Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 8. apríla – Druhá veľkonočná nedeľa alebo Nedeľa Božieho milosrdenstva; sv. Dionýz, biskup; sv. Amantius, biskup; (b); pondelok, 9. apríla – Zvestovanie Pána, slávnosť; sv. Demeter, mučeník; sv. Dušan (Eupsychius), mučeník; sv. Libor, biskup a mučeník; (b); utorok, 10. apríla – Utorok po 2. veľkonočnej nedeli; sv. Magdaléna z Kanosy, panna; (b); streda, 11. apríla – Streda po 2. veľkonočnej nedeli; sv. Stanislav, biskup a mučeník, spomienka; sv. Gemma Galgani, panna a mystička; (č); štvrtok, 12. apríla – Štvrtok po 2. veľkonočnej nedeli; sv. Július I., pápež; sv. Jozef Moscati, lekár; (b); piatok, 13. apríla – Piatok po 2. veľkonočnej nedeli; sv. Martin I., pápež a mučeník, ľubovoľná spomienka, (č); bl. Ida, panna; (b); sobota, 14. apríla – Sobota po 2. veľkonočnej nedeli; sv. Lidvina, panna; (b).

Druhou veľkonočnou nedeľou, Nedeľou Božieho milosrdenstva sa končí Veľkonočná oktáva. Každý, kto si v túto nedeľu pri verejnom vystavení obrazu Božieho milosrdenstva v kostole alebo kaplnke nábožne uctí tento obraz a splní predpísané podmienky na získanie úplných odpustkov (svätá spoveď, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca) a pomodlí sa Modlitbu Pána a Verím v Boha a pridá k tomu nábožný vzdych vzývajúci Božie milosrdenstvo (napr. Milosrdný Ježišu, dôverujem ti), môže získať úplné odpustky pre seba alebo duše v očistci.

V pondelok, na slávnosť Zvestovania Pána, sa v kréde pri slovách „a mocou Ducha Svätého... a stal sa človekom“ pokľakne na jedno koleno, ak sa vyznanie viery recituje a na dve kolená, ak sa spieva.

Prvým čítaním Druhej Veľkonočnej nedele, Nedele Božieho milosrdenstva, je čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 32-35). Krásny text zachytávajúci jednomyseľnosť veriacich, ktorí mali všetko spoločné. Apoštoli plní radosti z Kristovho zmŕtvychvstania boli výraznými svedkami tohto zázraku – predával svoje polia aj domy a to, čo utŕžili, dávali ako vklad do spoločného imania. Tak mohli každému rozdeľovať podľa potreby, takže medzi nimi nebolo núdzneho. Toto prvotné kresťanské spoločenstvo bolo zhromaždené v chráme, v priestranstve Šalamúnovho stĺporadia (to je to miesto, na ktorom Peter a Ján uzdravili mrzáka). Toto spoločenstvo vzbudzuje naozajstný obdiv a úctu. „My“ malo jednoznačnú prednosť pred „ja“, apoštoli boli jedným tímom, v ktorom bol spoločný cieľ nadradený každému z nich ako jednotlivca. Niekedy by sme aj my, brat/sestra, mali byť schopný takéhoto uprednostnenia spoločenstva pred sebou samým, najčastejšie asi v partnerskom a rodinnom spoločenstve. Nech sú nám v tomto smere apoštoli vzorom a príkladom. Veď nemusíme zdieľať iba hmotné hodnoty. Isto cennejšie a trvalejšie sú tie, ktoré časom nestrácajú na hodnote – láska, dobrý skutok, pomoc blížnemu. Pamätajme na to, že čím viac dáme, tým viac dostaneme.

Druhým čítaním je stať z Prvého Jánovho listu (1 Jn 5, 1-6), v ktorej sa hovorí o láske k trojjedinému Bohu. Čítame, že každý, kto miluje Boh ako Otca, miluje aj toho, kto sa z neho narodil. A láska k Bohu sa v živote napĺňa tým, že zachovávame Jeho prikázania. Brat/sestra, táto časť Jánovho listu je vlastne o agapé, teda o kresťanskej láske, ktorá je spájaná s vierou v Krista a Boha. Láska k Bohu a z nej vyplývajúca láska k bratovi sú tu vlastne vzájomne podmienené: jedno žiada a zároveň zdôvodňuje druhé. Možno teda o týchto slovách povedať, že sú faktickou teológiou lásky alebo cestou pre dosiahnutie a porozumenie tajomstva Boha. Je to vlastne návod pre náš život: skutočná viera v Ježiša Krista, zrodeného z Otca, vlastne v živote každého z nás má znamenať, že milujeme svojho Boha čistou láskou rovnako, ako milujeme aj všetky Božie deti, pretože sa zrodili z Kristovej lásky, ktorou sa On daroval ľuďom – vo svojom živote i v sebaobetovaní za každého z nás. Láska k blížnemu by teda na nás mala byť vidieť, ľudia okolo nás by ju z nás mali cítiť. Pamätajme na to, lebo podľa lásky ľudia budú vedieť, že patríme Kristovi.

V Evanjeliu podľa Jána (Jn 20, 19-31) sme svedkami toho, ako Ježiš napriek zatvoreným dverám príde medzi učeníkov, pozdraví ich slovami „Pokoj vám!“, dýchne na nich so slovami „Prijmite Ducha Svätého...“ a dá im moc odpúšťať hriechy. Tomáš, ktorý vtedy nebol s učeníkmi, neskôr, keď mu učeníci o Ježišovi povedali, nechce veriť, že Spasiteľ skutočne medzi apoštolov prišiel. Ježiš mu však dá neskôr možnosť: o osem dní príde znovu medzi učeníkov a Tomášovi ukazuje svoje rany. Ten sa už len, uveriac, zmôže na známe „Pán môj a Boh môj“. Na tento príchod Ježiša medzi učeníkov si môžeme, brat/sestra spomenúť aj vtedy, keď sa zúčastňujeme svätej omše celebrovanej biskupom: ten ju po prežehnaní otvára práve Ježišovými slovami „Pokoj Vám“. Ježišovo zjavenie sa apoštolom je druhým zjavením pop zmŕtvychvstaním a prvým apoštolom. Pred ním sa Ježiš zjavuje len Márii Magdaléne. Toto zjavenie sa označuje aj ako „jánovské Turíce“, pretože Zmŕtvychvstalý Kristus týmto napĺňa sľub, ktorý dal päťkrát počas Poslednej večere. Teraz prostredníctvom symbolického dýchnutia a s ním spojenými slovami dáva spoločenstvu Ducha Svätého. Te to dar im umožní odpúšťať hriechy a vytvárať tak následne nové ľudstvo.

Prianie pokoja z Ježišových úst vychádzalo aj zo situácie, v ktorej sa apoštoli nachádzali. Ak si uvedomíme, že čelili celkom novej, a pre nich – aj keď predpovedanej – v realite celkom nevídanej situácii – a to, že Ježiš, ktorého videli umrieť na kríži, je podľa oznámenia Márie Magdalény opäť živý, museli byť značne rozrušení a asi aj vyvedení z bežného povedomia a cítili, že sa potrebujú vyrovnať s novou realitou. Ježišovo prianie pokoja, ktoré dne s biskup tlmočí na začiatku každej ním celebrovanej svätej omše, bolo Jeho hlbším želaním. On sám prežíval hlboký pokoj duše v každej situácii, ktorú ako človek na zemi zažíval, pretože bol neustále úzko spojený v Bohom Otcom. Veď kým bol človekom, cítil tie isté pocity a duševné stavy ako bežný človek. Ale Jeho pokoj sa nezakladal na tom, či sa všetko deje podľa Jeho vôle (tak, ako je to u nás, bežných ľudí). Jeho pokoj vychádzal z vedomia, že je s Ním Otec a On zostane vždy verný svojim prisľúbeniam. Inak reagujeme my, bežní ľudia – keď sa niečo nedeje podľa našich predstáv, vyvedie nás to z miery, znervóznieme a zvykneme vtedy aj zabudnúť na nášho Pána a Jeho podporu a pomoc. Začíname sa spoliehať na seba, spyšnieme a myslíme si o sebe, že sme spravodliví a teda udalosti okolo nás majú zodpovedať našim predstavám. Boží pokoj má však inú dimenziu: vyviera zo skutočnosti, že sme Bohom milované deti, že ak prejavíme vôľu, bude nám opustené a budeme mať možnosť účasti na večnom živote v spoločenstve svojho Boha. Brat/sestra, ak sa teda veci okolo teba dejú podľa tvojich predstáv, ďakuje Pánovi za milosti, ktoré sa ti dostávajú. A ak idú inak, pros Pána o Jeho pomoc.

Dnešná Nedeľa Božieho milosrdenstva – inak aj Biela nedeľa – je z hľadiska cirkevnej histórie výnimočným dňom. Tento sviatok sa prvýkrát slávil 16. apríla 1944 v Krakowe – Lagiewnikách, kedy krakowský spovedník sestry Faustíny otec Józef Andrasz posvätil obraz Adolfa Hyla znázorňujúci Božie milosrdenstvo, ktorý pre miestnu kláštornú kaplnku namaľoval Adolf Hyla. Po istých peripetiách 5. mája 2000 nadobudlo právnu formu rozhodnutie pápeža Jána Pavla II. o ustanovení tohto svatku na Druhú veľkonočnú nedeľu. Stalo sa to počas kanonizačnej svätej omše sestry Faustíny.

Pondelkové evanjelium z Lukáša (Lk 1, 26-38) je o tom, ako anjel Gabriel navštívil v Nazarete Pannu Máriu, aby jej zvestoval, že sa stane matkou Spasiteľa. Mária po tom, ako sa spýta, ako sa to stane, keďže muža nepozná, vo svojej hlbokej pokore a podriadenosti Božej vôli správu bezvýhradne prijme. Panna Mária prijíma najvyššiu úlohu, ktorou môže byť poverená – počať a porodiť Božieho Syna. Duch Svätý preto vo svojej plnosti, ako účinná a živá prítomnosť Boha, na ňu zostúpi. Mária je preto „plná milosti“, lebo sa môže stať matkou Božieho Syna. Je nám tak príkladom dôvery v Pána, ale iste aj nemalej odvahy, pretože nevedela, čo ju po tomto jej rozhodnutí čaká, napriek tomu si vybrala Boží plán a stala sa Jeho nástrojom. Je nám aj príkladom pokory a poslušnosti, lebo dala bokom svoje plány, zanechala svoje predstavy o svojej budúcnosti a vybrala si novú, náročnú cestu. A napriek tomuto všetkému mala z nastúpenej novej cesty životom veľkú radosť, vďaka ktorej sa mu oddala. Každý z nás, brat/sestra, by si mal z Máriinho postoja brať príklad v odvahe prijať Božiu vôľu, nesebecky dať priestor v živote Božiemu plánu a tešiť sa z toho, že sa môže stať nástrojom Pána na pozemskej púti.

V evanjeliu z utorka (Jn 3, 7b-15) Ježiš vraví Nikodémovi, že je potrebné znovu sa narodiť, ako treba v živote svedčiť o Pravde, ktorej boli účastníkmi, pretože ak učeníci neuveria tomu, čo sa stalo na zemi, ako budú môcť uveriť veciam nebeským? Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak aj Syn človeka bude vyzdvihnutý, aby každý, kto v Neho uverí, mal život večný. Tento nočný rozhovor Ježiša s Nikodémom je vlastne o narodení sa z Ducha a vody ktoré je definované ako znovuzrodenie zhora. Ohlasuje sa teda priľnutie ku Kristovi milosťou a vierou pri súčasnej narážke na krstný rozmer zmienkou o vode. Aj my sa, brat/sestra, potrebujeme znovu zrodiť pre Pána. Každým naším hriechom v akejkoľvek forme sa od Neho vzďaľujeme a niekedy si to ani neuvedomujeme. Splývame s okolím namiesto toho, aby sme v ňom boli svetlom. Vždy však máme šancu – pokáním, svätou spoveďou, napravením chýb vrátiť sa na cestu Pána. Nezabúdajme na to.

Evanjelium v stredu (Jn 3, 16-21) je priamym pokračovaním textu z predošlého dňa. Zdôrazňuje, že Boh tak miloval svet Ním stvorený, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí. A kto v Neho neverí, už je odsúdený. Ježiš je tu predstavený ako svetlo sveta, v ktorom je vidieť skutku konané pre Boha. Ježiš je teda centrom Otcovho diela lásky voči ľudstvu, ktoré však viac uprednostňuje tmu hriechu pred svetlom spásy. Je to príznak mentálnej pohodlnosti uprednostniť pohodlie a komfort pred myslením na Boha a snahou uplatňovať vo svojom živote niekedy asi nepohodlné, ale hodnotné konanie prinášajúci trvalý osoh. Asi každý z nás, brat/sestra, má túto tendenciou a z času na čas sa odkloní od správnej cesty. Dôležité však je včas si takéto konanie uvedomiť a vrátiť sa na správnu cestu. Boh je nekonečne milosrdný a vo svojej nezištnej, bezhraničnej láske k nám vždy len čaká, kedy prejavíme záujem, aby nás privítal vo svojej náruči. Aby sme čo najmenej zbehli zo správnej cesty, buďme Pánovi neustále cez deň nablízku modlitbou, hoc aj strelnou, myšlienkou či snahou o konanie dobra. Stačí v malom. Dôležitá je vôľa a úmysel, nie rozsah a veľkosť skutku.

Štvrtkové evanjelium (Jn 3, 31-36) obracia našu pozornosť na skutočnosť, že kto prichádza zhora, je nad všetkých. Svedčí teda o tom, čo videl a počul, avšak nikto jeho svedectvo neprijíma. Kto však tak robí, potvrdzuje, že Boh je pravdivý. Pretože ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová a nedáva podľa miery. Stať končí varovaním, že kto Synovi neuverí, spočinie na ňom Boží hnev. Je zaujímavé a dôležité si všimnúť, že Boh nedáva Ducha podľa miery. Lebo je zrejmé, že je jedno, či sme bohatí alebo chudobní, či máme cez deň popri svojich povinnostiach viac či menej času pre Pána, môžeme počítať s hojnosťou Pánovej štedrosti pri dávaní darov Ducha Svätého. Úžasné! Obrátil/a si sa, brat/sestra, niekedy v minulosti na Ducha Svätého? Ak ťa čaká náročné rozhodnutie, si v situácii, kedy potrebuješ pomoc alebo radu, Duch Svätý je pripravený pomôcť ti. Lebo Boh nikdy nedáva svojho Ducha podľa miery. Snažme sa veriť v prítomnosť Ducha a Jeho moc!

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn ‚6, 1-15). Ježiš v čase blížiacich sa sviatkov Veľkej noci prichádza na breh Galilejského mora, kde za ním príde množstvo ľudí. Pýta sa Filipa, kde nakúpia dostatok chleba pre všetok ľud, čím ho iba skúšal. Ondrej spomenie, že je tam chlapec majúci päť chlebov a dve ryby. Ježiš jedlo vezme, zázračne ním nasýti všetok dav a učeníci potom ešte pozbierajú dvanásť košov odrobín. Z Filipa aj Ondreja je tu cítiť akási neistota viery. Znamenie, ktoré urobí rozmnožením chleba a rýb, má však aj neželaný účinok: keby Ho ľud spoznal ako Božieho Syna a identifikoval by Jeho mesiášske poslanie, bolo by to dobré. Ľudia asi však znamenie vyložili po svojom a chcú Ho urobiť svojím kráľom. Preto sa Ježiš uchyľuje do samoty. Možno aj my, brat/sestra, niekedy od seba vzďaľujeme Pána svojím konaním tak, ako títo ľudia, ktorí zažili na brehu Tiberiadského mora zázrak rozmnoženia jedla. Veríme akoby viac tomu, čo vidíme vlastnými očami a zabúdame na to, že za všetkým je náš Pán. Pod tlakom nepriaznivých okolností akoby sme niekedy stratili nádej v Božiu pomoc, lebo sme sústredení na pozemské okolnosti. Každý z nás má isté rezervy možno ani nie tak v samotnej viere, ako v jej prinášaní do niektorých konkrétnych životných situácií. Aj keď je to niekedy ťažké, najmä v náročných okolnostiach, skúsme sa viac oprieť o vieru v Pána a Jeho pomoc, uvedomiť si, že Pán nás miluje a všetko riadi tak, aby to malo správny smer. Dôverujme Mu!

V sobotnom evanjeliu (Jn 6, 16-21) nadviažeme na to, čo sme počuli predošlý deň. Zachytáva situáciu, kedy sa Ježišovi učeníci plavia na mori vo veľmi nepriaznivom počasí. Napriek tomu však vidia Ježiša kráčať po mori. Chcú Ho vziať na palubu, ale medzitým sa už doplavia k brehu. Pochmúrna situácia, v ktorej rozbúrené vody symbolizujú chaos, ktorý Boh premohol pri stvorení sveta, je prerušená Ježišovým slávnostným vyhlásením „To som ja“. Je to do istej miery analógia zjavenia božieho mena Mojžišovi na Sinaji, keď videl horiaci a nedohárajúci ker. Aj more je tu akoby symbolom situácie, kedy Izrael prechádzal v rámci svojho exodu cez Červené more k slobode. Je to teda akoby náznak toho, že Ježiš je schopný byť pri nás v našich ťažkých chvíľach aj prostredníctvom inej cesty, ako je tá čisto fyzická a materiálna. Možno aj preto sa nám, brat/sestra, niekedy stane, že keď sa ocitneme v ťažkostiach, akoby sme strácali vieru, akoby sme čakali Boha vedľa seba viditeľne, hmatateľne. A je nám ťažko uveriť, že stojí pri nás inak. Sme ako Peter, ktorý na pokyn Pána išiel po mori  kým Mu veril, všetko šlo hladko, ale akonáhle zapochyboval, začal sa topiť (Mt 14, 30-31). Snažme sa preto upevňovať si svoju vieru. Každý na to máme svoj spôsob: modlitbu, spoločenstvo, účasť na eucharistickej slávnosti a/alebo hodnotnú literatúru či film. Je jedno, akú formu kedy zvolíme, dôležité je, aby sme boli neustále blízko svojho Boha, aby sme si Ho niesli vo svojom srdci všade tam, kde sme. Bude s nami a pomôže, keď bude treba. Tým si môžeme byť istí. Je to dobrý pocit.