Novinky

« Späť

34. týždeň cez rok (B)

34. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 25. novembra – 34. nedeľa v Cezročnom období, (b); Krista Kráľa sv. Katarína Alexandrijská, panna a mučenica, spomienka; (tento rok sa neslávi). pondelok, 26. novembra – Pondelok 34. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Silvester Guzzolini, opát. utorok, 27. novembra – Utorok 34. týždňa v Cezročnom období, (z); Panna Mária od Zázračnej medaily, spomienka; sv. Virgil; bl. Bronislav. streda, 28. novembra – Streda 34. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Rúfus, biskup; sv. Katarína Labouré. štvrtok, 29. novembra – Štvrtok 34. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Saturnin, biskup; bl. Alfréd, kňaz a mučeník. piatok, 30. novembra – Piatok, sv. Ondreja, apoštola, sviatok (č). sobota, 1. decembra – Sobota 34. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Edmund, mučeník.

Piatok:v košickej arcidiecéze sviatok, pretože sv. Ondrej je hlavným patrónom arcidiecézy.

Sobota: prvá sobota v mesiaci. Končí sa Cezročné obdobie.

Evanjelizačný úmysel Apoštolátu modlitby na december: aby ľudia, ktorí slúžia odovzdávanie viery, našli zrozumiteľný jazyk pre dialóg s rozličnými kultúrami.

Úmysel KBS na december: nech svetlo prichádzajúceho Krista preniká naše domovy.

34. cezročná nedeľa

Kniha proroka Daniela (Dan 7, 13-14)

Daniel vidí v nočnom videní, ako v nebeských oblakoch prichádza ktosi ako Syn človeka a prichádza až k Starcovi. Privádzajú Ho pred Neho, dostáva moc, slávu aj kráľovstvo a budú mu slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a Jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.

V tomto druhom Danielovom sne (prvý bol o zvieratách) sa na oblakoch ukazuje ktosi podobný Synovi človeka, ktorému je zverená moc nad všetkými ľuďmi a národmi. Táto postava znázorňuje celý izraelský národ, ktorý napokon porazí svojho nepriateľa, lebo Pán je s ním. Avšak táto postava podobná človeku zjavne znázorňuje aj Mesiáša poslaného Bohom, aby oslobodil ľud a priviedol ho k spáse. Toto videnie je prisľúbením pre budúcnosť, nádejou, ktorá pripomenula izraelskému ľudu, že Pán rovnako ako v časoch jeho otroctva v Egypte, nepochybne zasiahne a pomôže. Toto videnie malo pomôcť v tom čase utláčaným Hebrejom zachovať si vieru v príchod Syna človeka. Máme teda pred sebou príklad prorockého čítania dejín ako reflexie ťažkej krízy Židov, ktorá vznikla následkom snahy vtedajšieho vládcu Antiocha IV. integrovať ich aj s územím do svojho kráľovstva. Môžeme si z toho teda, brat/sestra, urobiť záver, že dejiny ľudí sú v Božích rukách. Tak, ako aj náš život.

Zjavenie apoštola Jána (Zjv 1, 5-8)

Ježiš Kristus je verný svedok, prvorodený z mŕtvych a vládca aj nad kráľmi zeme. Jemu sláva a vláda na veky vekov. Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho prebodli a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci.

Kniha Zjavenia apoštola Jána bola napísaná na konci I. storočia a patrí k najúžasnejším biblickým textom s veľkou výpovednou hodnotou. Teritoriálne vznikla v Malej Ázii a označuje sa za knihu prorockú. Odborníci ju charakterizujú ako dielo prinášajúce posolstvo nádeje adresované cirkvám, ktoré sú v nejakej vnútornej kríze pod babylonským prenasledovaním. Je plná znamení a symbolov, snov a videní. Kresťania ju majú pochopiť tak, aby pochopili a prežívali svoje dejiny nie v obave z konca, ale v ich Božom zavŕšení. Alfa a omega, spomínané v závere úryvku, sú prvým a posledným písmenom gréckej abecedy a symbolom začiatku a konca. Možno by bolo zaujímavé povedať, že grécka abeceda vznikla po úpravách z fenickej, ktorú prevzali aj Židia. Má 24 písmen vo verzii malých aj veľkých, pričom v antických časoch sa používali ba tie veľké. Malé boli vytvorené až v stredoveku. Pre nás, brat/sestra, to môže tiež symbolizovať našu pozemskú púť k Pánovi: začiatkom, alfou, je naše zrodenie pre Neho v krste, omegou stretnutie s Bohom pri poslednom súde. Na ten často zabúdame a na svojej ceste sa odchýlime od azimutu, ktorý nám nastavil krstiaci kňaz touto sviatosťou. Niekedy sa príliš necháme strhnúť sekulárnym prostredím. Tomu ale nezabránime, veď nie sme ideálni, na Boha sa máme a chceme iba podobať, dôležité je, aby sme mali vôľu uvedomiť si každú našu chybu, zbaviť sa jej v sviatosti zmierenia a byť úprimne odhodlaní polepšiť sa. Kedy si teda, brat/sestra, bol na svojej ostatnej svätej spovedi?

Evanjelium podľa Jána (Jn 18, 33b-37)

Pilát sa pýta Ježiša, či je židovský kráľ. Ježiš reaguje protiotázkou, či to Pilát hovorí sám od seba, ale mu to o Ježišovi povedali iní. Pilát vraví, že mu Ho vydal Ježišov národ a veľkňazi a chce vedieť, čo vykonal. Ježiš mu odpovedá, že Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby to tak bolo, Jeho služobníci by sa za Neho bili. Ale Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Na Pilátovu otázku, či je teda predsa len kráľ, Ježiš Pilátovi odpovedá, že sám to hovorí. A dodáva, že On prišiel na svet na to, aby vydal svedectvo pravde a každý, kto je z nej, počúva Jeho hlas.

Ježiš je po svojom zatknutí najprv predvedený pred Annáša, ktorý ho vypočúva a Ježiš mu hovorí o svojom poslaní. Toto vypočúvanie uvádza vo svojom evanjeliu iba Ján. Tu dôjde aj k tomu, že sluha Ježiša udrie po tvári pre Jeho argumenty. Odtiaľ Ho zviazaného privedú ku Kajfášovi. Po tom, ako Ježiša Peter trikrát zaprie, Ho odvedú do vládnej budovy pred Piláta. A tu začína dnešný úryvok. Jeho paradoxom je starostlivosť Židov o to, aby neprestúpili svoje zákony obradne čistoty, pričom zároveň žiadajú trest smrti pre nevinného. Pilát vedie s Ježišom rozhovor o Jeho kráľovskej hodnosti ako aj o pravde, ktorú Ježiš hlása. Pokúša sa Pilátovi ozrejmiť, že Jeho pravda má nadprirodzenú podstatu. Pilátova predstavivosť teda nedokáže obsiahnuť podstatu Ježišovho kráľovstva, lebo je obmedzená na svetské rozmery, v ktorých žije a myslí. A Ježiš pred Pilátom definuje svoje kráľovstva inak ako teritoriálne – ochotou človeka svedčiť o Jeho pravde a láske.

Každý z nás, ktorý prešiel nejakou školou alebo pracovným zaradení, sa stretol v zásade s dvomi typmi ľudí v pozícii učiteľa či nadriadeného. Jeden, ktorý nazývame autoritatívnym, je človek, ktorý si potrpí na to, aby neustále dával najavo, že je hierarchicky vyššie ako ten druhý, že ho môže ovládať príkazmi a kontrolou a že ten druhý, žiak či podriadený, je vlastne od neho závislý. Všetkými dostupnými prostriedkami si udržuje odstup a priamo či nepriamo vyžaduje, aby mu ten druhý jeho nadradenosť dával najavo, chce ju skrátka cítiť v osobnom aj písomnom prejave. Všetko to robí preto, lebo v takomto vzťahu nadradenosti/podriadenosti vidí budovanie a udržiavanie svojej autority. A keď sa mu prejavov nadradenosti od podriadených nedostáva, býva nervózny, hnevlivý, dáva svojmu okoliu pocítiť, že mu jeho nadradenosť treba dávať cítiť. Druhý typ učiteľa/nadriadeného je človekom, ktorý je hlboko ponorený do svojej práce, vníma ju tímovo, v ľuďoch vidí svoj ďalší rozmer a cestu, ako realizovať spoločné plány a potreby. Je to človek, ktorý si nevytvára umelý odstup, s každým sa rozpráva ako so seberovným a teší sa z každého úspechu kohokoľvek vo svojom tíme. A ak zacíti talent niekoho pre nejakú činnosť, vytvorí mu priestor, aby svoj talent mohol rozvinúť. Je paradoxom, že ten prvý, ktorý o svoju autoritu urputne bojuje alebo si ju vynucuje, ju nikdy nedosiahne, zatiaľ čo ten druhý ju postupne získa úplne prirodzene, často aj bez toho, že by si ju uvedomil. Takáto autorita je potom veľmi silná, ale prirodzená a ťažko ovplyvniteľná. Pretože je prirodzená, postavená na schopnostiach daného človeka. Na takéhoto učiteľa/kolegu sa potom žiaci/spolupracovníci celkom prirodzene obracajú aj vtedy, keď potrebujú pomoc či radu a dôverujú, že sa im pomoci či účinnej rady dostane. A v tejto dôvere potom radu prijmú a neskôr zistia, že im naozaj pomohla a posunula ich tak, ako potrebovali.

Ježiš, stojac pred Pilátom, si samozrejme bol vedomý, kto je a aký je rozdiel medzi Ním a Jeho sudcom. Svoju vysokú nadradenosť si však nijako nevynucoval, nepoužil svoju Božskú moc, neprinútil Piláta podradiť sa Mu. V rozhovore s ním kládol jeden argument za druhým a nechal Piláta hodnotiť ich. Aj keď fakty ukazujú, že sa pokúsil o zhovievavosť, napokon pod tlakom okolností zaujal postoj alibistu. Ten, kto z celého rozhovoru vyšiel ako faktický víťaz, bol Ježiš, na ktorého strane bola pravda celkom evidentne. Pilát si zachoval svoje vonkajšie postavenie iba formálne, vďaka svojej pozemskej moci. Je však zrejmé, že svojím postojom sa stal prirodzenou autoritou, ktorú si nebolo potrebné nijako vynútiť, lebo vychádzala z podstaty Jeho argumentov. Pravda sa nedala skryť ani silou moci svetského sudcu. Ježišova prirodzená autorita stála a stojí na objektívnej pravde, spravodlivosti a láske k človeku. Ježišova bezhraničná a bezpodmienečná láska k človeku je jasným signálom dobra, ktoré pre človeka chce. Už samotná existencia človeka je jej priamym dôkazom: Boh ako Láska sama o sebe sa s Ňou chcel s niekým podeliť, darovať Ju, ponúknuť Ju na zdieľanie. Preto stvoril človeka. Teba, brat/sestra, mňa, každého. Sme výsledkom Jeho lásky k nám ešte z čias, keď sme neexistovali. Prijali sme Jeho Božskú autoritu a máme tak šancu napĺňať sa šťastím, ktoré pre nás pripravil. Táto výsada, ktorej sme „podmienečnými majiteľmi“ (podmienečnými preto, lebo o ňu musíme mať záujem a starať sa o to, aby sme jej boli hodní), má však aj druhú stránku mince, brat/sestra. Ježišova prirodzená autorita je nám príkladom a vzorom, návodom, aby sme aj my boli vo svojom prostredí, v ktorom žijeme, tiež takou prirodzenou, nie vynucovanou autoritou, na poli šírenia viery a Pravdy. Aby sme svojím životom – každým slovom i skutkom – boli príkladom, ktorý priťahuje, ukazuje atraktívnosť života podľa Ježišových pravidiel i odmenu, z ktorej sa môžeme tešiť už teraz, každý deň svojho putovania do večnosti. Osobný príklad je tou cestou, ktorou si aj my vybudujeme prirodzenú, široko akceptovanú autoritu svojej osobnosti medzi ľuďmi. A toto funguje, brat/sestra, nielen v komunite veriacich. Ak budeme svetlom sveta a soľou zeme, veľmi rýchlo si to všimnú aj neveriaci z nášho okolia. Možno nie všetci to dajú navonok najavo, ale vo vnútri im to bude znieť. A možno časom nielen to. Milý brat/sestra, buďme vďační za dar poznania Pravdy a buďme ho hodní tým, že ho budeme aktívne šíriť medzi ľuďmi. Tak, aby sme sa stali tým, kto bude mať prirodzenú, ľudskú, neodškriepiteľnú autoritu. Mladí dnes o ľuďoch s autoritou zvyknú povedať – je to king!, je to kráľ. Chcime byť takýmto skromným kráľom svojho prostredia. Skúsiš, brat/sestra?

https://www.youtube.com/watch?v=adxeJjAwkg8

Pondelok 34. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 1-4)

Ježiš vidí v chráme boháčov, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Vidí aj chudobnú vdovu, ktorá hodila dve drobné mince. Vtedy upozorní, že táto žena obetovala viac ako všetci ostatní, pretože tí dával zo svojho prebytku, zatiaľ čo ona dala celé svoje živobytie.

Príbehu o chudobnej vdove predchádza varovanie Ježiša učeníkom, aby sa chránili zákonníkov, ktorí obľubujú dlhé rúcha, nechávajú sa na uliciach úctivo zdraviť a obsadzujú popredné miesta v synagógach a na hostinách. Vdova vhadzuje minimálnu nominálnu, ale maximálne vysokú morálnu hodnotu, keďže dáva všetko, čo má. Lukáš tým prezentuje aj model kresťanského života spojeného s odpútanosťou od pominuteľného bohatstva. 

V chrámoch vtedajšej doby bolo viacero pokladníc, až do trinásť. Každá z nich mala svoj účel, cieľ, na ktorý boli určené do nej vhadzované milodary. Podľa toho, na čo chcel veriaci prispieť, si vybral pokladnicu, do ktorej vložil svoje peniaze. Neraz bol pri každej pokladnici kňaz, ktorý nahlas oznamoval, koľko peňazí človek vhodil. Bolo teda ľahké predviesť sa pred prítomnými vhodením väčších súm, lebo bolo isté, že prítomní sa o tom dozvedia. Vdova, ktorá vošla do chrámu, mala vo vtedajšej spoločnosti mimo riadne slabé postavenie, nikto ju nechránil ani nezabezpečoval, nemala žiadny zdroj obživy a bola teda veľmi zraniteľná. Napriek tomu, že dostať sa k peniazom bolo pre ňu mimoriadne ťažké, vhodila do pokladnice všetko, čo mala. Je dobré si uvedomiť, že vhodila dve mince, teda ak by bola bývala kalkulovala, mohla jednu vhodiť a druhú si ponechať. Táto vdova je pre nás, brat/sestra, vzorom ochoty vzdať sa niečoho v prospech druhého. Ale vzdania sa všetkého pre Boha. Znie to kategoricky a veľmi radikálne. Ale v živote každého z nás boli či budú situácie, kedy kompromis nebude mať miesto, kedy bude treba jasne povedať jednoznačné stanovisko. Kedy sa naozaj bude treba vzdať všetkého pre Boha. A nemusíme hovoriť iba o niečom hmotnom. Sú zásadné situácie, kedy sme buď s Bohom alebo v rozpore s ním. Tam si môže brať príklad z dnešnej vdovy. A ak už uvažujeme o vzdávaní sa, odovzdávaní, nemali by sme zabúdať, že s tým je spojené aj prijímanie. Že by sme mali vedieť aj prijať ponúknuté, ponížiť sa a keď treba, aj prijať. To, čo potrebujeme, čo nám osoží. A čo ty, brat/sestra? Si pripravený/á vzdať sa niečoho a rovnako aj niečo prijať?

Utorok 34. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 5-11)

Ježiš, vnímajúc si ľudí obdivujúcich chrám vyzdobený krásnymi kameňmi a darmi, ich upozorňuje, že príde čas, kedy z toho všetkého nezostane kameň na kameni. Ono sa Ho pýtajú, kedy sa to stane a podľa akých znamení spoznajú, že sa k tomu schyľuje. Ježiš ich vtedy varuje, že mnohí sa budú za Neho vydávať, že národ povstane proti národu, prídu zemetrasenia, hlad a mor a na nebi budú veľké znamenia.

Dnešné čítanie je priamym pokračovaním toho včerajšieho. Ježiš naznačuje dianie pred koncom sveta. Je si vedomý, že na ľudí to môže pôsobiť odstrašujúco, že sa jeho poslucháči môžu zľaknúť pri predstave všetkých tých apokalyptických dianí. On však nechce byť tým, ktorý z konca sveta robí niečo hrozné. Je to predsa čas, kedy sa časnosť premení na večnosť, kedy nastane moment stretnutia s Bohom a Jeho záverečný ortieľ, o ktorom všetci chceme, aby bol pre nás nasmerovaní do večnej prítomnosti s Bohom. Preto nás posmeľuje svojím: „...neľakajte sa...“. Ježiš nás ubezpečuje, že bude s nami a rovnako bude s nami aj Otec. Nie je preto dôvod na strach. Je to ale výzva, aby sme na toto stretnutie boli pripravení. Aby sme sa nespoliehali na to, že budeme mať raz čas dobre sa na toto stretnutie pripraviť. To však nemá byť nejaké jednorazové pokánie, ale systematická každodenná práca. Pamätajme na to, brat/sestra, a robme všetko pre to, aby toto stretnutie bolo pre nás príjemným a otvorilo nám dvere do večnej radosti. Ako? Začnime každý deň modlitbou a myšlienkou na Pána, keď môžeme, stretnime sa s Ním aj v Eucharistii, vnímajme Jeho signály, ktoré k nám vysiela cez rôzne udalosti či ľudí okolo nás. Takto si budujme svoj vzťah s Pánom. Vkladajme svoj život aj život našich blízkych do rúk Všemohúceho. Ak budeme kráčať touto cestou, nič nás na nej nemôže prekvapiť. Aký deň si prežil dnes, brat/sestra? Môžeš s radosťou odpovedať, že s Pánom?

Streda 34. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 12-19)

Ježiš upozorňuje svojich učeníkov, že príde čas, keď ich budú prenasledovať, uväznia ich a postavia pre Neho pred vladárov. To sa im stane preto, aby vydali svedectvo. Majú si teda zaumieniť, že sa nebudú vopred pripravovať na to, čo budú hovoriť a ako sa brániť, lebo sám Pán im dá výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť protivníci odolať ani protirečiť. Budú ich zrádzať rodičia aj príbuzní a niektorých pripravia o život. Všetci ich budú nenávidieť pre Ježišove meno, ale im sa ani vlas na hlave neskriví. Ale ak vytrvajú, zachovajú si život.

Pán po tom, ako učeníkom porozpráva o znameniach, ktoré budú sprevádzať koniec sveta, hovorí o tom, čo ich čaká a ako ich On bude vo všetkom podporovať. Je to akoby schéma, ktorá aj nás, každého z nás čaká a dozaista neminie. Niekoho viac, niekoho menej, ale – každého. Nikto z nás sa vo svojom živote nevyhne ťažkostiam, sklamaniam, rôznym skúškam svojej trpezlivosti a pokory. Niekto sa sklame v najbližších, iný bude čeliť finančným problémom, ďalší zase problémom v práci, chorobe či dokonca depresii či vyhorenosti, ale boriť sa budeme aj s drobnými každodennými prekážkami, napr. dopravné zápchy, hnevajúce deti, nezdar v práci pri riešení nejakej úlohy, na ktorej nám záleží. Takéto momenty v našom živote sú práve tými, v ktorých sa prejaví naša viera, vôľa, odhodlanie a vlastné presvedčenie prekonávať sa. Situácie, na ktoré aj Ježiš pripravoval svojich učeníkov. Avšak On avízom problémov neskončil. Spolu s varovaním prišli aj slová podpory, pomoci, opory. Istoty, že v problémoch nezostaneme sami. Nielen Ježišových učeníkov, ale aj nás sa týka Ježišove uistenie o tom, že stojí pri nás. Podáva nám svoju pomocnú ruku. S ňou je to ako so záchranným kolesom – nestačí ruku podať, koleso hodiť do vody. Rovnako je potrebné, aby ten, komu je tá ruka určená, vystrel voči nej aj tú svoju, ten topiaci sa toho kolesa chytil. Teda ponúknutú pomoc prijať, aktívne jej vyjsť v ústrety. Preložené do reči každodenného života: nenapĺňajme sa strachom z ťažkostí, ale v dôvere v Božiu pomoc o ňu prosme a posilnení Bohom pri nás vykročme plní silu zoči voči problému. Snažme sa precítiť v Bože pomoci motiváciu a buďme si istí, že Boh vždy, v každej našej situácii vie, čo je pre nás najlepšie a pomôže nám, ak Mu budeme dôverovať a Jeho pomoc chcieť, ťažkosti prekonať. Povedomie Božej prítomnosti a ochoty pomôcť je pre nás tou najsilnejšou motiváciou. Uvedomenie si neustálej prítomnosti Boha pri nás a jeho pripravenosti byť nám na pomoci je ako dobrý motivátor. Dnes beží na obrazovkách televízie veľmi sledovaný program s názvom Extrémne premeny, kde extrémne obézni ľudia pod vedením trénera, kouča a motivátora dokazujú zdanlivo nemožné, zdolávajú prekážky, o ktorých by ešte donedávna povedali, že sú nezdolateľné. Pretože vidia a cítia pri sebe silu argumentov človeka, ktorý ich sprevádza. Ak máme dostatočnú vieru, musíme cítiť, že aj my máme pri sebe každý deň takéhoto výnimočného Motivátora. Prevziať silu jeho argumentov a pomoci môžeme cez vieru. A tak, ako obézny človek počúvajúci trénera motivátora dosiahne cieľ, ktorý sa mu ešte pred nedávnom zdal úplne nereálny, z ríše snov, to isté máme možnosť zakúšať pri prekonávaní životných prekážok aj my. Máme to svojim spôsobom ľahké: nemusíme ani v najmenšom pochybovať, že náš Motivátor nám chce dobre. Vždy a za každých okolností. Brat/sestra, počúvaš Jeho pokyny, dokážeš sa podriadiť Jeho radám? Mysli na to v dnešný deň.

Štvrtok 34. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 20-28)

Ježiš vraví svojim učeníkom, že keď bude vojsko obkľučovať Jeruzalem, priblíži sa jeho spustošenie. Vtedy bude beda ťarchavým aj pridájajúcim ženám. Ľud na zemi bude čakať veľké súženie. Ľudia budú padať ostrím meča alebo budú odvedení do zajatia. Budú aj znamenia na slnku, mesiaci a hviezdach, národy budú plné úzkosti, ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde. Nebeské mocnosti sa budú chvieť  a vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Vtedy sa priblíži vykúpenie ľudí.

Apokalyptické pohľady evanjelistu pokračujú. Po tom, ako Ježiš porozpráva o bojoch národov proti sebe, o budúcom prenasledovaní učeníkov a postojoch rodičov a príbuzných proti nim, pokračuje v opisovaní udalostí, ktoré budú predchádzať Jeho druhému príchodu ako Mesiáša. Lukáš tým všetkým zdôrazňuje potrebu prípravy v prítomnosti, ktorá spočíva aj v schopnosti rozlišovať znamenia času. Myslí tým na to, že aj keď je prítomnosť nepriaznivá, je potrebné pozerať sa dopredu a mať na pamäti konečný cieľ. Ide teda o to, aby sme správne prežívali prítomnosť. Ježišove varovné slová v podaní Lukáša nemajú sústreďovať pozornosť poslucháča na koniec sveta, ale chcú byť hlavne posolstvom nádeje a očakávania definitívneho stretnutia s Pánom. Je to ako keď rodičia motivujú dieťa pre ťažké, dlhé a náročné štúdium. Nerozoberajú s ním koľko a ako ťažkých seminárov, cvičení a skúšok bude musieť prekonať, aj keď sa zmienke o nich nevyhnú, lebo chcú, aby ich dieťa vedelo, na čo má byť pripravené, ale pútajú jeho pozornosť na to, čo bude, ak štúdium úspešne skončí. Považujú teda za správne a férové poukázať na to, aká to bude náročná cesta, aké rôzne prekážky a nástrahy môžu byť súčasťou cesty k vytúženému diplomu, ale celú pozornosť sústreďujú na perspektívy budúcnosti, ktoré dieťa ako úspešného absolventa budú čakať v živote. Brat/sestra, je to aj popis našej cesty do večnej slávy: nie je to prechádzka ružovou záhradou, ale cesta plná ťažkostí, ktorých prekonanie nám vytvorí predpoklady pre spásu. V tom nám, brat/sestra, účinne pomôže iba jedno: žiť podľa evanjelia. Máme k tomu obrovskú pomoc: môžeme sa denne vo svätej omši stretnúť s živým Ježišom ako posilou na našej ceste. Máme možnosť s ním viesť dialóg, zveriť sa mu so svojimi slabosťami, ktoré nám bránia žiť tak, ako by sme mali. Nedajme sa strhnúť tempom života okolo nás a spravme si čas na Ježiša. Máme ho vždy vedľa seba, či už sme doma, v práci, v divadle, na ulici alebo v obchode. Nechajme sa ním objať, brat/sestra. Ak sa teda spätne pozrieš napríklad na uplynulý deň, môžeš si povedať, že si spokojný s tým, ako si Boha vedľa seba vnímal a komunikoval si s ním? Alebo si pripravený na nové predsavzatie v tomto smere? Nikto ťa v tomto smere nebude kontrolovať, iba ty sám. Je to iba na tebe a tvojej vôli. Chceš kráčať touto cestou?

Piatok 34. týždňa

Evanjelium podľa Matúša (Mt 4, 18-22)

Ježiš kráča popri Galilejskom, teda Tiberiatskom mori a vidí dvoch bratov – Šimona, ktorého volajú Peter, a jeho brata Ondreja, ktorí spúšťajú do mora siete. Hneď ich vyzval, aby zanechali chytanie rýb s tým, že ich urobí rybármi ľudí. Oni Ho hneď poslúchnu a nasledujú. O kúsok ďalej vidí Jakuba a Jána Zebedejových spolu s ich otcom, ako opravujú siete. Ich rovnako povoláva. A aj oni zanechávajú otca a loď a idú s Ním.

Po tom, ako Ježiša pokúšal na púšti diabol, sa dopočul o uväznení Jána, tak sa vybral do Galilei. Pri jednej ceste popri mori stretáva a povoláva dve dvojice – Šimona Petra s Ondrejom a Jakuba s Jánom. Robí to celkom autoritatívne, čo sa vymykalo vtedajším zvykom, v rámci ktorých si žiaci svojho učiteľa volili slobodne sami. Povšimnutia hodný je spôsob, ako všetci štyria zareagovali na Ježišovu výzvy: bez zaváhania, odobierky z domu či rozlúčky s priateľmi zanechali svoju prácu a išli s Ježišom. Tento prístup k Ježišovmu osloveniu je veľkým príkladom aj nám, brat/sestra. Tak ako bratia stretli Ježiša pri práci, aj my Ho denne stretávame. A nielen pri práci, a On nás tiež volá, aby sme Ho nasledovali. Na rozdiel od bratov dnešného evanjelia však nemusíme opustiť svoju prácu a zabezpečenie. Ježiš nás volá aj v našich denných povinnostiach, rôznych situáciách a v ľuďoch okolo nás. Spýtajme sa, každý z nás, svojho vnútra, či prežívame svoj každodenný bežný život tak, že naše srdce je naladené na Ježiša, čujné Jeho osloveniam a volaniu. Sme vďaka svojmu vnútornému nastaveniu schopní vnímať Jeho hlas a výzvy? Pozeráme sa na situácie okolo nás srdcom bijúcim pre Krista? Lebo bez toho sa len ťažko správne identifikujú a do našej činnosti preložia Ježišove rôzne signály. Ne sme uzavretí do seba, prispôsobení vonkajšiemu svetu, nastavení na jeho hodnoty a preferencie? Vieme, máme silu a motiváciu vyjsť zo svojho vnútorného komfortu a orientácie na tunajší svet a ísť za Ježišom? Dnešné evanjelium je teda vhodnou príležitosťou pozrieť sa aj za uplynulými dňami tohto týždňa a spýtať sa, každý sám seba, či som počas jednotlivých dní vnímal Ježiša v ľuďoch a situáciách, ktorých som stretal? A je niečo aj v tejto chvíli, čo by som mohol opustiť a ísť za Ježišom? Chcem a viem Mu aj teraz niečo obetovať? A budem to chcieť aj zajtra?

Sobota 34. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 34-36)

Ježiš varuje svojich učeníkov, aby im srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o pozemský život, lebo posledný deň príde ta, že sa nikto ani nenazdá. Preto majú celý čas bdieť a modliť sa, aby sa v onen deň mohli postaviť pred Syna človeka.

Predstav si, brat/sestra, že by Ježiš prišiel dnes medzi nás, ku mne a k tebe, a chcel by nás pripraviť na posledný deň nášho života. Myslíš, že by sa musel pýtať inak? Musel by nás varovať pred niečím úplne iným ako vtedy, pred dvetisíc rokmi? Určite nie! Je zjavné, že by nemusel zmeniť ani jediné slovo, všetko platí doslova aj na dnešné časy a nás, žujúcich v modernej dobe kozmických letov, počítačov, genetických manipulácií a umelej inteligencie. A možno práve preto sú Jeho slová ešte aktuálnejšie, keďže tých vecí, ktoré nám môžu obťažiť naše srdcia, je nepomerne viac ako za Ježišových časoch. Veď iste sa každému z nás už stalo, že sme radšej zabočili do hypermarketu ako kostola, že čas modlitby sme venovali internetu, kinu či inej zábave a rozptýleniu. Možno sme si to aj zdôvodnili, že však „nabudúce...“. Ježiš nás však upozorňuje, aby sme neriskovali, lebo posledný deň príde úplne nečakane a môže nás zastihnúť nepripravených, lebo to „nabudúce“ nemusíme stihnúť. Nikto z nás nevie ani dňa ani hodiny, kedy sa bude zodpovedať pred Pánom. Zároveň je v tom aj náznak veľkej radosti a nepredstaviteľného šťastia z toho, čo je pre človeka pripravené vo večnosti. Nedávno som mal viesť jedno pracovné stretnutie, na ktorom sa mal zúčastniť tím asi 15 ľudí. Asi 6 z nich však k danému dňu nemalo pripravené podklady, tak neprišlo. Jeden z členov tímu, ktorý nedávno oslávil šesťdesiatku a technicky toto stretnutie zabezpečoval, ho však pripravil tak, že po pracovnej časti sme boli pozvaní navštíviť blízky nádherný zámok, pozreli sme si jeho nádherný interiér, vypočuli kus zaujímavej histórie a obedovali v nádhernej, históriou dýchajúcej jedálni jedlo akoby z historickej kuchyne. Úžasný, neopakovateľný, originálny, a najmä nečakaný zážitok, ktorý sa nám hlboko vryl do nášho vnútra. Jeden z kolegov, ktorý na stretnutí nebol, informáciu o ňom okomentoval: „...aká veľká škoda, že som nebol pripravený a neprišiel som, mohol som byť bohatší o perfektný zážitok, aký asi nebudem mať možnosť zažiť, lebo v takom zložení, v akom som tam mohol byť, tam nikdy nebudem.“ Ako sa vraví, pripraveným šťastie praje. Preto pamätajme na Ježišove slová a striehnime sa, aby sme boli na svoj čas vždy pripravený. Keď sa pozrieš teraz do svojho vnútra, brat/sestra, cítiš sa pripravený?

Obrázok: Munkacsy - Ježiš pred Pilátom (www. adayinhoscourt.com)