Sinaj a sviatok Stánkov – oslava žatvy, pričom táto povinnosť sa týkala tých, ktorý boli od Jeruzalema vzdialení maximálne jeden deň cesty. Najviac ľudí putovalo na Veľkú noc tak, ako to urobila aj Svätá Rodina. Táto povinnosť sa podľa zákona už týkala aj Ježiša, pretože 12 rokov bol najvyšší vek, keď sa táto povinnosť (ako aj ostatné micvoty) človeka začali týkať.

Dnešnou hlavnou témou v evanjeliu je teda rodina. Na príklade tej ideálnej – Svätej Rodiny – máme mnoho indícií, ako sa nad rodinou, či už tou svojou, alebo celkovo – rodinou v dnešnom svete – zaoberať. Asi nikdy to nebolo tak potrebné ako dnes. Rodina je ťažko skúšanou hodnotu, ktorá naráža na jednu prekážku za druhou. Akoby ju dnešná generácia ľudí už nepotrebovala, neuznávala, nevidela v nej pilier ľudského života a svojho šťastia v živote. Iste, mnohí, dnes dospelí ľudia vyrastali v takom rodinnom prostredí, ktoré túto hodnotu nereprezentovalo ani v jednom jeho rozmere. Minulý režim, ktorého produktom je viacero dospelých generácií dneška u nás, síce verbálne rodinu uznával ako základnú bunku spoločnosti, ale cielene pre jej pragmatické hodnoty – bola zdrojom pracovnej sily. Ostatné hodnoty s ňou späté však už, často až hrubo, deformoval. V západnom svete zase hodnoty rodiny dlhodobo atakoval hmotný luxus, ktorý prinášal, a s ním odklon mnohých k iným ako trvalým hodnotám. A tak tu máme dnes dobu, ktorá rodinu vníma v mnohom inak, ako nás to naučila Svätá Rodina. Namiesto tisícročiami osvedčeného a ničím neprekonaného rodinného modelu postavenom na mužovi, žene, ich deťoch, mravných zásadách a morálke, tu máme nespočetné množstvo deformácií: partnerské, nie manželské spolužitie (či už muža a ženy, ale aj osôb rovnakého pohlavia), bezdetné manželstvá (mnohokrát aj za cenu umelého ukončenia tehotenstva) dvoch život si „užívajúcich“ indivíduí, jednodetné rodiny, formálne manželstvá pre získanie svetských výhod či to najnovšie a najhoršie – partnerstvá dvoch ľudí rovnakého pohlavia dokonca si otvorene nárokujúcich na „výchovu“ dieťaťa! Rozpad hodnôt skrývajúci sa za cielene, dlhodobo a premyslene deformovanú interpretáciu pojmu diskriminácia. Pamätajme však, brat/sestra, že za rodinu môžeme považovať nielen tú fyzickú, príbuzeneckú. Veď chceme a môžeme vytvárať aj rodiny duchovné, či už v obytných domoch, farnostiach, spoločenstvách, pracoviskách či tam, kde pestujeme svoje koníčky. Rodiny podstavené na zhode hodnôt, ktoré svojím fungovaním budú ukazovať, že príklad Svätej Rodiny je nielen stále aktuálny, ale nikým a ničím neprekonaný, neprekonateľný a reálne.

Dnešný príbeh Svätej Rodiny je na jednej strane o rodičoch a deťoch, na strane druhej o uplatňovaní vôle vo vzťahoch. Vôle rodiča, vôle dieťaťa, ale v neposlednej rade tu má a musí mať miesto aj vôľa Božia. To, čo presadzuje rodič, nemusí byť vždy iba jediné správne a už vôbec by nemalo byť vnucované dieťaťu nasilu, bez zohľadnenia vôle dieťaťa. Veď tak, ako môže byť užitočné pre dieťa poslúchnuť rodiča, tak aj rodič sa môže učiť od svojho dieťaťa. Neraz. Napokon – aj my, dospelí rodičia sme stále deťmi: svojich rodičov. A všetci sme deťmi Božími. Preto by všetky strany mali mať v pravej rodine svoje adekvátne miesto. Ak tomu tak nie je, nastane nerovnováha, ktorá môže byť príčinou konfliktu. Tak, ako tomu bolo v dnes popísanom príbehu Ježiša, Márie a Jozefa. Rodičia vyčítajú Ježišovi, že ich naľakal. Z dikcie komunikácie cítiť obavy, priam strach, náznak hnevu či rozhorčenia. Pritom Dieťa Ježiš urobilo iba jedno: uprednostnilo vôľu Otca pred vôľou svojich pozemských rodičov. Skrátka počúval svojho nebeského Otca ako prvého. Preto by sme si aj my z dnešného evanjelia mohli vziať niečo užitočné pre seba a spýtať sa seba samých: uplatňujeme v našich vzťahoch (rodičovských aj iných) najmä svoju vôľu, alebo uprednostňujeme vôľu Otca? Je naša vôľa v zhode s Otcovou? Nie sme príliš zahľadení do seba a svojej vôle v našej rodine sledujúc náš prospech a nezabúdame pritom aj na zhodu našej vôle s tými, s ktorými zdieľame napr. farnosť, spoločenstvo či pracovisko? Nech je teda dnešný text evanjelia pre nás, brat/sestra, podnetom na to, aby sme sa snažili o svätosť našich rodín v ich vnútri, ale aj v rámci širšieho chápaného pojmu rodinu a svojimi postojmi vnášali Božiu vôľu a priority aj do prostredia okolo nás. Celkom dobré novoročné predsavzatie, čo poviete?

Pondelok – siedmy deň Oktávy Narodenia Pána

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 1-18)

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

Dnes počúvame prológ Jánovho evanjelia, jeho úplne prvú, úvodnú časť. Pôsobí ako hymnus, óda a oslava popisovaných skutočností. „Slovo“, ktorým Ján popisuje Boha v úvodných vetách svojho evanjelia, sa vo vtedajšom čase používalo a chápalo ako stvoriteľský princíp sveta, ako zrodenie božskej osoby. Tak, ako slovo je zhmotnením alebo vonkajším vyjadrením myšlienky, plodom rozumu, tak aj Ježiš je plodom Otcovej myšlienky, jeho dielom, zhmotnením Jeho lásky k človeku. Všetko, čo je v tejto časti evanjelia, je Jánom nasmerované na Ježiša, ktorý je počiatkom celého života vo svojej plnosti božstva. Veď „On bol na počiatku u Boha.“ Následne je Ježiš predstavený ako svetlo, ktoré je v protiklade so svetom ako tmou. Ján Krstiteľ je tu ako Jeho predchodca v úplnej podriadenosti Kristovi. Slovom „tma“ sa v biblickej reči oddávna zvykne označovať smrť, hriech a moc zla, teda odmietanie Boha, nepripustenie si Boha s Jeho spásou do svojho vnútra. Nasleduje aj veľmi známy a často citovaný 14. verš („A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“), ktorý je vlastne opisom Ježišovho vtelenia sa, teda Jeho fyzickej existencie, v ktorej zdieľa s nami pozemský život. V závere dnešného čítania, brat/sestra, je potom svedectvo Jána Krstiteľa o Kristovom prvenstve. Ježiša dáva do popredia aj napriek skutočnosti, že na svet v ľudskej podobe prišiel po ňom. Zvýrazňuje však Jeho poslanie vo svete prinášať milosrdenstvo, pravdu a spásu.

Každý z nás, brat/sestra, má ešte v čerstvej pamäti nedávny Štedrý večer s jeho atmosférou v kostole i doma. Možno ešte dnes máme v sebe slávnostnú atmosféru vianočne vyzdobeného kostola, pociťujeme zimomriavky chvíle, kedy sme v zhasnutom kostole spievali Tichú noc, cítime neodolateľnú vôňu kapustnice, ryby, koláčov, ale aj plameňa sviečky zapáleného betlehemským svetlom. Silu a kúzlo osláv narodenia Pána samozrejme dotvárajú aj darčeky, ktoré si asi každý z nás našiel pod stromčekom ako pozornosť svojich drahých a blízkych. Niektoré prekvapili, iné možno až šokovali a ďalšie zase mohli byť aj tušené či očakávané. Možno sa našli aj také, ktoré nie úplne vyhoveli predstavám obdarovaného, ale všetky mali nepochybne jedno spoločné: boli prejavom pozitívneho vzťahu darcu k obdarovanému, chceli mu urobiť radosť, priniesť osoh a úžitok, zanechať vo vnútri obdarovaného pozitívnu stopu a stať sa spôsobom, ako darca zostane v mysli toho, ktorého prekvapil. Najmä deti milujú tie zdanlivo nekonečné chvíle, kedy sa cez baliaci papier snažia prebojovať k obsahu pekne zabalenej krabice. Mnohí z nás si zaiste pamätajú aj to, čo dostali ako vianočný darček aj pred rokom či dávnejšie. Každý z tých darov má potom svoj osud: niektoré sa stanú obľúbenou každodennou súčasťou obdarovaného, ďalšie sa včlenia do každodennej rutiny života a niektoré možno zostanú na dne zásuviek či zapadnuté na polici či povale. Je to tým, že niektoré dary sa stretli so záujmom a potrebou obdarovaného, tie druhé sa v ňom nenašli. A tak aj skončili.

Tak, ako nám naši blízki chceli urobiť darčekom radosť, aj Boh mal ten podobný cieľ, keď nám daroval samotného Ježiš Kristus. Samozrejme, Jeho motiváciou nebolo iba prekvapenie či radosť ako chvíľkový efekt, On nám Ježiša daruje ako dar z lásky, dar pre večnosť, A ako dar aj Ježiš nachádza v ľuďoch rôznu odozvu tak, ako tie hmotné. Pre niekoho je stelesním túžby a ideálu obdarovania, dar najcennejší, inému zase nič nehovorí a nič pre neho neznamená. Dôvod je zrejmý: časť ľudí Ho vníma ako stelesnenie ideálu života a jeho pravidiel, ktoré chce uplatňovať vo svojom živote, druhí Ho zase neprijmú. Nie preto, že by nebol (pre nich) dobrý, ale Jeho program je z ich pohľadu príliš náročný a ich orientácia smeruje k iným ako Ježišovým hodnotám. Pohodlnosť sekulárneho sveta versus viera v trvalé hodnoty a večný život. Pre nás, brat/sestra, je Ježiš tým najväčším, večným a každodenným darom, ktorý nám dáv a istotu v každej situácii, umožňuje nám vybrať si správnu cestu životom a smerovať nás tak k vytúženej spáse a večnému životu v radosti raja a prítomnosti Boha. Chce to však našu vytrvalosť, trpezlivosť a oddanosť týmto správnym hodnotám. A Božiu pomoc, pretože bez Boha nevieme urobiť nič. Božia láska k nám, Jeho ochrana, pomoc aj milosrdenstvo voči nám sa prejavujú každý deň v mnohých daroch, ktoré snáď pre ich každodennosť a opakovanosť snáď ani ako dary nevnímame: náš život, zdravie, blízki pri nás, náš domov, pokoj v duši či mnoho iných „samozrejmostí“. Ďakujme preto, brat/sestra, aj v tieto dni, keď si pripomíname Pánov príchod medzi nás, za všetko, čo nám dáva a robme maximum pre to, aby sme Ho boli hodní, aby sme každý deň, v každú jeho chvíľu boli hodní Jeho prítomnosti v nás. Pozajtra vstúpime do nového kalendárneho roku, pri ktorom si veľa z nás dáva nejaké predsavzatie. Ak ešte žiadne nemáš, brat/sestra, a hľadáš ho, možno ti pomôžu aj tieto úvahy.

Utorok – Oktáva Narodenia Pána, Panny Márie Bohorodičky

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 2, 16-21)

Pastieri nachádzajú v Betleheme Máriu a Jozefa s Dieťaťom uloženým v jasliach. Vyrozprávali im, čo bolo o Dieťati povedané. Mária si zachováva všetky slová vo svojom srdci a premýšľa o nich. Po ôsmich dňoch, keď bol treba chlapčeka obrezať, dostáva meno Ježiš, ktorým Ho nazval anjel skôr, ako sa počal v živote matky.

Nový kalendárny rok je ukončením oktávy Narodenia Pána a súčasne aj krásnym sviatkom venovaným Panne Márii. Ustanovil ho v r. 1931 pápež Pius XI. pri príležitosti 1500. výročia Efezského snemu, na ktorom bola v roku 431 prijatá dogma o Panne Márii ako o Bohorodičke (tu bolo prijaté aj uznesenie o tom, že v Kristovi Ježišovi sú zjednotené dve prirodzenosti – božská aj ľudská. Sviatok vtedy pripadal na 11. októbra. V rámci ostatnej liturgickej obnovy (po Druhom vatikánskom koncile) sviatok Bohorodičky dostal významnejšie miesto a slávnostnejší charakter. V prvý deň občianskeho roku sa osobitným prejavom úcty ku Kristovej Matke dôstojne zakončuje oktáva sviatku jeho narodenia. Okrem toho si na začiatku občianskeho roka v Máriinom božskom materstve pripomíname počiatok našej spásy a osobitnú výsadu, ktorá je východiskom ostatných jej výsad.¹ Aj Druhý vatikánsky koncil venoval Bohorodičke Panne Márii veľkú pozornosť. Celá VIII. kapitola hlavnej vieroučnej konštitúcie sa hovorí práve o nej. Koncil potvrdil doterajšie učenie a povzbudzuje všetkých, aby mali čím väčšiu úctu k tej, ktorá priviedla na svet samého Boha. Boh prišiel na svet skrze ňu a my sa tiež cez ňu najľahšie dostaneme k Bohu. Nazývame ju Kráľovnou vesmíru, Kráľovnou anjelov a má ešte mnoho iných prívlastkov. Z toho vidno, že aj sám Boh ju zahŕňa osobitnou priazňou a jej príhovor je naozaj mocnou modlitbou, ktorá dokáže vyprosiť veľké milosti.²

Panna Mária, od roku 1927 vyhlásená pápežom Piom XI. za patrónku Slovenska, je nám v mnohom vzorom a inšpiráciou. Veď aj po tom, ako sa od anjela dozvedela, že sa jej dostala mimoriadnej milosti od Pána, zostala naďalej skromnou a pokornou služobníčkou. Ona však nie je „iba“ matkou Božieho Syna, ale hlboko veriaca, oddaná, pracovitá, obetavá. Aj v evanjeliách je vidieť, že sa sústreďujú najmä na Spasiteľa a Panna Mária často zostáva v úzadí. Na viacerých miestach však vystupuje tak, ako je to pre jej povahu a obetavosť typické. Jedným z takto charakteristických miest v Písme je prvý Ježišov zázrak, kedy sa v Káne Galilejskej prihovára u svojho Syna, aby pomohol s vínom, ktoré sa na svadbe minulo. Mária vidí ťažkosť svadobčanov a prihovára sa u svojho Syna o pomoc. Táto jej črta je pre ľudí dlhodobo oporou, preto sa k nej utiekajú a prosia ju o orodovanie u svojho Syna. Panna Mária sa už oddávna právom stala objektom uctievania. V roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. dogmu, teda záväzný článok viery, náuku o jej nepoškvrnenom počatí, v roku 1950 pápež Pius XII. sformuloval dogmu o jej nanebovzatí. Máriino mnohopočetné utrpenie, ktoré vo svojom živote po boku Ježiša prežila, sa stalo základom pre jej uctievanie ako Sedembolestnej. Povestných sedem bolestí začína Simeonovým proroctvom v chráme, pokračuje útekom do Egypta, stratou 12-ročného Ježiša, stretnutím s Ježišom na krížovej ceste, Jeho ukrižovaním a smrťou, snímaním Jeho tela z kríža a končí Jeho pohrebom. K Panne Márii vzniklo aj množstvo modlitieb, či už je to Magnificat (jej ďakovný chválospev z Lukášovho evanjelia 1, 46-55), cez modlitbu Pod tvoju ochranu sa utiekame..., ktorá pochádza z 3. storočia, najznámejšiu modlitbu Zdravas’ Mária tiež vychádzajúcu z Lukáša (1, 28-42) až po mariánske litániám Zdravas’ Kráľovná až po Rozpamätaj sa (Memorare). Panna Mária, Matka Cirkvi aj Matka každého z nás, brat/sestra, neprestajne oroduje u svojho syna aj po svojom nanebovzatí, preto je nám, hriešnym pútnikom do nebeskej vlasti, tou najbližšou pomocníčkou a oporou pri prosbách k Bohu. Nezabúdajme sa k nej obracať vo svojich prosbách a modlitbách a osobitne dnes jej vyjadrime svoju úctu. Panna Mária je Božím darom pre nás, vážme si ho, aby nás každodenne sprevádzal naším životom.

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás osloboď, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.

¹ www.katolici.szm.com

² www.zivotopisysvatych.sk

https://www.youtube.com/watch?v=pwp1CH5R-w4

Streda vo Vianočnom období

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 19-28)

Kňazi a leviti, ktorých Židia z Jeruzalema poslali spýtať sa Jána, kto vlastne je, ako prvú odpoveď počujú, že Ján Krstiteľ nie je Mesiáš. Keď sa pýtajú, či je Eliáš alebo prorok, vždy počujú zamietavú odpoveď. Keď sa teda dožadujú odpovede, počujú, že Ján je hlasom volajúceho na púšti. Vyzýva ich, aby vyrovnali cestu Pánovi. Na otázku, prečo teda krstí, keď nie je Mesiáš, ani Eliáš ani prorok, Ján odpovedá, že on krstí vodou, ale medzi nimi je aj Ten, ktorého nepoznajú a ktorému on nie je hodný ani remienok na obuvi rozviazať.

Po pondelkovom úryvku z Jána, možno najslávnejšej časti Písma, ktorá je prológom jeho evanjelia vo forme hymnu na stvorenie, dnes pokračujeme jeho prvou časťou. Tá niekedy býva označovaná aj ako „Kniha znamení“, pretože v nej evanjelista postupne predkladá sedem Ježišových zázrakov ako znamení, ktoré vykonal. Zachytáva tak úsek Ježišovho života, v ktorom sa zjavuje pred Izraelitmi a celým ľudstvom. V dnešnom úryvku Ján Krstiteľ vykresľuje Ježišove poslanie sebe vlastným, originálnym spôsobom. O sebe zdôrazňuje, že on – Ján Krstiteľ – Mesiášom nie je, ale že je určený na to, aby na Spasiteľov príchod upozornil. V dnešnom aj nasledujúcich častiach čítania z Jána budeme svedkami týchto upozornení adresovaných Jeruzalemským autoritám (dnes), Izraelitom (29-34) a napokon aj učeníkom (35-51.

Dnešné čítanie je aj pre nás, brat/sestra, bohatým podnetným textom. Hneď v jeho prvých slovách počúvame: „toto je Jánovo svedectvo“. Fajn, skvelý príklad svedectva niekoho, kto nám môže byť vzorom a príkladom a ktorý nás môže priviesť k otázke, čo je naším osobným svedectvom v živote či pre našich blízkych i ostatných, s ktorými sa stretávame v práci či spoločenstve. Svet okolo nás je plný rôznych svedectiev, medzi ktorými majú svoje nezanedbateľné miesto a j svedectvá falošné či inak negatívne. Stačí si pustiť ľubovoľný televízny program, otvoriť papierové či webové noviny alebo sa prejsť po ulici a sledovať svoje okolie. Záplava negativizmu, konzumného spôsobu života, vnucovanie „hodnôt“ a podobne. Sme presvedčovaní, že všetko je to dobré a správne, veď sa pozrite, koľkí tomu veria, vlastne väčšina ľudí tie „hodnoty“ uznáva, tak prečo nie aj ty, brat/sestra? Keď toľkí ľudia niečo uznávajú, nie je to dôkaz toho, že je to správne? Nemal by si sa aj ty, brat/sestra, prispôsobiť a pridať sa k väčšine? Napokon – na väčšinovom názore je postavený aj zatiaľ najdokonalejší systém spoločnej správy spoločnosti – demokracia! Nie je aj to dôkazom, že väčšina má vždy pravdu? Hlbší myšlienkový ponor nás však, brat/sestra, berúc do úvahy našu hodnotovú hierarchiu, veľmi rýchlo presvedčí, že veci sa majú trošku inak: skutočné hodnoty si človek musí zaslúžiť, pobiť sa o ne, zaprieť sa a mať v sebe aj nemálo pokory, to však pre väčšinu nie je dnes atraktívne, veď „život si treba užiť!“ V jednej scéne z filmu Fontána pre Zuzana I., svojho času mimoriadne populárneho, sa dve priateľky z jedného dvora rozprávajú o živote, pritom tá svetáckejšia vraví tej druhej, opatrnejšej: „život je krátky a skúsiť treba všetko“. Uvažovanie, ktoré je rozšírené vo veľkom aj dnes. „Pravda“ väčšiny potom prináša potratovosť, gender ideológiu, partnerstvá rovnakých pohlaví vrátane práva na výchovu dieťaťa a pod. O to viac si musíme, brat/sestra, aj my pod vplyvom dnešného evanjelia položiť sami sebe otázku: prinášam do svojho okolia svedectvo viery, prezentáciu toho, že v spoločnosti a v ľuďoch existujú aj iné názory ako väčšinové, že stojí za to žiť aj pre iné ako krátkodobé a pominuteľné hodnoty? Veď sa to dá aj bez toho, aby bol človek vo svojom okolí považovaný za extrém. Svedčiť sa dá nielen slovom (ktoré môže na niekoho, najmä v problémových oblastiach, pôsobiť radikálne a útočne), ale aj príkladom. Vlastného života, myslenia, skutkov, vzťahu k druhým. Častokrát býva taký príklad oveľa účinnejší ako otvorené slovo, ktoré mnohí chápu ako útok brániac si svoje pohodlie a životné alibi. osobný príklad má aj inú výhodu: pôsobí nenápadne, systematicky, dlhodobo, takpovediac – po kvapkách. Často býva práve to účinné. V dotknutom človeku sa postupne, krok za krokom, vynárajú nové myšlienkové horizonty, ktoré sa môžu premeniť aj na dominantný myšlienkový prúd daného človeka a tak ho priviesť k novým hodnotám. Skúsme preto dnes, brat/sestra, pouvažovať nad dnešným evanjeliom a zamyslieť s nad otázkou: kto som? Nielen pre seba, ale najmä pre druhých.

Štvrtok vo Vianočnom období aleboNajsvätejšieho mena Ježiš

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 29-34)

Ján, vidiac prichádzajúceho Ježiša, zvolá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som Ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa On stal známym Izraelu.“ Potom Ján vydáva svedectvo: „videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som Ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží syn.

Dnešný úryvok je priamym pokračovaním včerajšieho a nadväzuje naň. Ján Krstiteľ označuje Ježiša ako Božieho Baránka snímajúceho hriechy. Baránka v zmysle trpiaceho služobníka. Baránka, vedeného na zabitie, ktorý nesie na sebe hriechy sveta alebo veľkonočného baránka. A Duch Svätý, ktorý tu zostupuje z neba a spočinie na Ňom je vlastne potvrdenie jeho mesiášstva a božstva.

Ján Krstiteľ v dnešnom evanjeliu preukazuje skvelý zrak. Nielen ten fyzický, ale aj duchovný. Je zrejmé, že nevníma veci iba povrchne, cez ich vonkajší efekt, ale spája si veci do súvislostí a vytvára si zo všetkého komplexný a hlboko pravdivý obraz. Pomocníkom je mu Duch Svätý, ktorému vytvoril vo svojom srdci miesto. Samotný Ježiš vnímal túto Jánovu vlastnosť veľmi intenzívne, veď o ňom podľa Matúša povedal, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (11, 11). V tomto nám, brat/sestra, môže byť tento svätec veľkým vzorom, pretože nám ukazuje praktickú silu našej spätosti s Duchom Svätým. Veď aj v dnešnom úryvku čítame, že Duch Svätý Jánovi otvára oči a on potom vydáva svedectvo o Kristovi. Prijíma silu Ducha Svätého, ktorý je však  pripravený byť v aktívnom aj dnes a s každým z nás. A nemusíme hovoriť iba o nadprirodzenom videní. Pod vplyvom Ducha Svätého môžeme vnímať nielen zrakom, ale aj dušou, môžeme vidieť pod povrch viditeľný fyzickým zrakom, sme schopní vnímať veci vo svojich hlbokých súvislostiach. Uvedomiť si aj to, čo na prvý pohľad nie je vidieť. Ako sa hovorí o čítaní, vnímať aj to, čo je medzi riadkami. Častokrát sme vinou pracovného preťaženia neschopní vnímať nič, iba základné podnety zo svojho okolia. To nás môže pripraviť o podstatnú informáciu, a to aj v každodennom bežnom živote. A keď sa naplníš Duchom Svätým, tvoj rozmer vnímania, brat/sestra, sa môže znásobiť. Všimneš si drobné náznaky nespokojnosti či strachu v očiach svojho dieťaťa, budeš vnímať nevyslovenú prosbu o pomoc alebo pocítiš, že niekto z tvojich blízkych túži po tvojej modlitbe, ktorá mu môže pomôcť. Často vnímame svoje okolie aj život ako taký iba svojimi očami a nenapadne nám, najmä v kontakte s niekým druhým, vnímať situáciu a hodnotiť ju aj jeho očami. A pritom by nám to dalo nový rozmer a nepochybne aj iný pohľad na človeka pred nami. Vnímanie ľudí a situácií okolo nás aj pohľadom z druhej, nielen našej strany, by pomohlo pomôcť minimalizovať medziľudské konflikty či mnohé nedorozumenia. Majme teda v sebe, brat/sestra, miesto pre Ducha Svätého, pomôže nám lepšie vnímať život a inak komunikovať aj s ostatnými ľuďmi. Nezabúdajme na to aj v našich modlitbách, či už ráno, večer, ale napr. aj cez deň idúc okolo kostola alebo v inú príhodnú chvíľku. Duchu Svätý, príď z neba!

https://www.youtube.com/watch?v=U2hmlvINf_4

Piatok vo Vianočnom období

Evanjelium podľa Jána(Jn 1, 35-42)

Ján, stojac s dvomi učeníkmi a vidiac ísť okolo Ježiša, vraví: „Hľa, Boží Baránok“. Dvaja učeníci, keď to počujú, idú za Ježišom, ktorý sa ich pýta, čo hľadajú. Oni sa Ho s oslovením Rabbi, pýtajú, kde býva. Ježiš im vraví, aby išli s ním a uvidia. Jeden z dvoch učeníkov je Ondrej, brat Šimona Petra. Ten hneď vyhľadá Šimona a oznámi mu, že našli Mesiáša a privedie ho k Ježišovi. Ježiš mu povie, že sa bude volať Kéfas, v preklade Peter.

Po svedectve Jána Krstiteľa zo včerajšieho evanjelia dnes počúvame o povolaní prvých dvoch učeníkov. Najprv je spomenutý Ondrej a nejaký ďalší Hebrej, ktorý nie je označený menom. Potom Ondrej privádza Šimona, ktorému Ježiš dáva nové meno Kéfas, čo znamená „skala“, čiže Peter. To, že učeníci sa rozhodli ísť za Ježišom je znakom toho, že v Ňom spoznali Mesiáša.

Dvaja učeníci z dnešného evanjelia nám môžu byť príkladom spoznania správneho smeru v živote. Počuli o Ježišovi, že je Božím Baránkom, a hneď sa rozhodli ísť za ním. Aj my, brat/sestra, či starší alebo mladší, sme už mnohokrát počuli o Ježišovi, no po vedzme si úprimne, vykročili sme za ním? Nasledovali sme ho aktívne tým, že sme začali a nepoľavili v poznávaní Jeho učenia, príkazov, odporúčaní? Nie sme až príliš orientovaní na vonkajší svet, nie sme v ošiali jeho každodenných ponúk presviedčajúcich nás o tom, že si treba užívať život, zabávať sa, oddávať sa aktuálnemu okamihu a o ostatné sa nestarať?

V roku 2005 pozvali zakladateľa spoločnosti Apple Computers Stevea Jobsa, aby predniesol prejav pred práve promovanými absolventmi Stanfordskej univerzity. Ako technologického velikána, ktorý v živote niečo dosiahol, ich mal ovplyvniť tak, aby išli za pravými hodnotami, ktoré ich budú napĺňať. Tento prejav sa stal neskôr až legendárnym. Jobs, v tom čase už poznajúc svoju napokon fatálnu diagnózu, sa hlboko zamyslel nad svojím životom a cestou, ktorú v ňom dovtedy prešiel, a povedal absolventom tri príbehy zo svojho života, pričom z každého im zdôraznil nejaké poučenie. Prvé bolo: musíte niečomu veriť. Aj keď on to myslel skôr materiálne, zdôrazňoval, že viera je niečo, čo človeka vedie životom, je mu vlastná, nikto mu ju nezoberie a dáva mu správnu motiváciu. Druhé odporučenie bolo, že musia milovať. Život musí byť naplnený láskou, lebo to je záruka, že človek v ňom nájde svoje miesto, ktoré ho uspokojí. A napokon tretie poučenie vychádzalo z hrozby smrti, ktorá nad ním visela: „Váš čas je obmedzený, takže ho nepremrhajte. Nedovoľte hluku z názorov iných ľudí, aby prehlušil váš vnútorný hlas. Majte odvahu riadiť sa vlastným srdcom a pocitmi.“ Aj keď Jobs nepatril k tým, ktorí verili v jediného Boha, nad jeho slovami sa môžeme zamyslieť aj my. Veď veriť, milovať a nepremárniť čas je súčasťou nasledovania Krista tak, ako sa Ho po zistení, že On je Boží Baránok, rozhodli nasledovať prví učeníci. My sme si už mnohokrát vypočuli, že Ježiš je Mesiáš, vieme bez najmenších pochybností, že On je Cesta, Pravda a Život. Ako píše evanjelista Ján: „kto počúva moje slovo a verí tomu, kto ma poslal, má večný život...“ (Jn 5, 24). Sväté Písmo má úžasnú vlastnosť: celý život počúvame rovnaký text, ale vždy sa práve to, čo máme pred sebou, hodí práve na tú neopakovateľnú jedinečnú chvíľu, ktorú práve prežívame. Poďme teda touto cestou, brat/sestra, za Ježišom, počúvajme alebo čítajme Písmo čo najčastejšie, aby sme si v sebe stále obnovovali presvedčenie, že ideme po správnej ceste za Ježišom. Nečakajme na sviatok či nedeľu, vykročme už dnes, so slovami, ktoré sme si dnes vypočuli.

Sobota vo Vianočnom období

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 43-51)

Ježiš sa rozhodne ísť do Galiley a cestou stretáva Filipa, ktorého volá, aby išiel za Ním. Filip stretáva Natanaela a vraví mu, že našli toho, o ktorom Mojžiš písal v Zákone, teda Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta. Natanael sa Filipa pýta, či môže z Nazareta byť niečo dobré. Filip ho v odpovedi vyzýva, aby išiel, že uvidí. Ježiš, vidiac Natanaela prichádzať, ho označuje za pravého Izraelitu. Ten sa Ježiša pýta, odkiaľ ho pozná. Ježiš mu vraví, že ho poznal ešte skôr, ako ho Filip zavolal. Na to Ho Natanael označuje ako Božieho Syna a kráľa Izraela. Ježiš ho ubezpečuje, že bude vidieť ešte väčšie veci ako je táto. A potom zakončuje tým, že ľudia uvidia otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.

V čítaní evanjelia pokračujeme tam, kde sme prestali včera. Na druhý deň po tom, ako Ježiš nazve Šimona Petra Kéfasom, teda po povolaní prvých učeníkov, prichádza rad na Filipa, ktorý bol rodákom Petra a Ondreja, a Natanaela. Ježiš má o Natanaelovi vysokú mienku, považuje ho za pravého a vzorného Izraelitu, ktorý mu v reakcii vyzná svoju vieru a prejaví úctu a uznanie Jeho autority. Meno Natanael je hebrejského pôvodu („Boh dal“). Natanael je považovaný za jedného z Dvanástich, pravdepodobne Bartolomeja.

Je pozoruhodné, ako Filip dokázal pritiahnuť k Ježišovi Natanaela. Iste to nebolo len tou jednou vetou z dnešného evanjelia. Musel to byť Filipov život, jeho hodnoty, spôsob, akým žil a správal sa k ľuďom, jeho viera a pokora a iste aj mnoho ďalších dobrých vlastností. Takže vo chvíli, keď od takéhoto dôveryhodného človeka prišlo pozvanie, nemal nad čím váhať. Je zrejmé, že Filip bol pre Natanaela životným vzorom. Aj my, brat/sestra, ako dnešní kresťania, by sme si mali/mohli z neho brať vzor a možno sa aj sami seba pýtať, či sme aj my svojmu okoliu, najbližšiemu i tomu vzdialenejšiemu, takým konkrétnym, pozitívnym a príťažlivým príkladom a vzorom, podľa ktorého chcú žiť. Správame sa aspoň v ničom tak, aby to bolo tým druhým atraktívne? Nie je našou úlohou, ako kresťanov, ktorí majú byť soľou zeme a svetlom sveta, byť príkladom? Asi ani nie tak slovom, i keď i to je dôležité, ale najdôveryhodnejší je predsa len osobný príklad. Osobitosťou našej úlohy je ukazovať príťažlivosť kresťanských hodnôt a možnosť aj život vo viere predstavovať ako plnohodnotný, veselý a radostný, taký, ktorý stojí za to. Veď od Pána máme všetko, čo k takému životu potrebujeme. Ak cítime, brat/sestra, že v tomto smere nie celkom plníme svoju úlohu a máme v nej väčšie či menšie rezervy, máme príležitosť sa zamyslieť na d tým, aká bola naša predvianočná príprava, v akom som kontakte s Pánom, do akej miery žijem život tak, ako mám? Narodil sa nám, brat/sestra, Pán Ježiš tieto Vianoce nielen v jasličkách, ale aj v našom srdci? A ak áno, snažíme sa udržať si Ho tam? Napríklad aj tým, že svoje náboženstvo chápem nielen ako plnenie príkazov, alebo viem, chcem a aj počúvam Pánov hlas cez množstvo podnetov, ktoré mi Pán cez rôznych ľudí a situácie denne predostiera?

V dnešnom evanjeliu vlastne Ježiš našiel Filipa a Natanaela, aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že to bolo naopak. Ježiš mal pre nich pripravené veľké veci a oni sa mu zverili. Iste nikdy neoľutovali. Ale Ježišova ponuka veľkých vecí je platná aj pre nás a dnes, nielen pre Natanaela a Filipa v ich časoch. Vstaňme teda, každý z nás, spod nášho figovníka, z tieňa, ktorý vytvára, a vyjdime na slnko, na svetlo, medzi ľudí. S rovnakým posolstvom ako oni vtedy. Vykročme teda spolu s Ježišom tak, ako to každý z nás cíti. Nikdy to nikto z nás neoľutuje! Že sa na to necítiš? Že máš pocit, že na to nemáš? Že sa ti zdá, že vo svojom okolí nikoho nezaujímaš? Alebo máš pocit, že by si svojimi hodnotami a postojmi vzbudzoval negatívne postoje? Kým to neskúsiš, nebudeš vedieť, čo je pravda. A napokon: byť pozitívnym príkladom neznamená cítiť (pozitívu) spätnú väzbu hneď. Možno potrvá týždne, mesiace alebo aj roky, kým budeš vidieť ovocie svojho svetla vo svete, ale to nevadí. Nech ti je motiváciu a vnútorným uspokojení, že sa tak môže diať a deje aj bez tvojho vedomia. Na osoh tým, ktorým si príkladom.

Obrázok: Ježiš diskutujúci v chráme (zdroj: www.thecatholicreader.blogspot.com)