Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 28. októbra – 30. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Šimon a Júda, apoštoli, sviatok, (tento rok sa neslávi). pondelok, 29. októbra – Pondelok 30. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Felicián, mučeník; sv. Zenóbius, kňaz a mučeník. utorok, 30. októbra – Utorok 30. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Marcel, stotník; sv. Eutropia, mučenica. streda, 31. októbra – Streda 30. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Wolfgang, biskup; bl. Krištof, kňaz. štvrtok, 1.novembra – Všetkých svätých, slávnosť, (b), PRIKÁZANÝ SVIATOK. piatok, 2. novembra – Spomienka na všetkých verných zosnulých, (f); sv. Malachiáš. sobota, 3. novembra – Sobota 30. týždňa v Cezročnom období, (z), alebo sv. Martin de Porres, rehoľník, ľubovoľná spomienka, (b); alebo Panna Mária v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Hubert, biskup; sv. Silvia.

Streda: 3. výročie biskupskej vysviacky Mons. Dávida Bartimeja Tencera, OFMCap, diecézneho biskupa Reykjavíckej diecézy.

Štvrtok: prvý štvrtok v mesiaci – deň modlitieb za duchovné povolania.

Piatok: Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa modlitbu Pána a Verím v Boha, môže získať úplné odpustky, ktoré možno privlastniť iba dušiam v očistci. Súčasne je potrebné splniť tri obvyklé podmienky: svätú spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitbu na úmysel Svätého Otca (Otčenáš, Zdravas‘ a Sláva). Vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému. Odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.
V čase od 1. do 8. novembra môže veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré možno privlastniť iba dušiam v očistci, a to raz denne za splnenia obvyklých podmienok. Na všetky odpustky stačí jedna svätá spoveď.
Dnes je prvý piatok v mesiaci.

30. cezročná nedeľa

Kniha Proroka Jeremiáša (Jer 31, 7-9)

Prorok cituje Pána slovami: Plesajte, plní radosti pre Jakuba, jasajte nad prvým z národov; ohlasujte, spievajte a vravte: „Zachráň, Pane, svoj ľud, zvyšok Izraela.“ Pokračuje tým, že ich privedie zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždí. A medzi nimi budú slepý aj chromý, ťarchavá aj rodička. Prídu s plačom a v poníženej prosbe, bude ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, na ktorej sa nepotknú, lebo on je Izraelov otec a Efraim je jeho prvorodený.

Prorok Jeremiáš žil v prvej polovici 7. storočia pred Kr. Spočiatku bol proti svojej vôli povolaný za proroka, s čím sa nevedel zmieriť, keďže mal byť ohlasovateľom aj svedkom zbúrania Jeruzalema. V Prvej časti svojej knihy píše veľmi ostré výroky proti Judsku a Jeruzalemu. V ďalšej časti, z ktorej je aj dnešný text, už úplne mení spôsob písania a ohlasuje nádej do budúcnosti a oslobodenie Izraela, pretože tragédia Izraela sa už napĺňa a začína byť neúnosná. Optimistické slová dnešného spevu nádeje adresuje teda prorok svojim krajanom trpiacim vo vyhnanstve Babylona. Oznamuje, že po rokoch strádania a útrap sa ľud vráti do vlasti. Táto radosť je určená všetkým: slepým, chromým, tehotným aj matkám s malými deťmi. Pán všetkým upraví cestu tak, aby ju zvládli. Toto putovanie je akoby predobrazom našej cesty do večnosti, veď aj nás na nej sprevádza Pán: máme živú vodu krstu a zároveň povinnosť pomáhať tým slabším. Máme ísť tak, aby sme držali krok s tými najslabšími.

List Hebrejom (Hebr 5, 1-6)

Autor píše, že veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre nich, aby ich zastupoval pred Bohom, prinášal dary a obety za hriechy a pretože sám podlieha slabosti, mohol mať súcit s nemými a blúdiacimi. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy. Takúto hodnosť si však nikto nemôže prisvojiť sám. Tá patrí iba tomu, koho si povolá Boh sám. Tak, ako ani Kristus sa neoslávil sám, ale z vôle svojho Otca.

Dnešný úryvok je priamym pokračovaním druhého čítania z minulej nedele. Neznámy autor tohto listu dnes oznamuje, že najvyšší úrad v krajine, post veľkňaza, nebol obsadzovaný podľa vôle ľudí, ale samotného Boha. Pritom vykonávať tento úrad znamenalo pokoriť sa, prinášať obetu za hriechy druhých s vedomím toho, že aj samotný veľkňaz je hriešnikom. Prenesené do nášho života, brat/sestra: ak niekto dostal významný post, je to preto, lebo tak chcel Boh. Táto pozícia však sama osebe z toho človeka neurobí významnú osobnosť. Aj sám Ježiš bol do svojej role Spasiteľa ustanovený Otcom. Ak sa teda On sám nedovážil osláviť samého seba, buďme aj my obozretní v tom, že by sme sa považovali za dôležitých či slávnych.

Evanjelium podľa Marka (Mk 10, 46b-52)

Ježiš opúšťa v sprievode svojich učeníkov a veľkého množstva ľudí Jericho. Pri ceste sedí žobrajúci slepý Bartimej. Počuje, že okolo neho ide sám Ježiš, kričí na Neho, aby sa nad ním zmiloval. Mnohí ho zakríknu a chcú, aby mlčal, ale on kričí ešte hlasnejšie. Ježiš hovorí ľuďom, aby ho k Nemu zavolali. Pýta sa ho, čo chce, aby mu urobil. Bartimej chce vidieť. Ježiš mu teda vraví, aby išiel, jeho viera ho uzdravila. A on hneď vidí a ide za Ním.

Túto príhodu spomínajú vo svojich evanjeliách okrem Marka aj Matúš aj Lukáš. Odohrala sa pred tým, ako Ježiš vstúpi v palmovom sprievode do Jeruzalema. Slepý Bartimej najprv Ježiša, oslovujúc Ho Syn Dávidov, žiada o milosrdenstvo. Keď ho Ježiš vyzve, aby prišiel k Nemu, už Ho osloví Učiteľ a žiada uzdravenie. Cítime tu rozdiel medzi ľuďmi nasledujúcimi Ježiša, ktorí ho zahriaknu, akoby netušili Ježišovu moc, akoby boli vskutku slepí. Bartimej však vie, s kým sa stretáva. Aj keď je slepý, vidí zrejme viac ako všetci tí okolo neho. Ukazuje nám, čo je to pravá viera.

Keď sa rozprávame s nejakým človekom, zvykneme sa mu pozerať do očí. Hovoríme tomu udržiavanie očného kontaktu. Sledujeme jeho pohľad a možno si ani neuvedomujeme, že podvedome konfrontujeme slová, ktoré počujeme, s pohľadom ich autora. A ak sa niekto s nami rozpráva a nepozerá sa nám pri tom do očí, vyrušuje nás to, sme z toho nervózni, necítime sa v takom dialógu komfortne. Čosi nám chýba. Starší zvyknú vravieť, že oči sú zrkadlom našej duše Možno si to všetko ani neuvedomujeme. Veď keď chceme, vieme sa na druhého tak pozrieť, že nemusíme povedať ani slovo a on hneď vie, čo mu chceme povedať. Pozitívne aj negatívne. Sme si vedomí toho, že oči nám sprostredkujú vnemy z okolia, vieme, že bez nich by sme boli stratení na ulici, v obchode, medzi ľuďmi, vo svete. Ale už nie všetci myslíme na to, že oči vnemy nielen prijímajú, ale aj vysielajú. Iste sa aj tebe, brat/sestra, stalo, že si sa s niekým rozprával, pozorne si počúval, čo ti vraví, ale keď ste sa rozišli, sám sebe si si povedal, že tomu človeku neveríš, že to, čo ti povedal, ti nejako nesedí. Možno si ani nevedel, prečo. Ak sa nad tým zamyslíš, možno prídeš k záveru, že ti nesedeli jeho slová a pohľady, výraz jeho očí. Ak ste počas rozhovoru udržiavali očný kontakt, vnímal si rozpor medzi tým, čo ti hovorí a tým, aký výraz majú jeho oči. Oči teda vnemy nielen prijímajú, ale rovnako intenzívne ich aj vysielajú. A my tie signály pre komunikáciu a pri nej potrebujeme. Veď ak stretneme človeka, ktorého výraz, pohľad očí je v rozpore s jeho slovami, vnímame ho ako nedôveryhodného. Je pozoruhodné, že toto všetko si plne uvedomujeme vo vzťahu k druhým, ale často zabúdame alebo si neuvedomujeme, že aj naše oči sú takýmto indikátorom vnútra pre ľudí okolo nás. Iste si aj ty, brat/sestra, spomenieš, že si sa z rôznych dôvodov asi nie raz pokúsil slovami presvedčiť niekoho druhého o niečom, čo nebola tak úplne pravda. A zabudol si, že ten, s ktorým sa rozprávaš, to na tebe vidí. Že to, čo si myslíš, čo cítiš, ako vnímaš veci okolo seba, je vidieť v tvojich očiach. A možno si preto v spoločnosti niektorých ľudí odsunutý nabok, ako dnešný Bartimeus. Hoci ty – na rozdiel od neho – vidíš. Môže to byť preto, že pri komunikácii s niektorými ľuďmi boli tvoje slová a pohľady vo vzájomnom rozpore a ty si sa stal nedôveryhodným. Alebo si sa tam zaradil sám tým, že už nedokážeš predstierať iné ako to, čo hovoríš. Možno si povieš, že na vine je tvoj zrak, ktorý je chorý, lebo ťa prezrádza. Ale skutočný problém je v tvojej duši, tvojom srdci, brat/sestra. Príležitosť na to, aby si ako Bartimej v dnešnom čítaní aj ty zavolal na Ježiša, svojho Pána a Učiteľa, a požiadal Ho o milosrdenstvo. Ježiš je tu pre nás. Máš z niečoho strach? Obráť sa na Ježiša! Nevieš sa rozhodnúť pre správnu cestu? Poraď sa s Ježišom! Ale On je tu pre teba aj keď si potrebuješ oddýchnuť, načerpať nové silu, nájsť účinnú motiváciu. Máme tu dnes teda príklad človeka, ktorý vidí okom, ale nevidí dušou, ale aj kontrast opačného, keď slepý vidí dušou a toto videnie mu akoby nahrádzalo aj zrak fyzický. Nech je teda dnešné evanjeliové čítanie pre každého z nás pripomienkou, že Ježiš je v každej chvíli pripravený pomôcť nám, aby sme boli vnútorne vyrovnaní, naplnení radosťou a chuťou do života. Aby to bolo nielen počuť z našich slov, ale aj vidieť z našich smejúcich sa očí. Potom nás ľudia prijmú medzi seba a v ich spoločnosti sa budeme cítiť ako medzi svojimi. Ježiš po uzdravení poslal Bartimeja svojou cestou. On však išiel za Ním. Je zrejmé, že začal naozaj vidieť. A stalo sa to, čo vraví aj dnešný žalm: veľkú vec s ním urobil Pán, a on má z toho radosť. Nech je nám v tomto Bartimej príkladom. Ako sa vraví: nech nám otvorí oči.

Pondelok 30. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 13, 10-17)

Je sobota a Ježiš učí v synagóge. Medzi Jeho poslucháčmi je aj žena, ktorá sa už 18 rokov nemôže narovnať a chodí zhrbená. Ježiš si ju zavolá, položí na ňu ruky a vraví jej, že je oslobodená od svojej choroby. Ona sa vzpriami a oslavuje Boha. Predstavený synagógy v hneve, že Ježiš uzdravuje v sobotu, vraví ľuďom, že 6 dní treba pracovať a nie v sobotu. Ježiš ho obviňuje z pokrytectva a pýta sa ľudí, či oni nenapájajú svojho osla v sobotu, a teda či aj túto ženu nebolo treba po 18 rokoch oslobodiť z jarma choroby, aj keď je sobota? Vtedy sa Jeho protivníci zahanbia a ostatní sa tešia z Ježišových slávnych skutkov.

Tento príbeh sa stal po tom, ako Ježiš povedal ľuďom podobenstvo o figovníkovi, ktoré sa čítalo v uplynulú sobotu. Toto uzdravenie nebolo jediným, ktoré Ježiš urobil v sobotu. Hneď po ňom nasleduje uzdravenie počas stolovania v dome farizeja. Dnešná situácia ukazuje bigotnosť predstaveného synagógy, ktorý videl predovšetkým sobotu, a nie človeka, ktorý potreboval pomoc. V Ježišových časoch bola choroba synonymom trestu za hriech. A žena z dnešného evanjelia bola v ich očiach potrestaná veľmi ťažko, veď nedočiahla na nič, čo bolo vyššie, mala bolesti, aj keď stála, iste sa jej ani neležalo pohodlne, nemohla zahliadnuť nebo. Takejto žene sa v tom čase ľudia isto vyhýbali, bola vysunutá mimo spoločnosť. V tejto domnienke, že je trestaná za hriech, zrejme aj vstúpila do synagógy, aby sa tam modlila vo viere v Boha. Tým, že ju Ježiš uzdravil fyzicky, ju aj súčasne vnútorne oslobodil od pocitu previnenia. Niekedy sa v podobnej situácii ako táto žena môžeme ocitnúť aj my, brat/sestra. Je to vtedy, ak nám niečo bráni chváliť Boha a ďakovať Mu: choroba, problém vo vzťahu, niečo, čo si nesieme v sebe z minulosti a trápi nám to svedomie. Spomeňme si vtedy na to, že pre Boha žiaden hriech nie je taký ťažký, aby sa na nás pri pokore a ľútosti nepozrel a neobdaril nám svojou milosťou. Ak niečo také cítime, nebojme sa ísť za Pánom tak, ako za Ním išla žena z dnešného evanjelia do synagógy. Pobudnime spolu s Ním a dovoľme Mu vstúpiť do nášho srdca. On tento priestor nepochybne využije a my pocítime oslobodenie, úľavu a radosť z obnovenie nášho vzťahu s Bohom. A vykročíme medzi ľudí obnovení v dôvere a pripravení byť užitoční. Pre nich i pre nás samých.

Utorok 30. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 13, 18-21)

Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k horčičnému zrnku, ktoré človek zasial vo svojej záhrade. Keď vyrástlo na strom, nebeské vtáky hniezdili v jeho konároch. Potom ho prirovná ku kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, ktorú tak prekvasí.

Tieto podobenstvá Ježiš hovorí hneď po tom, ako uzdraví zhrbenú ženu. Keďže tri miery múky znamenajú približne 50 kg múky, je zrejmé, že týmto chcel Ježiš zdôrazniť veľkú silu kvasu, ktorého malé množstvo kontrastuje s veľkým množstvom múky, ktoré dokáže prekvasiť. To predstavuje aj silu rastu Božieho kráľovstva. Keď som raz pripravoval v kuchyni domácu knedľu podľa starého receptu mojej mamy, v roztržitosti či rozptýlení sa ďalšími prácami som pri príprave kvásku rozdrobil kvasnice do vlažného mlieka a po chvíli som bol veľmi nemilo prekvapený, že sa v mlieku nič nedialo. Až keď sa ma manželka spýtala, či som do mlieka dal cukor, som si uvedomil príčinu. Kvasnice nedostali to, čo pre svoje oživenie a rast potrebovali. A keď som cukor dodal, veľmi rýchlo sa prebrali k životu, kvások narástol a mne sa podarili knedle „ako od mamičky“. Asi tak je to aj s Božím kráľovstvom, ktoré Ježiš dnes prirovnáva k onomu kvásku: ako kvasnice potrebujú cukor a teplo, tak aj Božie kráľovstvo potrebuje dobro a lásku. Je to spravodlivé: ak chceme kráčať cestou do večného kráľovstva, tiež sa o to musíme zaslúžiť tým, že zo seba dáme to, čo si takáto cesta vyžaduje. A čo si tá cesta vyžaduje, to vieme už od Mojžiša, ktorý na Sinaji prevzal od Pána Desatoro. Ako kráčať životom, to vystihol aj dnes svätý Ján Pavol II, keď povedal, že „V každom okamihu vášho života a vo všetkých vašich každodenných činnostiach sa má prakticky prejavovať plná oddanosť Bohu, ktorý vás postavil do sveta a pre svet.“ Alebo sv. Terézia Avilská, ktorá povedala, že „Boh je taký veľký, že je hodný toho, aby sme ho hľadali celý život.“ Brat/sestra, pamätajme na slová aj týchto svätých a snažme sa dávať kvasu nášho života všetko, čo potrebuje, aby sme mali silu prekvasiť našou vierou svet okolo nás.

Streda 30. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 13, 22-30)

Ježiš prechádza mestami a dedinami a učí. Ktosi sa Ho pýta, či je málo tých, ktorí budú spasení. On odpovedá výzvou, aby sa ľudia usilovali vojsť tesnou bránou, lebo mnohí sa o to budú pokúšať, ale nepodarí sa im to. A situáciu prirovnáva k hospodárovi, ktorý zatvorí dvere a ľudia, ktorí zostanú vonku, budú klopať na dvere a žiadať, aby otvoril, ale on im povie, že nevie, odkiaľ sú. Vtedy sa ľudia budú odvolávať na to, ako s ním jedli a pili, ale on ich odoženie so slovami, že páchajú neprávosť. Vtedy bude plač a škrípanie zubov, lebo ľudia uvidia, že Abrahám, Izák, Jakub aj všetci proroci sú v Božom kráľovstve a oni zostali vyhodení. A tak sú poslední prvými a prví poslednými.

Priamo nadväzujeme na čítanie zo včerajšieho dňa: Ježiša sa pýtajú, či je málo tých, ktorí vojdú do radosti večného kráľovstva. Z Jeho odpovede je zrejmé, že aby ňou človek vošiel, nestačí len patriť k Jeho poslucháčom, ale treba žiť správne vždy a všade, kde sme. Niesť si Ho v srdci tak, aby bol na pozadí každej našej myšlienky a skutku. Raz mi otec rozprával úsmevnú príhodu, kedy v trolejbuse, postupujúc ďalej do voza, ako bolo v socialistických trolejbusoch napísané, nechtiac stúpil na nohu nejakému mužovi, ktorý sa na neho pomerne vulgárne osopil a v podstate mu nevyberane vynadal. Keď sa vykričal, otec sa ho spýtal, či náhodou pred chvíľou nesedeli v tom istom kostole, keďže si ho všimol v lavici pred ním. Muž sa zapýril, prudko očervenel a na najbližšej zastávke chvatom vystúpil. Asi by si každý z nás, brat/sestra, spomenul na niečo podobné aj vo svojom živote. Keď sa medzi ľuďmi zachoval inak, ako to prináleží veriacemu človeku, ktorý má a chce byť svetlom sveta a soľou zeme. Sme ľudia hriešni, slabí, podliehajúci rôznym slabostiam. Niekedy je to skratová reakcia, ale často to môže byť odraz nášho vnútorného rozpoloženia, stavu, keď sme sa mentálne vzdialili Pánovi. Vtedy v nás prevláda to, čo by Pánova prítomnosť vytesnila – pokora a láska k blížnemu. Snažme sa preto nevzďaľovať sa Pánovi a tak, ako nás vyzýva dnešné evanjelium, Pána videli aj v každom človeku v našom okolí a blízkosti. Niekedy je to ťažké, ale veď vieme, že hodnotné veci nie sú lacné. Lebo ľahké je byť verným veriacim v tichu kostola a obklopení Pánovou prítomnosťou, ale našou úlohou je byť mu verní aj v sekulárnom prostredí plnom neprajníkov. Skúšajme to nielen dnes.

Štvrtok 30. týždňa

Evanjelium podľa Matúša (Mt 5, 1-12a)

Ježiš vystupuje na vrch a zhromaždenému davu vysvetľuje, že blahoslavení sú chudobní v duchu, plačúci, tichí, lační a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistého srdca, tí, čo šíria pokoj, prenasledovaní pre spravodlivosť ale aj tí, ktorých budú pre Neho potupovať a prenasledovať; všetci budú mať hojnú odmenu v nebi.

Dnešné evanjeliové čítanie je známe ako „reč na vrchu“ alebo „horská reč“, keďže Ježiš vzhľadom na veľkosť davu vystúpil na vrch, aby Ho všetci dobre počuli. Vrch môže byť v tomto kontexte aj symbolom nového Sinaja, na ktorom Ježiš ako nový Mojžiš predkladá svoj nový „Zákon“. Ježiš vystupuje na vrch po tom, ako chodili za Ním veľké množstvá ľudí z Galiley, Dekapola, Jeruzalema, Judey aj Zajordánska. Tento text je pre dnešnú slávnosť Všetkých svätých veľmi príznačný, veď ukazuje cestu nám, ktorí k tejto méte vzhliadame z našej pozemskej púte. Cirkevný kalendár nám prakticky každý deň predkladá jedno či viac mien významných veriacich, z ktorých mnohí sú už oficiálne vyhlásení za blahoslavených alebo svätých. Dnes si však spomíname predovšetkým na všetkých tých, ktorí vo svojej anonymite voči nám vošli do radosti Pána, ale neboli oficiálne kanonizovaní. A tých je nepomerne viac ako tých, ktorí sú nám ako svätci známi. V tieto dni si osobitne spomíname aj na našich drahých a blízkych, o ktorých dúfame a veríme, že sa za nás už prihovárajú u nášho Otca. A možno sa aj sami seba pýtame, brat/sestra, ako sa s Pánom stretnúť vo večnosti. Veď iste každý z nás chce patriť do tej obrovskej skupiny oficiálne nekanonizovaných svätých. A tá odpoveď sa často „prechádza“ okolo nás: v ľuďoch, ktorí sú nám príkladom v láske k blížnym, v sebaobetovaní sa pre ich dobro, slúžiacim druhým, šíriacim lásku a pokoj, v ľuďoch, ktorí pohli našim vnútrom a ukázali nám, aké krásne je myslieť viac na druhých ako na seba. Ďakujme Pánovi, brat/sestra, za každého takého človeka a zároveň sa pozrime do svojho vnútra, či aj my sme pre druhých takým príkladom, ktorý ej z ich pohľadu hodný nasledovania.

https://www.youtube.com/watch?v=-X0cnWSC6b4

Piatok 30. týždňa

Evanjelium podľa Jána (Jn 14, 1-6)

Ježiš upokojuje svojich učeníkov, aby sa im srdce nevzrušovalo, pretože v dome Otca je mnoho príbytkov. Veď On sám povedal, že ide im pripraviť miesto. A keď ho pripraví, vráti sa a vezme ich k sebe, aby aj učeníci boli s Ním. Keď Tomáš namieta, že nevie, kam ide, takže nepozná cestu, Ježiš odpovedá, že On je cesta, pravda a život. Lebo nik nepríde k Otcovi, iba cez Neho.

Ježišova rozlúčková reč vo večeradle. Predniesol ju v posledný večer svojho pozemského života. A jej obsahom je poukázanie na cieľ, ku ktorému Jeho pozemský život smeruje, teda návrat k Otcovi. Tomášova otázka na cestu, ktorou pôjde, aby Ho mohol nasledovať, dáva Ježišovi príležitosť predstaviť sa učeníkom vo svojej veľkosti ako Syna s poslaním byť „cestou, pravdou a životom“. Ježiš je teda Ten, ktorý nám predstavuje Otca a je cestou k nemu. Je to teda priame poukázanie na úzku spätosť Otca a Syna. Ježišove skutky, spásonosné slová a učenie majú teda pôvod a oporu v Otcovi, ktorý sa na nás obracia cez Neho, koná v Ňom a hovorí cez Neho s nami. Je preto pre nás, brat/sestra, dobré vnímať Boha Otca cez Jeho Syna v každom z nášho okolia. Možno si povieš, že tebe sa to nedá, lebo pracuješ, bývaš, vyskytuješ sa v prostredí plnom sekularizmu a nevercov. Ale aj to je spôsob, ako sa k nám Pán prihovára. Dáva nám šancu, príležitosť a možnosť preukázať svoju vieru láskou aj k tým, ktorí nie sú „z nášho cesta“. A milovať druhého neznamená podmienku – budem ťa milovať iba potiaľ, pokiaľ budeš ty milovať mňa. Americký psychológ John Powell vo svojej knihe Láska bez podmienok napísal, že „Milovať druhého láskou bez podmienok, neznamená riešiť jeho problémy za neho samotného. Milovať láskou bez podmienok je základ. Ale prejavom lásky je aj poukázať na rany a zranenia. Byť oporou a povzbudzovať. A pomenovať veci pravým menom. Láska dáva človeku silu. Z lásky a pre lásku dokážeme veľké veci. Úprimná láska lieči tých, ktorí ju dávajú a prijímajú. Je prameňom ľudskej zrelosti.“ A kto z nás by nechcel byť zrelý, priatelia?

https://www.youtube.com/watch?v=HlqwCghBu4 

Sobota 30. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 14, 1. 7-11)

Ježiš vchádza v sobotu do domu popredného farizeja stolovať. Farizeji Ho pozorujú a zároveň si vyberajú tie najpoprednejšie miesta. Ježiš im preto hovorí podobenstvo o pozvaní na svadbu a rad, aby si nesadali na prvé miesto, lebo môže prísť niekto vzácnejší a ten, ktorý obsadí prvé miesto, ho bude musieť s hanbou prepustiť tomu druhému. Radšej si majú vybrať posledné miesta, a vtedy sa môže stať, že ich hostiteľ vyzve, aby si presadli na lepšie miesto. A vtedy sa im dostane pred všetkými spolustolujúcimi pocty. A tak bude s každým kto sa povyšuje, lebo bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude ponížený.

Dnešné evanjelium je názorným príkladom toho, čo to v praxi znamená byť pokorným. Aj keď dnes máme na svadbách či iných oficiálnych príležitostiach zväčša zasadací poriadok a tak by sa nám už nemalo stať to, čo popisuje dnešné podobenstvo z Lukáša, to ale neznamená, že stráca na aktuálnosti. Keď sa sv. Augustína, veľkého svätca, pýtali, aká je prvá čnosť kresťana, odpovedal: „pokora; ak sa ma spýtate, aká je druhá čnosť – poviem, že pokora; ak sa spýtate, aká je tretia čnosť – znovu odpoviem, že pokora. A vôbec, koľkokrát mi položíte takúto otázku, toľkokrát dostanete tú istú odpoveď. Ježiš nám potrebu pokory ukázal aj v evanjeliu, ktoré sa čítalo vo štvrtok, keď svoju horskú reč začína tým, že blahoslavení sú chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Kto sú tí, ktorí sú chudobní v duchu? Na to odpovedá sv. Augustín: pokorní ľudia. Pokora je vlastne základom aj pre všetky ostatné čnosti. Žalm 102 hovorí, že „Pán zhliadne na modlitbu ponížených a nepohrdne ich prosbami“. Pokoru ako čnosť môžeme vnímať v dvoch rovinách – vonkajšej a vnútornej. Vonkajšia pokora znamená naše správanie sa voči nášmu okoliu: nevychvaľujeme sa pred druhými, nespomíname, ak sa o nás iní vyjadrujú pochvalne, ani sa veľmi nekritizujeme – falošná pokora –, ak to dovoľuje naše svedomie, ustúpili v spore so seberovným, znášať prenasledovanie a urážky a neútočiť voči ich autorom ale napríklad aj v skromnom obliekaní. A tá vnútorná? Mali by sme o sebe aj myslieť pokorne pamätajúc na to, že bez Pánovej milosti sú márne naše namáhania, byť spokojný s darmi, ktoré dostávame, netrápiť sa, že iní sú v niečom bohatší alebo podrobovať sa vôli iných, pokiaľ to má zmysel a nie je to proti nášmu svedomiu. Dnešný text evanjelia je teda pre každého z nás príležitosťou na to, aby sme si položili otázku: cítim sa byť vo svetle týchto faktov pokorný? 

Obrázok: Ježiš stretáva slepého Bartimeja (https://iyabooyawale.com)