Sviatosť je Boží dar, ktorý si vyžaduje odpoveď viery. Božia ponuka spásy nie je len čistou informáciou, ale výzvou, ktorá si vyžaduje aj našu odpoveď. Ak sme vyššie tvrdili, že ľudia prostredníctvom znamení, akým je napr. stisk ruky, vytvárajú a prehlbujú vzájomný vzťah, je pravda aj to, že znamenie samo o sebe ešte nič neznamená. Ja môžem niekomu podať ruku a pritom ho vnútorne odmietnuť.

Domnievať sa, že sviatosti môžeme sláviť bez vnútornej pripravenosti, bez ochoty k úprimnému obráteniu, znamená chápať sviatosti ako mágiu. Sviatosti nie sú automat, do ktorého stačí vhodiť mincu, aby fungoval. Vyžadujú slobodnú vnútornú otvorenosť voči Bohu.

Čo sa stane, keď človek pristupuje k sviatostiam, ale vo svojom vnútri nie je disponovaný prijať ich? Kristus prichádza, ale prichádza akoby ku zatvoreným dverám a opakuje sa situácia, keď „prišiel do svojho a vlastní ho neprijali" (Jn1,11).

Ku sviatostiam nie je možné pristupovať ľahostajne, alebo ako neveriaci, pretože sviatosti sú sviatosťami viery. Čo to znamená? Znamená to, že vieru nie len predpokladajú, ale ju aj živia! S vierou človek rozpozná Božiu moc a jeho pôsobenie a môže sa mu otvoriť. Len vo viere môžeme sláviť sviatosti ako osobné stretnutie sa s Kristom. Zároveň prostredníctvom sviatostí naša viera rastie. Prehlbuje sa tak náš vzťah s Bohom, ale zároveň aj náš vzťah s ostatnými ľuďmi. Sviatosti teda prispievajú aj k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva[1].