Novinky

« Späť

29. týždeň cez rok (B)

29. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 21. októbra – 29. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Hilarion; sv. Uršula. pondelok, 22. októbra – Pondelok 29. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Ján Pavol II., pápež, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Salome; sv. Kordula. utorok, 23. októbra – Utorok 29. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Ján Kapistránsky, kňaz, ľubovoľná spomienka, (b). streda, 24. októbra – Streda 29. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Anton Mária Claret, biskup, ľubovoľná spomienka, (b). štvrtok, 25. októbra – Štvrtok 29. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Maur, biskup, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Chryzant a Dária, mučeníci; sv. Maurus, biskup. piatok, 26. októbra – Piatok 29. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Evarist, pápež a mučeník. sobota, 27. októbra – Sobota 29. týždňa v Cezročnom období, (z), alebo Panna Mária v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Sabína.

Streda: 3. výročie úmrtia emeritného nitrianskeho biskupa, kardinála Jána Chryzostoma Korca, SJ.

Piatok: výročie posviacky chrámov, ktorých deň posviacky nie je známy (liturgicky slávené ako slávnosť).

Sobota: 7. výročie úmrtia emeritného rožňavského biskupa Mons. Eduarda Kojnoka.

Nedeľa: v noci z 27. na 28. októbra sa mení čas. O 3:00 hodine letného času posúvame hodiny na 2:00 hod. stredoeurópskeho času.

29. cezročná nedeľa

Kniha Proroka Izaiáša (Iz 53, 10-11)

Prorok píše, že Pán dovolil zdrviť svojho služobníka slabosťou a keď potom dá svoj život za zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Pán hovorí, že tento služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich vinu.

Kapitolu z Proroka Izaiáša, ktorú dnes čítame, napísal anonymný prorok v časoch, keď boli Izraeliti v babylonskom exile, presnejšie povedané už pred jeho ukončením. Dostali sa do neho ako vyhnanci v roku 586 pred Kr., keď bol zničený Jeruzalem. Text patrí k najslávnejším z celého Starého zákona. Je malou časťou poslednej, štvrtej piesne o Pánovom služobníkovi, ktorá opisuje, ako boli ľudia smutní a zronení z tejto situácie, lebo museli žiť ďaleko od vlasti. Mali preto pocit, že Boh na nich zabudol a návrat do svojej vlasti videli ako beznádejný. Preto im Boh poslal spomenutého neidentifikovaného proroka, ktorý ich povzbudil slovami z dnešného čítania. Tie sú nepochybne o nespravodlivo odsúdenom Ježišovi Kristovi a vysvetľujú Jeho utrpenie a potupnú smrť, dôležité však je, že táto smrť nebola zbytočná, ale všetkým priniesla možnosť vykúpenia. Svetlo novej nádeje, ktoré každý z nás, brat/sestra zažíva pri sviatosti zmierenia. 

List Hebrejom (Hebr 4, 14-16)

Autor, odvolávajúc sa na vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, teda Ježiša Krista, vyzýva čitateľa, aby sa držal svojho vyznania. Lebo náš veľkňaz cíti s našimi slabosťami, pretože bol skúšaný podobne ako človek vo všetkom okrem hriechu. Preto máme k trónu pristupovať s dôverou, aby sme aj my dosiahli milosrdenstvo a v pravý čas našli aj milosť a pomoc.

Dnešný úryvok je priamym pokračovaním druhého čítania z minulej nedele. Vieme teda, že autor Listu Hebrejom píšuci krásnou gréčtinou nie je známy ako aj to, že zrejme List ani nebol určený Hebrejom, skôr židokresťanom. Ak sa nad textom zamyslíme, brat/sestra, asi prídeme k názoru, že ak niekto necíti voči Bohu takú dôveru, akú si zaslúži, alebo neverí v Jeho milosrdenstvo a má k Nemu akýsi odstup či priveľký rešpekt, tak pod vplyvom tohto textu sa iste zamyslí nad faktom, že Ježiš je Boh a Veľkňaz, napriek tomu však prežil a pretrpel ľudské bolesti, pokušenia a úzkosti, teda vie, s čím sa my všetci boríme každý deň. Ježišov príchod na svet so všetkým utrpením, ktoré mu jeho príchod medzi nás priniesol, nám dal možnosť spoznať veľkosť večného kráľovstva a dal nám jasnú perspektívu. Je nespochybniteľné, že z takejto „výmeny“ sme vyšli my – ľudia – neporovnateľne lepšie. Každý z nás, brat/sestra, kto toto naplno pochopí, iste nebude mať problém v pokore sa k Bohu obracať aj so svojimi najskrytejšími či najodvážnejšími túžbami. Verme preto Pánovi, buďme s ním v kontakte a v dôvere sa na Neho obracajme so svojimi prosbami, ale aj vďakou. Máme Mu ju za čo vyjadrovať.

Evanjelium podľa Marka (Mk 10, 35-45)

K Ježišovi prichádzajú Jakub a Ján, Zebedejovi synovia so žiadosťou, aby mohli vo večnosti sedieť po jeho pravici a ľavici. Ježiš reaguje otázkami, či môžu piť kalich, z ktorého On pije a byť pokrstený krstom, ktorým je On krstený. Po ich súhlasnej odpovedi im však povie, že síce kalich, ktorý On pije, piť môžu, aj krstom, ktorým je On pokrstený, budú aj oni pokrstení, ale právo posadiť ich vo večnosti vedľa Neho nepatrí Jemu. Keď Ježiš vidí, ako sú ostatní učeníci na tých dvoch namrzení, zavolá si ich k sebe a hovorí im, že medzi nimi nebude fungovať to, čo vo svete, v ktorom sú vládcovia a veľmoži. Pretože ten z nich, ktorý sa medzi nimi bude chcieť stať veľkým, má byť služobníkom všetkých. A za príklad im dáva seba, ktorý ako Syn človeka neprišiel, aby Ho obsluhovali, ale aby slúžil ako výkupné za mnohých.

Dnes sa v evanjeliovom čítaní stretáme s Ježišom na Jeho ceste do Jeruzalema po tom, ako mladého muža poučí, že ak chce dosiahnuť nebeské kráľovstvo, má predať všetko, čo má, rozdať to chudobným a prísť za ním. To sme čítali minulú nedeľu. Dnes zostávame pri tom, ako Ježiš formuje učeníkov v ich vzťahu k pozemským veciam. Požiadavka Jakuba a Jána svedčí o tom, že ich viera bola ešte nevyzretá, veď len teraz im vysvetlil, že ten, kto chce vstúpiť do nebeského kráľovstva, má sa úplne darovať. Ježiš tu používa obraz kalicha ako predobrazu svojho utrpenia a krstu, ktorý znamená ponoriť sa a súčasne symbolizuje smrť, na ktorej má mať účasť ten, kto chce byť vo večnej sláve. Kalichom sa v Starom zákone často označoval aj Boží súd. A krst, z gréckeho slova „baptizesthai“, čiže byť ponorený, pokrstený, mohol označovať aj extrémnu úzkosť a strach o život. Ježiš teda volí obrazy vyjadrujúce budúcnosť Jeho utrpenia a súženia. A potom učeníkom vysvetľuje podstatu kresťanskej autority spočívajúcej v tom, že autorita a moc či prvenstvo v kresťanskom ponímaní musia byť oslobodené od akejkoľvek predstavy o moci tak, ako ju poznáme z pozemského života.

V roku 1967 nakrútil anglický režisér James Clavell umelecky aj komerčne mimoriadne úspešný film Pánu učiteľovi z lásky. Rozpráva príbeh mladého učiteľa v presvedčivom podaní Sidneyho Poitiera, ktorý prichádza do triedy čo potrebujú maturantov uchvátených svojou dobou a všetkým, čo ponúkala. Títo mladí mali pocit, že všetko, čo potrebujú, už vedia a majú, užívali si svet v jeho hmotnej aj inej hojnosti. A škola? To pre nich bola nudná každodenná povinnosť vyžadovaná nepochybne dobre zabezpečenými rodičmi, ktorí na nich nemali čas. A tak im život a srdcia zaplnili namiesto rodičovskej a súrodeneckej lásky vonkajšie radosti života, o ktorých časnosti pri svojom veku nemali ani potuchy. A podľa toho sa aj v škole správali, všetko, čo mohli, ignorovali, a ostentatívne dávali najavo, čo sú ich životné hodnoty. Ničili každého učiteľa, ktorý do ich triedy vstúpil, a to isté chceli urobiť aj s tým novým. Boli vlastne nezvládnuteľnou triedou, do ktorej sa každý učiteľ bál vstúpiť a kde si svojich povinných 45 minút iba vytrpel bez akejkoľvek ambície niekam tú mládež posunúť. Táto situácia sa začala postupne, ale výrazne meniť práve príchodom mladého učiteľa, ktorý na túto triedu zvolil ideálnu taktiku – nepustil sa do nich z pozície autority nadriadeného a moci pedagóga, nepresadzoval sa mocou, ale postupne, v diskusiách, ktorým sa nikdy nebránil, vlastným príkladom a úplne nenásilne im predkladal inú predstavu života a hodnôt v ňom. Na výstrelky, excesy a často aj cielené provokácie odpovedal pokojom, miernym, chápajúcim úsmevom a najmä – príkladom. V otvorenej diskusii často postavil niekoho z tých mladých do opačnej role, akú sa snažil navonok vytvárať, a takto im nenásilne, jemne, ale s neobyčajnou vnútornou silou ukazoval, čo sú a kde sú tie pravé hodnoty. Takto sa mu podarilo postupne v dušiach týchto mladých odkryť to, po čom oni aj vnútorne podvedome túžili, cítili, že im to chýba, ale vzhľadom na rodinné i školské prostredie sa k tomu nevedeli či nemali ako dostať. Postupne si mladý učiteľ u všetkých mladých, aj tých najvzdorovitejších, získal rešpekt, uznanie a títo ľudia od neho prevzali jeho hodnotový rebríček a začali sa správať ako inteligentní dospelí ľudia. Tento mladý učiteľ dokázal nastupujúcej generácii i sebe, akú veľkú moc má pravda, autentický príklad, skutočná hodnota podaná okoliu tým správnym, na dané okolnosti vhodným spôsobom. Mladým urobil neoceniteľnú službu, ktorú im nevedeli dať ani vlastní rodičia – uviedol ich do života dospelých, do sveta pravých hodnôt. Ak si pri počúvaní dnešného evanjelia, brat/sestra, mal pocit, že Ježiš dnes od nás chce, aby sme pochovali svoje ambície, stavali sa v spoločnosti do role posledného, ignorovali svoje talenty a nič neznamenali, nebol to ten správny postoj ani záver z Ježišových slov. Pán od nás chce, aby sme sa uplatňovali v našom svete mocou služby, jej veľkou vnútornou silou, ktorá postupne prináša svoje výsledky. Každý tam, kde nás naše schopnosti a vzdelanie privedú, ale bez toho, aby sme si svoje postavenie či názor vynucovali či zdôrazňovali mocenskými prostriedkami tohto sveta. Vnútornú silu pravdy, skutočnej hodnoty a služby postupne akceptuje každý. Je to vždy len otázka času a našej trpezlivosti. Nech je nám teda, brat/sestra, dnešné evanjelium podnetom pre prehodnotenie nášho postoja k svetským hodnotám a moci.

https://www.youtube.com/watch?v=gkIE3E3am5

Obrázok: www.swordofthespirit.net