Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 16. decembra – TRETIA ADVENTNÁ NEDEĽA (Gaudete), (f, r); sv. Adelhaida, cisárovná. pondelok, 17. decembra – Pondelok po 3. adventnej nedeli, (f); sv. Modest, biskup. utorok, 18. decembra – Utorok po 3. adventnej nedeli, (f); sv. Gracián, biskup. streda, 19. decembra – Streda po 3. adventnej nedeli, (f); alebo sv. Urban, pápež. štvrtok, 20. decembra – Štvrtok po 3. adventnej nedeli, (f); sv. Zefrín, pápež. piatok, 21. decembra – Piatok po 3. adventnej nedeli, (f); sv. Peter Kanízius, kňaz a učiteľ Cirkvi, spomienka; sv. Micheáš, prorok. sobota, 22. decembra – Sobota po 3. adventnej nedeli, (f); sv. Adela, opátka.

Utorok: 8. výročie smrti arcibiskupa Mons. Jána Bukovského, SVD, emeritného apoštolského nuncia v Rusku a Rumunsku.

Tretia adventná nedeľa

Kniha proroka Sofoniáša(Sof 3, 14-18a)

Jasaj, dcéra sionská, raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská, lebo Pán zrušil tvoj rozsudok a odvrátil tvojich nepriateľov. Pán je s tebou, neboj sa nijakého zla. V onen deň povedia Jeruzalemu, aby sa Sion nebál, nech mu ruky neochabnú, lebo Pán je s tebou, on mocný ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku. 

Prorok Sofoniáš, z knihy ktorého je dnešný úryvok, je trochu starší, ako bol prorok Jeremiáš. Žil v časoch vlády kráľa Joziáša, ktorý približne v roku 622 pred Kr. urobil náboženskú reformu. Tento text je pravdepodobne jeden zo sionských spevov, ktorý spieva, ako Pán vstupuje do srdca Svätého mesta ako jeho obyvateľ aj spasiteľ. Tento vstup prenikne celý Izrael ako aj celé ľudstvo nádejou, radosťou a spásou. Sofoniáš túto knihu píše ešte pred babylonským zajatím, kedy je jeho národ v istom rozklade. Po tom, ako ohlási príchod Pánovho dňa, v dnešnom texte avizuje radosť, ktorá bude nasledovať. Radosť z toho, že ľudia budú opäť šťastní, a to aj napriek tomu, že nie vždy o to usilovali alebo sa o to zaslúžili. Toto môže byť aj pre nás, brat/sestra, v dnešnú nedeľu radosti, zdrojom presvedčenia, že Bohu na nás vždy záleží, a to aj vtedy, keď máme pocit, že prežívame najhoršie dni svojho života.

List Filipanom (Flp 4, 4-7)

Apoštol Pavol bratov vyzýva, aby sa radovali, nech ich miernosť je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. Nemajú byť o nič ustarostení. Ale svoje žiadosti Bohu majú prednášať v modlitbe, prosbách a so vzdávaním vďaky. Potom Boží pokoj uchráni ich srdcia a mysle v Kristovi Ježišovi.

Nadväzujeme na úryvok z Listu Filipanom z minulej nedele. Pavlove výzvy k radosti v Pánovi sú ešte výraznejšie. Tým hlavným posolstvom dnešného čítanie je, že Pán je blízko. To stále platí, osobitne v advente, kedy sa chystáme na Jeho príchod na svet. Pán je nám teda na našej ceste blízko, nemáme byť preto skľúčený, smutní či ustráchaní. Boh predsa opustil svoju nebeskú slávu a znížil sa k nám v tele človeka. Preto môžeme svoje pocity ponúkať Bohu v modlitbe, ktorú napĺňajme vďačnosťou. Uprostred nás je Boh, ktorý nás miluje láskou, ktorú si my ani nevieme predstaviť, preto nemôže byť na svete, brat/sestra, taká starosť, aby nás obrala o Boží pokoj v nás, ak sú naša myseľ a srdce ním naplnené.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 3, 10-18)

Zástupy sa pýtajú Jána, čo majú robiť. A dostávajú odpoveď, že kto má voje šiat, nech dá tomu, ktorí žiadne nemá, s jedlom to majú urobiť podobne. Mýtnici dostávajú radu, aby nevyberali viac, ako majú určené, vojaci nemajú nikoho trápiť a byť spokojní so svojím žoldom. Ľudia si o Jánovi myslia, že je Mesiáš. Ján im však vysvetlí, že on ich krstí vodou, ale po ňom príde mocnejší, ktorému on nie je hodný rozviazať remienok na obuvi, ktorý bude ľudí krstiť Duchom Svätým a ohňom. 

Pred Jánom Krstiteľom tu stoja Židia, ktorí majú podľa jeho rady presviedčať svojím životom, mýtnici, ktorých Ján vyzýva k spravodlivosti a zamedzeniu korupcii a aj vojaci, ktorým zakazuje násilie. Ján Krstiteľ sa tak v očiach bežných ľudí stáva veľkým, začínajú ho považovať za mesiáša. aj v dnešnej dobe máme, brat/sestra, takých ľudí, ktorých je vidieť aj počuť, ktorí prichádzajú s veľkými výzvami a my máme pocit, že ich treba nasledovať. Tí sa však radi vidia povýšení, na rozdiel od Ježiša, ktorý prichádza v hlbokej pokore slúžiť. A to je príklad pre nás, aby sme sa aj my snažili byť v pokore osožní a užitoční. Tak ako Ján Krstiteľ ukáže na Toho, ktorý prichádza a on sa pred ním nehodný skláňa, aj my máme príležitosť si uvedomiť, kde je naše miesto v živote.

Skutočnosti, ktoré dnes opisuje Lukáš, sú zaujímavé tým, že ľudia, ktorí za Jánom Krstiteľom prichádzajú, sú z rôznych stavov, povolaní, sú to ľudia, ktorí neváhali merať zrejme aj dlhú a namáhavú cestu, aby sa k nemu dostali. Museli mať teda na takúto námahu dostatočnú motiváciu: buď sa dostali do nejakej situácie, s ktorou si nevedeli dať rady, alebo boli sklamaní životom, možno mali pocit, že nevedia žiť tak, ako by mali alebo chceli. Potrebovali sa zveriť a hľadať riešenie. Brat/sestra, možno aj ty si sa už niekedy ocitol v takej životnej situácii, že si nevedel, čo spraviť. A umáral si sa v strese a tápal. Vtedy je naozaj dobré s niekým dôveryhodným svoju situáciu zdieľať a vypočuť si dobré rady či aspoň pohľad na vec nezávislými očami. Urobiť takýto krok neznamená, že prejavujeme svoju slabosť. Veď vieme, že aj taký velikán duchovného života akým bol sv. Ján Pavol II. navštívil pátra Pia, aby sa s ním radil. Ak si teda spravil všetky bežné kroky, o ktorých si bol presvedčený, že by ti mali pomôcť, a nepomohli (hĺbavé rozmýšľanie, modlitba, rozhovory s dôveryhodnými ľuďmi v tvojom okolí) a nič nepomohlo, zauvažuj či si nepočul o niekom výnimočnom, o človeku, ktorý dokázal pomôcť už viacerým ľuďom a voči ktorému máš dôveru. Ak sa rozhodneš k takej osobe ísť, urob to s plnou vážnosťou tohto rozhodnutia a snaž sa z rady, ktorú dostaneš, vyťažiť čo najviac. Pre niekoho zase môže byť takou šancou návšteva pútnického miesta, duchovných cvičení, audiencia Svätého Otca alebo iná možnosť. Dôležité však vždy bude, brat/sestra, aby súčasťou ktorejkoľvek možnosti bol Boh, ktorý nás starostlivo vedie každým dňom nášho života. ak budeme v spojení s Ním, bude to len otázkou času, kedy sa k nástroju, ktorý na svoj problém potrebujeme, dostaneme. Dôverujme Pánovi!

Pondelok po 3. adventnej nedeli

Evanjelium podľa Matúša (Mt 1, 1-17)

Rodokmeň Ježiša Krista od Abraháma, ktorý mal syna Izáka, ten Jakuba, Jakub Júdu a bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares bol otcom Ezroma, ten mal syna Arama. Aralov syn sa volal Aminadab, ten mal syna Násona, Náson Salmona, Salmon Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút. Potom Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal  Uriášovej ženy Šalamúna, ten Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš Manassesa, ten Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a bratov. Po babylonskom zajatí išli postupne za sebou Salateil, Zorobábel, Abiud, Eliakim, Azor, Sadok, Achim, Eluid, Eleazar, Matan, Jakub. Ten mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš Kristus. Od Abraháma po Dávida bolo 14 pokolení, od Dávida po babylonské zajatie tiež 14 a rovnako od babylonského zajatia po Krista.

Dnešný úryvok je začiatkom Matúšovho evanjelia, v ktorom autor opisuje genealógiu Ježiša Krista. V tých časoch mali Židia mnoho právnych aj náboženských dôvodov na to, aby si zachovávali postupnosť svojho rodokmeňa, pretože príslušnosť ku konkrétnemu, dobre zadokumentovanému rodu bol predpokladom pre získanie mnohých práv a privilégií. V Ježišovom prípade je to teda dôkaz Jeho príslušnosti k izraelskému ľudu. Matúš sa v ňom vracia až k Abrahámovi a Dávidovi, čím chce zrejme upriamiť pozornosť na mesiášske postavenie Ježiša. Celý tu predstavený rodokmeň má zreteľne oddelené tri obdobia, z ktorých každé má 14 generácií. Tieto čísla nevyjadrujú iba jednoduchý počet, ale zároveň symbolizujú aj plnosť a dokonalosť, osobitne plánu spásy, ktorý Ježiš napĺňa a završuje. Tri ženy, ktoré sú tu spomínané (Tamara, Rút a Betsabe, Uriášova manželka, možno považovať za predobraz mimoriadneho počatia Márie.

Hlbší pohľad na Ježišov rodokmeň, ktorý nám dnes Matúš predkladá, nám ukáže, že v celom rade mien nie sú iba ideálne postavy s čistými charaktermi. Je tu Achaz, ktorého vláda znamenala modloslužbu alebo Amon, ktorý nechal páliť posvätné texty Tóry a stavať nové podobizne pohanských bohov a uctievať ich. Boh však, bez ohľadu na to, táto reťaz ľudí, ktorí v rode predchádzali Ježiša, mala aj slabšie články, nezadržateľne pokračoval vo svojom pláne spásy a nič takéhoto Ho neovplyvnilo. Takto sa aj v našom živote, brat/sestra, striedajú dni a týždne, ktoré sú vydarené, úspešné a s ktorými sme spokojnými s tými, ktoré by sme najradšej zabudli alebo aj vymazali zo svojho života. Prežívame advent, ktorý je často a v mnohých zamestnaniach či školách typický predvianočným zhonom, stresom, snahou čo najviac dokončiť, urobiť, uzavrieť. Pán však stojí pri nás v každej situácii. My sa pripravujeme na Jeho vianočný príchod. Je to veľký moment a tak, ako keď sa pripravujeme na vzácnu návštevu a chystáme dom, jedlo, darček, oblečieme sa do sviatočného, rovnako by sme mali vnímať aj Ježišov príchod: mali by sme si dobre upratať v duši dobrou svätou spoveďou, mentálnym sústredením sa na Jeho príchod, aby nám ho z vnútra našej mysle nevytesnil zhon a lákadlá tohto sveta, ktoré nás presviedčajú, že základom Vianoc je nakupovanie a nazhromaždenie množstva jedla a vecí. Ježiš je vždy a rovnako verným svojim prisľúbeniam a stojí pri nás. Neignorujme Ho, ale otvorme Mu dvere k sebe a tešme sa z Jeho prítomnosti, z toho, že vo svojej bezhraničnej a bezpodmienečnej láske chce byť stále pri nás a s nami. Čakajú nás dni voľna, ktoré nám ponúkajú priestor na toto spoločenstvo spoločenstiev. Nechajme sa ním, brat/sestra, napĺňať, sýtiť a viesť.

Utorok po 3. adventnej nedeli

Evanjelium podľa Matúša (Mt 1, 18-24)

Mária, Ježišova matka, bola zasnúbená s Jozefom, avšak skôr, ako by začali spolu bývať, počala z Ducha Svätého. Jozef ju zamýšľa prepustiť, ale vo sne sa mu zjavil anjel a  povedal mu, aby sa nebál prijať ju za svoju manželku, lebo počala z Ducha Svätého. Synovi mali dať meno Ježiš, lebo On vyslobodí ľudí z hriechov. Keď sa Jozef zo sna prebral, urobil podľa anjelovho príkazu.

V dnešnom evanjeliu priamo nadväzujeme na to, čo sme si vypočuli včera. Zachytáva situáciu, kedy Jozef má prijať legálne otcovstvo Syna, ktorého Mária počala z Ducha Svätého. Silná situácia, ktorú si do dôsledkov asi ani nedokážeme predstaviť. Jozef a Mária žili čistý, absolútne čnostný život. Tiež očakávali príchod Pána, vedeli, že raz príde. Iste túžili po stretnutí s Ním a možno si aj predstavovalo, aké by to bolo, keby sa s Ním stretli. A naraz boli obaja vystavení situácii uveriť, že práve oni sú tí, ktorí sa nielenže s Ním stretnú, ale môžu byť pri Jeho príchode na svet a formovaní Jeho osobnosti od detstva až po dospelosť. Nebolo to jednoduché, veď museli uveriť niečomu, čo sa ešte nikdy nikomu nestalo. A pritom obaja boli takpovediac obyčajnými ľuďmi, dovtedy ničím a nikým nijako vyvolení. Jozef bol tesárom, Mária dedinskou ženou. Vedela, aký poctivý a čestný život žije, a naraz mala prijať a stotožniť sa s posolstvom anjela, že sa má stať Božou matkou. Asi iba ona sama vie, aké náročné bolo už len uvedomiť si, čo anjelove slová znamenajú. Rovnakej situácii čelil o niečo neskôr aj Jozef, ktorý musel uveriť, že Mária sa nijako neprevinila, čo by sa možno ešte dalo, ale prijať, že „počala z Ducha Svätého“? Čo to znamená? Je to vôbec možné? Môžu byť oni, takí tuctoví ľudia, práve tí, prostredníctvom ktorých celkom nezvyčajným, zázračným spôsobom príde na svet Boh? Taká situácia musela byť veľmi náročná: na vieru, o ktorú sa opieralo Máriino „fiat“ a Ježišovo prijatie Márie. Skúsil si sa, brat/sestra, niekedy vžiť do situácie Márie a Jozefa? A možno nemusíme v našich úvahách ísť až tak ďaleko do minulosti. Zalistuj v tej vlastnej, brat/sestra: nestalo si ti niekedy niečo, s čímsi absolútne nepočítal, čo si si ani v najhlbšom vnútri nepripustil, čo si považoval iba za neuskutočniteľný sen? Ja som o jednom takom celkom nedávno počul. V jednej malej obci dlhé roky úradoval ako starosta jeden jej obyvateľ, ktorého mnohé kroky boli postupne prijímané s rozporom a otázkami. Keďže ale bol dlhoročným miestnym funkcionárom a starousadlíkom, vždy sa našlo dosť ľudí, ktorí ho znovu a znovu zvolili do funkcie. Tí, ktorí mali inú predstavu o riadení dediny, si mnohokrát hovorili, čo všetko by dokázali, aké novoty by priniesli, čím novým by mohli byť dedinčanom pomôcť a spraviť ich život ľahším. Ale vždy, keď sa stretli, skončili v pesimistickej nálade, že pri toľkých starých známostiach je úplne nereálne, aby mohli čo i len dúfať, že sa to v dohľadnej dobe môže zmeniť. A možno ich vnútorná rezignácia siahala až tak ďaleko, že sa na tento úmysel už ani nemodlili, cítili sa zmierení s osudom. A tu, čuduj sa svete, stalo sa to, čomu vy vopred neveril nikto ani z jedného tábora: v miestnych voľbách bol dlhoročný starosta porazený a do úradu nastúpil nástupca inej krvnej skupiny. Aj to je asi príklad, ktorý nám ukazuje, ako dôležité je veriť, byť pokorný, a v nádeji prosiť. Tak, ako Jozef a Mária v hlbokej viere prijali to, čo si ani len predstaviť nevedeli, tak aj my by sme, brat/sestra, mali veriť, že Boh je s nami a chce a vie urobiť zdanlivo neuveriteľné, ak je to v náš prospech a o to prosíme. Iste, život každého z nás, aj keď sme veriaci, nie je jednoduchý, bezproblémový, ľahký. Ale ak budeme dôverovať Pánovi, prekonáme každú prekážku či ťažkosť. A napokon zistíme, že každý problém či prekážka, ktorú sme prekonali, nás posúva ďalej. Raz viac, inokedy menej, ale vždy ďalej. Preto by sme ani nemali problémy život a brať ako záťaž, ale ako príležitosť rásť. Aby sme všetko, čo nám Pán pripraví, vedeli s vierou a pokorou prijať tak, ako Jozef a Mária. Prosme teda Pána, aby nám ukázal správnu cestu, ako prijímať Jeho vôľu a veriť v Jeho neobmedzenú moc aj vo vzťahu k nám samotným.

Obrázok: Ján Krstiteľ káže (zdroj: www.wikigallery.org)