3. Sviatosti a milosť

 

Sviatosti sú znamenia, ktorých cieľom je komunikovať niečo. Ako sme už spomínali, sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľných Božích milostí. Komunikujú nám teda Božiu milosť. Čo je to Božia milosť, ako ju máme chápať?

Pre cirkevných otcov (napr. sv. Augustín) Božia milosť je v prvom rade samotný Boh, On sám sa nám ponúka – komunikuje, aby sme my mohli mať účasť na Božom živote (gratia increata)[1].

Ale aby sa nás Božia láska skutočne dotkla, aby medzi nami a medzi Bohom mohol vzniknúť vzťah – spoločenstvo (communio), Boh musí premeniť, pretvoriť naše vnútro. Musí nás urobiť schopnými prijať Božiu lásku, aby sme mohli podľa nej žiť. Tento účinok Božej milosti sa v oblasti teológie nazýva milosť stvorená - gratia creata alebo milosť posväcujúca - gratia santificante, pretože vďaka jej účinku sa človek stáva svätý, spasený a slobodný[2].

Láska vo všeobecnosti má tvorivú silu. Dá sa to pozorovať aj na láske medzi ľuďmi. Vedomie, že som milovaný, vytvára vo mne silu a energiu, ktoré pred tým neboli prítomné. Láska vytvára radosť, nádej, schopnosť riskovať, dôveru a zároveň nás robí aj slobodnými. Mohli by sme povedať, že láska je sila, ktorá prechádza z milujúcej osoby na osobu milovanú a pretvára ich životy.

To, čo pozorujeme na medziľudských vzťahoch, je len slabým odrazom toho, čo spôsobuje tvorivá Božia láska v nás. Augustín to vyjadril slovami: „Qui amasti me, fecisti me amabile" – „Pretože si ma miloval, urobil si ma hodného byť milovaným." Zároveň by sme mohli dodať, urobil si nás schopných milovať.

Sv. Augustín konštatuje, že človek, v ktorom nepôsobí Božia milosť, teda hriešny človek, sa nachádza v stave totálnej neslobody. Je otrokom seba samého, uzavretý do seba, nie je schopný konať dobro. Hriešny človek nie je schopný dostať sa sám z takéhoto stavu. Potrebuje Božiu milosť. Božia milosť v človeku pôsobí ako vnútorná sila, ktorá mu daruje vnútornú slobodu, teda pravú lásku. Účinok Božej milosti je dvojaký: vďaka Božej milosti človek sa stáva slobodný od hriechu a zároveň schopný konať dobro. Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro[3]. (Pri tejto príležitosti je možné rozobrať si v krátkosti životopis nejakého svätca, ktorý zažil radikálne obrátenie. Príkladom môžu byť sv. Augustín, sv. Ignác z Loyoly, atď.)

Úlohou sviatostí je teda komunikovať Božiu milosť. Bolo by však mylné tvrdiť, že človek, ktorý nepristupuje k sviatostiam, nemá šancu byť spasený. Pôsobenie Božej milosti sa neviaže len na sviatosti. Tohto si v dejinách boli vedomí všetci veľkí teológovia. Aj 2.vatikánsky koncil potvrdil tento fakt slovami: „Boh neodopiera potrebné prostriedky na spasenie ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti správne žiť" (LG 15).