Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 2. decembra – PRVÁ ADVENTNÁ NEDEĽA, (f); sv. Bibiána, mučenica; sv. Silverius, pápež. pondelok, 3. decembra – Pondelok po 1. adventnej nedeli, (b); sv. František Xaverský, kňaz, spomienka. utorok, 4. decembra – Utorok po 1. adventnej nedeli, (f); sv. Ján Damascénsky, kňaz a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); alebo sv. Barbora, panna a mučenica, ľubovoľná spomienka, (č). streda, 5. decembra – Streda po 1. adventnej nedeli, (f); sv. Sabas, opát. štvrtok, 6. decembra – Štvrtok po 1. adventnej nedeli, (f); sv. Mikuláš, biskup, ľubovoľná spomienka, (b). piatok, 7. decembra – Piatok po 1. adventnej nedeli, (b); sv. Ambróz, biskup a učiteľ Cirkvi, spomienka. sobota, 8. decembra – NEPOŠKVRNENÉ POČATIE PANNY MÁRIE, (b), slávnosť, prikázaný sviatok.

Nedeľa:v dnešný deň sa požehnávajú adventné vence.

Pondelok: v Banskobystrickej diecéze sviatok, v katedrále slávnosť. 51. výročie biskupskej vysviacky preosvieteného vladyku Jána Eugena Kočiša, emeritného pomocného biskupa pražského apoštolského exarchátu.

Štvrtok: v prešovskej konkatedrále slávnosť sv. Mikuláša – titul konkatedrály. Prvý štvrtok v mesiaci – deň modlitieb za duchovné povolania.

Piatok: prvý piatok v mesiaci. 57. výročie smrti Božieho služobníka Michala Buzalku, biskupa.

Evanjelizačný úmysel Apoštolátu modlitby na december: aby ľudia, ktorí slúžia odovzdávaniu viery, našli zrozumiteľný jazyk pre dialóg s rozličnými kultúrami.

Úmysel KBS na december: nech svetlo prichádzajúceho Krista preniká naše domovy.

Prvá adventná nedeľa

Kniha proroka Jeremiáša (Jer 33, 14-16)

Pán hovorí, že sa blížia dni, v ktorých splní svoj sľub spásy daný Izraelovmu a Júdovmu domu. Z Dávida vyklíči spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotou a budú ho volať: Pán, naša spravodlivosť.

Viem, že Jeremiáš nebol spočiatku stotožnený so svojím povolaním za proroka. Veď ako citlivý muž sa mal stať ohlasovateľom ale aj svedkom zbúrania Jeruzalema aj celého dávidovského kráľovstva v Judsku. Mal teda ohlásiť koniec národa opájaného sa vtedy svojimi nacionalistickými ilúziami a presiaknutého vyprahnutou nábožnosťou. V dnešnom úryvku avizuje príchod Mesiáša, ktorého opisuje ako „Dávidov výhonok“ a na ktorého príchod sa začiatkom adventu pripravujeme. Spomína aj dni spravodlivosti, istôt a práva, ktoré prídu. Tieto dni v našich časoch nastanú vždy vtedy, keď v našich srdciach bude Ježiš a Jeho kráľovstvo, keď nás od Neho nebude deliť hriech. Nedovoľme, brat/sestra, aby sme zo svojho srdca Ježiša vytesnili hriechom, zanedbávaním dobrého, uprednostňovaním pozemských, časných hodnôt pre d tými večnými. Vstúpili sme do adventného obdobia, nech sú nám nastávajúce týždne prípravy na narodenie Pána obdobím ešte intenzívnejšieho spojenia s Bohom cez vrúcnu modlitbu a konanie dobrých skutkov.

Prvý list Solúnčanom (Zjv 1, 5-8)

Apoštol Pavol praje bratom, aby Pán zveľadil ich lásku navzájom aj voči všetkým. Nech im posilní srdcia, aby boli bez úhony a vo svätosti pred Bohom, keď príde Ježiš Kristus so svojimi svätými. A súčasne bratov napomína, aby rástli v živote tak, aby sa páčili Bohu, lebo vedia, aké príkazy dostali od neho z moci Pána Ježiša.

Tento Pavlov list, vôbec prvý, ktorý napísal, vznikol okolo roku 50 a je adresovaný kresťanom žijúcim v Solúne, ktorý Pavol navštívil počas svojej druhej misijnej cesty a ktorých trápia viaceré problémy, napr. otázka vzkriesenia a jeho vzťahu k živým aj zosnulým alebo definitívny príchod Krista. V tých časoch niektorí kresťania považovali mŕtvych za znevýhodnených, keďže nemajú šancu byť účastní Ježišovho druhého príchodu. Cieľom dnešného úryvku je Pavlova snaha povzbudiť Solúnčanov, aby boli k sebe navzájom veľkodušní a usilovali sa o stále väčšiu dokonalosť. Sú to slová, ktorá sa týkajú aj každého z nás, brat/sestra. Aj my by sme sa mali neustále zdokonaľovať vo svojej viere, a to nielen teoretickými znalosťami, ktoré sú samozrejme dôležité, ale rovnako aj v praktizovaní viery všade tam, kde nás Pán postaví. Aby sme pre svoje okolie boli nositeľmi lásky, pokoja, radosti a optimizmu, aby na nás bolo vidieť, že sme milovaní a milujeme. Všetci sme stále na svojej ceste do večnosti, preto by sme aj tento proces zdokonaľovania sa mali mať stále na mysli. Každý deň, ktorý dostaneme do daru.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 25-28. 34-36)

Ježiš vraví svojim učeníkom o znameniach na slnku, mesiaci i hviezdach a úzkosti národov od očakávania toho, čo príde na svet. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať s mocou a veľkou slávou. Vtedy majú zodvihnúť hlavy, lebo sa priblíži vykúpenie. A zároveň varuje, aby ľuďom srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o pozemský život, pretože by ich deň príchodu mohol prekvapiť a zaskočiť. Majú bdieť a modliť sa, aby sa mohli postaviť pred Syna človeka.

Advent je obdobie, ktorého obsahom je prvý aj druhý Kristov príchod na tento svet. Oba tieto fakty nás však upriamujú na to isté: na našu vnútornú čo najlepšiu pripravenosť na privítanie Krista. Preto by sme, brat/sestra, v pochmúrnych slovách evanjelistu nemali vidieť beznádej a cítiť strach, ale vnímať upozornenie na našu bdelosť. Sme v predvianočnom období plnom koncoročného pracovného zhonu, ale aj množstva reklám pri cestách, na uliciach a v obchodoch či masmédiách, ktoré nás odpútavajú od podstaty nadchádzajúcich sviatkov. Aj keď v Lukášových časoch boli rozptyľujúce faktory ľudí iste iné, podstata zostala stále rovnaká – máme si dať záležať na našu prípravu v prítomnosti. Ježišove apokalyptické slová nás teda nemajú strašiť, ale upriamiť našu pozornosť na plné prežívanie prítomnosti bez toho, aby sme sa príliš zaoberali koncom. Teda táto eschatologická reč nemá byť zdôrazňovaním konca sveta, ale silným posolstvom očakávania a nádeje. Lebo ak tu evanjelista avizuje to, že sa postavíme pred Pána, nevyzýva nás k dokonalosti, ale k pripravenosti, o ktorú sa máme usilovať každý deň. Snažme sa o to, brat/sestra, v pokore a radosti.

Začiatkom októbra som kvôli domácim prácam potreboval doplniť náradie, tak som sa vybral do veľkého známeho na tento sortiment špecializovaného obchodu, aby som si kúpil, čo mi chýbalo. Veľmi ma prekvapilo, že obrovská časť plochy hneď pri vstupe do predajne bola ohradená nepriehľadným plotom a na každých snáď desiatich metroch bola na ňom tabuľa s oznámením, že obchod pre nás pripravuje vianočnú ponuku. Začiatkom októbra! Myslel som si, že však „jedna lastovička leto nerobí“, ale v priebehu niekoľkých dní som sa vyskytol aj v obchodnom dome i potravinovom supermarkete, a na moje prekvapenie všade už pripravovali, alebo mali pripravenú vianočnú výzdobu aj ponuku. Vianoce s celou ich podstatou si privlastnili obchodníci, aby svojich zákazníkov lákali na všetko možné, z veľkej časti ľuďom nepotrebné. Koniec kalendárneho roka je najmä pre tento segment šancou zarobiť čo najviac. Presviedčajú ľudí, že si musia kúpiť to, čo ani nepotrebujú, lebo to vraj urobí radosť obdarovaným. Nedávno mi zase jeden kňaz hovoril, ako sa počas svätej omše na začiatku adventu spýtal prítomných detí, aký darček by si priali na Vianoce. A s výnimkou jedného vraj všetky chceli viac či menej to isté: aby boli doma spolu s rodičmi, aby sa mohli spolu porozprávať a tráviť sviatočné chvíle ako rodina. Obe tieto príhody majú spoločné minimálne jedno: žiadny hmotný dar neprinesie také potešenie a naplnenie duše, ako spoločenstvo blízkych ľudí majúcich čas na seba. Deti vlastne signalizovali, že z hmotných vecí majú prakticky všetko, čo potrebujú, ale blízkosť rodičov, pocit, že ich majú radi, potrebujú ich a chcú sa im venovať, to je stále čoraz vzácnejšie. Svet okolo nás sa nás snaží sústrediť na všakovaké atrakcie, my sa snažíme v práci ešte do konca roka čo najviac stihnúť, sme dobrovoľne aj nedobrovoľne v časovom aj psychickom strese, a podstata nám uniká. Nemáme sa kedy stíšiť, odpútať od zhonu každodenného sveta a ponoriť sa do nášho spoločenstva s Bohom, pocítiť Jeho lásku, ktorej hĺbka sa prejavila aj tým, že medzi nás poslal svojho Syna. Adventný veniec nahradzujú mnohé zbytočnosti. Mimochodom, brat/sestra, dal/a si si požehnať počas Prvej adventnej nedele na svätej omši svoj adventný veniec? Má tento pekný symbol miesto v tvojej domácnosti Snažíš sa aj cezeň sprítomňovať si podstatu Vianoc a upriamovať sa na ich podstatu – príchod Spasiteľa? Na to, že Boh nás tak miluje, že nám poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí?

Adventný veniec je naozaj symbol, preto je vhodné povedať si o ňom pár slov. Podľa historických podkladov adventný veniec vznikol v 19. storočí. Deti v jednej hamburskej škole, ktorú založil kňaz Johan Hinrich Wichern, sa každý deň vypytovali, kedy už budú Vianoce. Zakladateľ školy chcel deťom približujúce sa sviatky nejako priblížiť, tak si v roku 1839 spravil veľký drevený kruh a pripevnil naň 19 malých tenších červených a 4 veľké biele hrubé sviečky. Malé sviečky zapaľoval každý všedný deň, veľké biele sviece zase vždy v nedeľu. Z tohto venca sa postupne vyvinul ten, ktorý poznáme dnes – so štyrmi sviecami fialovej a ružovej farby. Na prvú adventnú nedeľu zapaľujeme na venci prvú fialovú sviecu, ktorá je tzv. sviecou prorokov. Je pamiatkou na prorokov, ktorí predpovedali narodenie Ježiša Krista. Druhú adventnú nedeľu zapaľujeme druhú fialovú sviecu, tzv. betlehemskú. Tá predstavuje lásku a jasličky v Betleheme. Tretia – ružová sviečka – sa zapaľuje na tretiu adventnú nedeľu. Hovorí sa jej pastierska. Aj svojou farbou vyjadruje radosť, že sa blížia slávnostné okamihy Vianoc. Posledná, štvrtá svieca, sa zvykne nazývať aj anjelská a symbolizuje pokoj vianočných sviatkov. Okrúhly tvar venca, ktorý nemá začiatok ani koniec, symbolizuje nesmrteľnosť duše a večný život v Kristovi.

Pondelok po 1. adventnej nedeli

Evanjelium podľa Matúša (Mt 8, 5-11)

Ježiša hneď po vstupe do Kafarnauma oslovuje stotník s prosbou, aby pomohol jeho ochrnutému trpiacemu sluhovi. Po Ježišovom uistení, že príde a uzdraví ho, stotník odpovedá, že nie je hoden, aby Ježiš vstúpil do jeho domu a že stačí Jeho slovo, aby mu sluha ozdravel. Ježiš sa zadiví jeho odpovedi a ostatným vraví, že takú vieru nenašiel u nikoho v Izraeli. A prorokuje, že mnohí od východu a západu prídu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve.

Dnešný príbeh sa odohráva po tom, ako Ježiš zostúpil z vrchu, kde predniesol svoju horskú reč, v ktorej opisuje Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosti. Jeho slová teraz striedajú činy: na ceste najprv uzdraví malomocného, ktorý ho požiada o pomoc, a potom prechádza do Kafarnauma. Na rozdiel od toho prvého uzdravenia, ktoré sa stalo priamym dotykom Ježišovej ruky malomocného, to dnešné sa stane takpovediac na diaľku. Stotník ako pohan prejavuje hlbokú vieru v moc a silu Ježiša, pretože po tom, ako Ježiš prejaví ochotu navštíviť jeho sluhu u neho doma, sa pokorí a vyjadrí vieru v to, že na uzdravenie jeho sluhu stačí Ježišovo slovo.

V príbehu stotníka je pozoruhodná nielen jeho viera ako pohana, keď bol zjavne presvedčený, že Ježiš na uzdravenie jeho sluhu nemusí ani prísť k nemu, ale aj samotný fakt, že tento dôstojník meral cestu za Ježišom kvôli svojmu sluhovi. Doba, v ktorej stotník žil, bola plná vojen a ozbrojených konfliktov a všetci, nielen velitelia, boli takmer denne zoči-voči smrti. Preto pre nich život vojaka zrejme neznamenal veľkú hodnotu. Stotník v dnešnom príbehu sa však na život človeka zjavne pozeral inak a ani vo svojom vojakovi nevidel len bezcenného sluhu, ale niekoho, kto si zaslúži život rovnako ako on, jeho veliteľ. Tento hlboký vzťah veliteľa k svojmu sluhovi vysvetľuje aj originálny grécky text, podľa ktorého stotník hovorí Ježišovi „Povedz slovo, a moje dieťa ozdravie“. Z toho je zrejmé, že uzdravovaný je stotníkovým dieťaťom. A stotník, denne sa presvedčujúci o sile svojej hodnosti, je tvárou v tvár Ježišovi Jeho nehodným služobníkom. Tým sa tento vojak stáva príkladom aj nám, brat/sestra. V Ježišovej prítomnosti máme cítiť pokoru, vďaku aj dôveru. Vieru, že ak nás nič nebude od Ježiša oddeľovať a budeme Mu dôverovať, vypočuje naše prosby a urobí pre nás všetko, čo bude pre nás samých dobré. Potrebuje však vidieť a cítiť našu vieru a dôveru ako aj dobrý úmysel. Môžeme si preto v tejto súvislosti, brat/sestra, položiť sami sebe otázku: kedy som naposledy otvoril Sväté Písmo? Neuvažuješ o tom, že by si sa mu venoval systematicky? Taký prístup má tú výhodu, že ti nezaberie veľa času, lebo stačí aj pol hodinka denne. DENNE. Nech Písmo otvoríš kdekoľvek (ale iste ideálne je čítať ho chronologicky), vždy nájdeš poučenie, posmelenie, radu, podnet či usmernenie. Možno tam nájdeš aj východisko zo situácie, s ktorou si nevieš dať rady. Môže sa ti aj stať, že niečomu neporozumieš. Niet lepšieho riešenia, ako to zdieľať s niekým druhým – rodinou, spoločenstvom, kňazom. Ale aj trpezlivosť v čítaní Písma prináša svoje ovocie a to, čomu si neporozumel na začiatku čítania, môžeš porozumieť pri čítaní úplne inej state Písma. Blíži sa Vianoce, dni radosti, pokoja a väčšieho priestoru pre seba a svojich blízkych. Zaraďme medzi nich aj Písmo ako každodenného spoločníka, radcu, pomocníka. Vybudujeme si tým okrem iného aj dôveru k Bohu, takže s Ním budeme kráčať po každej ceste nášho života. Stane sa nám istotou, posilou a sprievodcom. Máš lepšieho?

Na obrázku: adventný veniec podľa J. H. Wicherna