Novinky

« Späť

4. adventná nedeľa – (C)

4. adventná nedeľa – (C)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 23. decembra – ŠTVRTÁ ADVENTNÁ NEDEĽA, (f); sv. Ján Kentský, kňaz (v tomto roku sa neslávi); sv. Micheáš, prorok. pondelok, 24. decembra – Pondelok po 4. adventnej nedeli, (f); NARODENIE PÁNA, slávnosť s oktávou (večer), (b); Adam a Eva. utorok, 25. decembra – NARODENIE PÁNA, slávnosť, (b), prvý sviatok vianočný; prikázaný sviatok. streda, 26. decembra – SV. ŠTEFAN, PRVÝ MUČENÍK, sviatok, (č); druhý sviatok vianočný. štvrtok, 27. decembra – SV. JÁN, APOŠTOL A EVANJELISTA, sviatok, (b). piatok, 28. decembra – SV. NEVINIATKA, MUČENÍCI, sviatok, (č). sobota, 29. decembra – PIATY DEŇ OKTÁVY NARODENIA PÁNA, (b); sv. Tomáš Becket, biskup a mučeník, spomienka.

Pondelok ráno: po rannej sv. omši sa končí adventné obdobie.

Pondelok a utorok: vo všetkých svätých omšiach, ktoré sa slávia v pondelok večer, v noci a v utorok, sa pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny“ pokľakne na jedno koleno. Ak sa spieva, tak na dve kolená.

Štvrtá adventná nedeľa

Kniha proroka Micheáša (Mich 5, 1-4a)

Pán vraví, že z Betlehema Efratského vzíde zvrchovaný vládca Izraela. On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, svojho Boha. A budú žiť v istote, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. On bude pokoj.

Micheáš žil v 8. storočí pred Kristom v Judsku. Bol roľníkom. Je považovaný za presvedčivého kazateľa, pre ktorého je typická bezprostrednosť. V dnešnom čítaní máme jeho známe proroctvo, ktoré veľmi presne predpovedá miesto, kde sa narodí Spasiteľ, a to už osem storočí pred tým, ako sa to skutočne stane. Betlehem je označený ako Efratský preto, lebo v Betleheme býval rod Efrata, z ktorého pochádzal aj kráľ Dávid. Teda z tohto rodu vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Z tohto Micheášovho proroctva neskôr vychádzali aj zákonníci, keď odpovedali Herodesovi na jeho otázku, kde sa má Ježiš narodiť. Micheášom ohlasovaný vládca Izraela bude vládnuť nie ľudskou silou, ale Božou mocou. Jeho moc sa rozšíri po celom svete a jej hlavnou charakteristikou bude pokoj. To je mimoriadna odlišnosť od veľkej väčšiny kráľov, ktorí žili dovtedy a svoju moc si udržiavali hrubou silou – vojnou. Nech je nám, brat/sestra, aj tento príklad vzorom do nášho života, že pokojom vyriešime viac ako hádkami a silou.

List Hebrejom (Hebr 10, 5-10)

Kristus pri príchode na svet hovorí, že si nechcel obetu ani dar, ale dal si mi telo. Vtedy povedal, že vo zvitku knihy je o Ňom napísané, že prichádza, aby plnil Božiu vôľu. Najprv hovorí, že obety zápalné ani obety za hriech nechcel a ani sa nepáčili, ale on prichádza, by plnil božiu vôľu. Rušil prvé, a ustanovil druhé. A v tejto vôli sme posvätení obetou tela Ježiša Krista navždy.

List Hebrejom, ktorý napísal neznámy autor, je vo svojej podstatnej časti venovaný Kristovi, ktorý je Boh a človek v jednej osobe. Učí nás, ako máme my – laici – rozumieť úlohe všeobecného kňazstva, ktorú sme dostali krstom. Jej základom je to, že svoju účasť na Kristovom kňazskom poslaní uplatňujeme nie prinášaním obety, ale tým, že my sami sa obetujeme tak, aby sme plnili Božiu vôľu. Ľudia dávnoveku prinášali obety, v ktorých ale nebolo ich srdce, túžba preukázať Bohu úctu a odriekanie ako prejav obety. Ľudia teda obetovali dar, ale nedali nič zo seba. Ježiš to urobil naopak – vydal seba celého za nás, zriekol sa Božskej moci a v pokore sa podriadil. Ak teda ruší prvé, znamená to, že ruší zápalné obety, ktoré mali čisto materiálne charakter, a nastoľuje obety srdcom. Preto by nám mal byť, brat/sestra, vzorom. Ak chceme skutočne plniť Božiu vôľu, Ježiš musí byť na prvom mieste; až potom my a naše priority. A obeta je obetou vtedy, ak sa niečoho skutočne zriekneme, nie iba formálne dáme z prebytku tak, že nám v podstate nič ani nechýba. Lebo podstatou obety je zrieknutie sa niečo, čo potom chýba, nie veci, ktorú vlastne ani nepotrebujeme.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 1, 39-45)

Mária sa vydáva na cestu za Alžbetou. Keď ju Alžbeta počuje, ako ju zdraví, dieťa v jej lone sa zachveje a Alžbetu naplní Duch Svätý. Vtedy zvolá na Máriu, že je požehnaná medzi ženami a požehnaný je aj plod jej života. A pýta, sa, čím si zaslúžila, že matka jej Pána k nej prichádza. Pretože len čo začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo.

Dnešný mariánsky úryvok z Lukáša je vyjadrením Alžbetinej radosti nad príchodom Márie do judského mestečka Ain Karim, kde Máriina teta Alžbeta žila. Mária potom zostala pri Alžbete tri mesiace. Alžbete sa jej pomoc už veľmi hodila. Stretávajú sa teda dve ženy, predstaviteľky odlišných generácií, ktoré obe počali za nezvyčajných okolností. A radosť, s ktorou Alžbeta víta Máriu, môže byť analógiou našej radosti z príchodu Ježiša na svet, na ktorý sa pripravujeme.

Jedným z posolstiev dnešného evanjelia môže byť aj fakt, ktorý si máme možnosť dnes uvedomiť: od čias, kedy v lone Panny Márie Boh prišiel na svet tak, ako to sčasti popisuje aj dnešné evanjelium, už nie je len v chrámoch či iných budovách, ale aj v ľuďoch. Aj takých, aký som ja alebo ty, brat/sestra. Mária túto cestu Boha medzi nás začala. Tak Boh potom, ako zvíťazil nad zlom a porazil smrť, býva v každom človeku, ktorý Ho bez výhrad prijme do svojho života. Každý takto žijúci kresťan, a to chceme iste i my všetci, brat/sestra, je vlastne nositeľom Božej prítomnosti vo svete. Každý dobrý skutok, náš postoj k rôznym situáciám, ale aj naše úsilie konať dobro či uplatniť sa vo svete je cestou, ktorou sa Boh z nás dostáva do tohto sveta. Ak teda takto chápeme naše poslanie a spôsob života, sme nabití Božou prítomnosťou v nás, cez ktorú sprítomňujeme Ježiša nášmu okoliu. Je preto dôležité, brat/sestra, aby sme si tento náš potenciál uvedomovali. Pamätajme teda na to, že sme akoby chodiaci bohostánkom. A ak sa v našom okolí prejavuje zlo a uberá priestore dobru, že je chyba aj v nás, lebo nedávame svojmu okoliu účinne najavo Božiu prítomnosť v nás? V tomto smere nám môžu byť vzorom mariánski ctitelia, ktorí sú predstaviteľmi Božej prítomnosti v Márii a ktorí tak prinášajú Boha do svojho okolia. Svet, i naše Slovensko, mestá i dediny, sú plné nádherných a veľkolepých chrámov, v ktorých prebýva samotný Ježiš v Eucharistii uloženej v bohostánku. Ak sa však zahľadíme do svojho srdca, brat/sestra, je ono tiež takým bohostánkom, v ktorom sa Boh cíti ako doma? Dnes sme na adventnom venci zapálili poslednú sviecu, kruh sa uzavrel, veniec vydáva maximálne svetlo. Štyri týždne na ňom narastalo. Ako je to v nás? Môžeme si s čistým svedomím povedať, že aj naša predvianočná príprava mala v nás odozvu rastúceho žiarenia Božej prítomnosti tak, ako rástlo svetlo na adventnom venci? Sme teda dobre pripravení privítať Ježiša medzi nami?

https://www.youtube.com/watch?v=OfbFvXvW9pM

Pondelok po 4. adventnej nedeli

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 1, 67-79)

Zachariáš, naplnený Duchom Svätým, prorokuje: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávia, svojho služobníka, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zviazal nášmu Otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života. A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš ľud o jeho spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívia zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja.“

Text dnešného evanjelia je druhým hymnom, hneď po Máriinom Magnificate. Zaznieva z úst kňaza Zachariáša, otca Jána Krstiteľa, ktorý neuveril správe o počatí svojho syna, preto onemel až do momentu, kedy ho po narodení uzrel. Vtedy sa mu hlas vrátil, aby mohol osláviť Pánovu milosť týmto hymnom. Odhaľuje ním Jánove poslanie, ktoré dostal od Pána. Názov hymnu – Benedictus – je odvodený od prvého slova latinskej verzie textu (Benedictus Dominus Deus Israel...). Tento Zachariášov spev zvelebuje Božie dielo. Ján Krstiteľ pripraví ľud na Pána tak, aby bol „upriamený na cestu pokoja.“

Najkrajší sviatok roka je tu. Po adventnej príprave nastal čas, kedy po všetkých stránkach pripravení vítame medzi nami nášho Spasiteľa. Možno si niektorí z nás dokázali nájsť dostatok času a absolvovali adventnú prípravu postavenú na siedmich starobylých antifónach, ktoré sa v breviári nachádzajú v čase po 17. decembri a ktoré začínajú zvolaním „Ó“, po ktorom nasleduje jeden zo siedmich titulov Krista: MúdrosťVodca dom Izraela, Výhonok z koreňa Jesseho,Kľúč Dávidov, Hviezda, čo vychádza, vytúžený Kráľ národovEmanuel.Touto formou mohli vnímať Božiu prítomnosť v sebe samých, a to či už individuálne, alebo v spoločenstve, ktoré umožňuje vnímať aj Božiu prítomnosť vo všetkých prítomných. Niektorí z nás mohli absolvovať aj špeciálnu adventnú duchovnú obnovu (https://www.soundtier.com/biskup-jozef-halko/rusovce1def) alebo (https://www.soundtier.com/biskup-jozef-halko/rusovce2def). Sú aj takí, ktorí si svoju vnútornú duchovnú obnovu či prípravu na príchod Pána robili rôznymi inými spôsobmi, viac či menej systematickými: na pobožnostiach, v spoločenstvách, v kostoloch, na významných miestach. A takmer všetci sme sa na vianočné sviatky pripravovali aj typicky svetsky: vyupratovali sme si príbytky, napiekli koláče, zohnali rybu či exotické ovocie, navarili špeciality, ktoré inak po celý rok prakticky nejeme, v práci si vybrali dovolenky, aby sme v našich domácnostiach vytvorili naozaj sviatočnú atmosféru. Osobitný charakter tejto prípravy majú domácnosti s malými deťmi, ktorý, sa pripravujú Vianoce tak, aby ich svojim zjednodušeným pohľadom dokázali vnímať ako veľký sviatok, ale pritom chápali ich pravú podstatu. Skrátka: urobili sme všetko pre to, aby sme tie veľké chvíle naplno prežili. Je dôležité, aby sme veľkosť týchto chvíľ nevideli iba v tom, že raz ročne máme plný stôl a viacero dní voľna bez prestávky, ale aby sme cítili, že prichádza Pán. A nielen to – aby sme ho svojím srdcom medzi nás pozývali. Aby tie plné stoly a darčeky pod stromčekom boli iba zdôraznením toho, že Pán si vzal na seba telo človeka a prišiel slúžiť. Aby pod stromčekom svietilo hlavne Jezuliatko. Aby sme si v týchto jedinečných chvíľach, kedy sa aj častejšie stretávame v našich farských spoločenstvách, uvedomili podstatu príchodu Ježiša na tento svet. Aby sme aj my, ako Zachariáš, avšak na rozdiel od neho od úžasu a radosti onemeli pred faktom, akú lásku k nám Pán prejavil vo svojom ponížení sa a službe nám hriešnym. Možno sú medzi nami aj takí, ktorých tieto vianočné sviatky sprevádzajú rodinné, finančné, či iné zdravotné problémy. Život nie je iba o radosti, ale aj o prekonávaní prekážok, sebazapieraní, ťažkostiach, ktorými si vytvárame zásluhy pre večný život. Ak prídu vo sviatočných chvíľach, znášajú sa zvyčajne ťažšie. Boh nás však dokonale vníma a vidí aj našu snahu, úsilie, vnútorné odhodlanie či sebazapieranie. Nestarosť sa preto a tieto dni sa snaž, brat/sestra, oslobodiť od negatívneho myslenia. Ak si urobil všetko, čo bolo v príprave na Vianoce urobiť po duchovnej aj svetskej stránke, môžeš skúsiť odložiť trápenia bokom a dovoliť Pánovi, aby v tebe konal svoje dobré dielo. Aby sa o tebe teraz postaral On. Otvor sa mu modlitbou a pokojom duše, privítaj Ho vo svojej spoločnosti, prežívaj s ním Jeho príchod na svet ako predobraz prípravy na Jeho druhý príchod medzi nás. Nech sú vianočné sviatky pre teba, brat/sestra, sviatkom najužšieho spoločenstva s Najvyšším.

Utorok - Narodenie Pána

Evanjelium podľa Jána (Jn 1, 1-18)

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Praví svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

Jánovo evanjelium sa už od 3. storočia označuje ako „duchovné evanjelium“. Nepatrí do trojice synoptických, ale je však pre svoju vysokú teologickú hodnotu Origenom označované ako „kvet medzi evanjeliami“. Dnešný úryvok z evanjelia sa označuje ako prológ a pre svoju vznešenosť obsahu sa stal jednou z najslávnejších častí celého písma. Je to vlastne hymnus na Ježiša Krista opierajúci sa o kategórie Slova tak, ako ich chápala vtedajšia filozofia. Tá slovo vnímala ako rozum a svetový poriadok vecí. Evanjelista mu však dáva nový rozmer – jeho význam prenáša z abstraktného a neživého pojmu na Boha, ktorý sa stal človekom. Boha, ktorý prišiel ponúknuť svetu svetlo a seba samého, ktorý dáv svetu poriadok a cieľ, ktorý všetko udržiava pri živote, pozýva nás do svojho spoločenstva, predstavuje nám svojho Otca a prináša milosrdenstvo a pravú Lásku. Vystupuje tu aj Ján Krstiteľ ako predchodca a ohlasovateľ Ježiša Krista. A Ježiš tu vstupuje ako svetlo do tmy. „Tmy“ sú v biblickom slovníku symbolom smrti, hriechu a moci zla. Im sa protiví svetlo, ktoré je symbolom života a spásy. Jánovo evanjelium predstavuje tmu ako odmietanie Boha a uzatváranie sa pred zjavením a spásou, ktoré ponúka Ježiš.

Vianočné sviatky sú najkrajšími dňami v roku. Aj keď v ostatnom čase sa z nich na mnohých miestach Slovenska vytráca čaro zimy, ktoré zvyklo Vianoce svojou bielou pokrývkou sprevádzať, na ich výnimočnosti to nijako neuberá. Svet, v ktorom žijeme, sa však stará o to, aby nás to nepomýlilo: už od októbra sa najmä vo veľkých obchodných domoch objavuje vianočná dekorácia a pulty sa začínajú prehýbať vianočným tovarom. Na televíznych kanáloch niet hodiny, kedy by reklama neupozorňovala, aké je dôležité začať už myslieť na vianočné darčeky. Ulice začínajú zdobiť vianočné svetlá, hudobní dramaturgovia rádií pomaly a iste zaraďujú vianočné piesne. Aj keď v nich dominujú tie zahraničné a naše tradičné slovenské ťahajú za kratší koniec, atmosféru Vianoc predsa len prinášajú. V práci či v škole sa všetci snažíme zavŕšiť všetko, čo sa len dá, aby sme do nového roku vkročili s čistým stolom. A popri tom sa snažíme myslieť na darčeky, prípravu domácností, gazdinky aj poupratovanie či napečenie dostatku koláčov širokého sortimentu a plné komory sviatočných jedál. V nedeľu si slávením adventnej liturgie pripomenieme blížiaci sa príchod Pána, poniektorí si blížiace sa sviatky sprítomňujeme aj adventnými vencami. Dnes je to všetko už za nami, včerajšou večerou boli prípravy zavŕšené a nastávajú chvíle, kedy sa spoločne s najbližšími budeme napĺňať slávnosťou okamihu príchodu Ježiša na svet. Pozrime sa teda do jasličiek, vnímajme malé Dieťa, ktoré prišlo premôcť smrť a zahrnúť nás svojím milosrdenstvom. Prijmime Ho do svojho srdca, naplňme sa podstatou tohto veľkého okamihu histórie človeka a dajme Mu vedieť, že Ho prijímame do svojho života. Aby sme nepatrili medzi tých, ktorých dnešné Božie slovo označuje ako tmu, ktorá neprijala svetlo. A vnímajme veľkosť okamihu tak, že Ježiš k nám prichádza nielen v kostole na slávnostných bohoslužbách, ale aj a najmä v ľuďoch okolo nás – našich rodičoch, deťoch, súrodencoch, spolupracovníkoch, priateľov, známych, ale aj v bezdomovcovi na ulici či starej žene, ktorá sa mocuje s ťažkým nákupom alebo nevidomým, ktorý potrebuje previesť cez cestu. Prijímajme preto, brat/sestra, všetkých ľudí s láskou, aby sme sa aj takto v nás narodil Spasiteľ. Aby sme aj my patrili k tým, ktorí sú svetlom v tmách, ktoré ho prijali. Aby sme naplno precítili prítomnosť Boha medzi nami, každý deň a na každom mieste, kam nás Pán pošle. A nielen cez čas vianočný. Aby sme svoju lásku k Pánovi prejavovali nielen slovami modlitby, ale aj skutkami každodenného života.

https://www.youtube.com/watch?v=ZpUp6unKQac

Streda – svätý Štefan, prvý mučeník

Evanjelium podľa Matúša (Mt 10, 17-22)

Ježiš varuje apoštolov, aby sa chránili ľudí, lebo tí ich vydajú súdom, budú ich bičovať a vláčiť pred vladárov a kráľov, aby vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď ich vy\dajú, nemajú sa starať, ako a čo budú hovoriť, lebo v tú hodinu im bude dané, čo majú povedať. Lebo to už nie oni budú hovoriť, ale Duch ich Otca. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Všetci ich budú nenávidieť pre Jeho meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.

Prvé tri dni po Narodení Pána nám Cirkev predkladá sviatky svätých – sv. Štefan, diakon a prvý mučeník, ktorého si pripomíname dnes, sv. apoštola evanjelistu Jána, ktorého sviatok je zajtra a napokon svätých neviniatok, deti, ktoré dal v strachu o svoj trón zavraždiť Herodes. Na prvý pohľad je to zvláštny kontrast, kedy sa po sviatku plnom radosti z príchodu Pána Ježiša na svet vraciame k pochmúrnym udalostiam mučeníkov, ktorí pre Pána stratili svoj život. Možno tento kontrast chce zdôrazniť realitu životu, v ktorom nikto nezažíva iba pozitíva, ale musí čeliť aj prekážkam a problémom. I tak sa tu však dá nájsť spojitosť, ktorá je za touto súslednosťou sviatkov: Ježiš prišiel na svet síce v chudobe, ale nie s prázdnymi rukami. Jeho veľkým darom bola láska, ktorá vytvára medzi človekom a Bohom silné puto, vďaka ktorému je schopný urobiť aj to, čo by bez tejto posily a motivácie nikdy nebol schopný urobiť. Svätý Štefan je toho jedným z najsilnejších príkladov v cirkevnej histórii. Sila a presvedčivosť, s akou šíril Božie slovo v bojujúcej Cirkvi, je obdivuhodná. Veď aj v Skutkoch apoštolov Lukáš píše, že „Štefan, plný milosti a sily, konal veľké znamenia medzi ľudom“ (Sk 6, 8). Je zrejmé, že jeho veľká sila vyvierala z jeho tesného spojenia s Bohom, ktorému sa celý vydal a ktorého naplno prijímal. A napokon ani jeho osud mučeníka nezostal bez efektu. Štefan vydal hlboké svedectvo vernosti Pánovi a dokázal, čoho všetkého je schopný človek naplnený Bohom. Môže byť tento svätec príkladom aj nám, brat/sestra? Iste! Žijeme dobu, ktorá nie je pre život vo viere ľahká. Zlo číha na nás zo všetkých strán a má rôzne podoby. sekulárne prostredie, konzumný spôsob života, devalvácia skutočných hodnôt, ľahké, ale zároveň duchovne prázdne užívanie si života je okolo nás v takej miere, že sa nám až niekedy môže zdať, že je to normálne a nie je na tom nič zlého. Tlak je veľký a i tu fungujú zákony známe aj z fyziky plynov: tie totiž zaplnia vždy všetok priestor, ktorý je voľný. To je aj pre nás poučenie – čím viac priestoru pre konzum uvoľníme vo svojom vnútri, tým viac sa ho do nás zmestí. Poučenie z toho je pre nás, brat/sestra zrejmé: čím prázdnejšie bude naše vnútro, tým viac zla a konzumu sa do nás zmestí. Ak však pre nás modlitba nebude iba formálnou povinnosťou ráno a večer a návšteva kostola rutinnou povinnosťou v nedeľu, ale budeme tráviť časť svojho voľna aj čítaním Písma či hodnotnej literatúry, ak si nájdeme čas na dobré spoločenstvo a prosby Bohu o pomoc udržať sa na správnej ceste, prijímanie Eucharistie, náš vnútorný priestor bude naplnený Bohom a konzumu v ňom veľa miesta nezostane. Ak bol Štefan, hlboko vnútorne spojený s Bohom, schopný aj najvyššej obety, ani my, brat/sestra sa nemusíme obávať, že ak sa o svoj duchovný život a dušu budeme svedomite starať, nenájdeme  v sebe dostatok sily na prekonávanie prekážok, ktoré každého z nás v našom živote skôr či neskôr stretnú. Naplňme si teda svoje srdcia Bohom, aby sme tak mali nielen silu, ale aj motiváciu správne sa zachovať v každej chvíli nášho života. Je vhodné, aby sme sebe a svetu ukázali, že už neplatí, že šaty robia človeka, ale že je to jeho srdce. Skúsiš, brat/sestra, využiť voľné dni aj na úvahy, čo by takéto rozhodnutie v tvojom živote konkrétne pre teba znamenalo?

Štvrtok – sv. Ján, apoštol a evanjelista

Evanjelium podľa Jána (Jn 20, 2-8)

Mária Magdaléna pribieha k Šimonovi Petrovi a inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tiež rád, a oznamuje im, že Pána odniesli z hrobu a nevedno, kam Ho uložili. Peter s druhým učeníkom utekajú k hrobu, pričom ten druhý je rýchlejší. V hrobe vidí zložené plachty, dnu ale nevchádza. Keď pribehne Šimon Peter, vchádza do hrobu, kde vidí položené plachty aj šatku, ktorá nie je pri nich, ale osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vchádza aj druhý učeník, ktorý pôvodne Petra predbehol, a uverí.

Ján v dnešnom úryvku hovorí o sebe ako o „inom učeníkovi“ a charakterizuje sa zdanlivo neskromným spôsobom. Pritom je povšimnutia hodné, že aj keď k hrobu pribehol prvý, nevstúpil dnu, ale skromne uprednostnil pomalšie bežiaceho Petra. Už vtedy zrejme Peter požíval istú mieru autority a vodcovstva. Na prvé prečítanie sa nám celý opis môže zdať rozporuplný. Na jednej strane akoby neskromné sebahodnotenie, na druhej skromné uprednostnenie druhého.

Pred časom som mal v práci kolegu, ktorý bol značne ambiciózny, takže keď sa rozhodovalo o nejakom projekte, vždy bolo na ňom vidieť, že by rád naplnil svoje ambície a stal sa jeho lídrom. Keď sa však porovnávali koncepty riešenia viacerých kolegov, vždy patril k prvým, ktorí otvorene povedali, že návrh niekoho iného je lepší ako jeho. Avšak keď o práci rozprával doma, prezentoval sa ako najlepší a ukrivdený, že projekt nedostal on. Fakt, že jeho vnútorné ambície nikto nenaplnil tým, že by mu nejaký projekt pridelil, v ňom dlhodobo vytváral pocit neuznania vlastného profesionálneho potenciálu, nepochopenia jeho schopností a uprednostňovania iných, zrejme v jeho očiach menej schopných. Voči tomuto neskromnému vnútornému hodnoteniu seba samého stálo to, ktoré verejne prezentoval, keď bol konfrontovaný s objektívnou situáciou. Neskôr, keď sa naše profesionálne cesty rozdelili, priznal, že tým značne vnútorne trpel. Táto vnútorná rozpoltenosť asi nie je v živote ojedinelá. Nemáš aj ty, brat/sestra, podobnú skúsenosť? Nestretol si sa s niekým, kto sa sám pred sebou hodnotil vysoko, ale tvárou v tvár realite, pod tlakom objektívnych faktov, musel uznať, že sú lepší? Tu je zrejme dôležité, do akej miery je človek pokorný a dokáže aj sám pred sebou priznať svoje miesto v živote. Podliehať snom a svojej genialite, ktorá sa ale v živote nikdy nenaplní, nie je správnou cestou života. Snažme sa preto, brat/sestra, pokiaľ v sebe takéto črty cítime, s pokorou hodnotiť seba samého. Pán dal každému z nás talenty, ktoré môžeme rozvíjať. Každému samozrejme iné. To však nemusí nevyhnutne znamenať, že niekto je hodnotnejší človek ako druhý. Len má iný priestor na uplatnenie talentov ako ten druhý. Nepodceňujme sa ani nevyvyšujme. Buďme Pánovi vďačný za každý talent, ktorým je každý z nás originálny a môže tak byť užitočný inému. Iste, dnes je moderné – a množstvo školení v práci či motivačnej literatúry to evokujú – byť lídrom, byť na špici, byť tým, ktorý je navrchu, ktorý rozhoduje. S tým však musí ísť ruka v ruke aj zodpovednosť, reálna schopnosť, prínos pre vec.

Evanjelista Ján sa v dnešnom úryvku neskromne hodnotí ako človek, ktorého má Ježiš „inak“ rád. Vieme, že aj on bol ako osobnosť rozporuplná a nie vždy ideálna. Napriek tomu cítil Ježišovu lásku, trpezlivosť a pomoc, vďaka ktorým dokázal v sebe uprednostňovať to dobré. Tak sa Ježiš správa aj ku každému z nás. Poznajúc naše nedokonalosti nám cez svoju lásku pomáha ich prekonávať a stále nám ukazovať správnu cestu životom. Ku každému z nás sa teda správa trochu odlišne, svoju lásku nám dáva pociťovať inak, pretože sme iní, ale nikdy nás nenechá samých. Jánova skromnosť a pokora, s ktorou pred hrobom uznal iného ako dôležitejšieho od seba, môže byť aj pre každého z nás, brat/sestra, príkladom, aby sme aj my všade tam, kde to bude potrebné a správne, nepodľahli moderne doby a netlačili sa dopredu, ale mali na pamäti aj skromnosť a reálne hodnotenie seba samého a uprednostnili toho, kto má v danom momente a pre daný účel viac a lepších talentov. Veď poznáme aj Ježišove odporučenie: kto chce byť prvým, nech je sluhom všetkých (Mk 10, 43). Preto si striehnime, brat/sestra svoju vnútornú rovnováhu a vlastnú mienku o sebe, aby sme ju v realite a skromnosti vedeli vždy vo svojom živote správne uplatniť. Bohu na slávu a sebe na osoh. Pokús sa, brat/sestra, venovať pár minút zamysleniu sa nad sebou, svojou láskou k Bohu a spôsobmi, ako ju prejavuješ. Ako sa v tomto smere hodnotíš?

Piatok – sv. Neviniatka, mučeníci

Evanjelium podľa Matúša (Mt 2, 13-18)

Jozefovi sa vo sne zjavuje Pánov anjel, ktorý mu prikáže vziať so sebou Dieťa a Jeho matku, ujsť s nimi do Egypta a zostať tam, dokedy mu nedá vedieť, pretože Herodes sa bude snažiť Dieťa zmárniť. Herodes zisťuje, že Dieťa nie je na mieste, ktoré označili po Jeho návšteve mudrci a v hneve dáva zavraždiť všetkých chlapcov mladších ako dva roky.

Po návšteve troch mudrcov, ktorí Ježišovi priniesli dary a potom mali Herodesovi večne sa obávajúcemu o svoj trón prezradiť, kde presne sa nachádza, nastala známa tragédia, ktorú si v dnešný deň pripomíname. Herodes vládol tvrdo a jeho obdobie bolo plné krutostí, keďže si veľmi starostlivo a večne plný obáv striehol na každé ohrozenie svojho postavenia. Najmä v časoch Ježišovho narodenia, kedy už nebol najmladší a trpel aj mnohými chorobami, čo jeho podozrievavosť iba zvyšovalo. Pri jednom podozrení z ohrozenia svojho postavenia bol dokonca schopný dať zavraždiť aj svojich synov. Keď teda nezistil, kde presne sa práve narodivší Ježiš nachádza, rozhodol sa poistiť si svoju vládu vyvraždením všetkých detí, ktoré by vzhľadom ku svojmu veku mohli byť Ježišom.

Dnešné evanjelium je akoby predobrazom aj súčasného sveta, v ktorom je na jednej strane viera, úcta k Bohu, vďačnosť a pokora v prijatí Božích zákonov a právd do života, na druhej strane neuznávanie prirodzenej autority, zloba a hnev, či priamo strach a urputné bránenie sa Pravde. Mudrci predstavujú tú prvú, žiaľ, dnes zrejme menšiu časť ľudstva, ktorá verí v Boha a prijíma Ho ako prirodzenú autoritu, tvorcu sveta a ľudstva a Jeho zákony žije vo svojom živote. Hoc aj mnohokrát nedokonale, s chybami či pokleskami, ale v najlepšej snahe žiť život viery. tvárou v tvár Ježišovi pochopili, kým je, a uposlúchli odporučenie vrátiť sa inou cestou tak, aby sa Herodes napokon od nich nedozvedel presné miesto narodenia Ježiša. Aj my sa, brat/sestra, často potkneme, nedokážeme odolať zvodom dnešného sveta, dočasne zmeníme svoju hierarchiu hodnôt a nekonáme tak, ako by sme v danej chvíli mali. Ale napokon si uvedomíme, kam patríme, a oľutujúc náš pôvodný úmysel, urobíme veci správne.

Opakom je väčšinový, sekulárny svet okolo nás, symbolizovaný v dnešnom čítaní Herodesom a zlom, ktoré stelesňuje. Tak ako Herodes, aj táto časť dnešného sveta o Ježišovi vie, ale neuznáva Ho ako Kráľa. Či už preto, že Ním nastavené hodnoty sú pre nich nepohodlné, alebo sa vo vlastnom svedomí boja sami sebe priznať, že sú to naozaj hodnoty, správne, trvalé, dobré pre každého, ale pre nich nepohodlné a z ich pohľadu obmedzujúce. Mám osobnú skúsenosť s človekom, ktorý nie je veriaci (alebo aspoň tak sa deklaruje), a keď sme spolu o živote a jeho pravidlách diskutovali, priznal, že cíti, že hodnoty tých, čo veria v Boha, sú naozaj dobré pre každého, ale nevie si predstaviť, že by podľa nich mal žiť, pretože by sa pripravil o mnohé lákadlá, ktoré mu súčasný svet ponúka. Keď sme si niektoré z nich rozobrali, napokon sme na moje prekvapenie dospeli spoločne k jednému záveru: sú to svojím spôsobom závislosti a svet nás do nich núti z rôznych dôvodov – osobného prospechu, zisku, výhod... Je to ako s reklamou: nech propaguje čokoľvek, vždy je to úsmevom, dobrou náladou, optimistickou atmosférou, príjemnou hudbou, teda tak, aby sa človek, ktorý ju vníma, cítil pozitívne naladený, ale v konečnom dôsledku, s odstupom, si človek uvedomí, že nám ponúkajú niečo, čo vlastne vôbec nepotrebujeme. Mnohí ľudia si zrejme na istú pohodlnosť života a nezáväznosť žitia zvykli tak, že sa takého štýlu žitia nechcú vzdať a tento svoj vnútorný „komfort“ si bránia. Teda ak sa dostanú do situácie, že ich niekto upozorní na nesprávnosť ich konania, nahnevajú sa a z tohto rozčúlenia potom pramení aj ich agresivita, ktorou si bránia svoj „komfort“ a preukazujú strach, aby sa neukázala pravda. V takej situácii bol nepochybne aj Herodes, ktorého strach zo straty svojho pohodlia a postavenia priviedol k extrémnej obrane svojho trónu. Možno je tento text v tomto vianočnom období aj pre nás príležitosťou na to, aby sme pouvažovali o sebe, či aj my nie sme niekedy ovládaní strachom. Brat/sestra, skús sa ponoriť do svojho vnútra a zistiť, či sa podvedome niečoho nebojíš, či v tebe nedrieme strach z niečoho v práci, spoločenstva alebo iného zdroja? Nemohol by tento strach, hoc ako podvedomý, skrývaný a vo vnútri potláčaný, príčinou tvojej neprimeranej reakcie v nejakej situácii? Úprimne si na túto otázku odpovedz a ak taký strach v sebe nájdeš, skús sa poradiť s Ježišom, otvor mu svoje srdce, trpezlivo počkaj na Jeho radu a potom sa ňou riaď. Iste potom zistíš, že skôr či neskôr došlo k zmene, ktorá ti pri nesie pokoj a radosť, či priam oslobodenie. Dôveruj“!

Sobota – Piaty deň oktávy Narodenia Pána

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 2, 22-35)

Ježiša prinášajú rodičia do Jeruzalema, aby Ho predstavili Pánovi. V tomto meste žije aj Simeon, spravodlivý a nábožný človek, ktorý očakáva potechu Izraela. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Preto z vnuknutia Ducha prichádza do chrámu. A keď prichádzajú rodičia s Ježišom, vezme Ho aj on do náručia a velebí Boha slovami: „Teraz prepustíš, pane, svojho služobníka, v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Potom ich Simeon požehná a Panne Márii o Ježišovi povie, že On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.

Ježiš, tak ako každý Hebrej, bol obrezaný, čím vstúpil do komunity Božieho ľudu. Potom Ho priniesli do chrámu, aby Ho tam zasvätili Pánovi. To bol vtedajší zvyk priniesť prvorodených do chrámu, aby tam boli „vykúpení“: na pamiatku vyslobodenia z egyptského otroctva bol každý prvorodený muž zasvätený Pánovi a rodina ho dostala naspäť až cez obetu, ktorú aj Mária s Jozefom odovzdali kňazom v jeruzalemskom chráme, kam Ho priniesli. Tu stretávajú aj Simeona, nábožného človeka, ktorý vycítil poslanie Dieťaťa pre dejiny ľudstva. Práve jemu sa pripisuje tretí hymnus Lukášovho evanjelia o detstve Ježiša (prvým je Máriin chválospev Magnificat a druhý Zachariášov Benedictus). Ten z dnešného evanjelia sa dodnes modlia kňazi z Breviára v rámci svojej večernej modlitby.

Motivácia Márie a Jozefa priniesť Ježiša do chrámu a tam Ho „predstaviť“ Pánovi bude zrejmejšia, ak si uvedomíme, že v tých časoch bol pre ľudí Jeruzalemský chrám synonymom rajskej záhrady, miestom a priestorom, kde Boh prebýval s človekom v priateľskom spoločenstve. Ježišovi rodičia teda chceli, aby aj Ježiš žil s Bohom v spoločenstve – blízkom, dôvernom, hlbokom. Prinášajú rodičovský vzor prístupu k dieťaťu, ktorého chcú uviesť do spoločenstva s Bohom, položiť mu pevný základ života na skale. Vytvárajú rodičovský vzor pre všetky nastávajúce časy, aby každý rodič mal príklad pre výchovu svojho dieťaťa, aby videl a vedel, ako pristupovať k výchove svojho dieťaťa, čo mu prinášať ako vzor správneho života. Aby bolo v rodinách samozrejmosťou, že dieťa sa včas a primerane dozvie o Bohu, že sa v ňom cez rodičov a spoločenstvá bude prehlbovať viera a poznanie Pána, že cez tieto pravdivé svedectvá aj osobný príklad dieťa spozná, kto je Všemohúci, čo všetko pre nás spravil a aká veľká hodnota pre nás je mať aktívnu vieru. To však, brat/sestra, nemusí platiť iba pre rodičov. Aj tí, ktorí (ešte) rodičmi nie sú, môžu a majú vydávať toto svedectvo o Pánovi, a to či už priamo, alebo nepriamo, vždy podľa toho, ktorá forma je najúčinnejšia a najefektívnejšia. Veď každý z nás má svoje všeobecné kňazstvo, ktoré má uplatňovať a dnešné konanie Márie a Jozefa je nám v tomto smere ideálnym vzorom.

Povšimnutia hodným je okrem iného aj ďalší fakt: „Duch Svätý bol na Simeonovi“. On riadil jeho myslenie, videnie a chápanie a vďaka Jeho pôsobeniu Simeon pochopil, kto je pred ním. Simeonove slová v jeho chválospeve prezrádzajú radosť zo splnenia dávnej túžby neodísť na večnosť skôr, ako bude mať možnosť vidieť Mesiáša. Cítiť jeho čakanie vo viere a snáď i stálej prosbe uvidieť Toho, ktorý sa stane Svetlom na osvietenie pohanov. Simeon hlboko veril a pôsobením Ducha Svätého sa mu jeho sen naplnil. Po dlhom a trpezlivom čakaní. Možno by sme si v týchto súvislostiach mohli, brat/sestra, položiť aj my pár otázok. Viem byť vo svojich prosbách k Pánovi trpezlivý/á? Nepatrím náhodou k tým, ktorí večer poprosia a ráno by už chceli mať svoju prosbu splnenú? Prosím tak, že si uvedomujem, že predmet mojej prosby musí byť najprv Božou, až potom mojou vôľou? Mnohí z nás sa cez deň o 15:00 hodine majú možnosť zastaviť sa pri modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva. Ale aj tí, čo túto možnosť nemajú a modlitbu poznajú vedia, že je v nej aj text o tom, ako bude splnená prosba, ktorá je predmetom tejto modlitby, „pokiaľ bude v zhode s Božou vôľou“. Napokon, túto preferenciu nám názorne ukázal aj sám Ježiš, keď tvárou v tvár svojmu pozemskému koncu prosil Otca: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42). Dobré by bolo opýtať sa seba samého aj to, či mám vo svojom srdci dostatok miesta pre Ducha Svätého a Jeho pôsobenie? Ak Simeon vedel svojím životom, slovom i skutkom mať Ducha Svätého vo svojom srdci, môžeme vidieť, že bol vlastne neustále pripravený. Ako vravia športoví komentátori – šťastie praje pripravenému. Brat/sestra, cítiš sa byť pripravený? Vieš si odpovedať na otázku, čo konkrétne mám robiť, ako žiť, aby som bol pripravený? Pripravený Simeon napokon požehnal rodičov Dieťaťa a jeho hymnus Ho akoby odovzdával ďalším generáciám. Si aj ty, brat/sestra, pripravený, odovzdávať Ježišove posolstvo ďalej? Svojej i ďalšej generácii?

Obrázok: Mária na návšteve Alžbety (www.movieweb.me)