Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 29. apríla – Piata veľkonočná nedeľa; sv. Katarína Sienská, panna a učiteľka Cirkvi, spolupatrónka Európy, sviatok; (b); pondelok, 30. apríla – Pondelok po 5. veľkonočnej nedeli; sv. Pius V., pápež, ľubovoľná spomienka; (b); utorok, 1. mája – Utorok po 5. veľkonočnej nedeli; sv. Jozef, robotník, ľubovoľná spomienka; sv. Žigmund Burgundský, kráľ; (b); streda, 2. mája – Streda po 5. veľkonočnej nedeli; sv. Atanáz, biskup a učiteľ Cirkvi, spomienka; (b); štvrtok, 3. mája – Štvrtok po 5. veľkonočnej nedeli; sv. Filip a sv. Jakub, apoštoli, sviatok; bl. Emília Bischier, panna; (č); piatok, 4. mája – Piatok po 5. veľkonočnej nedeli;, sv. Florián, mučeník, ľubovoľná spomienka; sv. Silván, biskup; (č); sobota, 5. mája – Sobota po 5. veľkonočnej nedeli; sv. Gothard, biskup; (b).

Úmysel apoštolátu modlitby na mesiac máj:

evanjelizačný – aby veriaci laici uskutočňovali svoje osobitné poslanie tak, že budú tvorivo odpovedať na výzvy súčasného sveta;

KBS– nech sa v našom živote, aj v živote farnosti a celej spoločnosti, prejaví mariánska zbožnosť.

Streda je dňom 14. výročia biskupskej vysviacky Mons. Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa, metropolitu.

Štvrtok je prvým štvrtkom mesiaca, teda dňom modlitieb za duchovné povolania.

Piatok je prvým piatkom mesiaca.

Prvým čítaním Piatej Veľkonočnej nedeleje úryvok zo Skutkov apoštolov(Sk 9, 26-31). Sledujeme Šavla po jeho príchode do Jeruzalema i to, ako sa ho učeníci báli, keďže mu neverili. Vtedy sa ho ujal Barnabáš (toto meno znamená „syn povzbudzovania“), ktorý ho priviedol k apoštolom. Šavol potom smelo vystupoval v Ježišovom mene, prel sa aj s Helenistami a keďže tí ho chceli zabiť, učeníci ho odviedli do Cézerey a potom poslali do Tarzu. Šavol po svojom obrátení začína hneď uplatňovať svoje apoštolské poslanie ohlasovaním Pravdy. Začína teda nový spôsob svojho jestvovania, ktorý sám opisuje tak, že sa ho „Kristus zmocnil“ alebo ho „uchopil“ (Flp 3, 12). K jeho obráteniu došlo z vôle Pána, ktorý sa mu najprv zjavil, poslal ho do Damasku, kde ho z pokynu Pána navštívil Ananiáš a vkladaním rúk mu otvoril oči. Pavol bol potom prijatý Jeruzalemčanmi iba preto, že bol v spoločnosti Barnabáša, pretože mu ako konvertitovi stále ešte úplne neverili. Mali v čerstvej pamäti jeho nepriateľstvo voči Cirkvi. Hebrejci však reagovali tvrdo a chceli ho zabiť. Brat/sestra, nie sme aj my niekedy nedôverčiví, odmietajúci poznanie, ktoré sa nám ponúka? Nepripravujeme sa tak o nové poznanie, nový spôsob videnia nejakej situácie a/alebo problému? Nebolo by lepšie zaujímať najprv postoj dôvery a ústretovosti a uzatvoriť sa až vtedy, keď sa presvedčíme, že to, s čím sa stretáme, nie je hodné našej dôvery?

Druhým čítanímje stať z Prvého Jánovho listu (1Jn 3, 18-24).Svätopisec nás vyzýva, aby sme nemilovali iba slovom a jazykom, ale aj skutkom a pravdou. Aby sme dodržiavali prikázanie veriť v meno Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám Pán prikázal. Lebo kto zachováva Pánove prikázania, ostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom. Brat/sestra, možno si si aj ty pri čítaní týchto slov spomenul na krásny nápev: „Boh je Láska, a kto zostáva v Láske, ten zostáva v Bohu, a Boh zostáva v ňom“ (https://www.youtube.com/watch?v=gUHmT0EJwIg). Ten nápev pokračuje: „... Pane Ježišu, naplň ma svojím Duchom Svätým, prenikni a ovládni ma tak úplne, aby môj život bol obrazom tvojho života“. Láska je teda Božou podstatou rozlievajúcou sa v nás prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý je jej telesným, teda viditeľným znakom. V tomto môžeme nájsť predmet nášho úsilia: veriť a milovať. Skúsme si teda z tohto čítania dnes pre seba vziať odhodlanie, aby náš život bol obrazom života Ježiša Krista. V pokore, obetavosti, nezištnosti, ochoty pomáhať. Skúsme teda najmä dnes, brat/sestra, zostať v Božej láske, počúvať svoje srdce a robiť, čo od nás Boh žiada. 

V Evanjeliu podľa Jána(Jn 15, 1-8) Ježiš používa podobenstvo o pravom viniči, ktorým je On sám, a vinohradníkovi, bohu Otcovi. My sme ratolesti viniča, ktoré nemôžu prinášať ovocie samé o seba, iba cez vinič.  Aj tu počujeme slová, ktoré sme si uvedomovali v predošlom čítaní, a to že „kto zostáva vo mne a ja v ňom“, prináša veľa ovocia. A ak ostaneme v Bohu, môžeme prosiť o čo chceme, a splní sa nám to. Táto pôsobivá reč v Jánovom evanjeliu je živým obrazom vzťahu Ježiša k Otcovi a k Jeho nasledovníkom, teda aj k nám. Vinič bol a zostáva dobrým prirovnaním, lebo tak ako v Ježišových časoch, aj dnes je vinica bežnou súčasťou nášho životného prostredia. Teda aj prirovnanie s ňou spojené je názorné a zrejmé. Základná myšlienka je v súslednosti troch postáv: Otca ako vinohradníka, Ježiša ako viniča a učeníkov (ale aj nás) ako ratolesti. Je zrejmé, že prinášať ovocie môže iba všetko toto navzájom dobre previazané. Vinohradník – náš Otec – sa neprestajne stará o svoj vinič, zbavuje ho neplodných ratolestí a tie dobré orezáva a zušľachťuje. Ak teda máme zostať živými ratolesťami hodnými zušľachťovania aj my, potrebujeme sa sústrediť na pokyny v 5. a 7. verši dnešného čítania: „kto zostáva vo mne a ja v ňom“ a „moje slová zostávajú vo vás“. Inak povedané, musíme sa snažiť úplne podriadiť plneniu vôle nášho nebeského Otca. To sa však dá iba vtedy, keď ho počúvame, vedieme s ním dialóg, zamýšľame sa nad signálmi, ktoré k nám vysiela.

Ako sa teda stať človekom, ktorý prináša ovocie? Človekom, ktorý je nositeľom trvalých hodnôt nepominuteľných týmto svetom? Ktorá je tá prvá cesta k tomuto cieľu pre mňa, pre teba, brat/sestra? Tou cestou je cesta prekážok, neraz utrpenia a ťažkostí, ktoré nás zušľachťujú, ktoré sú tým rezom viničnej ratolesti, ktorý jej dáva nový rozmer a silu žiť nanovo. Zostaňme v prírode: sú tu rastliny či stromy, o ktoré sa nikto nestará, nikto ich nezušľachťuje rezom, netrpia bolestivými zásahmi, rastú si, ako chcú. A tak to bude aj s plodonosným stromom – nezrezávaný zdivie a nebude užitočný, naopak – ten, ktorý trpí pod nožom starostlivého záhradníka, rastie, mohutnie, zušľachťuje sa a silný prináša dobré ovocie. Keď som bol mladý, stretol som sa s albumom Mirka Černého Balíček karet. Album plný piesní s hlbokými textami, medzi ktoré sa radila aj pieseň Kluk a strom (https://www.youtube.com/watch?v=95lXLfUTb2g). Je to príbeh o chlapcovi, ktorý vyrastal v záhrade spolu s krásnym stromom. Bol pre neho vzácnym a vyhľadávaným spoločníkom, ktorému sa zdôveroval so všetkými svojimi radosťami aj starosťami. Boli si vzácnymi dobrými priateľmi. Ako chlapec rástol, menili sa aj jeho potreby, a tak sa raz posťažoval stromu, že by si chcel kúpiť hračky, ale nemá peniaze. Strom mu ponúkol svoje jablká, aby ich predal a tak získal potrebnú sumu. A strom bol šťastný, že pomohol. Po dlhšom čase, keď chlapec vyrástol na muža, zveril sa stromu so svojou ďalšou túžbou – chce si postaviť dom, ale nemá naň peniaze. Strom mu ponúkol svoje konáre a vetvy, aby si z nich urobil zrub. A bol šťastný, že pomohol. Po čase chcel muž postaviť loď, na ktorú nemal peniaze. Priateľ strom mu ponúkol svoj kmeň, aby ho zoťal a spravil čln. Muž poslúchol a strom bol šťastný, že pomohol. Keď tento muž zostarol, vrátil sa na miesto, kde pred dlhým časom zoťal strom a našiel tam civieť holý peň. Ten mu vraví, že už mu nemôže nijako pomôcť. Muž mu však vraví, že už je vlastne v cieli a že nič nepotrebuje, iba tiché miesto na odpočinok. A počuje: peň, ktorý po mne zostal, je stále pevný, môžeš si naň sadnúť. A bol šťastný, že stále má čo mužovi dať. Tento text je dobrým príkladom každému z nás, ako sa stať plodonosným viničom – dávať a nepočítať. Prekážky a útrapy života nevnímať ako trest, ale príležitosť o Pána rásť. V láske k Bohu i druhým ľuďom a tak si nažiť hodnoty, ku ktorým sa inak nedá dostať.

Pondelkové evanjeliumpodľa Jána(Jn 14, 21-26)zachytáva Ježiša v diskusii s Dvanástimi po Poslednej večeri, po tom, ako im umyl nohy, upozornil ich, že jeden z nich Ho zradí, a odpovedal na otázku Šimona Petra kam ide. Je to teda Jeho rozlúčková reč, v ktorej Dvanástim hovorí, o tom, že kto zachováva Jeho prikázania, Ho zároveň miluje. A kto Ho miluje, bude zachovávať Jeho slovo a bude ho milovať aj Otec. A vzápätí sľubuje, že dostanú Tešiteľa, Ducha Svätého, ktorý im pripomenie všetko, čo im Ježiš povedal. Brat/sestra, toto je prvý z piatich prísľubov Ducha Svätého v Ježišovej rozlúčkovej reči. Tento dar Ducha je pre nás oporou v našom boji proti zlu a ktorý nám zjavuje Božiu vôľu. Snažme sa využívať dary Ducha Svätého, posilňovať sa nimi pri boji s každodenným pokušením či našimi slabosťami. Nezabúdajme v našich modlitbách prosiť Ducha Svätého o Jeho pomoc pre nás v ťažkostiach, aby sme vždy našli správnu cestu a východisko z komplikovanej situácie. Pamätajme na Pánove prikázania a uvedomujme si, že ich dodržiavanie je naším prejavom lásky k Bohu, ktorý nás denne zahŕňa svojimi darmi. Máme preto za čo ďakovať aj o čo prosiť.

V evanjeliu z utorka(Jn 14, 27-31a) pokračujeme v Ježišovej rozlúčkovej reči. Počujeme, že nám dáva svoj pokoj, ale On dáva inak ako tento svet a povzbudzuje nás, aby sa nám srdce nevzrušovalo. On síce odchádza, ale znovu príde. Pokyn, aby sa učeníkom nevzrušovalo srdce, bol prirodzený, veď sa práve dozvedeli, že Ježiš od nich odchádza. A zároveň im zdôrazňuje, že Otec je väčší ako On. Tento výrok možno chápať v kontexte Ježišovho poslania: On sa nám predstavuje ako poslaný od Otca, čo podľa židovskej mentality znamená, že poslaný je menší ako ten, čo ho poslal. Dotýkame sa teda samotného tajomstva trojjediného Boha, teda Najsvätejšej Trojice, v ktorej Syn je od večnosti plodený Otcom a Duch Svätý vychádza z Otca i Syna. Znamená to teda, že Syn i Duch Svätý sú rovnakej podstaty a rovnakej hodnosti s Otcom. Otec, Syn a Duch Svätý sú teda jedno. Myslime na tieto skutočnosti aj vtedy, keď sa prežehnávame slovami: V mene Otca, Syna i Ducha Svätého“, ktoré potvrdzujeme slovkom „Amen“ (Tak je).

Evanjeliumv stredu(Jn 15, 1-8) je to isté, ktoré sme čítali v nedeľu: o viniči (Ježišovi), vinohradníkovi (Otcovi) a ratolestiach (o nás samých). Je dobré si už len zopakovať, že vety týkajúce sa odrezávaní nedobrých ratolestí a o čistení plodných sú o nás, ľuďoch, ktorí sme buď svojou nevernosťou Otcovi určení na odrezanie od viniča, zahodenie a spálenie, alebo svojou snahou dodržiavať Božie prikázania aj pri neustálych pádoch hodný kultivačných rezov, ktoré majú za cieľ ratolesti ozdraviť. Pamätajme, že každý rez je viac či menej bolestivý, ale v konečnom dôsledku prinášajúci úľavu, zdravie a radosť. Ak ratolesti viniča potrebujú pravidelný rez na to, aby rodili dobré hrozno, aj my potrebujeme pravidelnú ď, aby sem sa zbavili svojich hriechov a vrátili sa na správnu cestu, kde budeme zdravou ratolesťou prinášajúcou dobré ovocie. Brat/sestra, nezanedbávaš túto úžasnú príležitosť, ktorú máme od Pána v Sviatosti zmierenia? Si pravidelným a dobre pripraveným návštevníkom spovednice? Máš svojho spovedníka?

Štvrtkové evanjelium(Jn 14, 6-14) je ďalším úryvkom Ježišovej rozlúčkovej reči. Ježiš vraví apoštolovi Tomášovi, že On je cesta, pravda a život a iba cez Neho vedie cesta k Otcovi, teda do večnosti. Filip sa dožaduje, aby mohol vidieť Otca a dozvedá sa, že kto vidí Syna, vidí aj Otca. A zanecháva nám dôležitý odkaz: „Ak ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím“. Možno sa nám zdá zvláštne, že po troch rokoch intenzívneho spolužitia na spoločnej ceste životom si Filip žiada vidieť Otca, veď iste mnohokrát počul, že Otec je v Synovi a Syn v Otcovi, a kto vidí Syna, visí aj Otca. Ale aj my, hoci žijeme o dvetisíc rokov neskôr, máme mnoho zdrojov informácií a k dispozícii aj závery 21 cirkevných koncilov, nie vždy všetkému rozumieme. Možno aj ty máš, brat/sestra, nejaké state z Písma, ktorým aj dnes nie celkom dobre rozumieš. Možno je to aj nejaké prikázanie alebo niečo iné zo zásad kresťanského života či spolužitia. Takéto momenty by však nijaký spôsobom nemali narúšať pevnosť našej viery. V takom momente je iste dobré napríklad spomenúť si na niečo, čo Boh v tvojom živote vykonal, kedy ti pomohol či niečím významným zasiahol do tvojho života práve vtedy, keď si to potreboval, očakával alebo sa za to modlil. Prosme teda nášho Pána, aby sa nám dal spoznať aj vtedy, keď niečomu nerozumieme, či sme na pochybách.

Piatkové evanjelium je opäťz Jána (Jn 15, 12-17). Ježiš dáva príkaz lásky, aby sme sa navzájom milovali tak, ako On miloval nás, povyšuje učeníkov na svojich priateľov, ktorých nenazýva sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Upozorňuje, že nie učeníci si vyvolili Jeho, ale On si vyvolil ich. A opäť opakuje: učeníci majú prinášať ovocie, aby vám Otec dal všetko, o čo Ho budete prosiť v Ježišovom mene. Príkaz lásky završuje slovami „milujte sa navzájom“. Ako aktuálne sú tieto slová aj dnes, alebo možno práve dnes, brat/sestra, keď sme v spoločenskom a častokrát aj v rodinnom živote svedkami nevraživosti, nenávisti, bezohľadnosti a honby za prestížou, peniazmi, spoločenským postavením, alebo – nazvime to priamo – mocou. Láska, ktorú v týchto vetách Ježiš spomína, je dnes v ostrom protiklade s tým, čo sa dnes deje v našom blízkom či vzdialenom okolí. Je to tak, ako popisuje aj 69. žalm: „Nenávidia ma bez príčiny“. Asi každý z nás si pri týchto vetách povie, ako často ich už počul. Preto je dobré si uvedomiť, že Ježišove slová o Jeho láske k nám sú stále aktuálne, On nás stále a nespochybniteľne miluje, priam sa nás svojou láskou dotýka. Nielen priamo, svojou pomocou a ochranou, ale aj cez skutky, ktoré pre nás konajú naši blízki a známi či neznámi dobrodinci. Jeho láska, to je vždy aj ten moment, keď v srdci cítime radosť, dobro, úľavu. Možno tým, že sme nezmeškali vlak či lietadlo, hoci sme sa cestou veľmi zdržali, alebo nám lekár oznámil dobrý výsledok vyšetrenia, ktorého sme sa obávali či jednoducho tým, že sme v obchode dostali presne to, čo sme chceli a potrebovali. Ježišova láska je stále s nami, brat/sestra. Je veľmi konkrétna a osobná. Buďme na ňu vnímaví a prijímajme ju uvedomujúc si, aký dar často aj nezaslúžene dostávame.

V sobotnom evanjeliu (Jn 15, 18-21) začíname tam, kde sme skončili piatkové evanjeliové čítanie. Ježišova rozlúčková reč pokračuje upozornením, že ak svet učeníkov nenávidí, najskôr nenávidel samotného Ježiša. Opäť pripomína, že sluha nie je väčší ako jeho pán, a tak, ako bol prenasledovaný Ježiš, tak budú prenasledovaní aj Jeho učeníci. A to všetko budú robiť pre Ježišovo meno, lebo nepoznajú Toho, Kto Ho poslal. Tieto prorocké slová boli aj o realite, ktorá nasledovala po Ježišovom odchode z tohto sveta, kedy kresťanské spoločenstvá znášali mnoho príkorí a prenasledovanie zo strany Rimanov aj Židov. Veď okolo roku 90 boli kresťania vylúčení zo synagóg a za cisára Nera (54 – 68) sa začalo ich obzvlášť kruté prenasledovanie. Ale ani dnešné časy nie sú ušetrené týchto príkorí. Stačí si spomenúť na obetu koptských kresťanov v Sýrii či dnešné doslova ťaženie Európskej únie proti kresťanským symbolom, za tzv. rodovú rovnosť či presadzovanie eutanázie či širokej legalizácie potratov alebo iných viac či menej skrytých foriem násilnej sekularizácie nášho prostredia. Aj ostatný vývoj v našej krajine odhaľujúci množstvo protikresťanských tendencií je varovným prstom vysoko zdvihnutým aj nad našou spoločnosťou. Brat/sestra, pamätaj na to, že odkaz Ježiša o nenávisti voči učeníkom sa dnes opakuje voči nám vo všetkých spomenutých trendoch, preto je dôležité si uvedomiť, že je aj našou zodpovednosťou kresťana prejavovať aj navonok nespokojnosť s takýmto vývojom a snažiť sa aj svojimi verejnými prejavmi prispieť k vytváraniu takého spoločenského prostredia, ktoré bude týmto nešvárom nastavovať zrkadlo a ukazovať správnu cestu, ako z nich uniknúť do sveta morálky a spravodlivosti.