Novinky

« Назад

Prvá pôstna nedeľa (B)

Prvá pôstna nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 18. februára - Prvá pôstna nedeľa (f); pondelok, 19. februára - bl. Konrád z Piacenzy, rehoľník a pustovník, (f); utorok,20. februára - sv. Eleuter, biskup; bl. Hyacinta Martová, (f); streda, 21. februára - sv. Peter Damiani, biskup a učiteľ Cirkvi, spomienka, (f); štvrtok, 22. februára - katedra sv. Petra, apoštola, sviatok; sv. Margita Kortonská, mystička, (b); piatok, 23. februára - sv. Polykarp, biskup a mučeník, spomienka, (f); sobota, 24. februára - sv. Modest, biskup, (f). Na Prvú pôstnu nedeľu pripadá obrad vyvolenia alebo zapísania mena katechumenov, teda obrad uvedenia dospelých do kresťanského života. Je súčasťou prípravy dospelých na krst, ktorá prebieha zvyčajne rok. Ten začína tzv. predkatechumenátom, kedy sa kandidát zoznamuje s kresťanským náboženstvom a základnými zásadami kresťanského života. Je to obdobie evanjelizácie, ktoré končí prijatím do katechumenátu, zvyčajne pred farnosťou. Katechumenát je dlhšie obdobie, kde kandidáti prijímajú hlbšie zasvätenie do vierouky a mravouky. Katechumen (teda kandidát krstu) potom prechádza dvojstupňovou prípravou, ktorá začína slávnostným prijatím medzi katechumenov a vrcholí zaradením medzi čakateľov na krst (zvyčajne v pôste) - teda dnešným obradom vyvolenia. Od tohto dňa sa kandidáti nazývajú "vyvolení". Vo štvrtok, 22. februára, je sviatok katedry sv. Petra a Pavla. Je to liturgická forma pripomenutia si úradu apoštola Petra, ktorý tento úrad dostal od samotného Ježiša Krista, keď ho ustanovil za viditeľnú hlavu Cirkvi, za svojho nástupcu. Peter v roku 67 podstúpil mučenícku smrť - ukrižovali ho dole hlavou. Stalo sa to za prenasledovania počas vlády cisára Nera. V piatok, 23. februára, je Svätým Otcom vyhlásený Deň modlitby a pôstu za pokoj v Demokratickej republike Kongo, v Južnom Sudáne a na celom svete. Je túžbou Svätého Otca, aby sa celá Cirkev zapojila do tohto Dňa modlitby.

Úvodným čítaním Prvej pôstnej nedele v Pôstnom období je úryvok z Knihy Genezis (Gn 9, 8-15), v ktorom Boh uzatvára zmluvu s Noemom a jeho synom, so všetkými živými bytosťami, o tom, že už nikdy nebude potopa, že už vo vodách nikdy nezahynie žiadne telo. Dúha bude znakom tejto zmluvy, takže človek má garanciu istoty Božieho záväzku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to zmluva jednostranná, ale opak je pravdou. Noe ňou dostal za úlohu strážiť a rešpektovať život. Boh sa zaväzuje chrániť život človeka na Zemi. Chrániš si aj Ty svoj život, ktorý si nezaslúžene dostal do daru? Nehazarduješ s ním, so svojím zdravím, neriskuješ zbytočne za volantom či v iných životných situáciách? Staráš sa o svoje zdravie, telesné i duševné, napr. aj dobrým pôstom? Lebo pôst nie je diéta, ktorá pomáha iba telu, má aj svoj nezanedbateľný duchovný rozmer. Pomocou nám môže byť i žalm tejto nedele: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty, a pouč ma o svojich chodníkoch“ Ž 25, 4).

Druhé čítanie z Prvého Petrovho listu (1 Pt 3, 18-22) hovorí o utrpení Krista ako obetovaní sa spravodlivého za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu. Spomína osem ľudí, ktorí sa po potope zachránili. Zachránení z potopy sú tu predobrazom krstu. Petrov list je viac o Ježišovej dobrote, ako o našej zlobe. Ježiš zomrel za naše hriechy, aby nás tak priviedol k Bohu. A z našej strany je pre nás z neho aktuálne najmä to, aby sme ho nasledovali. Hľadáš formy, cesty a spôsoby, ako aj ty môžeš v bežných denných situáciách nasledovať Krista? Cítiš Jeho blízkosť a chceš si ju svojím konaním udržať? Chceš byť v Božej blízkosti?

Evanjelium podľa Marka (Mk 1, 12-15) hovorí o ťažkých 40 dňoch, ktoré Ježiš strávil na púšť, kde Ho diabol pokúšal. Nastáva rozhodujúce obdobie – priblížilo sa Božie kráľovstvo. Tieto slová sú nanajvýš aktuálne aj v našej dobe. Cítiš to aj ty? Vieš aj ty o démonoch v tvojom živote, ktorí ťa pokúšajú tak, ako to robili Ježišovi na púšti? Vnímaš v slovách dnešného Evanjelia aj ty výzvu pre seba popracovať na sebe, zahĺbiť sa aj vďaka pokoju pôstu do svojej duše a nachádzať možnosti pre svoje zlepšenie? Každý z nás vie, kde ho „tlačí topánka“. Využi teda hĺbku pôstneho obdobia na to, aby si sa aspoň v niečom posunul vpred. V niečom, konkrétnom, osožnom nielen pre teba, ale aj tvojich blízkych či celé tvoje okolie.

V pondelkovom evanjeliu podľa Matúša (Mt 25, 31-46) hovorí o prechode z časnosti do večnosti, o poslednom súde, ktorý čaká každého z nás, kedy Pán oddelí jedných od druhých, spravodlivých od nespravodlivých. Upozorňuje na to, že čokoľvek urobíme našim blízkym, urobím Jemu samotnému. Povedz si úprimne: nemáš pocit, že je to všetko akosi ďaleko, že na to, aby si myslel na posledný súd, je ešte dosť času, že raz, niekedy, nabudúce, príde ten čas, kedy sa budeš starať aj o svoju dušu? Nepodobáš sa boháčovi z Lukášovho evanjelia, ktorému Boh povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk, 12, 20). Nevieš dňa ani hodiny. Aj na Popolcovú stredu sme počuli: „Pamätaj, že si prach, a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19).

Evanjelium z utorka (Mt 6, 7-15) je Ježišovou lekciou učeníkom, ako sa majú modliť. Vypočujeme si tzv. „katechizmus o modlitbe“: Ježiš učí modlitbu Otčenáš, modlitbu, ktorá charakterizuje kresťana. Matúš je v tomto akýsi kompletnejší, keďže uvádza sedem prosieb na rozdiel od Lukáša, ktorý má vo svojej verzii tejto modlitby prosieb iba päť (Lk 11, 2-4). Dnes sa verejne diskutuje najmä časť „neuveď nás do pokušenia“. Pôvodne semitský výraz, ktorého zmyslom je zachovať Božiu nadradenosť nad zlom. Zmyslom tejto prosby je, aby na nás Boh nedopúšťal pokušenia zla či skúšku viery a nech nás v tomto boji so zlom podporuje svojou pomocou. Aké miesto má modlitba Otčenáš v tvojom živote, brat, sestra? Je na začiatku alebo konci dňa? Povieš si ju v duchu, keď ideš okolo chrámu a nemáš čas aspoň na minútku doň vojsť? Pamätáš pri konfliktoch v práci či doma na prosbu: „...odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“. Odpúšťaš? Skutočne, naplno a bezpodmienečne?

Evanjelium v stredu (Lk 11, 29-32) prináša Ježišovo varovanie o zlom pokolení, ktoré žiada znamenie, avšak nedostane ho. Ježiš však ako znamenie uvádza iba zmŕtvychvstanie vyjadrené obrazom Jonáša vo vnútri obludy, ktorá je symbolom smrti. Príbeh Jonáša (rovnako ako príbeh kráľovnej zo Sáby, ktorý sme si nedávno vypočuli (1 Kr, 10) sú podobenstvami obrátenia sa, keďže Ninivčania prijali Jonášovo varovanie a obrátili sa. To je to, čo malo robiť, ale nerobilo Ježišom spomínané zlé pokolenie. Na skutočné obrátenie sa je potrebná pokora a viera. Ako si na tom ty s týmito cnosťami?

V štvrtkovom evanjeliu (Mt 16, 13-19) Ježiš prichádza k Cézarey Filipovej a zisťuje, za koho pokladajú ľudia Syna človeka. Šimon Peter si svojou odpoveďou vyslúži od Ježiša veľkú pochvalu a poctu: stane sa skalou, na ktorej Ježiš postaví svoju Cirkev, ktoré pekelné brány nepremôžu. A dáva i právomoc zviazať na zemi tak, že to zostane zviazané aj v nebi. Každý z nás, pokrstených, je súčasťou Cirkvi. Tá tvorí akoby pomyselnú reťaz vytvorená zo svojich členov. Všetci poznáme všeobecne platnú a známu zákonitosť, že reťaz je taká silná, aký silný je jej najslabší článok. Keď sa hodnotíš sám pred sebou, môžeš si úprimne povedať, že ty ako článok tohto reťazca patríš k tomu pevnému, čo reťaz drží pohromade? Snažíš sa pamätať na svoje všeobecné kňazstvo? Aj v každodenných situáciách?

Piatkové evanjelium je z Matúša (Mt 5, 20-26) od starodávneho zákona „nezabiješ“ odvádzajú aj povinnosť odpúšťať, nehnevať sa s blížnym, prichádzať pred Pánov oltár v pokore a čistote ducha. Požiadavka z modlitby Otčenáš . „... odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“ v praxi. Je to teda o potrebe veľkodušnosti v odpúšťaní v láske. A ako sa v tomto cítiš ty, brat, sestra? Sú tvoje vzťahy s rodinou, blízkymi a známymi v poriadku? Netýka sa ťa napr. častý problém konfliktov (často veľmi tvrdých), ktoré sú dôsledkom majetkových sporov? Nie je pre teba napr. kolega v práci, ktorý je v niečom lepší ako ty, objektom nekorektného konania z tvojej strany? Neohováraš pred blížnym niekoho zo svojho okruhu kvôli niečomu, čím trpíš aj ty sám? Pristupuješ pred oltár naozaj a úplne oslobodený od týchto necností?

Sobotné evanjeliové čítanie (Mt 5, 43-48) je z rovnakej kapitoly Matúša ako v piatok. Je o jednom z najťažších príkazov, ktoré máme od Pána, a to príkaz milovať aj svojho nepriateľa. Pretože Pán necháva svietiť slnko na všetkých rovnako. A na zdôraznenie tu máme argument, že milovať tých, čo nás milujú, nie je žiadna zásluha, veď to robia aj mýtnici a farizeji. Úryvok končí neľahkou výzvou, aby sme boli takí dokonalí, ako dokonalý je náš Otec. Áno, mýtnikov a farizejov je aj dnes plný svet. Nenechaj sa tým pomýliť. Veď často počuť argumentovať, že „veď to je dnes bežné“, „takto to robia všetci“, alebo „to je už dnes, v modernej dobe, bežné a normálne“. Nedávaš sa tým mýliť aj ty? Nevidíš v takýchto argumentoch alibi pre seba a svoje konanie, o ktorom možno sám tušíš, že nie je správne? Buď zásadový, nerob kompromisy v podstatných veciach, neschovávaj sa za väčšiny. Uprednostni zásadovosť pred alibizmom!

Texty Prvej pôstnej nedele sa začínajú dobrou správou pre človeka: Boh s ním uzatvára zmluvu garantujúcu mu ochranu samotného Pána. Hovorí to za konkrétnych okolností: Noemovi po tom, ako ho spolu s púhymi 7 ďalšími ľuďmi – príslušníkmi jeho rodiny (pripomeňme si: jeho manželka, synovia Sem, Cham a Jafet a ich manželky) zachránil pred potopou. Adresátmi sú teda tí, ktorí si svojím predošlým spôsobom života zaslúžili, aby sa stali základom nového ľudského pokolenia. Ale aj oni museli o tento dar zabojovať: keby Noe nebol Bohu uveril, keby so svojimi synmi nebol vyvinul značné úsilie na stavbu archy, darmo by mu Boh dal túto šancu. Aj pre teba, brat/sestra, z toho plynie poučenie, pre každého z nás: Boh z lásky k nám neustále prichádza s ponukou, ktorá by však nepadla na úrodnú pôdu, ak by je adresát – človek Bohom milovaný, na ňu neodpovedal a aktívne o ňu neprejavil záujem. Čo vlastne znamená aktívne odpovedať na Božiu ponuku? Určite byť jej otvorený: vierou, pokorou, stavom svojej duše, pripravenosťou a neustálou snahou o počúvanie Božej vôle, mať schopnosť ju vnímať a správne identifikovať. Na to každý z nás potrebuje predovšetkým vôľu, chuť a každodennú snahu pracovať na sebe. O tom hovorí aj dnešný žalm: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch“ (Ž 25, 4). Pamätáš na to? Snažíš sa vnímať Božiu vôľu vo svojom každodennom živote? A ak sa ti to nedarí, skúsil si pohovoriť o tom s kňazom alebo inou zasvätenou osobou či dobrým priateľom?

Po žalme, ktorý nás uisťuje o tom, že „Pán je dobrý a spravodlivý: ukazuje cestu hriešnikom“ nám Peter predstavuje potopu sveta a záchranu 8 ľudí pred ňou ako predobraz krstu, ktorý nás duchovne obnovuje, otvára nám dvere Cirkvi a robí z nás kresťanov. Pridáva upozornenie, že Pán síce bol zabitý v tele, ale vracia sa k nám ako Duch. Kristova smrť je teda centrom kresťanského tajomstva, prameňom a zdrojom všeobecnej spásy. A krst tým zlomovým momentom, ktorý človeku otvára dvere nebeského kráľovstva. Ak vyvinie úsilie a dá si tú námahu, že si vyberie tú správnu cestu a obrazne povedané, vyšliape potrebný počet správnych schodov. Pamätáš na to, čo je obsahom krstného sľubu? Keď si ho v chráme obnovuješ, robíš to iba formálne, procesne, alebo sa naozaj nad jeho obsahom a jednotlivými otázkami zamyslíš. Prípadne vyberieš si tú/tie, ktoré sa ťa najviac dotýkajú a ktoré ti ukazujú smer tvojho života, zmýšľania a konania?

Evanjelium je o pokúšaní Ježiša na púšti. Ježiš je na prelome svojho života: v Jeho tridsiatich rokoch sa už skončila neverejná časť jeho života, ale ešte nezačalo jeho verejné pôsobenie. V prvej vete úryvku sa hovorí, že na púšť Ho dohnal duch. Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že to musel byť zlý duch. A možno to nebolo celkom tak. A aj tá púšť bola priestorom, ktorý mu v danom čase osožil a splnil svoju úlohu. Prečo? Ježiš ako Boh, ktorý sa ponížil na úroveň človeka, mal v tom čase a v tejto situácii zrejme tie isté pocity ako bežný človek – nevedel celkom dobre, čo môže očakávať od nasledujúcich dní, čomu všetkému bude čeliť, cítil pred sebou nepopísané stránky budúcnosti, vnútornú neistotu, ohrozenosť. To je presne to, čo cíti každý človek na púšti – bezbranný, zneistený a ohrozený, vystavený napospas zlu a pokušeniam. V tejto situácii ho pokúša satan. Ježiš však zvíťazil, pretože vedel, na čo má byť zameraný – na budúcnosť, na trvalé hodnoty, teda na Boha. Bol to akýsi test na budúcnosť, príprava na nové okolnosti a spôsob života. Preto duch, ktorý Ho na púšť doviedol, nemusel byť zlý. Umožnil Mu zoceliť sa, pripraviť sa na novú etapu života, otestovať svoje schopnosti a odhodlanie. Analógiou tejto situácie v našom živote sú tiež mnohé prelomové zmeny, ktorým chceme alebo musíme chtiac nechtiac čeliť: vstup do dospelosti a dôsledky s tým spojené, zmena zabehnutej životnej situácie na novú (vstup do zamestnania, narodenie dieťaťa), nutnosť zmeny zamestnania, sťahovanie, ale aj tie skôr nedobrovoľné – choroba, strata blízkej osoby či zamestnania a mnoho ďalších. Sú to situácie, kedy je človek tiež vystavený skúškam svojej vôle a charakteru – sú to pokušenia, voči ktorým človek môže zlyhať. Hovorí sa, že čo nás nezabije, to nás posilní. A tu človekovi pomôže presne to, čím víťazil Ježiš aj na púšti: spoľahnúť sa na Boha, nepodľahnúť dojmu beznádeje, uvedomiť si, že Otec dopustí, ale neopustí. Mať jasný cieľ a v ňom miesto pre Boha. Aj my sme často vo svojom živote v zdanlivej púšti, teda v náročných až kritických situáciách, pokúšaní a skúšaní. Ak ich tiež vnímame ako príležitosť, nemusíme ich považovať iba za zlo. Mnohé takéto skúšky sú dokonca nevyhnutné pre náš duchovný a vôľový rast. Nech ich teda aj takto dokážeme využiť. Na osoh pre nás i náš vzťah s Bohom.

Комментарии