Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 8. septembra – Dvadsiata tretia nedeľa v Cezročnom období, (z); sviatok Narodenia Panny Márie (tento rok sa neslávi). pondelok, 9. septembra – Pondelok 23. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Peter Claver, kňaz, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Gorgonius, mučeník. utorok, 10. septembra – Utorok 23. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Mikuláš Tolentínsky, kňaz a rehoľník. streda, 11. septembra – Streda 23. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Emilián, biskup. štvrtok, 12. septembra – Štvrtok 23. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Najsvätejšieho mena Panny Márie, ľubovoľná spomienka, (b). piatok, 13. septembra – Piatok 23. týždňa v Cezročnom období; sv. Jána Zlatoústeho, biskupa a učiteľa Cirkvi, spomienka, (b); sv. Julián, kňaz a mučeník. sobota, 14. septembra – Sobota 23. týždňa v Cezročnom období; Povýšenie sv. Kríža, sviatok, (č).

Nedeľa: 105. svetový deň migrantov a utečencov (ustanovený pápežom sv. Piom X. v roku 1914).

Streda: 16. výročie návštevy sv. Jána Pavla II. na Slovensku (11. až 14. september).

Dvadsiata tretia nedeľa v Cezročnom období

Kniha Múdrosti (Múd 9, 13-18)

Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly alebo pochopiť, čo chce Pán? My ťažko chápeme veci na zemi a s námahou nájdeme, čo je na dosah. Kto by teda vyskúmal, čo je na nebi? Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin ducha svätého? Len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe; teda múdrosť ich zachránila.

Kniha múdrosti, tzv. múdroslovný spis, vznikla v druhej polovici I. storočia pred Kr. Jej cieľom bolo najmä povzbudiť Židov roztrúsených v pohanskom svete k vernosti Bohu, aby sa Mu v cudzom svete neveriacich nevzdialili a nepodľahli okoliu. Dnešný úryvok tvorí tretiu, poslednú strofu prosby o získanie daru Božej múdrosti. Na otázky týkajúce sa schopnosti človeka preniknúť do skutočnej múdrosti nachádza stále tú istú odpoveď: je to možné iba vďaka Božiemu daru, ktorým je Božie zjavenie. Zmienka o svätom duchu akoby pripravovala priestor na budúce zjavenie osôb Najsvätejšej Trojice. Múdrosť teda znamená považovať za správne nie to, čo si zvolí človek, ale to, čo mu zjaví Boh. A keďže múdrosť je Božím darom, treba o ňu – ako o každý dar – neustále prosiť a ďakovať zaň. Napríklad aj tak, ako to počujeme v dnešnom žalme: Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca (Ž 90, 12). Nezabúdajme na to, brat/sestra, aby sme sa napĺňali Božou múdrosťou a vedeli tak potom v našom svete a živote priamo či nepriamo svedčiť o Božej pravde, spravodlivosti a kráse.

List Filemonovi (Flm 1, 9b-10. 12-17)

Pavol prosí z väzenia Filemona za Onezima, ktorého mu poslal späť a ktorého si pôvodne chcel ponechať pri sebe, aby mu slúžil namiesto Filemona. Ale nechcel to urobiť bez jeho súhlasu, aby Filemona do ničoho nenútil, aby jeho prijatie Filemonom bolo dobrým a dobrovoľným skutkom a nie akoby vynúteným činom. Ak teda Filemon pokladá Pavla za druha, má Onezima prijať ako Pavla samotného.

Pavol sa vo väzení stretáva s ďalším väzňom, ktorý je tam preto, že ako otrok utiekol svojmu pánovmu, ale chytili ho a podľa vtedajšieho práva mal byť taký otrok navrátený jeho pôvodnému pánovi. Pavol ho však vo väzení privádza k viere a urobí tak z neho vlastne svojho brata. A tak ho posiela naspäť jeho pôvodnému pánovi, tiež kresťanovi Filemonovi s tým, aby ho teraz prijal už ako brata vo viere, teda akoby k nemu prišiel Pavol samotný. Dnes sa nám teda v tomto čítaní ukazuje spôsob, ako odstraňovať otroctvo – vtedy hlavne to fyzické, ale dnes už najmä duševné, napr. otroctvo hriechu. Viera prináša Božieho ducha, od Neho máme lásku, láska dáva dobro a s ním prichádza okrem iného aj nový, rovnocenný vzťah k druhému človeku odstraňujúci podceňovanie, znevažovanie, predsudky. Brat/sestra, snažme sa spoločne v každom človeku vidieť Božie posolstvo, hľadať v ňom čosi dobré a nesprávať sa k druhému na základe nejakého neurčitého prvého dojmu či akéhokoľvek predsudku. Nechávajme sa prestúpiť láskou opierajúc sa o každodennú modlitbu: rannú, večernú, či strelnú, hocikedy cez deň.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 25-33)

Ježiš, ktorého sprevádzajú veľké zástupy ľudí, im vraví, že ak má niekto v srdci nenávisť, nemôže byť Jeho učeníkom. A ako príklad uvádza staviteľa veže, ktorý si najprv sadne a prepočíta náklady na stavbu, či má na jej dokončenie, a až potom ju začne stavať. Inak by sa mu všetci posmievali, že začal stavať a nedokončil. Rovnako postupuje kráľ chystajúci sa do boja s iným: najprv prepočíta vojsko a ak ten druhý má viac, prosí o podmienky mieru. Tak aj každý človek, ktorý ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť Ježišovým učeníkom.

Dnešná časť Lukášovho textu nasleduje po príbehu so svadobnými hosťami, ktorý na pozvánku reagovali rôznymi výhovorkami, takže hostiteľ napokon prizval k stolu ľudí z ulice. Sú tu silné a tvrdé slová o nenávisti k najbližším. Je dobré vedieť, že v hebrejčine, v ktorom tieto slová odzneli, má tento výraz význam slovného spojenia milovať menej. Ježiš, vidiac obrovské zástupy ľudí, nie je veľkosťou davu nadšený. Jemu nejde o množstvo, ale kvalitu. Preto definuje vysoké nároky – férovo, otvorene, vopred. Chce, aby si ľudia dobre zvážili, prepočítali, na čo majú, čo chcú a sú ochotní do vzťahu investovať, či dokážu vytrvať. Máme tomu teda zrejme rozumieť tak, že Božie kráľovstvo má byť pre nás to najdôležitejšie, preto mu máme dať prednosť pred všetkým ostatným. A nielen to: pri nasledovaní Krista máme byť dôslední a dôkladní, precízne vopred si dobre spočítať, aký vklad do nášho vzťahu s Bohom prinesieme, čo všetko chceme a sme odhodlaní opustiť a ako sa neodchýliť od svojej cesty. A máme byť aj vytrvalí.

Keď sa napr. chystáme na nákup (a je jedno, či ideme kupovať zeleninu alebo niečo väčšie napr. do domácnosti alebo auto), riešime zvyčajne základnú dilemu: kúpime to, čo je najlacnejšie, alebo investujeme viac vo vedomí, že kupujeme kvalitu. Ak sa rozhodneme pre prvý variant, zvyčajne rýchlo zistíme, že „za málo peňazí nedostaneme veľa muziky“. A naopak – ak investujeme viac, robíme tak preto, lebo si vravíme, že nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci. Lebo vieme, že ich trvanlivosť a hodnota, ktorú nám prinášajú, nie je zvyčajne taká, aby uspokojila naše nároky. A tak niekedy počkáme s kúpou nejakej veci dovtedy, kým si nenašetríme viac, ale potom si uplatníme výbere tvrdšie kritériá a napokon kúpime kvalitu. A keď potom túto vec používame, často si – spokojní s jej vlastnosťami a očakávanou pridanou hodnotou – opakujeme, ako dobre, že sme investovali do kvality. A takto by to s nami malo byť, aj keď ideme investovať do života. Máme ho len jeden, preto by sme naň mali mať tie najvyššie kvalitatívne požiadavky. Tou najvyššou úrovňou je sám Boh – nekonečná pridaná hodnota maximálnej spoľahlivosti, trvanlivosti a kvality. Je preto prirodzené, že táto hodnota nie je lacná. Je preto na každom z nás, brat/sestra, aby sme si v pokoji sadli a spočítali čo máme, čo vieme a chceme ponúknuť a porovnali to s protihodnotou od Boha. Máme na tento „nákup“ pripravených dosť peňazí? Poznáme a cítime tú hodnotu, ktorá je v ponuke? Vieme ju adekvátne oceniť? Chceme teda kvalitu, ktorá vydrží a nesklame? Ak áno, buďme pripravení investovať. Adekvátne ponuke. Iste, každý sme dostali iné talenty, ale v tomto „obchode“ nejde o to, koľko dávame v zmysle absolútneho čísla, ale či dávame maximum toho, čo dať môžeme. A nezabudnime na Ježišove slová z dnešného evanjelia, v ktorých hovorí, že „Kto nenesie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom.“ Každý si nesieme životom svoj kríž životných ťažkostí, prekážok, nezdarov a problémov vyžadujúcich veľa úsilia, energie, viery, disciplíny a vytrvalosti. To všetko je súčasťou ceny. Dostávame veľa. Ak si to chceme zaslúžiť, musíme byť pripravení aj veľa dávať, brat/sestra.

Pondelok 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 6-11)

Ježiš vchádza do synagógy a učí prítomných, medzi ktorými je človek s vyschnutou rukou. Je sobota. Prítomní farizeji striehnu na Ježiša, či ho v sobotu uzdraví, aby Ho mohli obžalovať. Ježiš pozná ich myšlienky a vraví postihnutému, aby vstal a postavil sa do prostriedku. Postihnutý poslúchne. Ježiš sa vtedy pýta, či slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo ho zničiť. Potom prikáže človeku s vyschnutou rukou, aby ju vystrel. Ruka mu vyzdravie. A zákonníci s farizejmi, plní nerozumu, sa radia, čo urobiť s Ježišom.

Dnešný príbeh je u Lukáša v evanjeliu hneď po inej udalosti na tému soboty, kedy Ježiš hovorí s farizejmi o vzťahu k tomuto dňu po tom, ako kritizovali Jeho učeníkov, že v sobotu jedia klasy na poli. Pokračujeme teda v Ježišovej sérii polemík s farizejmi. Sobota v Ježišových časoch bola dňom spoločenstva ľudí s Bohom, príležitosť odpočinúť si a súčasne si pripomenúť, že život človeka náleží Bohu. Niektorí farizeji a zákonníci však išli pri dodržiavaní pravidiel tak ďaleko, že zabúdali na človeka, na to, že sobota bola stvorená pre človeka. Ježiš však svojím konaním zdôrazňuje, že zákon nemôže stáť nad človekom a jeho dobrom a snahou byť spasený. Ochrnutá ruka postihnutého tu v tomto kontexte akoby symbolizovala nefungujúce, na scestie zvedené vtedajšie náboženstvo zákonníkov. A Ježiš v synagóge nevylieči len ruku, ale lieči samotné náboženstvo z jeho skostnatenosti. Symbolicky stavia postihnutého muža doprostred miestnosti, akoby chcel poukázať, že stredobodom náboženstva nie sú zákazy a príkazy, ale človek stvorený Bohom. Obracia to náš zrak aj na nás a na dnešnú dobu, ktorá je opakom či protikladom farizejských zásad pri dodržiavaní pokoja v určený deň. V deň pokoja je u nás bežné, že sa naplno pracuje na stavbách, ktoré svojou podstatou nie sú urgentné, obchody a obchodné centrá sú plné ľudí, ktorí nakupujú namiesto toho, aby s rodinami vyšli do prírody a venovali sa sebe, v záhradách a pri rodinných domoch vrčia rozmanité stroje, lebo v nedeľu chceme dohnať to, čo nestíhame v týždni... A tak by sa dalo pokračovať.

Brat/sestra, ako je to s nami? Ako chápeme a dodržiavame pokoj počas nedieľ? Sme v tomto smere príkladom hodným nasledovania? Zamyslime sa nad svojím životom a pamätajme na dôvod, pre ktorý Boh ustanovil deň pokoja. Pre nás.

Utorok 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 12-19)

Ježiš vychádza na vrch modliť sa. Celú noc strávi v modlitbe s Bohom. Na svitaní si volá k sebe učeníkov a zvolí si Dvanástich, ktorých nazve apoštolmi: Šimona Petra, jeho brata Ondreja, Jakuba, Jána Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Šimona Horlivca, Júdu Jakubovho a Judáša Iškariotského. S nimi potom zostupuje z vrchu medzi veľké množstvo prítomného ľudu, ktorí Ho prišli počúvať a dať sa uzdraviť. A každý sa Ho snažil dotknúť, lebo z Neho vychádzala uzdravujúca sila.

Je snáď aj symbolické, že Ježiš po tom, ako si vyvolí apoštolský zbor na vrchu, z neho schádza na rovinu, aby liečil ľudí. Mohli by sme povedať, že nechcel zostať nad ľuďmi, ale byť s nimi na jednej úrovni, hľadieť im z očí do očí, byť pre nich dostupný a prístupný. Akoby náznak rovnocennosti a otvorenosti, kde nikto neskryje svoje slabosti a nedokonalosti. Lekcia služby pre novovymenovaný zbor apoštolov. Ale príklad si môžeme vziať aj z toho, že Ježiš vystúpil na vrch, aby sa modlil. Aj my, keď sme v ťažkých situáciách, problémoch a nezdaroch, by sme mali „vystúpiť na vrch“, teda priblížiť sa k Bohu v úprimnej modlitbe a otvoriť mu svoje srdce, „hľadieť z očí do očí“ v hlbokej úprimnosti. Skús si, brat/sestra predstaviť, že si zoči voči Bohu a môžeš sa s Ním rozprávať. Čím by si začal? Ako by si túto úžasnú príležitosť využil? Čo by si Mu povedal, za čo ďakoval, o čo prosil? Ale takúto situáciu si nemusíš len predstavovať. Každému z nás je Boh prístupný kedykoľvek, a to nemusíme byť ani v kostole. Vždy, keď sa na Boha obrátime v úprimnej modlitbe, je nám k dispozícii. Spravidla sme to my, ktorí majú problémy nájsť si na takéto stretnutie potrebný čas a potom starostlivo načúvať a rozoznávať, čo nám Pán hovorí a radí. Nechať sa viesť a potom všetko, čo sme rozoznali ako Božiu vôľu, aj dodržať. Brat/sestra, nech sú nám slová dnešného evanjelia podnetom aj na to, aby sme sa v rozhovore s Bohom, v modlitbe, dokázali hlboko sústrediť nielen na vyjadrenie svojich pocitov, ale aj byť otvorení počúvať, čo nám Pán hovorí. Aby nám v našom konaní išlo vždy o dobro človeka – seba i tých druhých.

Streda 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 20-26)

Ježiš upiera oči na svojich učeníkov a vraví: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení hladujúci, lebo budú nasýtení. Blahoslavení budú tí, ktorých ľudia nenávidia, lebo majú veľkú odmenu v nebi. Beda boháčom, lebo už majú svoju útechu. Beda nasýteným, lebo budú hladovať. Beda tým, čo sa smejú, lebo budú žialiť a plakať. Beda tým, ktorých budú ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom“!

Lukáš v tejto časti svojho textu uvádza štyri blahoslavenstvá a štyri výstrahy. Dá sa povedať, že ich spároval do dvojíc – blahoslavení chudobní, beda boháčom; blahoslavení hladujúci, beda nasýteným... Akoby sa snažil obsiahnuť života človeka v celej jeho komplexnosti. Asi je dobré si v tejto súvislosti tú komplexnosť uvedomiť. Veď chudobný či hladný ešte automaticky nemusí znamenať blahoslavený tak ako aj dnešný svet je plný bohatých, ktorí nie sú šťastní (lebo sa strachujú o svoje hmotné obklopenie), nasýtených, ktorí sa cítia hladnými (napríklad po láske) alebo takých, ktorých druhí chvália, ale oni sami sa vo svojom vnútri hanbia pred sebou samými (keď je chvála zištná a neúprimná, ako to už je aj v našich končinách časté). Veď ak sa nájde chudobný, ktorý bude svoj stav brať len negatívne a bude neustále zle naladený, zostáva na úrovni nepochopenia svojho života a poslania zatiaľ čo môže byť boháč, ktorý si uvedomuje pominuteľnosť svojho bohatstva a svoje zacielenie na večnosť. Brat/sestra, je teda vhodné si dnes pripomenúť aj náš osobný vzťah k pozemským pominuteľným hodnotám a Bohu ako nášho cieľa a pochopiť, že aj my môžeme byť blahoslavenými tak, ako to Ježiš povedal dnes, ak budeme chápať a žiť myšlienku, že sme závislí od Neho. A viďme v tomto vzťahu nielen závislosť, ale aj istotu. Ak sa budeme držať Boha, vždy sa máme na koho obrátiť so všetkým a očakávať, že budeme vypočutí. Že Láska je súčasťou nášho života v každej jeho chvíli, osobitne v ťažkostiach.

Štvrtok 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 27-38)

Ježiš vraví svojim učeníkom, aby milovali svojich nepriateľov a robili dobre tým, čo ich nenávidia, žehnali tým, ktorí ich preklínajú a modlili sa za tých, ktorí ich potupujú. Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj to druhé. A ak ti niekto berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto prosí, daj a ak ti niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď tak robia aj hriešnici. A buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú aj vám. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.

Asi pre nejedného z nás ťažké príkazy náročné aj na samotné pochopenie. Veď akoby sme mali všetci v krvi zabudovanú túžbu dať druhej strane, ak nám urobí niečo zlé, pocítiť, ako to zlo cíti ten druhý, voči ktorému sa ho niekto dopustí. Nech vie, aké to je – vravíme si. Inak nepochopí, čo nám vlastne urobil. Alebo ak je na nás niekto agresívny, aj my dvíhame hlas, veď nie sme horší ako on a napokon – inému typu vravy asi ani nerozumie. Nepriamo vlastne vychádzame z predpokladu, že ak na nás pôsobí zlo, tak keď rovnakému zlu bude vystavený aj jeho pôvodca, bude ho cítiť rovnako. Asi každý z nás už mal možnosť túto závislosť vyskúšať. A pamätá si, že sa ukázalo, ako zlo plodí ďalšie zlo, ako sa konflikt rozrastá a jeho uspokojivé riešenie je v nedohľadne. A naopak – kto vyskúšal na zlo zareagovať dobrom, iste nezabudne túto skúsenosť, pri ktorej bol pôvodca zla tak zaskočený dobrom druhej strany, že sa zastavil, uvažoval nad sebou samým i nad protistranou a hľadal dôvody, čo je to za človeka, ktorý zlo odpláca dobrom. Ako je to možné, čo v tom človeku je, ako je to vôbec možné. Pripravený na útok napokon analyzoval dobro. Silný moment mimoriadneho účinku neraz spôsobiaci zmierenie či obrátenie pôvodcu zla. Brat/sestra, skús sa ponoriť do svojej minulosti a spomenúť si na svoje skúsenosti, kedy si na zlo odpovedal rovnako zlom a kedy sa ti podarilo reagovať dobrom. Máš vo svojom okolí niekoho, na kom by si si mohol príležitostne otestovať svoju schopnosť reagovať na zlo dobrom? Cítiš, že na takéto správanie sa potrebuješ prípravu? Sústreď sa v modlitbe na prosbu, aby ti Boh dal silu a ukázal správnu cestu v pravom okamihu, aby si sa na vlastnej skúsenosti presvedčil o pravdivosti Ježišových dnešných slov. Každý, kto raz takúto skúsenosť získa, sa presvedčí o ich hĺbke a spätosti so životom. Na vlastný osoh.

Piatok 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 39-42)

Ježiš rozpráva učeníkom podobenstvo o slepých: môže slepý viesť slepého? Nepadnú obaja do jamy? Žiak nie je nad učiteľa, lebo aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ. A pýta sa, prečo niekto vidí smietku v oku brata a brvno vo vlastnom nezbadá? A vyzýva: Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a môcť vybrať smietku z bratovho oka.

Lukáš sa v dnešnom evanjeliu obracia na učeníkov, aby boli múdri pri vedení ľudu a jeho učiteľmi. A hneď po tom im adresuje prísnu výstrahu o bratskom napomenutí. Jeho uplatňovanie v praxi znamená najprv preskúmať samých seba a až potom sa obrátiť na druhých. Prirovnanie k brvnu a smietku sa stalo všeobecne známym. Tieto Lukášove slová nás priamo vedú k úvahám o slepote nielen fyzickej a súčasne k myšlienkam o zaslepenosti. Tá fyzická slepota je ľahko zistiteľná, duchovná slepota sa dá poznať len sprostredkovane, podľa vonkajších prejavov „slepého“. Ale sú medzi nami aj zaslepení, ktorí vidia dobre, ale nevnímajú to, čo fyzicky vidia, vo všetkých súvislostiach a dôsledkoch. Napokon, každý z nás má v istom zmysle slova zahmlený či nedokonalý zrak a nevidí všetko čo, čo sa mu ponúka. Vtedy príde vhod niekto, kto má dokonalejší zrak, ktorý upozorní na veci neviditeľné pre toho druhého a varuje pred prípadným nebezpečenstvom. My takého „jasnozrivého“ máme – Boh má dokonalý zrak a ak mu načúvame, včas sa dozvieme aj to, čo sami vlastným zrakom nevidíme. Ak teda niekedy zakúsime na vlastnej koži našu osobnú slepotu, pocítime aj veľkú potrebu niekoho, kto vidí lepšie a ďalej ako my. Niekoho, o koho sa môžeme oprieť, na koho sa môžeme spoľahnúť. Takáto skúsenosť nám o tom dostatočne otvorí naše vlastné oči a povedie nás správnym smerom. Nevzďaľujem sa preto od Boha, brat/sestra, aby sme vždy včas mohli zaregistrovať to, čo vlastným nedokonalým zrakom nezbadáme.

Sobota 23. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Jána (Jn 3, 13-17)

Ježiš vraví Nikodémovi, že nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. A tak, ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v Neho verí, mal večný život. Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze Neho svet spasil.

V alelujovom verši dnešného dňa sa klaniame Kristovi, lebo svojím krížom vykúpil svet. Príznačné slová pre sviatok Povýšenia svätého kríža. Tento sviatok bol do cirkevného kalendára zavedený po tom, ako manželka cisára Konštantína, sv. Helena, žijúca v 4. storočí, začala hľadať a napokon aj našla ostatky svätého Kríža na Kalvárii v Jeruzaleme. Nechala teda postaviť baziliku Božieho hrobu, do ktorej nájdené ostatky vložila. V histórii sa k tomuto sviatku viaže aj ďalšia zaujímavá udalosť: v roku 616 získal ostatky svätého Kríža perzský kráľ Chosro a odviezol ich z Jeruzalema. Po 14 rokoch ich získal byzantský cisár Heraklios. Keď mal túto vzácnu relikviu slávnostne oblečený v bohatom odeve, v procesii umiestniť späť v bazilike, nedokázal vstúpiť dnu. Čím viac sa usiloval urobiť krok vpred, tým viac sa cítil k svojmu miestu akoby prikovaný. Vtedy mu biskup Zachariáš odkázal, že je to preto, lebo jeho triumfálna výstroj sa nehodí k pokore Ježiša Krista, s akou On niesol kríž. Cisár si tie slová vzal k srdcu, zobliekol zo seba honosnú výbavu a bosý, v odeve podobnom bežnému, potom bez problémov vkročil dnu. Z tejto príhody sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku krížu, aby ho pobozkal. Ale tento úkon má aj duchovný a symbolický zmysel a týka sa nás všetkých tu prítomných. Tento výrečný obrad nám chce povedať, že nemôžeme pristúpiť k Ukrižovanému, ak najprv neodložíme všetky svoje domnelé veľkosti, svoje tituly, jedným slovom, svoju pýchu a svoju márnivosť.

Aj my zložme k nohám Ukrižovaného všetku svoju národnú i osobnú pýchu. A potom si oblečme Kristovu pokoru a s ňou sa vráťme domov, ako ospravedlnení, ako colník v chráme, ktorý volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18,14). Každý by mal v duchu pristúpiť ku krížu a hodiť do veľkej pece Kristovho utrpenia svoju pýchu, márnivosť, sebestačnosť a domýšľavosť. Sv. Augustín nás vyzýva, aby „sme pribili na kríž všetky hnutia pýchy.“ (www.frantiskani.sk).

Obrázok: Ježiš učí davy (www.thegospelcoalition.org)