Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 4. novembra – 31. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Karol Boromejský, kňaz (tento rok sa neslávi). pondelok, 5. novembra – Pondelok 31. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Imrich. utorok, 6. novembra – Utorok 31. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Leonard, pustovník. streda, 7. novembra – Streda 31. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Engelbert, mučeník. štvrtok, 8. novembra – Štvrtok 31. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Bohumír, biskup. piatok, 9. novembra – Výročie posviacky lateránskej baziliky, sviatok, (b); sv. Teodor Studita, opát. sobota, 10. novembra – Sobota 31. týždňa v Cezročnom období; sv. Lev Veľký, pápež a učiteľ Cirkvi, spomienka, (b).

Všeobecný úmysel apoštolátu modlitby na november: aby reč srdca a dialóg vždy víťazili nad rečou zbraní.

Úmysel KBS: nech nás pripomienka svätých a našich zosnulých veriacich podnieti ku skutkom prvej lásky.

Štvrtok: 30. výročie smrti nitrianskeho biskupa Mons. Jána Pásztora.

31. cezročná nedeľa

Kniha Deuterónium (Dt 6, 2-6)

Mojžiš vyzýva ľud Izraela, aby sa bál Boha a po všetky dni svojho života zachovával všetky Jeho prikázania, aby dlho žil. Aby mu bolo dobre a rozmnožil sa v krajine oplývajúcej medom a mliekom. Lebo Pán, náš Boh, je jediný Pán. A potom prikazuje: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.

Kniha Deuteronómium („druhý zákon“), je piaty zväzok uzatvárajúci Pentateuch alebo Tóru, čiže prvú päticu biblických kníh, ktorá sa teší veľkej úcte predovšetkým v židovskej a kresťanskej tradícii. Jej obsahom je súbor rečí, ktoré Mojžiš prednáša ľudu v čase, keď sa chystal zaujať zasľúbenú zem. Dnešný úryvok začína výzvou báť sa Boha. V podstate ale nevyzýva k strachu z Pána. Je to výzva k bázni pred Pánom. Bázeň je na rozdiel od strachu pozitívny pocit. Napomáha nám, teda každému, kto tú bázeň cíti, bojovať s pokušeniami a hriechom. Je to taká istá bázeň, akú majú deti pred svojimi rodičmi, u ktorých vnímajú ich autoritu voči nim. Autoritu, ktorá im pomáha držať sa ďaleko od zlého, lebo v kritickej situácii si vždy spomenú na to, čo im rodičia povedali. Bázeň je pomôcka, ktorá nám pomáha prekonávať ťažké chvíle. Po určitom čase dozrievania prichádza silnejší cit – láska, ktorá rovnako bráni zhrešeniu a vytláča strach z nášho vnútra. Takáto láska k Pánovi je potom ideálny základ pre život po boku Pána. Brat/sestra, modlime sa za to, aby sme napĺňali láskou k Pánovi, ktorá nás povedie po správnej ceste života. Aby sme žili slová dnešného žalmu: „Milujem Ťa, Pane, Ty moja sila.“ (Ž 18, 2).

List Hebrejom (Hebr 7, 23-28)

Ježišove kňazstvo neprechádza na iného, zostáva naveky u Neho. Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze Neho prichádzajú k Bohu. Bolo vhodné mať takého veľkňaza, ktorý bol oddelený od hriešnikov, nepotrebuje každý deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.

Autor listu Hebrejom zdôrazňuje, že Ježiš sa stal veľkňazom mocou Božieho slova, teda neporušiteľnej prísahy, aby nám sprostredkoval účinnú a definitívnu spásu. Je to Jeho večná kňazská služba. S tým kontrastuje postavenie pozemských kňazov, ktorí sú podrobení slabosti. Brat/sestra, držme sa tejto moci, ktorá sa nás už mnoho krát dotkla, verme jej sile a prosme o ňu. V našich každodenných modlitbách, ale aj svojimi slovami a skutkami. Všade kde nás Pán postaví.

Evanjelium podľa Marka (Mk 12, 28b-34)

Jeden zo zákonníkov sa Ježiša pýta, ktoré prikázanie je prvé zo všetkých. Ježiš vraví, že „Pán, náš Boh, je jediný Pán“. Preto budeš milovať Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! A druhé je povinnosť milovať svojho blížneho ako seba samého. Zákonník sa stotožní s Ježišovými slovami, za čo ho Ježiš pochváli slovami, že nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Potom sa už Ježiša nikto neodvážil vypytovať.

K tomuto stretnutiu Ježiša so zákonníkom prichádza po tom, ako saducejom zisťujúcim, kto bude pri vzkriesení mužom ženy, ktorá mala postupne sedem bratov za svojich mužov, vysvetlil, že vo večnosti sa už nikto nežení ani nevydáva. Dnes sa zákonník snaží v diskusii s Ježišom zorientovať a určiť si poradie dôležitosti medzi 613 zákonmi židovskej teológie. Ježišova odpoveď je jednoznačná – prvá je láska. Taká, ktorá všetko preniká, premieňa, tvorí morálku človeka a hodnotu celému náboženskému kultu. Ježišova pochvala učiteľovi zákona, ktorý Jeho slová pochopil, je jedinou pochvalou učiteľovi zákona vo všetkých štyroch evanjeliách.

Dnešný moderný svet je plný motivačnej literatúry určenej nádejným aj výkonným manažérom, ktorí sa potrebujú vo svojich vodcovských zručnostiach neustále zlepšovať, aby dokázali plniť stále rastúce požiadavky akcionárov firiem, ktorí ich ženú do stále vyšších výkonov. Hard skills, soft skills, vedúci verzus líder ako aj množstvo ďalších termínov – to je alfa a omega neustáleho zvyšovania výkonnosti ľudí v dnešných firmách. Deň má však stále „iba“ 24 hodín, z ktorých len jednu tretinu by sme mali venovať práci, a tie zvyšné dve sebe, svojej rodine a odpočinku, aby sme sa v práci udržali v patričnom zdraví a výkonnosti. Ako však neustále rastúce pracovné nároky zmestiť do obmedzeného času? Jednou z možností, či lepšie povedané odporúčaných techník, je správny časový manažment, teda také zadelenie pracovných povinností, aby nám nič dôležité neušlo a popri tom bolo urobené aj to, čo nie je síce urgentné, ale tiež je potrebné urobiť. Lektori učia nádejných manažérov hierarchizácii povinností: vysvetlia im, že prácu je potrebné rozdeliť do 4 kategórií – urgentné a dôležité, urgentné a nedôležité, nie urgentné ale dôležité, nie urgentné a nedôležité. A frekventantom vštepujú, aby si svoje povinnosti takto rozdelili, vytvorili si pracovnú schému dňa a do nej všetky 4 kategórie povinností rozdelili. A potom celý systém dôsledne dodržiavali a udržiavali. Inak si výrazne sťažia cestu k úspechu, ak ho vôbec dosiahnu. Splnenie cieľa teda spočíva v dobrej hierarchii povinností a uspôsobení pracovného života tomuto systému. Zákonník z dnešného evanjelia túto teóriu nepoznal, ale cítil, že 613 zákonov, ktoré sú predpísané, sa nedá ani poriadne zapamätať, nieto ešte dodržiavať v reálnom živote a v nejakom poradí dôležitosti. Čo je teda z toho všetkého najdôležitejšie? To sa chcel zákonník dozvedieť od toho najpovolanejšieho. Veď ani viac ako šesťsto pravidiel nemohlo pokryť všetky v živote sa vyskytujúce situácie. Preto chcel vlastne vedieť, čo je spoločným menovateľom všetkých zákonov, z akého zorného uhla má posudzovať nové a nové situácie tak, aby si zachoval čisté svedomie? Právnici, ktorí dnes píšu zákony, rozoznávajú dve ich roviny – literu zákona, teda to, čo je napísané, a tiež ducha zákona, teda to, ako boli predpisy myslené a s akým cieľom boli písané. Duch/úmysel je najdôležitejšou časťou každého zákona, nie zbytočne majú komentáre k zákonu mnohonásobne viac strán ako zákon samotný. Ježiš zákonníkovi vysvetlí veľmi jednoducho, čo je to najdôležitejšie a najurgentnejšie, povedané rečou manažérskeho tréningu časového  manažmentu. Je to láska. Lebo kto miluje, nehreší, automaticky zachováva zákon a cíti dobro. Pre zákonníkov bolo veľmi ťažké toto prijať, keďže u nich bol na prvom mieste zákon, potom bohoslužba a až na treťom mieste, keď na ňu zostal priestor a sila, bola láska. Ježiš nám vlastne touto odpoveďou zákonníkovi dáva do ruky náš časový manažment, hierarchiu dôležitosti pravidiel nášho života. A táto lekcia je aktuálna pre nás všetkých aj dnes. Snažíme sa rešpektovať mnohé pravidlá, príkazy a zákazy, ale popri nich nám často uniká ich duch a zmysel. Stačí spomenúť len byrokraciu štátnych úradníkov, ktorí často v alibizme svojej práce dôsledne dodržiavajú literu zákona, ale zabúdajú na jeho ducha, na človeka, pre ktorého dobro ten zákon bol napísaný. Majú narušenú hierarchiu svojich pracovných hodnôt a často to, čo je urgentné a dôležité – potreba človeka – je nie na prvom, ale poslednom mieste. Iste by každý z nás, brat/sestra, vedel vymenovať viacero príkladov zo svojho života, ktoré sa na tento až nápadne podobajú. Nenašiel si sa v tomto príklade aj ty sám, brat/sestra? Si si istý, že tvoj časový životný manažment má správnu hierachiu a obsah? Dnešné evanjelium je ideálnym na zamyslenie sa nad takýmito a podobnými otázkami.

Pondelok 31. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 12-14)

Ježiš radí farizejovi, ktorý Ho pozval k sebe, aby keď dáva obed alebo večeru, nevolal svojich priateľov alebo bratov či príbuzných alebo bohatých susedov, lebo aj oni by ho pozvali a pozvánku tak opätovali. Má zavolať chudobných, mrzákov, chromých a slepých. Vtedy bude blahoslavený, lebo pozve takých, ktorí mu pozvánku nemôžu oplatiť. Odplatu dostane pri vzkriesení.

Ježiš keď prijal pozvanie farizeja, nepochybne poznal jeho motiváciu: pozve Muža, ktorý koná zázraky, ktorý má nepochybne nadprirodzenú moc a schopnosti, a On mu jeho „štedrosť“ oplatí nejakým zázrakom, niečím, čo by mu iný dať nemohol. Skrátka – farizej si vopred spočítal, že Mocného si zaviaže, aby sa potom On cítil povinný mu to všetko nejako odplatiť. A keďže je to človek so zázračnými schopnosťami, nepochybne sa mu odplatí niečím nezvyčajným, čo mu iný dať nemôže. A tak sa mu jeho investícia mnohonásobne vráti a napokon to bude on, kto na tom všetkom zarobí. Hovoríme tomu vypočítavosť. Mnohí z vlastných skúseností vieme, že to takto v živote spravidla nefunguje, pretože to, čo sa nám zdá logické a samozrejmé, sa napokon ukáže ako chybný predpoklad a v danej situácii nám život sám ukáže celkom iný, nami vôbec nečakaný rozmer, ktorý sa ale ukáže ako reálny. V nedeľu sme hovorili o tom, že najdôležitejším príkazom Boha človeku je príkaz lásky. Tá má byť motiváciou každého nášho konania. Lebo kto miluje, ten nehreší. Možno by stačilo, berúc do úvahy slová dnešného evanjelia, uvedomiť si, ako svoju lásku máme nasmerovať v našom každodennom živote. Z pohľadu toho, komu vieme pomôcť, kto našu pomoc najviac potrebuje. Pozrieť sa do nášho okolia nie svojimi očami, ale očami našich drahých, blízkych či celkom neznámych. Lebo vtedy budeme rozmýšľať nad tým, čím spôsobíme radosť, čo a komu dať, aby sme aj my sami pocítili radosť z dobra, ktoré sme vytvorili. Brat/sestra: iba ten, ktorý spoznal radosť z dávania vie, že sa svojou intenzitou nedá porovnať s radosťou byť obdarovaný. Kardinál Dominik Duka v jednej zo svojich kázní povedal: „Trochu možná zapomínáme na zkušenost, kterou jsme mnozí učinili, totiž že dávat je lepší než brát. Jako obdarovaní býváme někdy na rozpacích, jak reagovat na nečekaný dárek. A jako dárci míváme radost z radosti druhého.“ Snažme sa, brat/sestra, túto radosť si čo najčastejšie pripraviť. Otvorme si oči a pozerajme sa na svet očami tých, ktorí sú okolo nás. Zrejme nepotrvá dlho a objavíme, čo a komu dať a pocítiť tak šťastie z radosti toho druhého. Je silná.

Utorok 31. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 15-24)

Spolustolujúci vraví Ježišovi, že blahoslavený bude ten, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve. Ježiš nato reaguje podobenstvom o istom človeku, ktorý pre svojich známych pripravil večeru, ale keď ich pozve k stolu, jeden po druhom sa vyhovoria a neprídu. Pán domu sa vtedy nahnevá a prikáže sluhovi, aby namiesto nich priviedol chudobných a mrzákov, slepých a chromých. Keď ani oni dom nezaplnia, pán domu posiela sluhu na cesty a k ohradám, aby doviedol všetkých, ktorých tam stretne s vyhlásením, že ani jeden z pôvodne pozvaných neokúsi jeho večeru.

Zostávame na hostine, o ktorej sme čítali včera. V Ježišových časoch bolo zvykom, že vopred pozvaných hostí sprevádzali na hostinu sluhovia hostiteľa. Reakcia hostí pozvaných na túto hostinu je ale veľmi prekvapivá: odmietli prísť a dôvodili banálnymi príčinami. To však nenarušilo hostinu samotnú, pretože tých, ktorí neprišli, nahradia tí, ktorí si pozvanie vážia a prijmú ho. Pri tomto druhom pozvaní už hostiteľ neberie do úvahy hodnosť alebo postavenie pozývaných. Toto druhé pozvanie možno považovať za symbolické pozvanie do Božieho kráľovstva. Tam budú môcť vstúpiť všetci: bohatí, chudobní, pohania, Židia. Podmienkou bude prijatie pozvania. Dnešný deň som strávil na kongrese odbornej spoločnosti, ktorej som členom. Počas večere si ku mne prisadol kolega, s ktorým sa roky poznáme a po chvíli okúňania ma požiadal, či by som mu mohol vysvetliť, ako je možné, že sme „vo fachu“ prakticky rovnako dlho, a jeho si pritom zo spoločnosti prakticky nikto nevšíma a okolo mňa je stále viac ľudí a živo diskutujeme. Odpovedal som mu otázkou: „pamätáš sa, ako som ťa pred niekoľkými rokmi nahováral, aby si začal pracovať vo výbore spoločnosti? Ty si vtedy odmietol s tým, že z toho nič nebudeš mať a musíš sa starať predovšetkým o seba.“ Dnes čas ukázal, že nič nemáš, lebo si nič nedal. Neprijal si pozvanie, nedostal si to, čo pre každého pozvaného bolo pripravené. Samotnými ľuďmi. Na rozdiel od Teba ja som to pozvanie prijal, pohyboval som sa medzi tými ľuďmi, mnohokrát aj na úkor svojho času a dával som. sa v prospech celku. Tí ľudia mi to dnes vracajú. Rozdával som s radosťou, dnes dostávam. Ty si nič nedal, žiadne pozvanie si neprijal a takú spätnú väzbu aj dostávaš. Tento kolega bol vlastne v pozícii tých, ktorých pán domu z dnešného čítania pozval, a oni to neprijali. Potom ale nemali možnosť zdieľať sa s hostiteľom a dostať to, čo bolo pre pozvaných pripravené. Marika Gombitová v jednej zo svojich nádherných piesní nôti tieto slová: „Nestratíš ak dáš, čo je viac, zobrať dať, zisky strát, odpoveď poznám, Nestratíš ak dáš, uver mi viac je dať, sprav to rád, nestratíš ak dáš, viac je dať, spoznáš to sám.“ Veľká pravda – nestratíš, ak dáš. Pán nás v deň nášho krstu pozval k svojmu stolu. Po krste svoju pozvánku mnohokrát v najrozličnejších, aj nesviatostných formách, zopakoval, lebo vedel, že sa mentálne posúvame a obsah Jeho pozvánky stále hlbšie chápeme. Preto sa dnes, mysliac na dnešné podobenstvo, brat/sestra, môže každý z nás sám seba pýtať: prijal som toto veľké pozvanie? Ak si myslím, že áno, urobil som to verbálne, ale sa k pozvaniu pripájam aj svojimi skutkami, vlastným životom? Na úprimnú a pravdivú odpoveď potrebuje každý z nás možno menej ako minútu. Využime na ňu práve tú nasledujúcu.

https://www.youtube.com/watch?v=-X0cnWSC6b4

Streda 31. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 25-33)

Ježiš sa obracia na veľké zástupy, ktoré s ním idú, s upozornením, že ak niekto prichádza k Nemu a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť Jeho učeníkom. Rovnako ten, ktorý ide za Ním a nenesie si svoj kríž. A pridáva podobenstvo o človeku, ktorý skôr, ako začne stavať vežu, si najprv prepočíta náklad, aby sa mu nestalo, že začne stavať a nemôže dokončiť. Rovnako ako kráľ, ktorý sa chystá do boja, si najprv sadne a porozmýšľa, či sa so svojim vojskom môže postaviť proti presile. Preto ak sa človek nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť Ježišovým učeníkom.

Ježišova výzva vyznieva veľmi radikálne, až nerealizovateľne. Veď nenávidieť otca a matku, to je ťažko predstaviteľné. My, súčasníci, si však pri čítaní týchto Lukášových formulácií musíme uvedomiť jazykový kontext doby, kedy boli vyslovené. Nie veľmi veľká bohatosť vtedajšej slovnej zásoby spôsobuje dnes pri chápaní textu aj nedorozumenia. Keďže stupňovanie nebolo silnou stránkou gramatickej štruktúry vtedajšej doby, takýmto spôsobom Lukáš vyjadril vlastne to, čo dnes povieme „milovať menej“. Inak povedané: Božiemu kráľovstvu a ceste k nemu treba obetovať a podriadiť všetko, uprednostniť ho pred ostatným. Pochopeniu textu v tomto zmysle napomáhajú aj prirovnania k stavbe veže alebo vojnovej bitke. V tých časoch bola stavba veže častou investíciou, pretože tieto objekty sa stavali na vidieku a slúžili ako sklad náradia a pozbieranej úrody. Zároveň slúžili ako rozhľadňa na stráženie polí. Ak teda chceme, brat/sestra, v duchu dnešného evanjelia dôsledne nasledovať Ježiša, musíme si svoje konanie dobre premyslieť a opustiť veci, ktoré by nás mohli ovládať a dezorientovať na našej ceste, ako sú napr. majetok. Matúš túto časť vo svojom evanjeliu (10, 37) vysvetľuje konkrétnejšie, keď vraví, že: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Majme teda na pamäti, brat/sestra, že čokoľvek robíme, má to byť Bohu na slávu a nám na osoh. V tejto súvislosti som si spomenul na rozhovor jedného staršieho kňaza s mladým, ambicióznym, rôznymi virtuozitami sa často prezentujúcim organistom pred svätou omšou. Diskutovali o tom, čo a kedy sa bude spievať a ako bude organ sprevádzať liturgiu, a keď sa dohodli, tento kňaz, už poznajúci tohto mladého muža, ho vyprevadil na chórus so žiadosťou: „hraj pekne, ako vždy, ale nie na svoju, ale Božiu slávu“. Malý a jednoduchý príklad, ako aj v takejto veci možno mať a je potrebné pamätať na naše základné životné priority. Možno to niekedy bude znamenať aj zrieknutie sa niečo atraktívneho alebo výhodného, ak by to však neosožilo nám na našej ceste k Pánovi, bol by to iba zbytočný balast a prekážka. Majme preto vždy na pamäti, brat/sestra, že Pán je náš najvernejší spoločník a všetko máme robiť tak, aby to bolo v zhode s jeho vôľou. Veď Pán je naším Pastierom, takže nám naozaj nič nechýba. Nech je každý náš dnešný krok nasmerovaný tak, aby chválil Boha. Radosť z toho pocítime nielen v priebehu dňa, ale aj pri večernom spytovaní si svedomia. O to lepšie sa nám bude zaspávať.

https://www.youtube.com/watch?v=3uigoxqPkM8

Štvrtok 31. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 15, 1-10)

Ježiš je v spoločnosti mýtnikov a hriešnikov, čo sa nepáči farizejom a zákonníkom, ktorí na Neho šomrú, že prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Preto im Ježiš povie podobenstvo o stovke oviec, z ktorej ak sa jedna stratí, pastier zanechá 99 a ide hľadať tú jednu. A keď ju nájde, zvolá priateľov, aby sa s ním tešili. A tak bude aj v nebi, kde bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými. Aj žena, ktorá stratí peniaz, vymetie celý dom, a hľadá ju, kým ju nenájde. A potom sa so susedkami radujú.

Pokračujeme v evanjeliu tam, kde sme včera skončili. Po poučení o zanechaní všetkého a nasledovaní Krista sledujeme Ježiša, ako jedáva s hriešnikmi. Je to vlastne obraz Jeho milosrdnej, štedrej, odpúšťajúcej Božej lásky. Táto téma je doplnená triptychom podobenstiev o stratenej ovci, stratenej drachme a márnotratnom synovi, z ktorých dnes čítame prvé dve. Ústredným bodom a hlavným významom však nie je strata, ale radosť z nájdenia. To je hlavným dôvodom šťastia. Keď si, brat/sestra, počúval slová dnešného evanjelia, možno si sa nad nimi pozastavil, krútil hlavou, vravel si, že takto to predsa nemôže byť. Veď ak by sa tebe stratila jedna zo sto oviec, zostal by si predsa chrániť tie zvyšné a nevystavil by si ich riziku tým, že by si ich opustil a hľadal tú jednu. Rovnako ako v prípade, že by si stratil peniaz: o jeho nájdení by sa z neho tešil a neutratil by si ho na oslavu. Tieto podobenstvá nám vlastne ukazujú našu rozdielnosť od Boha. Lebo Jeho láska k nám je taká veľká a pre nás nepredstaviteľná, že je ochotný urobiť všetko pre náš návrat medzi svojich. A vtedy mu nezáleží, ako ďaleko od neho sme či ako hlboko sme klesli. A keď sa vrátime na správnu cestu, Jeho radosť je obrovská. Asi to nie je jednoduché pochopiť, my sme obmedzení naším myslením a v Božom konaní chceme hľadať logiku, hoci tam dominuje láska. Najlepšie si asi zmysel dnešných evanjeliových slov vysvetlíme tak, že nech sa akokoľvek previníme, nemáme strácať nádej, ale prosiť Boha o Jeho milosrdenstvo. On nás nikdy neodmietne, ale ako dobrý pastier sa bude tešiť z návratu ovečky do stáda a Jeho radosť bude obrovská. „Kalich nám napĺňa až po okraj“. Dôverujme Mu, brat/sestra, ďakujme Mu za Jeho bezhraničnú a bezpodmienečnú lásku.

Piatok 31. týždňa

Evanjelium podľa Jána (Jn 2, 13-22)

Ježiš počas židovskej Veľkej noci vystupuje do Jeruzalema, kde v chráme nachádza predavačov dobytka, oviec a holubov aj peňazomencov. Nahnevaný im rozhadzuje peniaze, poprevracia im stoly a bičom ich a s dobytkom vyženie z chrámu so slovami: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Židia Ho preto žiadajú, aby im dal znamenie, že to môže robiť. Ježiš ich vyzve, aby zborili tento chrám a On ho za tri dni postaví. Židia namietali, že chrám, ktorý stavali 46 rokov, nemožno postaviť za tri dni. Ježiš však hovoril o chráme svojho tela.

Tento príbeh sa udial po tom, ako Ježiš urobil svoj prvý zázrak – premenil v Káne Galilejskej vodu na víno. Na rozdiel od synoptických evanjelistov, Ján ho umiestňuje na začiatok Ježišovho verejného účinkovania. Dá sa povedať, že nosnou témou je chrám – ten kamenný, ale aj a najmä chrám Ježišovho tela. Židia spomínaní v závere úryvku majú v Jánovom evanjeliu nielen etnicko – historický, ale aj symbolický význam. Ján tak označuje ľudí, ktorí sa vždy protivia Ježišovi a odmietajú Jeho samotného, ale aj Jeho učenie. Ježiš tu svojím vyjadrením o postavení chrámu za tri dni naznačuje svoje zmŕtvychvstanie. Jeruzalemský chrám mal presne určené, kde sa čo mohlo robiť. Nádvorie chrámu bolo určené na prinášanie krvavých aj nekrvavých obiet. Sem mali prístup iba kňazi, vriaci Židia a pohania. Preto bolo praktické, že v blízkosti chrámu si prichádzajúci mohli kúpiť obetné zvieratá a hneď ich aj obetovať. A obchodníci snažiaci sa čo najlepšie predať sa postupom času posunuli aj tam, kde nemali čo hľadať. Ježišovo rázne vyčistenie chrámu symbolizuje prístup, ktorí by sme mali my používať vo vzťahu k našej duši: akonáhle sa znečistí, treba ju nemilosrdne a rázne očistiť. Aj okolo nás je hmla tovaru a peňazí, svet sa nám snaží zaplniť dušu iným ako Bohom. „Čím viac máš, tým ešte viac budeš chcieť“, spieva sa v jednej piesni. Striehnime si, brat/sestra, svoj odstup od lákadiel tohto sveta, dajme im to správne miesto vo svojom živote a sústreďme sa na jeho podstatu. Nedajme sa, brat/sestra, zotročiť pominuteľným a majme odvahu sa ho rázne zbaviť.

https://www.youtube.com/watch?v=aU-uc1va_g0

Sobota 31. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 16, 9-15)

Ježiš vraví učeníkom, aby si robili priateľov z nespravodlivej mamony, lebo keď sa pominie, budú prijatí do večných príbytkov. Kto je verný v najmenšom je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, bude taký aj vo veľkom. A upozorňuje, že nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Preto nie je možné slúžiť aj Bohu aj mamone. A keď sa mu farizeji za tieto slová posmievajú, vyčíta im, že pred ľuďmi sa robia spravodlivými, ale Boh pozná ich srdcia. A povie, že čo je u ľudí vznešené, to je pred Bohom ohavné.

Táto príhoda sa odohrala po tom, ako Ježiš povedal svojim učeníkom podobenstvo o nepoctivom správcovi. Samotný dnešný úryvok obsahuje nie jednoducho pochopiteľné slovné spojenie „priatelia nespravodlivej mamony“. Pravdepodobný zmysel týchto slov je v tom, že ak dáme mamonu chudobným ako almužnu, stanú sa z nich naši priatelia, ktorí sa za nás po skončení pozemského života zastanú pred Bohom, takže budeme mať väčšiu šancu vstúpiť do večnosti. Ježiš sa v týchto slovách snaží učeníkov, a dnes aj nás, brat/sestra, naučiť správnemu postoju k majetku, peniazom, svetským hodnotám. Nepochybne nechce povedať, že peniaze sú zlé, ale varuje pred ich preceňovaním, pred tým, aby nám ovládli myseľ, zatemnili rozum a ovládali nás, naše myslenie a konanie. Iste nie je zlé, ak sa otec rodiny stará o to, aby zarobil dostatok peňazí na to, aby poskytol svojej rodine všetko, čo potrebuje, aby deti sa mohli vzdelávať, športovať, venovať sa kultúre či iným koníčkom. Aj tu však treba nájsť zdravú mieru a nenechať sa ovládať zbytočným luxusom, ktorého hlavnou úlohou je ukázať okoliu, že „na to mám, som niekto iný, viac, ako tí ostatní“. To je dôležité poslanie luxusu – hovoriť ním navonok, najmä k tým, ktorí naň nemajú. V dnešnej dobe je mnohými ľuďmi bohatý človek považovaný hlavne za šikovného, lebo vie zarobiť. Každý z nás však vie, že ľahký zárobok neprináša duši radosť ani pokoj, neprispieva k dobrému mentálnemu vývoju človeka a často býva zdrojom nedorozumení v rodine či medzi spoločníkmi v podnikaní. Pred časom som bol svedkom takmer rozpadnutia dobre naštartovanej firmy, lebo dvaja spoločníci mali výrazne odlišný názor na využitie zarobených peňazí: jeden chcel dominantnú časť z nich investovať do rozvoja firmy, druhý však, cítiac moc peňazí a možnosti, ktoré mu osobne prinášajú, stavil na ich privátne využitie pre svoj osobný luxus. Nechýbalo veľa, a žiadostivosť jedného spoločníka po okamžitej hotovosti mohla sľubnú, dnes mimoriadne prosperujúcu firmu, položiť na lopatky. Možnosti individuálneho zárobku dnešného sveta mnohí psychicky a mentálne nezvládajú a keď sa k peniazom dostanú, úplne to zmení ich postoj k ľuďom, svetu, hodnotám. Ježiš stojí pri nás a učí nás, čo sú správne hodnoty. Verme Mu. V jednej slovenskej piesni sa spieva: „Rozum nie vždy ide s vekom, závislí sme vždy na niekom. Zaspávame vďaka liekom. Čo robiť s dušou človeka? ... Sloboda narieka, lebo nám velí svet a stroje.“ Nedajme sa ovládať týmto svetom. Položme si každý z nás, brat/sestra,  otázku: aký je môj vzťah k peniazom? Viem ich využívať pre dobro seba a druhých? Slúžia mi na osoh duše? Viem nimi aj pomôcť druhému?

https://www.youtube.com/watch?v=zmiik3R7v48

Obrázok: Ktoré je prvé prikázanie? (FB/Bože hvalimo te)