Novinky

« Späť

Druhá pôstna nedeľa (B)

Druhá pôstna nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 25. februára - Druhá pôstna nedeľa (f); pondelok, 26. februára - sv. Alexander, biskup, (f); utorok, 27. februára - sv. Gabriel Possenti, akolyta, (f); streda, 28. februára - sv. Roman, opát; sv. Hilár, pápež, (f); štvrtok, 1. marca - sv. Albín, biskup, (f); piatok, 2. marca - sv. Simplícius, pápež, (f); sobota, 3. marca - sv. Kunigunda, (f). EVANJELIZAČNÝ ÚMYSEL APOŠTOLÁTU MODLITBY NA MAREC: aby celá Cirkev rozpoznala naliehavosť formácie a duchovného rozlišovania pre jednotlivcov i pre spoločenstvá. ÚMYSEL KBS NA MAREC: nech nás Kristov pôst vedie k tomu, aby sme sa v pôstnej dobe aj my zdravo zapierali. V stredu je výročný deň ukončenia pontifikátu pápeža Benedikta XVI. (2005 až 2013). Štvrtok je deň modlitieb za duchovné povolania. Piatok je prvým piatkom v mesiaci.

Prvým čítaním Druhej pôstnej nedele v Pôstnom období je stať z Knihy Genezis (Gn22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18), v ktorej Boh skúša Abraháma najťažšou skúškou v jeho živote. Kto bude pre Abraháma v danej chvíli dôležitejší: Boh alebo syn Izák?. Abrahám v skúške obstojí a zato dostáva od Boha prísľub rozmnoženia jeho potomstva. Muselo to byť extrémne ťažké rozhodovanie a rozhodnutie, veď Abrahám mal sám vlastnou rukou siahnuť na život toho, ktorého dlhé roky tak túžobne očakával a v ktorého príchod neskôr už aj prestal veriť. O to vrúcnejšie privítal jeho príchod na svet a musel ho iste strážiť ako oko v hlave. K finálnemu rozhodnutiu mu pomohla jeho viera., ktorú denne umocňoval každým svojim slovom a skutkom. Usiluješ sa ja ty upevňovať si svoju vieru? Nie iba tým, že v nedeľu a sviatok ideš na sv. omšu, ale tak ako Abrahám – každý deň, každú chvíľu venoval a obetoval Pánovi. Potom ho ani tá najťažšia skúškam nenašla nepripraveného. Nikdy nevieš, kedy ťa Boh vyskúša, snaž sa na to priebežne pripravovať.

V druhom čítaní z Listu Rimanom (Rim 8, 31b-34) Pavol kladie vážnu otázku: ak je Boh za nás, kto je proti nám? Je to hymnus na Božiu lásku. Tieto slová sú povzbudzujúce. Je dobré vedieť, že aj keď človek zlyhá, má za sebou milosrdného, chápajúceho a odpúšťajúceho Boha. Ak si túto skutočnosť uvedomuješ, nespoliehaš sa na ňu? Nepovažuješ Božie milosrdenstvo a odpustenie za samozrejmú súčasť života? Daj pozor na túto opovážlivosť! Spoliehaj sa radšej a predovšetkým na svoje úsilie stáť na strane Pravdy. Lebo to sa dá, môže a musí každý deň. Hľadaj aj v tých bežných situáciách spôsob, ako sa prejaviť ako veriaci človek milujúci nielen seba a svojich blížnych, ale aj svojich nepriateľov.

Evanjelium podľa Marka (Mk 9, 2-10) zachytáva scénu, v ktorej sa pred Petrom, Jakubom a Jánom premenil a oni počuli, že Ježiš je Boží Syn, v ktorom má Boh zaľúbenie. Pre pochopenie súvislostí je dobré si uvedomiť, že tomuto predchádzalo Petrovo odmietnutie Ježišovho proroctva o svoje smrti a zmŕtvychvstaní, za čo ho Ježiš tvrdo pokarhá a povie, že nemá zmysel pre veci Božie, iba ľudské. Táto scéna utrpenia, smrti a znovuzrodenia je vlastne aj cestou každého Ježišovho nasledovateľa, teda aj teba. Je to vlastne aj návod na pochopenie existencie prekážok, ťažkostí a utrpenia v živote. Žiadny človek nie je bez hriechu a viny. A prekonávanie utrpenia je cestou, ako si zaslúžiť odpustenie a spásu. Pamätaj na to, že utrpenie, prekážky, problémy či choroba nie sú pomstou či trestom Boha za hriech, ale príležitosťou pre teba zaslúžiť si odpustenie a upevniť sa vo viere. Veď už naši predkovia hovorili: Boh dopustí, ale neopustí. Alebo že Boh s krížom dá aj silu (u)niesť ho.

V pondelkovom evanjeliu podľa Lukáša (Lk 6, 36-38) Ježiš vysvetľuje, ako sa má prakticky žiť to, čo neskôr vloží do modlitby Otčenáš („...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“): odpúšťajte a odpustí sa vám. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Sú to vážne slová potrebné pre každý deň nášho života. Nemáš niekedy aj ty tendenciu ospravedlňovať svoj postoj k niekomu, s ktorým nemáš dobrý vzťah, tým, že on je predsa horší ako ty, že on to vlastne začal, že on pôvodcom a príčinou zla... On, on, on. A kde si ty? Je naozaj potrebné a dôvodné hľadať, kto má na konflikte väčšiu vinu? Nemáme byť práve my, veriaci, tými, ktorí sa v tejto chvíli prejavia tým, že budú milovať svojich „nepriateľov“ aj tým, že urobia ústretový krok? Lebo: „ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, ktorí ich milujú.“(Lk 6, 32).

V evanjeliu z utorka (Mt 23, 1-12) Ježiš upozorňuje svojich učeníkov na nesprávne chovanie farizejov a zákonníkov, ktorí príliš dbajú na vonkajšie prejavy viery a honór, ale vo svojom živote vieru reálne v takej miere nežijú. Je to vlastne pranierovanie pokrytectva a veľké poučenie aktuálne aj v našej dobe. Skús sa zamyslieť: nie si rád, alebo dokonca nevyhľadávaš či sa nedožaduješ veľkého vonkajšieho uznania a/alebo pochvaly, nevynucuješ si ani nepriamo, aby ťa chválili a stavali nad iných. Skús sa zamyslieť, či niektoré dobré veci niekedy nerobíš viac pre tú vonkajšiu pochvalu, ako pre dobro samotné?

Evanjelium v stredu (Mt 20, 17-28) je o matke Zebedejových synov, ktorá – zahľadená do seba a svojich potomkov – požadovala pre nich viac, ako im prislúchalo. Ježiš využíva túto situáciu na to, aby svojich učeníkov poučil, že kto z nich chce byť veľkým, nech sa stane služobníkom všetkých. A seba dáva za príklad, kedy im už tretíkrát oznamuje svoj osud. Ježišova odpoveď matke Zebedejových synov je vlastne kódexom kresťanskej autority, teda služby a darovania sa, nie moci a vlády. Veľa poučení aj pre nás. Od upozornenia na bohorovnosť až po osvojenie si ochoty slúžiť, vidieť svoje poslanie viac v dávaní ako dostávaní. Skús sa aj ty pozrieť do svojho vnútra: nemáš niekedy pocit, že si lepší ako tí ostatní, že si zaslúžiš viac, že tí ostatní by mali mať nejakým spôsobom možnosť jasne vidieť tvoje prednosti nad nimi, že by ti malo patriť viac (vyšší plat, lepšie postavenie, nadriadenosť nad ostatnými, ...), ako v skutočnosti máš? Len preto, že si presvedčený o svojich mimoriadnych kvalitách, ktoré treba zviditeľniť?

V štvrtkovom evanjeliu (Lk 16, 19-31) Ježiš hovorí farizejom podobenstvo o boháčovi a Lazarovi pri jeho bráne a ich osudoch po smrti. Boháč, trápiaci sa v pekle, prosí o pomoc a žiada poslať k jeho bratom Lazára, aby ich varoval pred jeho osudom a presvedčil o potrebe konať dobro. Abrahám však zareaguje veľmi múdro: ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, je zbytočné poslať za nimi Lazára. Tento text nájdeme iba u Lukáša. Chudoba je tu predstavená ako cnosť tešiaca sa Božej ochrane. Pozri sa, brat, sestra, aj ty na svoj rebríček hodnôt: nie si príliš orientovaný na hmotné veci, bohatstvo ako prostriedok pohodlia a nadradenosti nad inými? Nezabúdaš, že „prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19). Iste, Boh od nás nežiada, aby sme sa zriekali svetských vymožeností, ale chce – pre naše dobro – aby mali v našom živote to správne miesto.

Piatkové evanjelium je z Matúša (Mt 21, 33-43. 45-46) prináša podobenstvo o vinici, v ktorom hospodár posielal do svojej vinice sluhov, napokon aj svojho syna, aby prevzali od najatých vinohradníkov jeho diel úrody, tí však kvôli výnosu a dedičstvu všetkých zbili a pozabíjali. A prichádza varovanie: majiteľ takých vinohradníkov zahubí a svoju vinicu prenajme takým, ktorí mu budú odovzdávať jeho časť úrody. Cítiš tú spojitosť so sebou? Vnímaš sa ako vinohradník, ktorý má v prenájme vinicu a má jej pánovi odovzdávať jeho diel úrody? Vidíš, že Pán od teba nechce všetko, iba svoj diel? Snažíš sa teda uplatňovať tieto zásady vo svojom živote tým, žer venuješ Pánovi, Jeho prikázaniam adekvátnu časť každého svojho dňa? Má náš Pán správne miesto v tvojom živote? Pred tebou, i pred druhými?

Sobotné evanjeliové čítanie (Lk 15, 1-3. 11-32) je pomerne dlhé a rozpráva všeobecne známy príbeh o márnotratnom synovi, ktorý chcel skúsiť nezávislosť od otca, tak si vzal svoju časť majetku a vo svete ju premárnil. Uvedomil si však, čo urobil, a v pokore sa vrátil k otcovi, kde ho však nerád videl jeho brat, ktorý ho nazval „otcovým synom“. Celý príbeh vyúsťuje do otcovej radosti nad návrtom strateného syna. Zdalo by sa, že protagonistom tohto príbehu je márnotratný syn. V skutočnosti je toto podobenstvo viac o otcovi, ktorý je takpovediac márnotratný vo svojej láske k synovi, ktorého návrat domov je v tomto podobenstve vlastne symbolom obrátenia sa. Je tu však aj druhý syn stelesňujúci človeka bez milosrdenstva a lásky. Keď vidí radosť otca pri návrate syna, všetky znaky povýšenia svojho syna: znaky autority (prsteň) a slobody (sandále), cíti to všetko ako nespravodlivosť. Brat/sestra, v ktorej úlohe sa cítiš a v ktorej by si chcel byť vo svojom živote ty?

Texty Druhej pôstnej nedele uvádza príbeh nekonečnej poslušnosti a pokory Abraháma, ktorý bol natoľko oddaný Bohu, že bol pripravený splniť aj Jeho najťažší príkaz, ktorým ho Boh žiadal, aby mu vrátil syna, ktorého dostal ako veľký dar vo vysokom veku a pre ktorého bol Izák všetkým. Abrahám je opäť – tak ako keď na príkaz Boha bez akéhokoľvek odporu a námietok odišiel z Uru a Haranu – tak robí aj teraz. Pre nás je veľmi ťažké až nepredstaviteľné si uvedomiť, čo sa v jeho srdci muselo odohrávať. Neuľahčil si to ani tým, že by sa so svojím bôľom bol býval podelil so Sárou. Je dobré si uvedomiť, že táto strastiplná cesta trvala tri dni a v ich závere Abrahámovu situáciu sťažuje, či emotívne vygraduje samotný Izák: najprv otázkami, potom svojou pokorou a poslušnosťou. Až Boží hlas oslobodzuje Abraháma od hroznej úlohy a dáva mu zakúsiť pocit šťastia, ktorý sa môže porovnať snáď iba s momentom, kedy sa mu Izák narodil. Tento príbeh patrí k najdramatickejším a najdojímavejším v celom Písme. Abrahám je tu predobrazom Večného Otca a Izák Ježiša  Krista, ktorý si niesol svoj kríž na Golgotu. Mojžiš a Eliáš zase sprítomňujú oslávený život po smrti. Celý tento príbeh je vlastne veľkolepou úvahou o dôvere, poslušnosti a čistej viere v Boha, ktorého „cesty nie sú našimi cestami“ (Iz 55, 8). a výzvou aj pre teba, brat/sestra, pracovať na svojej viere, aby sa systematickou prácou stávala hlbšou, vernejšou, autentickejšou, aby si sa o ňu, o Pána, o Jeho všemohúcnosť a pomoc mohol oprieť vždy, keď to budeš potrebovať. A potom pocítiš potrebnú silu prekonať to, s čím bojuješ. Aby si mohol hovoriť spolu so žalmistom dnešného dňa: „splním svoje sľuby Pánovi pred všetkým jeho ľudom“ (Ž 116, 18).

Pavlov list Rimanom, z ktorého čítame túto nedeľu, bol napísaný v zime rokov 57/58, na konci svojej tretej misijnej cesty v Korinte. Chce v ňom predovšetkým rozobrať základné zásady evanjelia, ktoré napísal, a to na situáciách blízkych Rimanom. Z Pavlových listov je práve tento Rimanom najlepšie štruktúrovaným, s najväčšou hĺbkou svojho posolstva. Úryvok dnešnej nedele je uistením, že Jeho najvyšším záujmom je spása človeka, čoho dôkazom je uponíženie sa Jeho Syna prechodom do ľudského tela a krutým obetovaním sa za každého, kto o túto záchranu stojí. Tento hymnus na Božiu lásku je pre teba, brat/sestra, tou základnou motiváciou uchádzať sa o túto podanú ruku, o túto ústretovosť Pána, zaslúžiť si ju.

Evanjelium Druhej pôstnej nedele z Marka je o premenení Pána na hore Tábor. Došlo k nemu po tom, ako Ježiš svojim učeníkom načrtol cieľ svojej pozemskej cesty, ktorý ich veľmi vystrašil a zneistil. Chcel im teda dať nejakú hmatateľnú istotu, pozitívnu perspektívu, svetlo v tme, ktorá sa im zjavila pred očami. Ale toto premenenie nebolo potrebné len pre apoštolov Petra, Jakuba a Jána, potreboval ho aj samotný Ježiš. Veď tým, že sa stal človekom, prežíval pri myšlienkach na túto svoju neradostnú perspektívu rovnaký strach, úzkosť a slabosť ako obyčajný človek. Aj On potreboval povzbudenie Otca, ktoré sa mu v tomto geste dostalo. Takéto povzbudenie potrebujeme v živote aj my všetci, a to bez ohľadu na vek: dieťa, keď ide prvýkrát do školy, čerstvo dospelý kráčajúci do školy, kde ho čaká maturitná skúška, mladý muž či žena, keď po ukončení štúdia nastupuje do prvého zamestnania ale i starší človek stojaci pred ťažkou operáciou či stratou príbuzného alebo významnou zmenou vo svojom živote. Potrebuje od toho druhého počuť, že skúška, ktorá ho čaká, je pre neho nevyhnutná a neobíditeľná, ale že má niekoho, kto pri ňom stojí, podporuje ho a myslí na neho. Každý potrebuje vo svojej blízkosti takéhoto človeka. A ak ho nemá, je neistý, chýba mu odvaha, pochybuje aj o sebe samom. A podvedome takéhoto blízkeho hľadá. Ježiš mal svojho blízkeho vo svojom Otcovi, ktorý mu dal silu a odvahu prekonať obetu, na ktorú Ho pre dobro všetkých ľudí poslal na zem. Preto mal v sebe dostatok síl, aby svoju krížovú cestu absolvoval a zaistil nám tak v Otcových očiach možnosť spásy. Brat/sestra, si aj ty pre niekoho takouto blízkou osobou?

Premena Ježiša Krista pred očami Jeho učeníkov môže symbolizovať aj niečo ďalšie: premenu, ktorá je očakávaná a ponúka sa aj nám v pôstnom období. Tento čas je príležitosťou pre každého z nás nájsť vo svojom vnútri rezervy či nedostatky, ktoré je potrebné odstrániť a v období hlbokého ponoru do podstaty Pánovej obety snažiť sa pod jej vplyvom niečo v sebe zmeniť, natrvalo premeniť tak, aby sme cítili zlepšenie a úľavu. Máš takú úlohu v tohtoročnom pôste pre seba aj ty, brat/sestra?