Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 11. februára - Šiesta nedeľa v Cezročnom období (z); pondelok, 12. februára - sv. Benedikt z Anianu, opát (z); utorok,13. februára - bl. Jordán, rehoľník a kňaz, (z); streda, 14. februára - Popolcová streda; sv. Valentín, biskup a mučeník, (f); štvrtok po Popolcovej strede, 15. februára - sv. Faustín a Jovita, mučeníci, (f); piatok po Popolcovej strede, 16. februára - sv. Juliana, panna a mučenica, (f); sobota po Popolcovej strede, 17. februára - Siedmich svätých zakladateľov Rehole služobníkov Panny Márie, spomienka (f). Na šiestu nedeľu v Cezročnom období je 26. svetový deň chorých. Témou tohoročného Svetového dňa chorých sú slová, ktoré Ježiš, vyzdvihnutý na kríži, adresoval svojej matke Márii a Jánovi: "'Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!' A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe" (Jn 19, 26 - 27). Posolstvo Svätého Otca k tomuto dňu je na tejto adrese: http://sk.radiovaticana.va/news/2018/01/12/posolstvo_svätého_otca_františka_na_26_svetový_deň_chorých/1358538. Na Popolcovú stredu, 14. februára je prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu, ktoré sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst sa týka všetkých zdravých vo veku od 18 do 60 rokov, zdržiavanie s mäsitého pokrmu je záväzné pre všetkých, ktorí dovŕšili 14. rok veku. Zachovávať pôst znamená najviac len raz cez deň sa nasýtiť. Okrem toho jedného nasýtenia je možné v deň pôstu jesť ešte dva razy, nie však do sýtosti, ale menej ako inokedy. Popolcovou stredou začína obdobie štyridsaťdenného pôstu. V sobotu, 17. februára je 10. výročie vzniku Bratislavskej arcidiecézy. Pri tejto príležitosti bude bratislavský arcibiskup, metropolita, Mons. Stanislav Zvolenský, v tento deň o 10:00 hod. v Katedrále sv. Martina celebrovať slávnostnú ďakovnú svätú omšu.

Čítania Šiestej nedele v Cezročnom období začínajú úryvkom z Knihy Levitikus (Lv 13, 1-2. 45-46), v ktorom Ježiš dáva pokyny Mojžišovi a Áronovi, čo robiť s malomocným človekom. Malomocenstvo sa v tých časoch považovalo za Boží trest za hriech, postihnutý touto chorobou boli vylučovaní zo spoločenstva. V Biblii má malomocenstvo význam pri zázrakoch uzdravovania, napr. V prípade Márie, Mojžišovej sestry (Nm 12), veliteľa Námana uzdraveného prorokom Elizeom (2 Kr, 5) a najmä v prípadoch, kedy malomocných uzdravil sám Ježiš (napr. Mt 8, 1 – 4). Ako ja vnímam otázku Božieho trestu? Uvedomujem si, že Pán je milosrdný, miluje každého z nás svojou bezhraničnou láskou a chce pre každého z nás iba dobre? Ale že my sa hriechom spreneverujeme tejto Láske a sami si pre seba pripravujeme príkoria? Boh nadovšetko akceptuje slobodnú vôľu, ktorú nám dal, preto sme to my, ktorí si hriechom privodíme trest, nie Boh sám.

Druhé čítanie z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 10, 31-11, 1) nás ústami apoštola Pavla nabáda, aby sme všetko, čo robíme, robili na Božiu slávu. Je to asi tak trošku aj o nás, o každom z nás. Treba teda brať do úvahy aj názory blížnych. Teda prvoradý je náš Pán, až potom my. Často si v tejto súvislosti spomeniem na jedného kňaza, ktorý keď sa pred svätou omšou dohováral s organistom, vynikajúcim hráčom, na tom, čo bude hrať, nikdy mu nezabudol zdôrazniť, aby hral na Božiu, nie jeho slávu. Pamätáš aj ty na to, aby si do popredia dával Boha, a nie seba?

Evanjelium podľa Marka (Mk 1, 40-45) pokračuje v monitorovaní Ježišových uzdravovaní. Dnes je to malomocný, ktorý prosil o očistenie, ale už nemal silu splniť, čo ho Ježiš žiadal: aby o svojom zázračnom  uzdravení nikomu nehovoril. Preto potom Ježiš nemohol verejne vstúpiť do mesta, lebo by bol vystavený obrovskému davu. Ježiš uzdravil malomocného dotykom. Akoby chcel na seba priamo prevziať jeho ťažkosť. Ním prejavil svoju Božiu lásku človeku. Nezabúdaš pri komunikácii so svojimi najbližšími na ľudský, úprimný, ničím nenahraditeľný dotyk? Pohladenie dieťaťa, pobozkanie či objatie manžela/manželky, podanie ruky priateľovi či iný priateľský dotyk známeho – napr. potľapkanie po pleci a podobne? I priamy pohľad do očí je dotykom. Nezabudni prejavovať svoj vzťah k druhým aj ničím nenahraditeľným dotykom! Budeš dávať to, čo sám potrebuješ, a tak sa ti to všetko vráti. Ako láska: má svoju hodnotu v rozdávaní. Čím viac jej dáš, tým viac dostaneš a cítiš.

V pondelkovom evanjeliu (Mk 8, 11-13) sa farizeji hádajú s Ježišom a žiadajú od Neho znamenie z neba. Napriek tomu, že vedeli o jeho zázrakoch, ktoré nad všetku pochybnosť potvrdzovali Jeho Božský pôvod. Vysvetlenie je jediné: oni nechceli znamenie, oni chceli Ježiša pokúšať. Evidentne im chýbala viera a pokora. Príležitosť aj pre teba zamyslieť sa nad svojou vierou a pokorou. Ako žiješ svoju vieru: iba pre seba, alebo sa s ňou dokážeš deliť aj so svojím okolím, slovami a skutkami svedčíš a svojom zmýšľaní, rozdávaš, aby si mohol dostávať?

Evanjelium z utorka (Mk 8, 14-21) je pokračovaním evanjelia predošlého dňa a sprostredkováva nám Ježišove varovanie učeníkom, aby sa nenechali nakaziť myslením Jeho protivníkov, ktorí sa sťažovali, že nemajú chlieb. Videl, že nepochopenie zasiahlo aj srdcia učeníkov, keď pod „kvasom“ chápu hmotný chlieb, a nie pomýlené myslenie farizejov. A pripomína im rozmnoženie chlebov pri iných príležitostiach. Ako si na tom ty? Dáš sa niekedy zviesť myšlienkami svojho okolia na scestie? Možno sa ti zdá, že však „všetci to tak hovoria, tak je to asi pravda“. Ale pravda sa nemeria množstvom, počtom tých, ktorí ju hlásajú, ale svojou podstatou. Nedáš sa niekedy svojím okolím zmýliť?

Evanjelium na Popolcovú stredu (Mk 6, 1-6. 16-18) prináša Ježišove inštrukcie pre každého z nás, ako sa má správať, keď robí dobro, dáva almužnu či modlí sa. Evanjelium je o skromnosti a pravosti zmýšľania a viery: ak čokoľvek dobré robíme, máme to robiť pre dobro samo, pre náš vnútorný pocit uspokojenia z dobra a pomoci, nie pre ocenenia a chválu okolia. Dnes je populárne nechať zverejniť svoje meno medzi dobrodincami či darcami. Nie je zriedkavé vidieť darcov pred kamerami držiac v rukách obrovský šek s výraznou sumou, ktorú niekomu darovali. Vtedy si divák často kladie otázku, ktorú navodzuje aj dnešné evanjelium: nie sú obdarovaní iba nástrojom na to, aby sa darca zviditeľnil? Čo je v tejto situácii cieľ a čo prostriedok? A ako si na tom ty, sestra, brat? Vieš si nasypať popol na hlavu, priznať chybu, zjednať nápravu? Nezvádza aj teba zviditeľňovať svoje skutky pre chválu a úctu okolia? Dnešné: „pamätaj, že si prach, a na prach sa obrátiš“ ťa vracia k podstate života a každého konania.

Vo štvrtok po Popolcovej strede v evanjeliu (Lk 9, 22-25) Ježiš predpovedá svoj osud a ukazuje cestu každému z nás, ako ho nasledovať. Podstata Jeho odkazu je vo vete: „veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by zatratil alebo poškodil?“ Je tu vlastne definovaný základný princíp hodnotového rebríčka kresťana: prvé sú veci, ktoré nepodliehajú skaze tohto sveta, a potom tie, ktoré nám tu život uľahčujú, zjednodušujú a/alebo spríjemňujú. Dávaš pozor, aby sa ti tento rebríček neobrátil, aby sa ti prvými nestali veci tohto sveta, akokoľvek lákavé a lesklé, a veci nepodliehajúce skaze sveta neboli len doplnkom? Áno, niekedy je to ťažké, je však dobré a užitočné n to pamätať; minimálne na konci každého dňa.

Piatkové evanjelium je z Matúša (Mt 9, 14-15) je krátke, napriek tomu výrečné: farizeji opäť útočia a pokúšajú a poukazujú na Ježišových učeníkov, ktorí sa neposti vtedy, kedy to farizeji očakávajú. Ježiš im opäť predkladá odpoveď opierajúcu sa o hierarchiu hodnôt, podstatu udalostí. Ako si na to ty, sestra/brat? Iste, nie vždy sa človek dokáže rýchlo zorientovať a nájsť tú správnu odpoveď, korektné riešenie. Dôležité je, aby prišlo ako finálne. Zamýšľaš sa nad správnym, kresťanským riešením otvorených otázok? Snažíš da preniknúť hlbšie do problému, prípadne sa poradiť s kňazom či rehoľníkom, keď čelíš problému či nejasnosti? Opýtal si sa niekedy kazateľa po svätej omši, ako myslel niečo, čomu si v jeho kázni nie dosť dobre rozumel alebo mal naň iný názor? Kazateľ by bol určite rád. A ty napokon tiež.

Sobotné evanjeliové čítanie (Lk 5, 27-32) nám predstavuje Ježiša ako spoločníka mýtnikov, teda ľudí, ktorí boli vyberačmi daní a nemali medzi ľudom dobré meno. Stelesňuje ich Lévi, ktorý ho na výzvu Pána Ježiša nasleduje a vo svojom dome veľkoryso a bohato pohostí. To sa však nepáčilo farizejom, ktorí namietali, že s takýmito ľuďmi by sa Ježiš vôbec nemal stretávať. A Ježiš ich poučí známou vetou, že „lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“. Ježiš vlastne upozorňuje na svoje hlavné poslanie – búrať bariéry medzi spravodlivými a hriešnikmi a byť k dispozícii so svojou láskou a odpustením práve tým, ktorí Ho najviac potrebujú. Tak, ako sa modlíme aj vo svätom ruženci: „... priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo“. Jasný poukaz na to, že Boh je nekonečne milosrdný a každého chce priviesť k sebe do večného kráľovstva. Každého, kto chce, kto otvára svoje dvere Pánovi. Sú tvoje dvere otvorené pre Pána?

Texty Šiestej cezročnej nedele sú na prvé počutie vlastne o malomocenstve. Čím sú aktuálne aj v dnešnej dobe, kedy na túto, v Ježišových časoch nevyliečiteľnú, fatálnu chorobu, neexistoval žiadny liek a postihnutý bol vlastne odsúdený najprv na vylúčenie z ľudského spoločenstva a súčasne na postupnú, krutú smrť. Pri hlbšom zamyslení nad týmito textami vyplávajú na povrch minimálne tri ďalšie momenty – podobnosť charakteru tejto choroby s hriechom, spôsob, aký si Ježiš zvolil na vyliečenie chorého ale i vrúcne prianie malomocného adresovaného Ježišovi – „..môžeš ma očistiť“.

Malomocenstvo, alebo lepra, má vlastne ten istý priebeh ako hriech: začína pomaly, nenápadne, človek objavujúce sa príznaky vníma, ale podceňuje alebo ich podvedome umenšuje, pričom si na ne vlastne zvyká a postupne ich považuje za normálnu súčasť svojho života. Preložené do reči hriechu a človeka – ten prestáva cítiť zlo, ba dokonca aj vinu a výčitky svedomia. A prestáva byť schopný pristupovať k Eucharistii, osobne sa stretávať so svojím Spasiteľom. A tak, ako sa malomocný svojou chorobou vyčleňuje zo spoločenstva zdravých, tak sa aj hriešny človek dostáva mimo spoločenstva tých, „čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu“. Čím dlhšie zotrváva v hriechu a povedomí, že je to vlastne všetko normálne, tým viac má pocit bohorovnosti a obrňuje seba, svoje svedomie, „hrošou“ kožou. Ako neliečený malomocný – malé počiatočné ložisko sa rozrastie na chorobu celého tela s fatálnym koncom.

Je dobré si uvedomiť, že v tomto prípade Ježiš neliečil slovom, ale dotykom. Silným gestom, ktoré aj nám dnes jednoznačne ukazuje, že Ježiš chce byť každému nablízku, že každého chce spasiť, každému byť pomocníkom v jeho ťažkých situáciách. Pán Ježiš ukazuje, že nemá rád hriech, ale miluje hriešnika a robí maximu, čo mu ten dovolí, aby ho zbavil hriechu, očistil dušu a priviedol k sebe.

Je zaujímavé si všimnúť, že malomocný Ježiša nežiadal o uzdravenie, ale o očistenie. Túžil po tom, čoho bol zbavený hneď po tom, ako sa ukázalo, akou chorobou trpí – po spoločenstve ľudí, do ktorého sa chcel vrátiť.

Všetko zdanlivo neaktuálne, dávno minulé, už – nebyť Písma – zabudnuté. Avšak napriek časovému odstupu aktuálne: dávajme pozor, aby nás diabol postupne, po malých, zdanlivo nevinných kúskoch nenahlodával, nevzďaľoval od Pána, nevylučoval zo spoločenstva tých, ktorí sú povolaní. Túžme po spoločenstve s Pánom, prosme a bojujem o to, aby sme boli stále disponovaní na osobné stretnutie s Kristom. Kde? Kedy? Ako? Vždy, každý deň, kdekoľvek sme: v Eucharistii. Prosme Pána, aby nás disponoval byť ‚takými, aby sme každou myšlienkou, slovom a skutkom boli na strane Pravdy a čo najčastejšie sa s Ním stretávali v Eucharistii. Otázka na záver: ako často ty pristupuješ k svätej spovedi a svätému prijímaniu, koľko dní v roku si v tesnom spojení s Pánom a nosíš si ho po prijatí Eucharistie v srdci? A keď si s Ním v tomto osobnom spojení, je to na tebe vidieť? Plníš si svoju úlohu všeobecného kňazstva?