Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 1. septembra – Dvadsiata druhá nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Egídius, opát; bl. Bronislava, panna. pondelok, 2. septembra – Pondelok 22. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Ingrida, rehoľníčka. utorok, 3. septembra – Utorok 22. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Gregora Veľkého, pápeža a učiteľa Cirkvi, spomienka. streda, 4. septembra – Streda 22. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Rozália; sv. Ida. štvrtok, 5. septembra – Štvrtok 22. týždňa v Cezročnom období, (z); bl. Matka Terézia z Kalkaty, panna a rehoľníčka. piatok, 6. septembra – Piatok 22. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Zachariáš, prorok; sv. Mansvét, biskup. sobota, 7. septembra – Sobota 22. týždňa v Cezročnom období; sv. Marka Križina, Melichara Grodzieckeho a Štefana Pongrácza, kňazov a mučeníkov, (č).

 

Všeobecný úmysel Apoštolátu modlitby na september

Za všetkých, ktorí sa zaoberajú spravodlivosťou, aby pracovali čestne a aby nespravodlivosť, prítomná vo svete, nikdy nemala posledné slovo.

Úmysel KBS

Aby sa na príhovor Sedembolestnej Panny Márie uchovávala a rozmnožovala viera v našej krajine aj vďaka kresťanskej výchove našich detí v rodinách a školách.

Nedeľa: Svetový deň modlitieb za ochranu stvorenstva (ustanovený pápežom Františkom v roku 2015).

Štvrtok: prvý štvrtok v mesiaci, Deň modlitieb za duchovné povolania.

Piatok: prvý piatok v mesiaci.

Dvadsiata druhá nedeľa v Cezročnom období

Kniha Sirachovcova (Sir 3, 19-21. 30-31)

Autor tejto knihy, Šimon, syn Jezusa, syna Elazara, syna Siracha, mudrc a pisár doby, uvádza svoju múdroslovnú úvahu, ktorá je predmetom dnešného úryvku, odporúčaním v tichosti konať svoje práce, aby bol človek milovaný ako ten, čo dary rozdáva. Čím je človek väčší, tým má byť pokornejší a potom nájde milosť u Boha. Lebo Božia moc je veľká, oslavovaná pokornými. Múdre srdce uvažuje o výrokoch mudrcov a pozorné ucho túži po múdrosti.

Sirachovcova kniha sa sústreďuje na tradičnú múdrosť Izraela a aplikuje ju na vtedajšie časy. Na základe štúdia židovských Písem zostavil hlbšie a rozsiahlejšie učenie pre tých, ktorí chcú žiť čo najvernejšie podľa zákona. Konkrétne najmä Hebrejom, ktorí sú roztrúsení v rozličných spoločenstvách diaspóry, aby sa aj vo svojom prostredí mohli pridržiavať biblického zákona. Tak autor prispieva k obnove koreňov židovskej viery a podporuje spravodlivé zmýšľanie ľudí v každodenných situáciách a rozhodovaní. Dnešné slová nabádajú k pokore a boju s márnomyseľnosťou a namyslenosťou, ktoré sú bohato prítomné aj v dnešnom svete ako zdroj a pôvod zla. Na tieto výzvy nadväzuje aj výzva dnešného žalmu (68, 4-5ac) – Spravodliví sa môžu tešiť a jasať pred Božou tvárou.

List Hebrejom (Hebr 12, 18-19. 22-24a)

Neznámy autor približuje scénu zhromaždenia na Sione, kde sa slávnostne stretli kresťania. Hovorí o nebeskom Jeruzaleme na tomto vrchu, o meste živého Boha plnom anjelov a ľudí verných Bohu ako sudcovi spravodlivých.

Obsahom textu je idea Novej zmluvy sprostredkovanej Ježišom Kristom. Je to vlastne porovnávanie zjavenie Boha pri uzavretí zmluvy na Sinaji s okolnosťami uzatvorenia Novej zmluvy v Ježišovej smrti a Jeho zmŕtvychvstaní. Z tohto popisu je vidieť, že starozákonný ľud bol vychovávaný v bázni a odstupe od Boha, zatiaľ čo novozákonný človek bol vedený k blízkosti k živému Bohu. Prostredníkom tejto blízkosti bol prirodzene Ježiš Kristus. Cez odpustenie. Tak máme možnosť vždy a za každých okolností byť spojení s Bohom.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 1. 7-14)

Ježiš v sobotu stoluje v dome farizeja a je z ich strany pozorne sledovaný. Ježiš sleduje ich správanie a vidí, ako si vyberajú popredné miesta pri stole. Vtedy ich poučí, aby si – ak sú pozvaní – nesadali na popredné miesta, lebo môže prísť niekto vzácnejší, ktorému oni potom budú musieť s hanbou zvolené miesto prepustiť. Ale ak si najprv sadnú na posledné miesto, môže im ten, čo ich pozval, ponúknuť lepšie miesto, a vtedy sa mu namiesto hanby dostane pocta. Lebo každý kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. A svojmu pozývateľovi dodal, aby k stolu pozýval namiesto bohatých susedov a priateľov radšej chudobných, lebo oni mu jeho štedrosť nebudú môcť oplatiť. A jeho odmena bude vo večnosti.

Každý, kto čo i len raz navštívil nedeľné bohoslužby v našom rusovskom kostole si všimol, že rodičia s malými deťmi majú možnosť časť alebo celú svätú omšu prežiť mimo kostolný bohoslužobný priestor, v blízkom pastoračnom centre, do ktorého sa obraz aj zvuk priamo prenášajú. Je to gesto ústretovosti voči všetkým – starší, ktorí sú v kostole, nie sú vyrušovaní mladými živými tvormi, pre ktorých je pohyb a niekedy aj nekoordinované slovo súčasťou prirodzeného správania sa kdekoľvek a starších ľudí oberá o potrebnú koncentráciu na dianie počas svätej omše, ale aj voči rodičom týchto najmladších farníkov, ktorí nemusia byť stresovaní tým, že ich deti vyrušujú iných účastníkov svätej omše a celebranta samotného a môžu sa individuálne podľa potreby starať o svoje deti tak, aby zo svätej omše mali im primeraný zážitok. Je to praktické vyjadrenie aj dnešného Božieho slova, v ktorom Boh pozýva k stolu všetkých bez rozdielu. Tak, aby sme sa navzájom naučili prijímať sa.

Ježišovo podobenstvo si vypočula vtedajšia židovská elita, ktorá sa pri stretnutí z stolom rada predháňala pred sebou a ukazovala, kto z prítomných je najdôležitejší. Každý mal silnú vnútornú motiváciu v prítomnej spoločnosti sa presadiť, ukázať svoju dôležitosť, a hlavne – demonštrovať, že znamená viac ako tí druhí, ktorí sú s ním za jedným stolom. Také správanie sa patrilo k bežným prejavom tejto elity – vzájomne sa predbiehať a zdôrazňovať svoj dôležitosť. najmä vonkajšími prejavmi – miestom pri stole, odevom, rečami. Ježiš nám dnes radí, aby sme svoj status nevzťahovali k nášmu okoliu, ale aby sme mali na mysli večné hodnoty. Radí nám to jednak cez podobenstvo hosťom pri stole, ale aj aj cez radu hostiteľovi. Spoločnou črtou oboch Ježišových odporúčaní je pokora – pravá pokora, ktorá nás vedie k večnému cieľu v spoločenstve s naším Pánom. Ide mu nie o falošné taktické ponižovanie sa, ale o pokoru srdca. Asi máme v prirodzenosti dokazovať si neustále svoju dôležitosť, vždy to však robíme vo vzťahu k nášmu okoliu.

Brat/sestra, pamätajme na Ježišove rady z dnešného evanjelia v našom každodennom živote, v pokore vnímajme svoje chyby a nedokonalosti a snažme sa byť pokorní srdcom. Veď nám ide predovšetkým o uznanie u Boha, nie ľudí v našom okolí.

Pondelok 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 4, 16-30)

Ježiš sa vracia do Nazareta, kde vyrástol. Ako bol zvyknutý v sobotu, vošiel do  synagógy, kde mu podali knihu proroka Izaiáša. Našil v nej miesto, kde je napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Po prečítaní oznamuje prítomným, že sa práve splnilo Písmo, ktoré teraz počuli. Prítomní si kladú otázku, či to nie je Jozefov syn. Ježiš im pripomína, že ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. A z malomocných v Izraeli za Elizea bol očistený iba Sýrčan Náman. Prítomných tieto slová nahnevali, vyhnali Ježiš až na zráz vrchu, odkiaľ Ho chceli zhodiť. Ale On od nich odišiel.

Ježiš je na začiatku svojej verejnej misie. Slová, ktoré číta prítomným z proroka Izaiáša, sú vlastne jeho pozemským cieľom, poslaním, pre ktoré sa ako Boh vtelil do podoby človeka. Všetci poznáme misionárov – obetavých kňazov a rehoľníkov, ktorí idú do sveta, aby hlásali Božie slovo. Ježiš je ti ich predvojom, vzorom, prvým misionárom. Vytýčil si päť cieľov: 1) hlásať evanjelium chudobným; 2) zajatým oznámiť, že budú prepustení; 3) slepým, že budú vidieť; 4) utláčaní budú prepustení na slobodu; 5) ohlasovať Pánov milostivý rok. Prvý a posledný cieľ sú obsahovo totožné tak, ako je to aj s druhým a štvrtým. Iba ten prostredný je akoby sám. Žeby preto, že je najdôležitejší? Iste – mať zrak je mimoriadne dôležité. Väčšina z nás si ani len predstaviť nevie, že by nevidela svet a ľudí okolo seba. Ježiš tu však zjavne nehovorí iba o zraku fyzickom. V časoch, keď Ježiš viedol túto diskusiu s ľuďmi v synagóge, boli starodávne texty, ku ktorým patril aj tento Izaiášov, vnímané ako niečo z minulosti, čo si treba uchovávať ako klenot dávnej múdrosti. Ježiš ale tieto slová bez váhania prenáša do prítomnosti. Tým nadobúdajú nový význam. hovorí o zraku duchovnom, ktorý človeku umožňuje jasne poznať, či veci, ktoré robí, sú dobré alebo zlé. Bez dobrého duchovného zraku človek netrafí na správnu cestu, nevidí, kadiaľ vedie smer k Ježišovi. A nielen to: dobrý duchovný zrak umožňuje človeku správne vidieť a hodnotiť konanie iných, aby ich tak mohol privádzať na správnu cestu. Získať správny duchovný zrak však v zmysle Ježišových slov z dnešného evanjelia môže iba ten, kto je slobodný od hriechu, kto vníma ohlasovanie evanjelia. Ak chceme takýto stav dosiahnuť, najlepšou cestou je denný kontakt s Božím slovom. Ním neustále obohacovaný potom budeme mať silu aj chuť našu slobodu a vedomie Božej prítomnosti posúvať ďalej, do nášho okolia.

Brat/sestra, nie je to vhodná inšpirácia pre každého z nás formulovať si takto svoje poslanie medzi ľuďmi?

Utorok 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 4, 31-37)

Ježiš prichádza do galilejského Kafarnauma, kde počas sobôt učí a ľudia žasnú nad jeho učením, lebo v slovách cítia Jeho moc. Medzi týmito ľuďmi je aj človek posadnutý nečistým démonom. Ten Ježiša okríkne, aby ich nechal, či ich prišiel zničiť. A otvorene hovorí, že vie, kto Ježiš je – Boží Svätý. Ježiš reaguje rázne – umlčí ho a slovami: „Mlč a vyjdi z neho!“ Prítomných premôže strach keď to vidia a kladú si otázku čo je to za slovo, ktoré rozkazuje aj nečistým duchom? A chýr o Ježišovi sa nesie celým krajom.

Pokračujeme v Ježišových začiatkoch verejného vystupovania. Možno pri čítaní/počúvaní týchto slov máme pocit, že sa odohrávajú dnes, nie pred dvomi tisícročiami. Či aj my prakticky každodenne nestretávame démonov a diablov v rozmanitých, často lákavých a naoko atraktívnych formách? Stačí sa rozhliadnuť: noviny, televízne obrazovky, internet a na ňom sídliace sociálne siete, supermoderné kiná či vo všeobecnosti verejný život – tam všade ho denne vidíme. Či si vtedy nekladieme otázku, prečo to všetko Boh dopustí, prečo má diabol toľko priestoru medzi nami? Asi preto, aby nás Pán naň upozornil, aby sme si zlo uvedomovali v celej jeho šírke a hĺbke. Aby sme boli ostražití a chránili seba aj našich blízkych. A tak, ako Ježiš zahriakol človeka posadnutého démonom a zbavil ho tejto posadnutosti, rovnakú úlohu máme v miere nám prináležiacej aj my – poukazovať na zlo a odhaľovať pravdu a skutočné hodnoty. Aj my sme misionármi svojho Pána v tomto svete, my sme nositelia viery v Neho a máme ju prinášať do tohto sveta. Každý tam, kde ho Pán poslal a formou, ktorá mu je blízka a prirodzená. Aby sme boli autentickí a presvedčiví, aby zrno nášho svedectva padala podľa možností na úrodnú pôdu. Aby sme boli tým, čím nás Pán chce mať – svetlom sveta a soľou zeme.

Streda 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 4, 38-44)

Ježiš je na návšteve u Šimona. Jeho testiná bojuje s vysokou horúčkou. Prítomní Ho prosia o pomoc pre ňu. Ježiš ju uzdravuje a ona ich hneď začne obsluhovať. Po západe slnka takto Ježiš uzdravuje aj mnohých ďalších chorých. Viacerí po uzdravení vyznajú: „Ty si Boží Syn.“ Ježiš však nechce, aby to povedali iným. Na svitaní sa Ježiš uťahuje na pusté miesto, ale ľudia ho nájdu a prosia, aby od nich neodchádzal. Ježiš však vraví, že Božie kráľovstvo musí zvestovať aj iným mestám, lebo na to je poslaný. A pokračuje v kázaní v judejských synagógach.

V jednej knižke som o tomto úryvku čítal, že teológ Nico ter Linden tento text vysvetľuje inak, ako sme zvyknutí: pýta sa, či Šimonova svokra nedostala horúčku z toho, že si uvedomila, že jej zať, ešte nedávno v synagóge sľubujúci, že sa o jej dcéru postará, teraz zanechal svoju loď – zdroj obživy celej rodiny – a nasleduje cudzieho divotvorcu z Nazareta. Kde zostal jeho slávnostný sľub? Musela sa nesmierne rozčúliť, až z toho dostala horúčku! Ježiš ju chápe a očakáva, že Jeho činnosť vnesie pokoj aj do jej duše, veď priniesol do mesta nový život. Horúčka Šimonovej svokry bola vystriedaná inou – horúčkovitým prúdením ľudu k jej domu. Ježišovi však nejde o to, aby si u Šimona zriadil akúsi ambulanciu pre uzdravovanie, On chce, aby ľudia pochopili, že s každým skutočným oslobodením prichádza Boh. Zdá sa však, že ľudia naliehajúci na to, aby zostal a uzdravoval, to nepochopili. Zatiaľ. Necháva im preto čas na pochopenie súvislostí a odchádza. Začína sa séria Ježišových uzdravovaní druhých.

Aj nás takto Ježiš v dnešných časoch uzdravuje. Z fyzických, ale aj duševných chorôb. Aj my za Ním prichádzame ako ľudia z dnešného evanjelia a uchádzame sa o jeho uzdravujúcu silu: v modlitbe, sviatosti zmierenia, v prosbách, ... A on nás vypočuje, uzdraví, ale aj očakáva – aby sme aj my pomáhali tým okolo nás, ktorí tiež potrebujú pomoc a my ju máme vo svojich rukách. Brat/sestra vnímajme dnešné slová Evanjelia aj tak, že každou pomocou blížnemu si v sebe budujeme osobné šťastie a spevňuje tú úzku cestu, ktorá vedie do neba. Lebo naša hodnota sa bude posudzovať aj podľa toho, ako sme boli ochotní obetovať sa pre druhého. Lebo čo sme urobili iným, Ježišovi sme urobili. Nepremárnil si, brat/sestra, nejakú príležitosť naplniť toto svoje poslanie a pomôcť v niečom svojmu blížnemu?

Štvrtok 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 5, 1-11)

Ježiš učí pri Genezaretskom jazere a zástupy sa na Neho tlačia, lebo Ho chcú dobre počuť. Preto nastúpi na jednu z Šimonových lodí, ktoré sú pri brehu a žiada ho, aby odrazil od brehu. Tak potom z loďky učí prítomných. Potom žiada Šimona, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete na lov. Ten však namieta, že celú noc sa snažili a nič nechytili. Na Ježišovo slovo však poslúchne. Vtedy chytí toľko rýb, až sa trhá sieť. Šimon v strachu padá Ježišovi k nohám so slovami, aby od neho odišiel, lebo je človekom hriešnym. Hrôza premôže aj prítomných Zebedejových synov Jakuba a Jána, Šimonových spoločníkov. Ježiš vtedy Šimonovi vraví, aby sa nebál, lebo odteraz už bude loviť ľudí. Po týchto slovách ho už muži nasledujú.

Zázrak, ktorého svedkami sme sprostredkovane aj my dnes, t.j. nečakaný hojný úlovok rýb v dovtedy na ryby prázdnych vodách, rámcuje hlavné posolstvo tohto textu, v ktorom sa Ježiš obracia na svojich povolaných – „Odteraz budeš loviť ľudí.“ Je to vlastne moment založenia Petrovho primátu v Cirkvi nasledujúce po jeho kajúcom vyznaní hriešnosti. Pre Ježiša je práve toto základom Petrovho vyvolenia, nie to, že správne odpovedal na otázku týkajúcu sa Jeho mesiášstva. Peter teda verejne vyznal svoju nehodnosť, neschopnosť či malosť pred Bohom. A to mu otvorilo dvere k novej etape nielen jeho života, ale aj života Cirkvi – stal sa nepremožiteľnou skalou, ktorú ani pekelné brány nepremôžu (Mt 16, 18). Peter sa akoby stal prázdnou sieťou, aby sa mohol naplniť ušľachtilým obsahom Božieho posolstva. Aj v dnešnom Evanjeliu máme veľa inšpirácie: aj my mnohokrát stojíme prd úlohami, do ktorých sa nám nechce, v ktorých úspech neveríme a hľadáme rôzne výhovorky, aby sme mohli zostať pasívni. Zostávame na povrchu vecí, tak ako Peter a spoločníci, ktorí sa odvolávali na nočné zbytočné lovenie. Prijali však Ježišove slovo a podarilo sa to, čomu sami vopred neverili. Aj my sa mnohokrát topíme vo vlastných hriechoch a prízemnostiach, Boh nás však miluje a dáva nám svoju lásku a požehnanie na to, aby sa v nás stali zdrojom sily pre konanie, ktoré nám napokon – vo viere – prinesie požadovaný efekt. Veď vieme, že Božie milosrdenstvo je bezhraničné, nezištné a vždy pripravené pre nás. Je však potrebné, aby sme k nemu natiahli ruku. Slovom modlitby, precítením viery, modlitbou. Brat/sestra, spomenieš si, kedy si aj ty váhal s niečím, čo sa ti napokon s Božou pomocou podarilo? Je ti to motiváciou do ďalších dní tvojho života?

Piatok 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 5, 33-39)

Farizeji a zákonníci opäť pokúšajú Ježiša slovami o tom, ako sa Jánovi aj ich učeníci postia, zatiaľ čo Ježišovi to nerobia. Ježiš im ich konanie vysvetľuje slovami o svadobných hosťoch, ktorí sa nemôžu postiť, kým je ženích s nimi. Začnú až vtedy, keď im ženícha vezmú. A pridal podobenstvo o tom, ako nikto nedá záplatu z nového odevu na starý, lebo nový by roztrhal a na starý sa nová záplata nehodí. Tak ako nové víno nemožno nalievať do starých mechov, lebo by ich roztrhlo, preto sa nalieva do nových mechov.

Dnešná scéna evanjeliového čítania patrí do kontextu hostiny v Léviho dome, kde bolo aj veľa mýtnikov a farizejov, ktorí šomrali a Ježiš ich upozornil, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí a že On neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Z Jeho slov ale jednoznačne vyplýva, že po Jeho smrti príde čas pôstu aj pre Jeho učeníkov. Veď Božie kráľovstvo, to nie je len radosť, ale aj novosť symbolizovaná novou látkou a novými mechmi na víno. Asi aj my si, brat/sestra, kladieme občas otázku, či sa postiť a či to vôbec má pre nás nejaký význam. Zvykneme pritom myslieť hlavne na jedlo či nápoje, odriekanie sa. Pôst však môžeme vnímať aj v jeho nemateriálnej, duchovnej rovine. Vždy má význam odriekať sa lenivosti, hriešnych návykov, zbytočného luxusu, iných rozmarov. Pôstom môže byť aj pokorné prijímanie každodenných starostí, krížov dnešného sveta, otvorenej a pokojnej komunikácie s nejakým nepríjemným človekom a podobne. Brat/sestra, si pripravený po inšpirácii dnešným evanjeliom prejaviť v nejakej rovine svojej odriekanie, pôst? Skúsiš ťažkosti života vnímať aj z tohto zorného uhla?

Sobota 22. týždňa v Cezročnom období

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 1-5)

Ježiš ide istú sobotu cez obilné pole, kde Jeho učeníci trhajú klasy a jedia zrno. Farizeji namietajú, že robia to, čo v sobotu neslobodno. Ježiš im pripomína Dávida a jeho družinu, ktorí, keď boli hladní, vošli do Božieho domu a jedli obetované chleby určené iba kňazom. A upozorňuje ich, že Syn človeka je pánom aj nad sobotou.

Polemika Ježiša s farizejmi pokračuje, opäť je predmetom zachovávanie soboty. Ježiš sa snaží vysvetliť, že norma zákona nemôže stáť a dokonca prevládať nad životom, nad dobrom pre človeka a jeho snahou získať pre seba spásu a večný život. Ježiš však ide ešte ďalej a poukazuje na to, že On ako Boh je absolútnym pánom nad vtedajšími obradnými predpismi o sobote a moc, ktorú tým demonštruje, poburuje Jeho poslucháčov z radov farizejov. Je vhodné pripomenúť, že mnohé z vtedajších zákazov a príkazov si postupom času ľudia vymysleli sami. Toľko sa venovali detailom a formálnosti, až zabudli na samotnú podstatu pôvodných pravidiel. Až to skončilo sekírovaním ľudu. Farizeji v dnešnom texte vlastne namiesto pochvaly Bohu, že hladných viedol cez obilné pole, sústreďujú sa na tých pár zrniek, ktoré sú pútnici napriek sobote vzali. Je to situácia podobná v mnohom dnešnej, kedy máme legislatívu plnú zákonov, z ktorých mnohé zabúdajú na to, že majú byť pre človeka, nie pre seba samé. Brat/sestra, je to aj výzva pre nás, ktorí tie zákony meniť nemôžeme, aby sme sa v každodenných situáciách skôr sústreďovali na ich vnútornú podstatu ako na vonkajšiu formu. Aby nám vždy išlo o podstatu a dobre, nie o vonkajší efekt.

Obrázok: Ježiš stoluje s farizejmi a zákonníkmi (www.verbumdomini.sk)