Novinky

« Späť

Druhá nedeľa po narodení Pána – (C)

Druhá nedeľa po narodení Pána – (C)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 6. januára – Druhá nedeľa po narodení Pána; ZJAVENIE PÁNA, slávnosť, (b) – prikázaný sviatok. pondelok, 7. januára – Pondelok po Zjavení Pána, (b); alebo sv. Rajmund z Peňafortu, kňaz, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Lucián, kňaz a mučeník. utorok, 8. januára – Utorok po Zjavení Pána; sv. Severín, kňaz a rehoľník; sv. Teofil. streda, 9. januára – Streda po Zjavení Pána, (b); sv. Marcelín, biskup a mučeník. štvrtok, 10. januára – Štvrtok po Zjavení Pána, (b); sv. Agatón, pápež; sv. Pavol, pustovník. piatok, 11. januára – Piatok po Zjavení Pána, (b); sv. Hygin, pápež. sobota, 12. januára – Sobota po Zjavení Pána, (b); sv. Aelréd, opát; sv. Ernest, mučeník.

Nedeľa: Po evanjeliu môže diakon, kňaz alebo iný vhodný posluhujúci ohlásiť deň Veľkej Noci.

Pri príležitosti sviatku Zjavenie Pána sa požehnáva voda. v tomto období sa požehnávajú aj príbytky.

Druhá nedeľa po narodení Pána – Zjavenie Pána

Kniha proroka Izaiáša(Iz 60, 1-6)

Prorok vraví: vstaň, zažiar Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou. Tma zahaľuje zem a temnota pokrýva národy; ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe. Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v jase, čo ti vzišiel. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje sa tvoje srdce. Lebo k tebe sa obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe. Záplava tiav ťa pokryje, ťavätá z Madiánu a Efy; prídu všetci zo Sáby, zlato a kadidlo prinesú a zvestujú Pánovu slávu.

Už po počutí prvých viet dnešného čítania z proroka Izaiáša je jasné, že text nie je iba geografickým opisom nejakej krajiny, ale jeho podstatou je to, čomu je venovaný dnešný sviatok – zjavenie Pána. Jeruzalem bolo pre Židov významné mesto aj miesto, veď dávno v minulosti (586 pred Kristom) bolo celé aj so svojím chrámom zničené a izraelský národ odvlečený do Babylonu. O jeho znovuzrodenie sa zaslúžil aj kráľ Šalamún, ktorý tu nechal vybudovať chrám. Ten dával stretaniu sa s Bohom potom jedinečnosť a osobitný ráz. Madián, ktorý je v texte spomínaný, bol syn Abraháma a jeho druhej manželky Ketury a Madiánčania kočovným národom, s ktorým sa Izraelčania často dostávali do konfliktu. Efa bol podľa všetkého kmeň v rámci Madiánčanov. Sába zase prosperujúcim obchodným centrom na juhu Arábie. Ak si dáme všetky fakty do kontextu, potom nám z toho vyjde, že pre nás, ľudí 21. storočia môže byť Jeruzalemom nielen toto historické mesto samotné, ale aj každé miesto, skutočnosť či zážitok, v ktorom sa stretneme s Bohom tak, že nás to poznamená. Ak dobre vnímame všetko, čo sa okolo nás deje, brat/sestra, asi si uvedomíme, že takých momentov nie je ani v našom živote nedostatok. Pán sa aj nám zjavuje v najrozličnejších formách a hovorí k nám cez ľudí a skutočnosti okolo nás. Vlastne zjavenie Pána máme možnosť zažiť temer každý deň. Ak máme otvorené oči, uši a najmä dušu.

List Efezanom (Ef 3, 2-3a. 5-6)

Bratia, počuli ste o dare Božej milosti, ktorú som dostal pre vás: lebo zo zjavenia som sa dozvedel tajomstvo. Ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom: že pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium.

Efez bolo v časoch svätého Pavla, autora dnešného úryvku, ktorý nepatril medzi Dvanástich, hlavným mestom provincie Ázia, kde sa nachádzal najväčší prístav v celej Malej Ázii. Bolo to veľké, nádherné, obchodné, kultúrne a v neposlednom rade aj náboženské centrum so známym chrámom bohyne Artemis. Pavol bol veľkým misionárom a asi nikto apoštolsky nepôsobil na takom veľkom území ako on. Efez bolo miesto jeho tretej veľkej misijnej cesty. Pavol z Tarzu sa v dnešnom čítaní ukazuje ako človek hlbokej viery chápajúci Božiu prozreteľnosť, ktorú chce sprostredkovať aj spoločenstvu v Efeze. Zdôrazňuje, že Boh priniesol aj neveriacim nádej, že je tu aj pre nich a spása sa netýka iba vyvolených. Pavol teda prichádza s princípom univerzálnosti spásy. Vysvetľuje Izraelčanom, že všetci sú povolaní k večnej radosti, preto by mali (vy)tvoriť jediný a jednotný Boží ľud – Cirkev, teda Kristovo telo na zemi. Vieme, že tomuto po svojom obrátení svätý Pavol zasvätil celý svoj život. Toto posolstvo je aktuálne aj pre nás, brat/sestra, po dvetisíc rokoch. Veď každý z nás sa hriechom dostáva ďaleko od Pána, ale On vo svojej veľkej milosrdnosti a láske k nám je vždy otvorený nášmu návratu po tom, ako si v pokore uznáme svoje previnenie, účinne ho oľutujeme a vyjadríme odhodlanie zlepšiť sa. Je to pre nás dobrá správa, ktorú nesmieme zneužívať opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo, ale prijať ako veľkorysú, nezištnú a stále platnú ponuku bezhraničnej a bezpodmienečnej Lásky, na ktorej máme možnosť participovať tým, že budeme žiť hodnoty, ktoré nám Ježiš svojím príchodom medzi nás ukázal, ktorým nás počas svojho života názorne učil slovom, skutkom, príkladom.

Evanjelium podľa Matúša (Mt 2, 1-12)

Po narodení Ježiša prichádzajú do Betlehema mudrci od východu a pýtajú sa, kde je ten novonarodený židovský kráľ. Videli na východe jeho hviezdu, tak sa mu prichádzajú pokloniť. Rozrušený Herodes zvoláva všetkých veľkňazov a zákonníkov, aby od nich vyzvedel, kde sa má Mesiáš narodiť. Keď mu povedali, že v judejskom Betleheme, dáva zvolať mudrcov a zisťuje, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich posiela do Betlehema, aby sa na dieťa dôkladne povypytovali a potom mu oznámili, kde Ho nájde, lebo aj on sa Mu chce pokloniť. Hviezda mudrcov dovedie k Ježišovi, oni sa mu poklonia a odovzdajú zlato, kadidlo a myrhu. A po tom, ako vo sne dostanú pokyn nevrátiť sa k Herodesovi, inou cestou prídu do svojej krajiny.

Herodes Veľký bol panovníkom Palestíny, mudrci zase vzdelanci zaoberajúci sa v tom čase interpretáciou snov, mágiou a astrológiou. Ich cesta z Jeruzalema do Betlehema mala asi 8 km, taká je vzdialenosť oboch miest. Mudrci tu predstavujú všetky národy sveta, ktoré sa chcú stretnúť s Kristom. Hviezda, ktorá mudrcov viedla, má náboženskú hodnotu, pretože Židia ju chápu ako mesiášske znamenie. Tri dary sa neskôr začali interpretovať tak, že zlato symbolizuje Krista Kráľa, tymian predstavuje Jeho Božstvo a myrha pripomína Kristovo utrpenie.

Dnešný sviatok je veľmi dôležitým, pretože pripomína moment, kedy sa Boh zjavuje všetkým, vrátane pohanov. Je to významné, pretože z toho je zrejmé, že Božia milosť nie je iba výsadou určenou výhradne pre “vyvolený“ národ, ale je tu pre každého bez výnimky. Mudrcov k Ježišovi priviedla hviezda, ktorá ich orientovala na ceste. Aj my máme dnes, brat/sestra, takúto orientáciu – nie v signáli GPS, navigáciách v mobile či aute alebo v atlasoch. Denne ju máme vo svätej omši, čítaniach, evanjeliu, v Božom chlebe, ktorý sa premieňa pred našimi očami a ponúka rukami kňaza, v modlitbe, v ktorej sa môžeme zhovárať s Bohom, v najrozličnejších signáloch a udalostiach, „náhodách“, ktoré sa nám prakticky denne stanú. Ponuka je široká, má mnohoraké formy a je iba na nás, aby sme ju prijímali vždy, keď si ju uvedomíme, všimneme a vpustíme do svojho vnútra.

Cestu Mudrcov k Ježišovi by sme mohli, brat/sestra, prirovnať aj k ceste životom. Každý z nás je na nejakej ceste, pretože má vytýčený cieľ, ku ktorému sa chce dostať – úspešne ukončiť školský rok, semester alebo celú školu, dosiahnuť nejaký významný medzník vo svojom vzdelávaní, nájsť si zaujímavé zamestnanie, zaistiť si kariérny postup, nájsť si životného partnera a založiť si rodinu... A tak by sa dalo pokračovať. Koľko ľudí, toľko cieľov. Je dôležité, aby to boli ciele, za ktorými ideme, aby sme sa na nejakú cestu nevydali preto, že chceme pred niečím/niekým uniknúť. Každý, kto po nejakej ceste kráča, zažil aj moment, kedy na nejaký čas stratil orientáciu, pretože sa nedarilo, spochybnený bol cieľ a jeho zmysluplnosť, a tým aj samotná cesta. V takej situácii boli aj Mudrci, keď sa im na čas stratila hviezda a oni museli vyvinúť nemalé úsilie na to, aby prišli do cieľa svojej cesty. Všetky tieto cesty a cestičky sú však súčasťou tej jednej hlavnej cesty, ktorú má každý veriaci ako svoju životnú métu – cestu do večnosti. Je to zmysluplná cesta k nádhernému cieľu plná najrôznejších prekážok a výziev. A ich zdolávanie túto cestu bohato napĺňa, je ako tréning, ktorý dodáva silu fyzickú i morálnu, motiváciu aj zmysel. Preto by sme mali aj ťažkosti, ktoré na našej ceste stretneme, chápať ako ponuku prekonať ich a tým sa zlepšiť, zdokonaliť, zoceliť. Aby to nebola cesta smutná a útrpná, ale radostná, naplnená víťaznými zápasmi ale i prehrami, ktoré nás posúvajú. Z tohto pohľadu potom nie je dôležité, kedy dosiahneme svoj cieľ, ale či sme so cťou zdolávali všetko, čo sme na ceste stretli a samotný fakt, že ideme domov. Preto bude dobré, ak nás dnešný príbeh Mudrcov osloví v tom, že sa pozrieme na svoju cestu životom z pohľadu toho, ako po nej ideme, ako vnímame to, čo nás stretne, akú máme motiváciu, či neklesáme na duchu, keď z času na čas stratíme orientáciu, ale aj to, či nás samotná naša cesta napĺňa. Radosťou, pokojom, zadosťučinením a v neposlednom rade aj túžbou po jej cieli.

Pondelok – siedmy deň Oktávy Narodenia Pána

Evanjelium podľa Matúša (Mt 4, 12-17. 23-25)

Ježiš sa dopočuje, že Jána uväznili a odoberie sa do Galiley. Prichádza do Kafarnauma a začína hlásať ľuďom , aby robili pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Ježiš potom chodí po celej Galilei, učí v synagógach, hlása evanjelium o kráľovstve a uzdravuje každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Preto sa povesť o ňom roznesie po celej Sýrii, takže k Nemu prinášajú všetkých chorých, postihnutých a posadnutých, námesačníkov aj ochrnutých, a On ich uzdravuje. Potom za Ním šli veľké zástupy Galilei a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska.

Po tom, ako Ježiša pokúša diabol na púšti a vidiac svoj neúspech Ho opúšťa, Ježiš sa dopočuje o Jánovom uväznení a začína svoju kazateľskú činnosť. Matúš, ako je jeho zvykom, dopĺňa túto informáciu o citát z Izaiáša, čím chce zdôrazniť fakt, že Ježišovo verejné vystupovanie je súčasťou presného Božieho plánu, ktorý bol už v minulosti oznámený a teraz sa začína napĺňať. Ježiš verejne vystupuje po celej Galiley, ktorá tvorila severnú časť Palestíny. 

V roku 2017 vyšla kniha autora Anthony McCartena s názvom Najtemnejšia hodina (Darkest Hour), ktorá o rok neskôr vyšla v českom Nakladateľstve Universum a v tom istom roku ju režisér Joe Wright aj sfilmoval. Toto dielo je hlbokým ponorom do tej časti života Winstona Churchilla, kedy sa v roku 1940, v ktorom Veľká Británia vstúpila do 2. svetovej vojny, stáva premiérom krajiny. Je to veľmi prekérna situácia, kedy nálada či už medzi ľuďmi, v britskom parlamente i v jeho vlastnej strane bola veľmi rozporuplná, názory na možnosti, ako sa v danej chvíli zachovať sa veľmi líšili, spolustranníci boli proti nemu a spochybňovali jeho koncept aj každý konkrétny krok, ktorý urobil a aj verejná mienka bola tiež značne roztrieštená. Dokonca aj kráľ Juraj IV. verejne vyjadruje svoju skepsu k Churchillovi ako politickému lídrovi krajiny. Vtedy si Churchill ako premiér uvedomil svoju zodpovednosť a historickú úlohu v danej zložitej politickej situácii, veľmi vehementne sa chopil iniciatívy, urobil viacero zásadných, ťažkých a komplikovaných rozhodnutí, ktoré vtedy mnohí nechápali a nesúhlasili s ním a s nimi i s celou jeho koncepciou, váhou celej svojej autority ich vyargumentoval a vybojoval v parlamente a napokon presadil v praxi, vďaka čomu sa v priebehu 25 dní stal národnou aj medzinárodnou autoritou a dokázal zásadne ovplyvniť históriu.

Niečo podobné je aj predmetom dnešného evanjelia. Ježiš videl, že nastala chvíľa, kedy do života ľudí treba vniesť zásadný impulz a zorientovať ich v hodnotách a cieli života, kedy má začať napĺňať svoje poslanie na zemi. Podobne ako v Churchillovom prípade, aj teraz to bolo o radikálnom vystúpení, o výraznej zmene doterajšieho života a predstavení nových myšlienok a hodnôt. Vlastne nového pohľadu na svet, pretože nebolo možné byť so súčasným stavom spokojný. Preto Ježiš urobil základné rozhodnutie: opúšťa Nazaret (tak ako Churchill miesto poslanca parlamentu), začína kázať (aj Churchill bojoval radom úderných a významných prejavov) a formuje si svoj „realizačný tím“ (tak urobil aj Churchill, keď sa obklopil a radil s niekoľkými pre neho najdôveryhodnejšími poslancami a straníkmi). A od týchto chvíľ bolo jasné, že sa mení história: radikálne, efektívne, natrvalo. Tento prístup môže byť aj pre nás, brat/sestra, príkladom. Iste každý z nás má vo svojom živote niečo, s čím nie je dlhodobo spokojný a je v jeho dosahu, ale nič sa už dlhý čas nemení. Možno sme s daným stavom zmierení, snáď máme pocit, že sa s tým nedá nič urobiť, že je to stratená vec. Ak by sme však skúsili daný problém a spôsob jeho riešenia vidieť predovšetkým cez podstatnú zmenu nášho prístupu, vynaloženie nového úsilia, prípadne radu niekoho druhého či priamo spojenie sa s ním v spoločnom úsilí priniesť nápravu, šanca na zmenu by prudko stúpla. Tak sa dnes skúsme rozhodnúť nezostať iba v nespokojnosti alebo opakovanej nič neriešiacej kritike, ale začnime od seba. S pomocou Božou nájdime v sebe odhodlanie a odvahu hľadať zmenu v sebe, ktorá by napokon pomohla priniesť potrebnú zmenu aj mimo nás.

Obrázok: www.enddak.wordpress.com