Novinky

« Назад

Ôsma veľkonočná nedeľa – Zoslanie Ducha Svätého (B)

Ôsma veľkonočná nedeľa – Zoslanie Ducha Svätého (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 20. mája – Zoslanie Ducha Svätého, slávnosť, (č); sv. Bernard Sienský, kňaz (neslávi sa); sv. Lýdia; pondelok, 21. mája – Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, sviatok, (b); sv. Krištof Magallanes, kňaz, a spoločníci mučeníci, ľubovoľná spomienka (č); utorok, 22. mája – Utorok 7. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Rita z Cascie, rehoľníčka, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Emil, mučeník; streda, 23. mája – Streda 7. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Dezider, biskup a mučeník; štvrtok, 24. mája – Nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a večného kňaza, sviatok, (b); sv. Vincent Lirinský, kňaz; piatok, 25. mája – Piatok 7. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Béla Ctihodný, kňaz a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Gregor VII., pápež, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Mária Magdaléna de‘ Pazzi, panna, ľubovoľná spomienka, (b); sobota, 26. mája – Sobota 7. týždňa v Cezročnom období; sv. Filip Neri, kňaz, spomienka, (b); sv. Eleuter, pápež.

Nedeľa – slávnosť Zoslania Ducha Svätého – veriaci, ktorý sa v tento deň zúčastní na verejnom speve alebo recitovaní hymnu Veni, Creator môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky.

Slávnosťou Zoslania Ducha Svätého sa končí veľkonočné obdobie. Veľkonočná svieca (paškál) sa premiestni ku krstiteľnici. Pri slávení krstu sa zapáli, aby sa od nej mohli zažať sviece pokrstených. Pri slávení pohrebných obradov sa zapálená kladie k rakve na znak toho, že pre kresťana je smrť jeho Veľkou nocou.

Veriaci, ktorý sa zúčastní na verejnom speve alebo recitovaní hymnu Veni, Creatorna slávnosť Zoslania Ducha Svätého, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky.

V pondeloksa po prvýkrát slávi sviatok Panny Márie, Matky Cirkvi. Ustanovil ho pápež František a želá si, aby sa slávil každoročne na Turíčny pondelok.

Prvým čítaním Nedele Zoslania Ducha Svätého je úryvok zo Skutkov apoštolov (Sk 2, 1-11). Dej nasleduje po tom, ako si apoštoli vyžrebovali Mateja ako nástupcu Judáša. Popisuje deň Turíc, kedy sa náhle strhol hukot a nad všetkými apoštolmi s zjavili ohnivé jazyky, všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi. Židia, ktorí pochádzali z rôznych národov, sa na ten hukot zbehli, sa veľmi čudovali, že apoštolov počuli o Bohu rozprávať svojimi jazykmi. V židovskom kalendári sú Turíce sedem týždňov po Veľkej noci, preto sa nazývajú aj Sviatkom týždňov. Lukáš tu opisuje zjavenie sa ohnivých jazykov nad apoštolmi ako teofániu, teda Božie zjavenie, ktoré sa podobá zjaveniu na vrchu Sinaj (to bolo sprevádzané vetrom a ohňom ako znakmi Božej nadprirodzenosti). V tomto úryvku je vlastne vyliatie Ducha Svätého akoby vysvätením učeníkov za misionárov. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si, brat/sestra, že Židia, ktorí pred časom prišli do Jeruzalema, mohli apoštolom porozumieť práve vďaka tomu, že ich počuli hovoriť ich vlastnými jazykmi. Aj my máme dnes možnosť počúvať vďaka svätým Cyrilovi a Metodovi naše bohoslužby v nám zrozumiteľnom jazyku. Ale napriek tomu niekedy akoby sme ani tak nerozumeli: sme nesústredení, venujeme svoju pozornosť či myšlienky niekomu/niečomu inému. Snažme sa pri tejto príležitosti uvedomiť si, že bohoslužby – teda Božie služby – sú pre nás, je to ponuka, ktorú treba prijať a toto prijatie prejaviť patričnou pozornosťou vrátane včasného príchodu na ne.

Druhým čítanímje stať z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 12, 3b-7. 12-13). Svätý Pavol v ňom vyzýva miestnych, aby žili duchovne, vymenúva skutky, pred ktorými sa majú chrániť (smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá a mnohé ďalšie) a do protikladu kladie ovocie Ducha – lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť a iné. Má tu aj krásnu vetu: „tí, čo patria Kristovi, ukrižovali telo aj s vášňami“. Pavol sa teda v tomto liste venuje najakútnejším problémom vtedajšieho Korintu. Z dnešného pohľadu je to vlastne výstižný obraz vtedajšie života v Korinte, teda v časoch okolo roku 51. Brat/sestra, je pozoruhodné, že ak by sme tento rozobrali do detailov, nepochybne by sme prišli k záveru, že každé jeho slovo nielenže bolo príznačné pre dobu, kedy vzniklo, ale nič nestratilo na svojej aktuálnosti ani dnes, a to i napriek tomu obrovskému časovému odstupu. Naopak: ak Pavol niečo Korinťanom vyčítal a varoval ich pred konkrétne vymenovaným zlom, úplne rovnako by sa dnes mohol postaviť pred dnešný svet, pred každého z nás, a jeho slová by sa dotýkali mnohých aspektov nášho života. Veď či smilstvo, nečistota, sváry, žiarlivosť a ostatné nešváry nie sú bežným, každodenným zlom aj nášho sveta. Možno sa ti, brat/sestra, pri počutí Pavlových slov zdá, že to všetko tí druhí, ale nie ja/ty, zamyslime sa. Nie všetko zlo, ktoré zapadá do Pavlových vyjadrení kritiky, tak vyzerá na prvý pohľad. Ale v mnohých prípadoch naša ľahostajnosť, účelovosť konania či svojské vysvetľovanie si zásad Desatora nie je vo svojej podstate presne to, čo popisuje a kritizuje Pavol vo svojom liste Korinťanom? Buďme voči sebe i Bohu priami a čestní, úprimne hodnoťme naše myšlienky a činy a snažme sa ich zo zorného uhla Pavlových myšlienok aj hodnotiť. Napríklad cez kvalitné spytovanie si svedomia a dobrú svätú spoveď.

Evanjelium podľa Jána (Jn 15, 26-27; 16, 12-15) cituje dnes slová Ježiša z Jeho rozlúčkovej reči, v ktorej hovorí svojim učeníkom o tom, že od Otca nám pošle Tešiteľa, Ducha Pravdy, ktorý o Ňom vydá svedectvo. A vysvetľuje, že by svojim učeníkom chcel ešte veľa povedať, ale teraz by to nezniesli. Ale po tom, ako pošle Ducha Pravdy, ten ich uvedie do plnej pravdy a zvestuje in, čo má prísť.Dnešné úryvky sú zo záverečných Ježišových slov, ktoré im povedal počas svojej poslednej noci v Jeruzaleme. Ježiš chcel učeníkov pred svojím odchodom pripraviť na svoj odchod a pred tým ich chcel zveriť Duchu Svätému. V tejto časti Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči hovorí o Duchu Svätom po tretí krát. V ďalšej časti Ježiš hovorí o poslaní Ducha Svätého v rámci piateho a posledného prísľubu Tešiteľa. Má ich viesť v budúcnosti, uvádzať ich do plnej pravdy, teda inými slovami: pôsobiť na nich tak, aby správne pochopili úplne všetko, čo Kristus ľuďom zjavil. Preto im ukáže, že v Ježišovi sa naplnili Písma a tiež im zjaví posledný zmysel dejín spásy. je dobré si všimnúť, ako je v Ježišových slovách zvýraznený hlboký trojičný vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Prečo to bolo dôležité? Ježiš vedel, že hlavnou úlohou Ducha Svätého je odhaľovať nové aspekty Boha a Jeho slova, takže tým pomohol učeníkom lepšie pochopiť seba samého. Duch Svätý teda zostáva naším osobným sprievodcom, aby sme vedeli, ako žiť a hovoriť o Ježišovom posolstve lásky. Robí to štyrmi spôsobmi: inšpiráciou autorov Svätého Písma, pripomínaním Ježišových slov, pomocou pre nás pri porozumení Písma a roznecuje v nás oheň Božej lásky. Prosme teda, brat/sestra, Ducha Svätého, aby nám viac zjavoval Boha Otca aj Syna.

Ježišova rozlúčková reč, ktorej je venované evanjelium minulej aj tejto nedele, má jednu spoločnú myšlienkovú niť, ktorá sa vinie celým textom i obsahom: jednotu, konkrétne jednotu medzi učeníkmi. Takú, ktorú nie je možné docieliť čisto ľudsky, bez súčinnosti s Bohom. Ježišovi mimoriadne záležalo na tom, aby učeníci aj po Jeho odchode zotrvali v jednote, ktorá bude zárukou, že naplnia svoje poslanie. Jednote, ktorej ústredným miestom bude Boh. Jej význam mnohonásobne ukázala história. Stačí si spomenúť nejednotu Adama a Evy v rajskej záhrade, myšlienkový rozchod Kaina a Ábela ale aj staviteľov Babylonskej veže, ktorí boli možno spočiatku zjednotení v základnom cieli – postaviť vežu, ale keď prišlo na to, v mene koho bude postavená, koho meno sa bude vynímať na jej vrchole, jednota sa razom rozplynula. So všetkými z toho plynúcimi dôsledkami. Protikladom k tejto nejednote Babylončanov je to, čo sa v Jeruzaleme odohralo pri zoslaní Ducha Svätého: ľudia pôvodne rozdelení (národnosťou, svojím jazykom, pôvodom či kultúrou) sa pôsobením Ducha Svätého zjednotili vo svojom základnom cieli – budovať lepšie spoločenstvo ľudí naplnené pravým šťastím a spravodlivosťou. Im už nešlo o to budovať svoje osobné meno, ale do popredia vystúpilo Božie meno. Tak, ako to hovorí žalm: „Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv...“ (Ž 115, 1). brat/sestra, dnes je vhodná príležitosť položiť samému sebe otázku: koho meno svojím životom budujem a zviditeľňujem – svoje alebo Božie? Prosme teda Ducha Svätého, aby nám dal potrebnú duchovnú jednotu a daroval nám tak aj tak potrebnú lásku voči druhým a pokoj do našich duší.

V pondelkovom evanjeliupodľa Jána (Jn 19, 25-34) sa vraciame do chvíľ, kedy Ježiš umiera na kríži, pod ktorým stoja Jeho matka Mária, sestra Jeho matky, Mária Kleofasova a svätica nášho rusovského kostola Mária Magdaléna. Ježiš pri pohľade na učeníka stojaceho pri jeho matke povie matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“, a učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“. Potom zaúpel „žíznim“ a keď odmietol špongiu naplnenú octom, skonal. Židia potom žiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich z krížov, lebo už bol Prípravný deň. Vojaci teda zločincom polámali nohy, ale keď videli, že Ježiš je už mŕtvy, prebodli mu bok. Vtedy z rany vyšla krv a voda. Dnešné evanjelium teda zachytáva slávnostnú scénu, ktorá je našej kresťanskej tradícii veľmi drahá: Ježiš zveruje svoju matku milovanému učeníkovi, aby sa stal jej synom, a opačne. Je to vlastne poverenie poslaním. Evanjelista Ján tu vlastne dáva do súvislosti krv a vodu, ktoré vyšli z Ježišovho boku, s dvomi biblickými textami. Prvý je o skutočnosti, že Ježišovi nepolámali nohy („...ani mu nesmiete polámať nijakú kosť.“ – Gen 12, 46). Druhou súvislosťou je prebodnutie boku naznačené u Zachariáša: „...budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli...“ – Zach 12, 10). Ján preto vidí v ukrižovanom Ježišovi naplnenie Zachariášovho proroctva. Brat/sestra, Ježiš tu umiera ako spravodlivý krivdou vtedajšieho vládnuceho sveta. Každý z nás je svojim hriechom na strane vtedajšej moci. Snažme sa preto nezabúdať na tieto súvislosti a sústreďovať sa najmä na naše závislosti na niektorých hriechoch, ak nimi trpíme, aby sme sa ich dokázali zbavovať.

V evanjeliu z utorka (Mk 9, 30-37) počujeme, ako Ježiš s učeníkmi prechádza Galileou a z opatrnosti, poznajúc úmysly svojich neprajníkov, nechcel, aby o Jeho prítomnosti niekto vedel. Varoval svojich učeníkov, že bude vydaný do rúk ľudí, ktorí Ho zabijú. Učeníci Ho však nechápu. Keď prišli do Kafarnauma, pýtal sa ich, o čom sa zhovárali cestou. Keďže sa však hádali, ktorý z nich je väčší, nechceli Mu nič povedať. Vtedy im povedal, že kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých. A napokon im hovorí, že kto prijme dieťa, Jeho samotného prijme. Tu opisovaná Ježišova cesta nie je len cestou fyzickou, putovnou, ale aj duchovnou, pretože avizuje učeníkom svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Učeníci však stále nechápu naplno zmysel povedaného. A v posolstve o dieťati im dáva príklad dôvery a pokory skutočného a pravého učeníka, ktorý má byť posledným zo všetkých a sluhom všetkých. Brat/sestra, toto je asi pre každého z nás lekcia, ktorú potrebuje. Pýtajme sa teda seba samých, či sme dostatočne pokorní, či sa (najmä v práci, ak sme nadriadení a dávame pokyny iným ľuďom) nevyvyšujeme alebo iných zbytočne neponižujeme len preto, aby sme si posilnili svoje ego a dodali si dôležitosti. Pokora je úzkym profilom dnešnej doby. Snažme sa nezabúdať, že raz príde čas, kedy poslední budú prvými a prví poslednými. Veď každý chce byť vo večnosti medzi prvými.

Evanjeliumv stredu (Mk 9, 38-40) popisuje moment, kedy sa Ján sťažuje Ježišovi, že ktosi vyháňal zlých duchov, ale pretože s nimi nechodí, bránili mu v tom. Ježiš mu ale oponuje, by to nerobil, lebo ak niekto robí divy v Jeho mene, nebude o Ňom hovoriť zle, a je teda na ich strane. Tu Ježiš vlastne upozorňuje, že Jeho pravý učeník prijíma dobro, nech by sa dialo kdekoľvek a od kohokoľvek. Veď každý skutok lásky, aj ten najbežnejší, je akoby skutkom lásky voči samotnému Ježišovi. Brat/sestra, aj toto je poučenie, ktoré je pre každého z nás aktuálne a použiteľné. Asi každý z nás má temer denne možnosť niekomu pomôcť. A nemusí ísť vždy o veľké veci, niekedy stačí byť len pozorní a ochotní: či už napríklad pomôcť staršiemu alebo nevidiacemu bezpečne prejsť cez cestu, naložiť nákup do tašky alebo uvoľniť miesto v dopravnom prostriedku. Veci, ktoré nič nestoja, ale sú odrazom nášho myslenia nielen na seba, ale aj a niekedy najmä na druhých. Na tých, ktorí nie sú na tom tak dobre ako my a pre ktorých je aj drobnosť z našej strany veľkou vecou, ktorá im uľahčí danú chvíľu a spraví deň oveľa krajší. Lebo okrem uľahčenia momentálnej situácie získavajú aj pocit, že sú okolo nich ľudia, ktorým na nich záleží, pre ktorých niečo znamenajú, aj keď sa navzájom nepoznajú. Pocit spolupatričnosti a súnaležitosti do spoločnosti je veľkou vecou. My, ktorí sme zatiaľ pri plnej sile, si možno ani nedokážeme predstaviť, akým prínosom môže byť pre staršieho alebo hendikepovaného aj drobná pomoc. Snažme sa preto vnímať ľudí okolo seba okom ochoty pomôcť a v pokore sa snažiť spraviť im deň krajším. Aj pre nás to bude mať ten istý efekt. A možno sa nám to raz ja vráti, ak aj my budeme odkázaní na pomoc druhého.

Štvrtkové evanjelium (Mk 14, 22-25) nás vracia do sviatkov Nekvasených chlebov, kedy sa zabíjal veľkonočný baránok. Vtedy Ježiš vezme chlieb a po dobrorečení ho láme a dáva učeníkom so slovami „Vezmite, toto je moje telo!“. Potom vezme kalich s vínom a po vzdaní vďaky otcovi ho podáva učeníkom so slovami „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých“. Podľa orientálneho zvyku tu všetci jedia z jednej spoločnej misy. Ježišove slová nad nekvaseným chlebom i s kalichom vína v ruke sú veľmi prekvapujúce. Táto scéna akoby pripomínala uzavretie zmluvy s Mojžišom na Sinaji. Vtedy Mojžiš pokropil ľud a oltár krvou zmluvy. Ak Ježiš spomína, že krv sa vylieva za „mnohých“, myslí sa tým „všetkých“, keďže v starobylých kumránskych textoch sa slovo „mnohí“ používalo na označenie všetkých členov komunity. Aj pre kresťanov tento výraz znamená všetkých, ktorí sa stanú členmi Cirkvi. Mnohí sú teda všetci, ktorí prijmú pozvanie. A pozvaní sú všetci. Aj my sme teda pozvaní, brat/sestra! Čo to pre nás znamená? Chceš byť, brat/sestra, medzi pozvanými? Túžiš byť súčasťou tohto spoločenstva? Iste chceš. Vieme však, že zaradiť sa do akéhokoľvek spoločenstva znamená akceptovať jeho pravidlá, písané a niekedy aj nepísané. Kresťan to má v tomto smere jednoduché, pretože tie písané (najmä Desatoro) sú jasné a zrozumiteľné. Je na každom z nás, či ich bude dodržiavať, či sa stanú súčasťou života, či sme pripravení stotožniť sa s nimi, myslieť na ne pri všetkom svojom konaní  tak ich prirodzene dostať do nášho života ako jeho prirodzenú súčasť, ako štýl nášho života. Svet je plný rozporov a protikladov proti našim prikázaniam, preto nerezignujme na ich uplatňovanie v živote a ich hlásanie vo svojom prostredí, a to nielen slovom, ale aj príkladom.

Piatkové evanjelium je opäť z Marka (Mk 10, 1-12). Ježiš je v judejskom kraji za Jordánom, kde Ho opäť našli zástupy. Farizeji Ho pokúšali otázkou, či môže muž prepustiť svoju manželku. Keď na Jeho otázku, čo im povedal Mojžiš odvetili, že môžu napísať priepustný list, vysvetlil im, že to urobil pre tvrdosť ich srdca. A napokon vydal príkaz: „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“. A aby nevznikli pochybnosti, jednoznačne hovorí, že ten, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa cudzoložstva. Ježiš na svojej ceste predniesol niekoľko rečí. Jedna z nich je aj táto – polemická reč o rozvode. Východiskom je Mojžišov zákon, ktorý umožňuje mužovi prepustiť manželku, ak sa mu „pre niečo odporné znepáči“ (Dt 24, 1). Ježiš rázne a zrozumiteľne takýto postup odmieta s poukazom na tvrdosť mužského srdca vtedajších ľudí. Argumentuje pôvodným projektom Boha s človekom na počiatku stvorenia, ktorý spočíval v trvalom zväzku muža a ženy, ktoré má byť trvalým a vzájomným darovaním sa v láske. Aj kresťan sa teda má držať tohto pôvodného plánu  a vnímať manželský zväzok ako nerozlučiteľné celoživotné spojenie muža a ženy v nerozlučnom zväzku. To sa samozrejme rovnako týka muža aj ženy. Asi by sme mohli dlho uvažovať nad tým, brat/sestra, prečo je v dnešnej dobe manželský zväzok taký nestabilný a prečo je stále vysoká rozvodovosť. Je pravdou, že akékoľvek čísla na túto tému sú vždy číslami celej spoločnosti, teda aj tých, ktorý sa ku kresťanskému učeniu nehlásia. To však neznamená, že by sa nestabilita manželského zväzku kresťanov netýkala, i keď nepochybne nie až v takej miere ako vo zvyšku spoločnosti. Možno by sme sa tu mohli vrátiť k našej nedeľnej úvahe o jednote v Ducha Svätom, ktorá dáva do popredia Božie meno a úmysly pred našimi. Základom je teda byť v živom spojení s Bohom cez hodnoty, ktoré nám zanechal a odkázal. Ak budeme uprednostňovať Boha a Jeho meno v našom živote, vytvoríme si dobrý predpoklad pre stabilitu vzťahu. Vtedy bude na prvom mieste Boh a pre Neho si iste dokážeme udržať vzťah stabilný, lebo bude postavený na trvalých hodnotách.

V sobotnom evanjeliu (Mk 10, 13-16) pokračujeme v čítaní tam, kde sme včera prestali. Ježišovi ľudia prinášali deti, aby sa ich dotkol. Keď Ježiš videl, že učeníci im v tom bránia, napomenul ich a požiadal, aby nechali deti prichádzať k Nemu, veď takým patrí Božie kráľovstvo. A poučil ich: kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. A na záver ich požehnal. Dieťa je čistým tvorom s úprimným myslením a konaním, ktorému je cudzie účelové konanie. Nech je nám teda dieťa vzorom aj pre nás, ako máme myslieť a konať. A pokiaľ sme ľudia typu „čo na srdci, to na jazyku“, je zrejmé, že s čistým srdcom s týmto problém mať nebudeme, lebo aj keď jazyk predbehne myseľ, nič zlé sa nestane. Snažme sa preto, brat/sestra, byť ľuďmi úprimného, čistého srdca. Budeme tými, ktorí budú kráčať životom nesúc Pravdu a neohrozene ju hlásať všetkými pre nás dostupnými prostriedkami.

Na obrázku: Zoslanie ducha Svätého (El Greco, 1610)

Комментарии