Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 4. marca - Tretia pôstna nedeľa, sv. Kazimír, (f); pondelok, 5. marca - sv. Teofil, biskup, (f); utorok, 6. marca - sv. Fridolín, opát; bl. Rozália Viterbská, panna, (f); streda, 7. marca - sv. Perpetua a Felicita, mučenice, spomienka, (f); štvrtok, 8. marca - sv. Jána z Boha, rehoľníka, spomienka, (f); piatok, 9. marca - sv. Františka Rímska, spomienka, (f); sobota, 10. marca - výročie posviacky katedrálneho Chrámu sv. Martina z Tours, sviatok (v katedrále slávnosť) (b); sv. Makárius, biskup, (f). Na Tretiu pôstnu nedeľu pripadá v zmysle záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý obnovil viacstupňový katechumenát dospelých, prvé skrutínium Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života. Po obrade vyvolenia, teda označenia tých, ktorí sú súci na prijatie sviatostí, ktoré pripadalo na Prvú pôstnu nedeľu, je dnešný deň a nasledujúce dva týždne, teda vrátane Štvrtej a Piatej pôstnej nedele pre vyvolených časom, kedy sa majú odhaliť ich slabiny, posilnili ich silné stránky, oslobodili sa od hriechu a primkli sa ku Kristovi. S tým súvisia aj evanjeliá dnešnej a nasledujúcich dvoch pôstnych nedieľ. V nasledujúcom týždni sa vo vhodnom čase môže vykonať odovzdanie symbolu. V stredu pokračujú Biblické stretnutia bratislavského arcibiskupa, metropolitu, Mons. Stanislava Zvolenského. Tento cyklus 2017/2018 je na tému Mladí v Biblii. Témou tohto týždňa je Bohatý mladík, ktorý sa skryl (Mt 19, 16-22). V sobotu o 17:00 hod. bude pri príležitosti 566. výročia posviacky katedrály sv. Martina v tomto chráme slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom bude tak ako pred rokom bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.

Prvým čítaním Tretej pôstnej nedele v Pôstnom období je stať z Knihy Exodus (Ex 20, 1-17), definujúca Desatoro omnoho detailnejšie, ako je to v Knihe Deuteronómium (Dt 5). Desatoro je tu predkladané ako nástroj pre život v slobode. Exodus znamená „východ“, alebo odchod. Je to vlastne o odchode Hebrejov z Egypta a ich strastiplnej ceste z Egypta do zasľúbenej zeme, ktorá predstavuje základnú a modelovú udalosť spásy. Nasleduje hneď po tom, ako Mojžiš vystúpil na horu Sinaj a Desatoro prevzal od Boha. Prvé tri prikázania sú vertikálne – upravujú vzťahy medzi Bohom a človekom. Zvyšných sedem je horizontálnych, keďže sa týkajú vzťahov k blížnym. Asi každý kresťan Desatoro ovláda. Niekto ho možno nevie presne od slova presne povedať, ale svedomie mu vždy v situácii, ktorá je predmetom niektorého príkazu ukáže správnu cestu. Možno sa ti príkazy zdajú samozrejmosťou v celom ich obsahu. Vnímaš však vždy všetky ich roviny? Napríklad hneď prvý príkaz – „...nebudeš mať iných bohov okrem mňa“. Vravíš si: jasné, veď verím v jediného Boha, to je nespochybniteľné! Iste, ale nie je niekedy v tvojom živote na mieste Boha niečo iné, napr. peniaze, moc, sláva, luxus alebo niečo iné, pozemské, pominuteľné, s neporovnateľne nižšou hodnotou? ...myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého... Veď zákon Pánov je dokonalý (Ž 19, 8).

Druhým čítaním je úryvok z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 1, 22-25). Pavol sa po príchode do Korintu, dôležitého obchodného centra vtedajšej doby (teda okolo roku 55), ktoré bolo aj križovatkou množstva kultúrnych, sociálnych a náboženských smerov, ale aj centrom korupcie a úpadku, rozhodol napísať dlhý list, v ktorom atakoval najpálčivejšie problémy, ktorých bol v Korinte svedkom. V dnešnej časti dáva do konfrontácie múdrosť nášho sveta s evanjeliom, keďže v živote mesta Korint videl v mnohom pomýlené hodnoty. Je to zrejmé aj z textu, ktorý predchádza dnešnej časti, v ktorom píše, že „...slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, je Božou mocou (1 Kor 1, 18). Príznačné aj pre našu dnešnú sekulárnu dobu: mnohí a často majú pocit, že veriaci človek je tvorom pomýleným, veď vyznáva hodnoty, ktoré nie sú z jeho pohľadu „skutočnými“ hodnotami. Veď pre kresťana luxus, pohodlie či bezstarostnosť života nie sú na „stupni víťazov“. Brat/sestra, tento problém sa však netýka iba neveriacich, ale potýka sa s ním aj každý z nás: viac či menej, častejšie alebo menej často. Nestalo sa ti napríklad, že si pod tlakom okolia uprednostňujúceho sekulárne hodnoty prijal túto hierarchiu aj ty? Iste, patrí to k životu a nikto z nás sa tomu nevyhne, veď sme slabí ľudia, ktorí padáme. Dôležité je ale uvedomiť si svoj omyl a snažiť sa ho pri budúcej príležitosti napraviť. Pokáním, dobrým skutkom, sebazáporom, modlitbou. Nástrojov máme dosť, chce to „iba“ chcieť.

Evanjelium podľa Jána (Jn 2, 13-25) nás privádza do chrámu plného peňazomencov a predavačov holubov, ktorých Ježiš bičom vyhnal von. Tak ako v druhom čítaní si Židia žiadali znamenie, tu svoju žiadosť opakujú. Tu je však hlavnou témou nový chrám stotožnený s Kristovým telom. Táto časť Jánovho evanjelia prináša Ježiša v nezvyklom rozpoložení – kričí, zaháňa sa bičom, je vrcholne  rozčúlený. Je to však spravodlivý hnev – prišiel do priestoru posvätného chrámu, o ktorom samotní Židia povedali, že ho stavali 46 rokov, a pritom z neho vtedy urobili obyčajný trh. Možno si povieš, brat/sestra, že táto časť nemá nijaký vzťah ani súvislosť s dneškom, s tebou. Skús sa však zamyslieť: nestalo sa aj tebe (hoc aj nevedomky), že si v chráme viedol živú diskusiu s priateľom, ktoré si tam po dlhšom čase stretol, alebo ti nedalo, aby si v kostole, prípadne počas svätej omše, neodpovedal na SMSku, ktorá sa tak naliehavo znejúcim zvukom ohlásila po tom, ak osi si pri vstupe do chráme zabudol vypnúť alebo aspoň stíšiť mobilný telefón?

Pondelkové evanjelium podľa Lukáša (Lk 4, 24-30) opisuje Ježišovu konfrontáciu s ľuďmi v nazaretskej synagóge, ktorá začína aj dnes často používanou vetou o prorokovi, ktorý nie je vzácny vo svojej vlasti. Je zrejmé, koho tým prorokom myslel. Je dobré vedieť, že tejto konverzácii predchádzal pozitívny dialóg, v ktorom Ježiš čítal knihu proroka Izaiáša o tom, že „dnes sa splnilo toto Písmo...“, na čo mu všetci prítomní prisviedčali s oceňovali milé slová z Ježišových úst. Až keď sa dožadovali, aby zázraky, ktoré spravil v Kafarnaume, urobil aj u nich a Ježiš zareagoval slovami o prorokovi vo svojej vlasti, poslucháči sa začali hnevať. Preto Ježiš uniká a vzápätí odchádza do Kafarnauma. Je to takto niekedy aj v našom živote, brat/sestra: žiadame Boha o rovnaký či podobný zásah, akým pomohol nášmu známemu/príbuznému, a ten zázrak nechodí. Ak sa ti to stane, si rozčarovaný, kladieš si otázky prečo on/a áno a ty nie, prečo nie teraz a hneď, veď práve teraz to ty potrebuješ! Veď si sa modlil, prosil, možno si niečo aj obetoval, tak ten zázrak si zaslúžiš! Povedzme si priamo: Pán najlepšie vie čo je pre každého z nás kedy potrebné alebo osožné, Jeho pohľad je úplne iný ako náš, zaťažený pozemským životom. Náš Otec vidí oveľa ďalej a vždy najlepšie vie, čo je pre každého z nás v konečnom dôsledku najlepšie. Ver mu, brat/sestra, s pokorou a vierou sa oddaj do Jeho vôle.

V evanjeliu z utorka (Mt 18, 21-35) nás Ježiš učí odpúšťať. Sedemdesiatsedem ráz. Teda vždy. A pridupľuje to podobenstvom o dvoch sluhoch, z ktorých prvému je odpustený dlh, ten však hneď zabudne na veľkorysosť, ktorú mu preukázal jeho veriteľ a je nemilosrdný k svojmu dlžníkovi. A varuje: ak neodpustíš, tak urobí aj Otec tebe pri konečnom zúčtovaní. Teda podľa zásluhy. V našom živote to nemusí byť pri odpúšťaní vždy iba o peniazoch. Brat/sestra, zamysli sa: nemáš vo svojom okolí niekoho, kto ti urobil naozaj zle a o kom si si povedal, že teda odpustíš, keď „musíš“, ale nezabudneš, ale v praxi to vyzerá tak, že síce sebe (a možno aj jemu) povieš, že si odpustil, ale v kútiku srdca prechovávaš pocit krivdy a nespravodlivosti a kedykoľvek môžeš, dotyčnému naznačíš, pripomenieš alebo vytkneš to, čo už malo byť naozaj odpustené? Položil si si otázku, čo to vlastne znamená v skutočnosti a naozajstne kresťansky odpustiť? Bratislavský pomocný biskup Mons. Haľko to pri jedných vianočných duchovných cvičeniach povedal jasne: odpustiť znamená oslobodiť sa od negatívneho pocitu, neprechovávať a nepestovať si ho v sebe. Síce nezabudnúť, lebo sa to dosť dobre nedá, ale nikdy odpustenú vec už nepripomínať, nevracať sa k nej v diskusii, nevyčítať. Odpúšťanie je štýl života, pri ktorom pomáha odosobnenie sa, schopnosť povzniesť sa nad vec. Zamysli sa nad tým, brat/sestra.

Evanjelium v stredu (Mt 5, 17-19) cituje Ježišove upozornenie o tom, že neprišiel medzi ľudí zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale naplniť. Zdôrazňuje, že naša existencia sa pominie až vtedy, keď sa splní všetko, o čom hovorili Proroci. A uisťuje, že najväčší bude ten, kto všetky prikázania bude plniť. Tieto slová odzneli po blahoslavenstvách. Ježišovi tu ide vlastne o vyžadovanie radikálnosti a totálnosti, ktoré majú byť znakom kresťana v jeho každodennom živote, ak chce prísť do nebeského kráľovstva. S dôrazom na čisté a jednoznačné svedectvo kresťana. Ide tu teda nielen o samotné skutky, ale aj úmysly, túžby, vôľu. Preto, brat/sestra, pamätaj, že Ježiš od nás nevyžaduje formálne plnenie príkazov navonok, ale ich najvnútornejšej podstaty. Vo všetkých rovinách života.

V štvrtkovom evanjeliu (Lk 11, 14-23) je reč o absurdnom obvinení Ježiša ľuďmi zo spolupráce s „kniežaťom zlých duchov“ Belzebulom. Vieme, že jeho meno pochádza z mena pohanského božstva (2 Kr 1, 2). Ježiš ale prišiel na to, aby zlomil moc démona a nastolil Božie kráľovstvo. V tejto časti textu avizované vyháňanie zlých duchov Božím prstom je tu predzvesťou zázrakov desiatich egyptských rán. Hovorí sa tu vlastne o boji so zlom, so satanom. A tento boj je aktuálny aj dnes, hoci prejavy pokušiteľa menia svoje formy. Vtedajšie prejavy pôsobenia zlého ducha cez choroby (napr. pomätenosti či iných duševných porúch) dnes nahrádzajú iné, modernej dobe adekvátne prostriedky. K nim môže patriť aj bežná televízia či pokušenie nakupovať v nedeľu alebo v tento deň pracovať. Alebo neúmerné venovanie sa internetu či prepadnutie rôznym závislostiam, fajčením počnúc a gamblerstvom končiac. Možností a foriem je nespočetne veľa a na každého z nás môže mať diabol pripravené niečo iné. Preto buď ostražitý, brat/sestra, buď v mentálnom kontakte so svojou vierou a jej pravými hodnotami: návštevami kostola, modlitbou, vhodným čítaním, kontaktom s dobrým priateľom či spoločenstvom.

Piatkové evanjelium je z Marka (Mk 12, 28b-34) zachytáva dialóg zákonníka s Ježišom, v ktorom tento zisťuje, ktorý je najdôležitejší zo 613 predpisov židovskej teológie, ktoré boli uzákonené v židovskom zákonodarstve na základe biblických zákonov. Ježiš vymenúva dve prvé prikázania o láske k Bohu a blížnemu ako najdôležitejšie. Touto odpoveďou však Ježiš osobitne zdôrazňuje vnútorný, stály a radikálny vzťah lásky, ktorá všetko v našom živote preniká a premieňa. Tým nastavuje hodnoty morálky človeka a náboženstva ako takého. Pochvala, ktorá od Ježiš na adresu zákonníka odznela v závere úryvku, je jediná vo všetkých štyroch evanjeliách vyslovená zákonníkovi. Bolo by nádherná, brat/sestra, keby si aj ty od Ježiša dostal takú pochvalu. Je pre to dobré si v tejto súvislosti uvedomiť, že Boh každého z nás miluje dokonalou a stabilnou láskou bez ohľadu na naše chyby. Ako zvykneme vravieť: má Božskú trpezlivosť. Snaž sa preto, brat/sestra, pamätať na to, že Boh stále čaká na každý náznak ochoty a snahy z tvojej strany vyjsť mu v ústrety, podať ruku, vyjadriť vôľu ponuku Jeho lásky prijať. Pre dobro teba samého. A ak pochybíš, ľútosťou a pokáním sa vrátiš k Láske.

Sobotné evanjeliové čítanie (Lk 18, 9-14) je o farizejovi a mýtnikovi a ukazuje dve tváre zbožnosti. V povýšeneckom postoji farizeja a pokornom vyznaní vín mýtnika vyjadruje Lukáš ako jediný z evanjelistov dva charaktery a zároveň symboliku odsúdenia a spásy. pokora a prosba mýtnika je pravou cestou k odpusteniu a spáse. A túto cestu máme k dispozícii aj my. Brat/sestra, pamätaj na tento úžasný, vždy dostupný prostriedok k jednote s Bohom. Či už počas svätej omše, keď v spoločných modlitbách prosíme „Pane, zmiluj sa!“, alebo v tzv. Ježišovej modlitbe, ktorú ako strelnú môžeš použiť kedykoľvek a kdekoľvek, koľkokrát chceš alebo potrebuješ: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Pane, buď milostivý mne hriešnemu.

Texty Tretej pôstnej nedele začínajú Desatorom. Pravidlami, ktorými sa všetci kresťania riadia, alebo ktoré sa aspoň snažia plniť. Áno, niektorí ste v týchto slovách iste identifikovali pieseň z albumu zaniknuvšej skupiny Rangers s názvom Balíček karet, ktorú nádherne nahovoril M. Černý (https://www.youtube.com/watch?v=7nO1tgTLyiY). Rozpráva príbeh vojaka, ktorý sa priznáva k tomu, ako si našiel čas na modlitbu a myšlienky na Pána aj v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii a v bezcennom materiáli, ktorý s Bohom nijako nesúvisí – balíčku kariet, ktorý ako vojak prvej bojovej línie mal vždy pri sebe. Viera a myšlienky na Boha mu aj v takejto ťažkej životnej etape s neistým koncom umožnili v každej z kariet vidieť príbeh Písma a poučenie z neho vyplývajúce. Je dobré, že máme možnosť pravidelne si ich opakovať. Spolu s naším svedomím sú sprievodcom v našom živote a kedykoľvek zapochybujeme, vedia nám ukázať smer. Brat/sestra, snaž sa vo svojich životných situáciách pamätať na tento kompas a rozvíjať znalosť Desatora v aplikovaní na čoraz rozmanitejšie formy pokušení dnešného sveta.

Pavlov Prvý list Korinťanom je v úryvku dnešnej nedele zdanlivo a prvé počutie možno menej zrozumiteľný. Ak si však lepšie všimneme jeho poslednú vetu, získame dôležitú informáciu: náš pohľad očami hriešneho človeka podliehajúceho pokušeniam je často diametrálne odlišný, až opačný, ako je pohľad a požiadavka nášho Pána. Niekedy môžeme mať pocit, možno až hraničiaci s istotou, ako dobre robíme, ako správne konáme, ale neuvedomujeme si pritom, že danú situáciu hodnotíme svojimi, ľudskými očami. Možno si niekedy aj nahovárame, že inak to nejde a vytvárame si argumentačné alibi, alebo podstata a pravda je niekde inde. Pamätaj preto na Desatoro, o ktorom hovorí predošlé čítanie a snaž sa v takej situácii oslobodiť od výsostne svojho pohľadu, skús sa na situáciu pozrieť očami nášho Pána a opýtať sa sám seba, čo od teba chce On?

Evanjelium Tretej pôstnej nedele z Jána je o pomýlených hodnotách a predzvesti Ježišovho zmŕtvychvstania. Peňazomenci a predavači holubov si z chrámu Boha urobili trhovisko. Spravodlivo rozhorčený Ježiš ich vyháňa a naznačuje svoje zmŕtvychvstanie ako dôkaz svojho Božského pôvodu. Ježišovo nezvyčajné rozhorčenie je zriedkavé, ale pochopiteľné. Chrám pre Židov symbolizoval miesto, do ktorého po 40-ročnom putovaní a po tom, ako im Boh pomohol viacerými zázrakmi, napokon prišli a uložili doň archu zmluvy. Miesto, ktoré im pripomínalo Božiu pomoc pri vyslobodení z otroctva, vernosť Jeho lásky k nim a symbolizovalo teda pre nich aj Božiu prítomnosť. Miesto, kde sa obnovovala ich kresťanská podstata a sídlila ich identita. Tým že z neho peňazomenci a iní predavači urobili tržnicu, pošliapali najsvätejšie miesto podstaty ich viery a života. Takže Ježišova radikálnosť bola z tohto pohľadu naozaj namieste, lebo bolo zneužité posvätné miesto, symbol spojenia národa s Bohom. Brat/sestra, zamysli sa, či aj ty takéto pokušenie zneužiť svoj chrám nezažívaš vo svojom živote, či ti z neho novodobé pokušenia nevyháňajú prapodstatu tvojej viery, či aj ty nepotrebuješ, tak ako Ježiš, razantne vymiesť zlo svojho života, pokušenia a zneužívanie a pred Veľkou nocou vyčistiť svoj chrám. Dobrá veľkonočná spoveď je na to ideálna.

V odlišnom spôsobe (ne)pochopenia jeho vyjadrenia ľuďmi je tiež vidieť, ako veľmi sa často náš pohľad líši od Božieho. Dnešná doba prináša pre každého z nás nejaký chrám a slabosť našej vôle spôsobuje, že ho postavíme na piedestál svojich hodnôt. K ich deštrukcii dnes prispieva aj spoločenská situácia – štát nie je symbolom spravodlivosti a sociálneho cítenia, ale úpadku hodnôt, v ktorom sa zlo stáva každodennou realitou prikrývanou ľúbivými slovami. V mene moci a obohacovania sa sú mnohí politici schopní prakticky všetkého, navyše to vedia zabaliť do zdanlivo pekných a páčivých argumentov. Ale realita v ich podaní prináša aj smrť nevinných, tých, ktorí poukazujú na jadro zla. V takej situácii ľahko vzniká v ľuďoch povedomie podporujúce vnímanie zla ako morálnej súčasti doby, bez ktorého sa ani nedá existovať. A vzniká pocit, že je normálnou súčasťou doby, že Desatoro sa nie vždy musí a má dodržať, že zlo treba odplatiť iba zlom, lebo inak to nebude účinné, že keď tí druhí robia zle, tak je vlastne normálne, že tak robia všetci, lebo je to údel doby, každodenná samozrejmosť. Brat/sestra, nepomýľ si hodnoty. Zlo vždy zostane zlom, a ani to, že sa ho dopúšťa alebo ho schvaľuje väčšina neznamená že nie je zlom. Konajme si svoje úlohy a povinnosti vyplývajúce z úlohy všeobecného kňazstva. Práve v tomto období, kedy sa zlo bráni ešte väčším zlom, uchovaj si čisté svedomie a drž sa Desatora. V myšlienkach, slovách aj skutkoch. Medzi svojimi, i v spoločnosti, kde pôsobíš.

Na obrázku: Mojžiš preberá Desatoro (Marc Chagal, 1931).