Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 28. januára - Štvrtá nedeľa v cezročnom období (z); pondelok, 29. januára - sv. Jozefa Freinademetza, misionára, ľubovoľná spomienka (b); streda, 31. januára - sv. Jána Bosca, kňaza, spomienka (b); piatok, 2. februára - Obetovanie Pána, sviatok (b); prvý piatok mesiaca; sobota, 3. februára - sv. Blažeja, biskupa a mučeníka, ľubovoľná spomienka (č) alebo sv. Oskára, biskupa, ľubovoľná spomienka (b) alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka (b) Svätec pondelka - sv. Jozef Freinademetz, bol prvým misionárom rehole verbistov (SVD - Societas Verbi Divini), do ktorej vstúpil v roku 1877 a ako misionár 19 rokov pôsobil v Číne. Samotnú rehoľu založil Nemec Arnold Janssen po svojom odchode z rodného Nemecka v Holandsku v roku 1875. Verbisti na Slovensku tvoria provinciu na území Slovenska aj Česka a pôsobia v Nitre, Bratislave, Vidinej, Terchovej a v Česku v Mimoni a Novom Hrozenkove. Mimoriadne známi sú najmä v prostredí bratislavských vysokoškolákov vďaka Univerzitnému pastoračnému centru sv. Jozefa Freinademetza, ktoré v roku 1996 založil páter Milan Bubák, SVD a ktoré veľmi čulo funguje dodnes. Svätec stredy - sv. Ján Bosco, zakladateľ rehole saleziánov (SDB - Saleziáni dona Bosca) žil v 19. storočí v Taliansku, kde pôsobil najmä v turínskom predmestí Valdocco, kde vybudoval prvé oratórium, ktoré sa stalo vzorom pre činnosť Saleziánov na celom svete. Ján Bosco požiadal v roku 1858 pápeža Pia IX. o schválenie rehoľnej spoločnosti zameranej na výchovu chlapčenskej mládeže. Pápež jeho úmysel schválil v decembri 1859. Saleziáni pôsobia na Slovensku od roku 1924 (začali v Šaštíne), dnes pôsobia na 23 miestach Slovenska. Sobotný svätec - sv. Blažej, bol pôvodne lekár a neskôr biskup, ktorý uzdravoval ľudí a napokon bol pre vieru umučený. Osobitne sa spomína jeho uzdravenie chlapca, ktorého dusila kosť v hrdle. Sv. Blažej je dnes uctievaný ako ochranca pred chorobami hrdla. V tento deň sa v kostoloch vysluhuje tzv. svätoblažejské požehnanie hrdla a požehnávajú sa tzv. hromničné sviece. Tento názov vznikol v dávnych časoch, kedy nábožní ľudia zapaľovali sviece v čase hromobitia a pri nich prosili Pána Boha o odvrátenie nebezpečenstva.

Čítania Štvrtej nedele v Cezročnom období začínajú úryvkom z Knihy Deuteronómium (Dt 18, 15-20), v ktorom Mojžiš oznamuje ľudu vzbudenie proroka. Stretol som sa už niekedy s proroctvom, ktoré mi ukazovalo cestu? Vedel som ho vycítiť?

Druhé čítanie z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 7, 32-35) je pokračovaním druhého čítania minulej nedele. Vyzdvihuje oddanosť Bohu cez celibát, absolútne oddanie sa šíreniu Božieho slova a službe Pánovi. Je to vlastne Jánove vyznanie sa k svojej ceste. Neznamená to však, že by človek, ktorý si nezvolí cestu celibátu, nemohol slúžiť Pánovi. Hľadaj preto aj ty spôsob, ako slúžiť Bohu tam, kde si postavený. Aj vo svojej rodine.

Evanjelium podľa Marka (Mk 1, 21-28) priamo nadväzuje na evanjelium minulej nedele a privádza nás do synagógy, v ktorej Ježiš učil a na človeku posadnutom nečistým duchom preukázal svoju moc. Ježiš sa týmto obracia na každého z nás: chce povzbudiť naše srdcia a darovať nám pokoj. Bol si aj v túto nedeľu na svätej omši pre Boží pokoj? Naplnil si sa ním svojou pozornosťou pri svätej omši?

V pondelkovom evanjeliu (Mk 5, 1-20) máme opäť pred sebou človeka posadnutého zlým duchom, ktorého Ježiš zbavil tohto bremena a poveril, aby sebou samým svedčil druhým. Ježiš tak uľavil nielen samotnému postihnutému, ale iste aj jeho rodine. Vedel sa vžiť do jeho situácie. Možno aj ty máš vo svojom okolí niekoho, kto sa trápi, otvor si oči! Snažíš sa aj ty vžiť sa do jeho situácie a nejako mu pomôcť? A ak máš pocit, že na to nemáš, popros Pána o pomoc.

Evanjelium z utorka (Mk 5, 21-43) je o vzkriesení Jairovej dcéry a uzdravení ženy s dlhoročným krvotokom. Je to akési pripodobnenie so svätou spoveďou. Žena s krvotokom bola považovaná za nečistú, ale vďaka viere, ktorá ju priviedla k dotyku Ježiša, bola uzdravená. Jairova dcéra bola vzkriesená tiež vďaka tomu, že viera jej otca, predstaveného synagógy, ho priviedla k Ježišovi.  Mám aj ja takú vieru, ktorá ma privádza do spovednice a pomáha mi zmieriť sa v tejto sviatosti s Pánom? Využívam pravidelne túto úžasnú možnosť?

V stredu je evanjelium (Mk 6, 1-6) o tom, ako Ježiš učil v synagóge a ľudia žasli nad Jeho múdrosťou i zázrakmi, ktoré činil. Ľudia mu však nevedeli uveriť, veď Ho poznali ako tesára. Verili skôr tomuto Jeho obrazu a tak mu nedokázala vzdať takú úctu, akú by si bol býval zaslúžil. Mám dostatočnú úctu k svojim blízkym? Viem túto úctu prejaviť aj v ich počúvaní? Viem počúvať aj tých, ktorí sú mi nesympatickí?

Vo štvrtok nadviažeme na evanjelium predošlého dňa (Mk 6, 7-13) vo chvíli, kedy Ježiš posiela po dvojiciach Dvanástich a vyzýva ich, aby by na cestu nebrali nič. A oni išli, hlásali pokánie a uzdravovali chorých. Učeníci museli naozaj veriť v Ježišovu pomoc, ak mali ísť do neznámeho sveta vybavení „iba“ Jeho pomocou. Dôverujem aj ja Pánovi, že mi dal a dá všetko, čo budem potrebovať na ceste k Nemu? Nebojím sa povedať Mu, že potrebujem Jeho pomoc? A vôbec: pôsobím vo svojom okolí tak, aby som ju potreboval? A ak mi niečo chýba, prosím o to s dôverou?

Piatkové evanjelium je z Lukáša (Lk 2, 22-40) a pripomína nám Simeonov príbeh, ktorý sa napokon v momente, kedy Ježišovi rodičia obetovali Božie dieťa Bohu, dočkal toho, že mohol vidieť Mesiáša, aby na to zareagoval slovami plnými radosti, pokory a oddanosti, ktoré sú súčasťou každodenných kňazských modlitieb z Breviára: „ Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov.“ Ježiš bol obetovaný každému z nás, aby sme boli očistení. Prichádzam aj ja napr. na sv. omšu očistený? Pripravím sa na slávenie Eucharistie aspoň krátkou modlitbou alebo sústredením sa pred svätou omšou? Prichádzam do kostola včas?

Sobotné evanjeliové čítanie (Mk 6, 30-34) zachytáva snahu Pána Ježiša dopriať svojim učeníkom po návrate z misijnej cesty trochu odpočinku, avšak ľudia tak prahli po ich slovách, že si ich aj tak našli. Bolo to v čase, keď sa Pán Ježiš dozvedel o sťatí Jána Krstiteľa a žialil. Doprajem si aj ja potrebný odpočinok? A naopak: keď si to situácia a dobro ako také vyžadujú, dokážem sa v mene vyššieho cieľa odpočinku dočasne vzdať? Alebo sa vzdať nejakého svojho plánu?

Texty Štvrtej cezročnej nedele prinášajú viaceré roviny myslenia a konania v našom živote, dalo by sa snáď povedať, že ich spoločným menovateľom je autorita. Prirodzená autorita daná nie úradom, titulom, funkciou, ale autorita opierajúca sa o reálne danosti. Také, ktoré sa oddá rešpektovať a využiť vo svojom živote. Pre osoh seba i druhých.

Prorok, vzbudenie ktorého Pán avizuje v čítaní z Knihy Deuteronómium, bude autoritou nie preto, že ho vytvoril Boh, ale pre svoje schopnosti. Bohom danému daru hovoriť múdro a pravdivo, tak , aby jeho slová boli poslucháčom na poučenie a kompasom na cestu životom. Prorok, ktorý svojimi výrokmi ukazuje ostatným správnu cestu, na ktorej sa vyhnú nežiaducim problémom. Ale za predpokladu, že jeho poslucháči ho budú počúvať a akceptovať. Ako nás k tomu vedie aj Žalm 95 tejto nedele: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia“.

Na to, aby sme boli schopní a ochotní prijímať dôležité správy a informácie, potrebujeme byť vnútorne disponovaní, viac či menej oslobodení od materiálnej roviny nášho sveta. A nemusí to byť vždy iba forma celibátu; aj ľudia žijúci v manželstve majú či môžu mať istú zdravú mieru slobody od hriechu či nástrah tohto sveta. A vnútornú pokoru poslúchnuť múdre slová, v ktorých cítia hĺbku a pravý zmysel. Aby boli schopní, ako vraví alelujový verš Štvrtej nedele: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo“. Lebo každý môže vidieť svetlo iba vtedy, keď si otvorí oči.

K tomuto všetkému nás vedie aj evanjelium Štvrtej nedele. Jeho podstatou je asi prijatie autority, akceptovanie niečoho, čo nás prevyšuje: silou pravdy a osohu, ktorý nám ponúka. Ježiš si v očiach svojich poslucháčov vytvára prirodzenú autoritu, ale nie tým, že o sebe hovorí, že je Boh, ale tým, čo hovorí a koná. Ježiš silou svojej autority ukázal svojim poslucháčom ich vlastné možnosti. Nevytváral medzi Ním a ľuďmi priepasť, ale ukázal im ich vlastný potenciál. Snáď si práve v tejto situácii uvedomili, že Boh ich povoláva k veciam väčším, ako si vôbec dokázali pripustiť. Bola to teda iná autorita ako tá, ktorú si vynucovali zákonníci: tí ľudí utláčali a tí sa v ich prítomnosti nikdy necítili dobre. Ale tí, čo uverili Ježišovi, mali naopak mimoriadne schopnosti uzdravovania, kriesenia mŕtvych, pomáhania v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách. Medzi takýchto ľudí patria aj svätcov tohto týždňa: Jozef Freinademetz, ktorý priniesol Číňanom videnie ich vlastnej hodnoty, ktorú si dovtedy nedokázali ani len pripustiť, alebo don Bosco, ktorý z odpisovanej mládeže na okraji mesta urobil sebavedomých a dôstojne žijúcich mladých ľudí. Silou svojej vlastnej autority opierajúcej sa o skutočné hodnoty a ľudský prístup.

Aké je moje miesto v týchto úvahách? Ako teda ja uplatňujem svoju autoritu v priestore, v ktorom žijem a pracujem? Autoritu rodičovskú, odbornú, pracovnú? Koho som nasledovník: Ježiša či zákonníkov?