Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 7. októbra – 27. nedeľa v Cezročnom období, (z); Ružencová Panna Mária, spomienka, (tento rok sa neslávi); sv. Justína, panna a mučenica. pondelok, 8. októbra – Pondelok 27. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Pelágia, panna a mučenica. utorok, 9. októbra – Utorok 27. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Dionýz, biskup, a spoločníci, mučeníci, spomienka, (č); alebo sv. Ján Leonardi, kňaz, ľubovoľná spomienka, (b). streda, 10. októbra – Streda 27. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. František Borgiáš; sv. Daniel Comboni. štvrtok, 11. októbra – Štvrtok 27. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Ján XXIII., pápež, ľubovoľná spomienka, (b). piatok, 12. októbra – Piatok 27. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Maximilián, biskup; sv. Serafín, rehoľník. sobota, 13. októbra – Sobota 27. týždňa v Cezročnom období, (z), alebo Panna Mária v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Koloman; sv. Eduard.

Pondelok: 12. výročie úmrtia biskupa Mons. Pavla Hnilicu (2006).

Štvrtok: výročie posviacky katedrálneho chrámu Najsvätejšej Trojice v Žilinskej diecéze.

27. cezročná nedeľa

Kniha Genezis (Gn 2, 18-24)

Pán Boh vraví, že nie je dobre, ak je človek sám, preto mu urobí pomocníka. Najprv utvorí z hliny poľnú zver a nebeské vtáky, a privedie ich pred Adama, aby ich pomenoval. Potom dopustí na Adama hlboký spánok a z jeho rebra utvorí ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke.

Kniha Genezis je počiatkom Tóry, čiže Pentateuchu, teda prvých piatich posvätných kníh Biblie. Nachádzame tu rozprávania o hlavných postavách: Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi a osobitne jeho synovi Jozefovi. Hneď od prvých kapitol Božie konanie v nich opísané smeruje k uzatvoreniu zmluvy, teda k vytvoreniu hlbokého vnútorného vzťahu s človekom. Neskôr je zmluva slávnostne uzatvorená. V dnešnom úryvku je samota človeka najprv čiastočne zmiernená stvorením zvierat, ktoré má človek pomenovať. Dať meno veciam znamenalo usporiadať celú realitu, teda kontrolovať ju a vládnuť nad ňou. Človek sa však aj tak cítil sám. Muž a žena vytvárajú hlboké spoločenstvo, lebo sú „jedným telom“. Text nás teda obracia k ustanovizni manželstva ako k prirodzenému Božiemu zákonu. Nie teda niečomu, čo sa historicky vyvinulo alebo bolo dosiahnuté ako spoločenská dohoda. Majme teda, brat/sestra, túto inštitúciu – manželstvo – v posvätnej úcte tak, ako to náleží každému Božiemu zákonu.

List Hebrejom (Hebr 2, 9-11)

Autor listu, ktorý nie je známy, konštatuje, že Ježiš, len o niečo menší od anjelov,  bol ovenčený slávou a cťou, lebo okúsil z Božej milosti smrť za všetkých. Teda Ježiš, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, priviedol mnohých do slávy a zdokonalil pôvodcu ich spásy svojím utrpením. A pretože všetci pochádzajú z jedného, nehanbí sa ich volať bratmi.

Ježiš Kristus je v dnešnom úryvku ako človek vo svojej ľudskej podobe a smrti predstavovaný ako menší od anjelov, ale ovenčený slávou a cťou, pretože Jeho smrť sa stala prameňom spásy človeka. Svojou smrťou sa úplne priblížil človeku, ktorý tiež vo svojom živote trpí a umiera. táto črta je tu zdôraznená ako spoločná Ježišovi aj človeku, pretože všetci pochádzame od Jedného. Preto nás Ježiš volá svojimi bratmi. Pre nás, ľudí, je to, brat/sestra, veľká výsada, mimoriadny dar. A ten si je potrebné, ako aj každý hmotný dar, vážiť a starať sa oň. Ako sa môžeme starať o dar bratstva s Ježišom? Tak, aby Ježiš cítil, že Ho uznávame, že si Ho vážime a chcem kráčať za Ním. Dodržiavaním Jeho príkazov, ktoré sú všetky dobré a smerujú k nášmu osohu a v konečnom dôsledku k nášmu spoločnému stretnutiu vo večnosti.

Evanjelium podľa Marka (Mk 10, 2-16)

Farizeji pokúšajú Ježiša otázkou, či smie muž prepustiť manželku. Keď sa ich pýta, čo im prikázal Mojžiš, odpovedajú, že dovolil napísať priepustný list. Ježiš im však vraví, že to spravil pre tvrdosť ich srdca. A upozorňuje, že muž opustí otca aj matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A vyslovuje príkaz, aby to, čo Boh spojí, človek nech nerozlučuje. a keď sa Ježiša doma učeníci opäť pýtajú na to isté, vysvetlí, že každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa cudzoložstva. Rovnako ak žena prepustí muža a vydá sa za iného, cudzoloží. A keď mu ľudia prinášajú deti a učeníci im v tom bránia, povie im, aby nechali deti prichádzať k nemu. A požehnáva ich.

Text dnešného evanjelium možno nájsť aj u Matúša (Mt 19, 1-15) a Lukáša (Lk 16, 18). Odohráva sa po tom, ako Ježiš opustil Kafarnaum v Galilei, prechádzal južnou časťou Júdska smerom na Jeruzalem. Na tejto ceste predniesol ľuďom niekoľko rečí. Jedna z nich je tá dnešná o požiadavke manželskej nerozlučiteľnosti ako objektívneho dobra pre človeka. Ježiš zároveň vysvetľuje Mojžišov priepustný list ako akési prechodné, vtedy platné pravidlo dané miestnou situáciou v danom čase. Avšak ani vtedy nebolo možné, aby muž, ktorý ženu listom prepustil, vzal si ju neskôr späť. Ježiš tu obracia pozornosť svojich poslucháčov na pôvodný Boží zámer pri stvorení človeka, keď ho utvoril ako muža a ženu. To možno chápať ako koreň, prapôvod manželstva. Dnes sme už v poznaní Boha oveľa ďalej ako v Mojžišových časoch, máme jeho plnosť a preto je nám manželská nerozlučiteľnosť pochopiteľná, akceptovateľná a prirodzená súčasť nášho života. A má byť dodržaná tak zo strany muža ako aj ženy.

Žijeme dobu, brat/sestra, kedy je každý z nás už od mladého veku zviazaný mnohými povinnosťami, ktoré – dalo by sa povedať – určujú náš denný režim. Školopovinné deti začínajú veľmi skoro chodiť na rôzne krúžky, stredo- a najmä vysokoškoláci majú mnoho mimoškolských aktivít daných dnešnými možnosťami pre vyžitie rôzneho druhu kultúrnym a športovým počnúc až po najrôznejšie koníčky a záujmy dané dnešnou modernou dobou. Zamestnaní sú zase vyťažení v práci a po nej starostlivosťou o svoju domácnosť, prípadne deti a neraz aj druhú prácu. Na seba samých máme často málo času rovnako ako si akosi nevieme nájsť čas na našich blízkych. Stretávanie sa, aby sme sa videli, porozprávali, vymenili si názory a spoznali, čo má kto nové, je veľmi zriedkavé. Je tu silný argument: nemáme čas. Tieto kontakty nahrádza technika – internet, sociálne siete, možnosti diaľkovej obrazovo-zvukovej komunikácie. Táto situácia nie je dobrá pre žiadnu generáciu, osobitne pre mladých, u ktorých je práve najdôležitejšia, veď sa pripravujú na život nielen po profesionálnej, ale aj osobnej stránke. Je dobré, ak pre veriacu mládež existujú rôzne stretká a aktivity vo farnostiach, ktoré im dávajú zdravý priestor pre komunikáciu a spoznávanie druhých. Tempo dnešného života spôsobujúce nedostatok osobného kontaktu a jeho nahrádzanie technickými vymoženosťami potom deformuje aj to, ako mladí spoznávajú svet. Komunikácia so seberovnými cez technické prostriedky a sociálne siete je vlastne životom vo virtuálnom svete, ktorý nedovoľuje nahliadnuť do hĺbky duše človeka. Virtuálny svet prináša aj virtuálne poznanie toho druhého. To pravé poznanie hĺbky duše človeka potrebné pre stabilný zväzok však vyžaduje osobný kontakt, problémy a ich spoločné prekonávanie vo dvojici, náročné situácie, v ktorých človek ukazuje svoj charakter, povahu, prístup k veci, prispôsobivosť tomu druhému. Poznanie za takýchto okolností je potom dobrým predpokladom, že v trvalom vzťahu nás nič podstatné negatívne neprekvapí a nespôsobí rozluku. Možno aj virtuálny svet je jednou z príčin, pre ktorú sa dnešní mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do manželského zväzku, tak činia v situácii, kedy sa viac nepoznajú ako skutočne poznajú. Veď človeka, jeho povahu a osobnostné vlastnosti možno spoznať iba v konkrétnych, naživo prežitých situáciách. Ak sa tak nestane a mladí sa rozhodnú pre spoločný život požehnaní Cirkvou, môže sa stať, že tak spravia nepoznajúc sa navzájom tak dobre, ako by mali. A dochádza k ataku na posvätnosť manželského zväzku. Častokrát majú potom prácu aj cirkevné súdy, ktoré musia riešiť otázku takéhoto páru, a to či už separáciou, alebo anuláciou. Separácia, teda súhlas s oddelením manželov, je vážny zásah do zväzku, ktorý však stále ešte možno zachrániť. Predpokladom je zmena na strane vinníka a odpustenie na strane druhej. Je dobré vedieť, že separovaná strana, na ktorej strane nebola vina, môže aj naďalej prijímať sviatosti, je však dobré, aby to bolo s písomným povolením biskupa. Anulácia je definitívna rozluka páru, nie je to však anulácia civilného rozvodu. Tento krok znamená, že cirkevný súd po dôkladnom skúmaní dospel k záveru, že už pri uzatváraní manželstva nebola splnená niektorá z jeho základných požiadaviek. Preto je najdôležitejšia prevencia – dobrá predmanželská príprava snúbencov v ich živote pred vstúpením do zväzku, ale aj tá cirkevná. A nezabudnime ešte na jednu možnosť – dnes sú už k dispozícii kvalitne vyškolení kresťanskí kauči, ktorí, vychádzajúc z vlastných životných skúseností aj vedomostí z odborných školení – dokážu spoločne hľadať cestu, ako zväzok zachrániť.

Pondelok 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 10, 25-37)

Akýsi znalec zákona pokúša Ježiša otázkou, čo má robiť, aby sa stal dedičom večného života. Keď sa ho Ježiš spýta, čo je v zákone, popravde odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého“. Ježiš mu odpoveď schváli, on sa Ho však pýta, kto je jeho blížny. Vtedy mu Ježiš odpovedá podobenstvom o človeku, ktorého zbojníci prepadli, okradli a doráňali. Kňaz idúci okolo neho ho obišiel, no okoloidúcemu Samaritánovi ho prišlo ľúto, tak zaplatil hostinskému, aby sa o neho postaral. Potom sa Ježiš pýta znalca zákona, kto z tých dvoch bol ozbíjanému blížnym. Keď Mu odpovedá že ten, kto mu preukázal milosrdenstvo, posiela ho, aby aj on robil podobne.

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi má z evanjelistov vo svojom texte iba Lukáš. Dá sa vnímať ako veleba lásky, ktorá ako taká nepozná hranice či už kultúr, náboženstiev alebo ľudí navzájom. Kontrast, ktorý tu vidíme medzi kňazom, ktorý uprednostní svoju obradnú čistotu pred pomocou blížnemu, takže na neho neberie ohľad, a Samaritánom, ktorého zase Židia pokladali za bludára. Ježiš tu vlastne zdôrazňuje osobnú obetu pre dobro blížneho, nech ním je ktokoľvek, kto potrebuje pomoc, pretože medzi Židmi a Samaritánmi po dlhé stáročia panovala vzájomná nevraživosť, veď boli úhlavnými nepriateľmi. Preto sa vzájomne ani len nerozprávali. Židia dokonca považovali za nadávku, ak ich niekto nazval Samaritánom. Ježiš teda od Židov chce, aby obrátili svoj zrak na niekoho, koho vlastne nenávideli. Prečo? Lebo patril k Samaritánom. Naopak – Samaritán v zranenom človeku nevidí Žida, ale blížneho, ktorý potrebuje pomoc. Brat/sestra, nie sme aj my niekedy takto zviazaní predsudkami? Neposudzujeme aj my niekoho nie podľa toho, čo hovorí alebo ako sa správa či čo koná, ale podľa toho, kto to je? A Boh pritom chce, aby sme na každého hľadeli ako ten Samaritán na Žida: predovšetkým ako na svojho blížneho. Odnesme si aj my preto do nášho každodenného život odhodlanie prekonávať naše vnútorné rozdelenia ľudí, predsudky, ktoré deformujú naše myslenie a konanie. Skúsme ľudí, ktorí sa od nás nejako odlišujú, vnímať, ale sa k nim aj správať ako k rovnocenným. Dnešný svet nám k tomu isto skôr či neskôr dá príležitosť. Nejednu. Ak budeme na ňu pripravení, aj dnešným evanjeliom, neprepasieme ju.

Utorok 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 10, 38-42)

Ježiša prijíma vo svojom dome istá Marta, ktorá tu žije so sestrou Máriou. Zatiaľ čo Marta má plné ruky práce s obsluhou Hosťa, Mária sedí pri Jeho nohách a počúva Ho. Preto Marta žiada Ježiša, aby ju napomenul, nech jej pomôže s obsluhou. Ježiš ju však upozorňuje, že Mária si vybrala lepší podiel , taký, ktorý jej nebude odňatý.

Ježišov odkaz je zrejmý: je potrebné vo svojom vnútornom živote počúvať Boha ako podmienku života v tomto svete, v ktorom sme obklopení, zahlcovaní a neraz až pohltení vecami pominuteľnými, ktoré vytláčajú trvalé hodnoty. Iba tak budeme schopní uchovať si správny smer na každodennej ceste k večnosti. Iste sa aj tebe, brat/sestra niekedy stalo, že si išiel popred kostol, aj tvoje vnútro ti pošepkalo: „poď dnu“, ale potom sa ozval akýsi druhý hlas: „teraz nie, nemám čas, ponáhľam sa, musím toho ešte veľa stihnúť“. A o niekoľko minút sa ti do mysle tento vnútorný dialóg vrátil. Pamätáš si, kde to bolo? Nie náhodou v nejakom obchode, kde si trávil čas prezeraním najnovšieho tovaru, ktorý si vlastne ani nepotreboval? Alebo pri dlhšom rozhovore „o ničom“ s niekým, koho si práve stretol na ulici? Alebo pri voňavej káve v kaviarni, okolo ktorej si išiel a do ktorej ťa práve tá vôňa zlákala? Pamätajme na to, brat/sestra, že to, že ideme po ulici, stretávame priateľov či pijeme kávu, aj to, že sme zdraví, môžeme chodiť, vidieť, počuť, to všetko nie je úplná samozrejmosť. Veď koľkým tieto dary chýbajú! My sme tí obdarení. Je to veľký, nezištný, veľkorysý dar nášho Boha. Nech nám preto nie je ľúto využiť príležitosť a tlmočiť pánovi svoju vďaku. Veď stačí iba pár slov, krátke stretnutie, duchovné spojenie v pokoji. Potom s oveľa väčšou radosťou zo všetkého, čo vnímame, vstúpime opäť do ulíc a medzi ľudí vďační za to, že máme túto možnosť. Vyberme si teda Máriin príklad, nebuďme Martou všedného dňa! Budeme svetlom sveta a soľou zeme. A tí, ktorých budeme stretať, to nielen budú cítiť a vidieť, ale nám to aj rôznymi spôsobmi dajú najavo, lebo aj im to pomôže, posunie k lepšiemu. A my pocítime radosť z dávania.

Streda 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 11, 1-4)

Keď Ježiš dokončí svoju modlitbu, jeden z učeníkov Ho žiada, aby ich naučil modliť sa. Ježiš im vtedy povie slová modlitby, ktorú dne spoznáme ako Otče náš.

Človek je tvor stvorený ako spoločenský. Od narodenia až po zavŕšenie života žijeme vo vzťahoch: v rodine, škole, práci, bytovke, pri pestovaní našich koníčkov či inde, kde sa stretávame s ľuďmi. Súčasťou tohto nášho života je aj komunikácia: vždy, keď niekoho stretnem, tak sa s ním v rámci časových možností a ostatných podmienok aj pozhovárame. Od najkratšieho prehodenia pár slov až po dlhý rozhovor možno pri káve či večeri v reštaurácii. Pre mňa je vždy zážitkom, keď sa po piatich rokoch stretneme spolužiaci z vysokej školy. rozhovory nemajú konca kraja. Chceme sa zdieľať. V takom zdieľaní potom nachádzame nielen informáciu, ale aj povzbudenie, odvahu pre zmenu či radosť z úspechov a radosti toho druhého. Svoje vnútorné pocity vieme dať najavo nielen slovom, ale aj pohľadom či mimikou tváre. Niektorí z nás dokonca príležitosti na rozhovory cielene vyhľadávajú, lebo im prinášajú hodnoty, ktoré osamote nie je možné získať. Najlepšie sú rozhovory s blízkymi: vieme sa pochváliť, zdôveriť, posťažovať alebo požiadať o pomoc a užívame si to, že si nemusíme na nič dávať pozor. Ani na to čo hovoríme, ani na to ako to hovoríme. Ako sa vraví – čo na srdci, to na jazyku. Možno sa ti už stalo, brat/sestra, že si bol za niečo taký vďačný alebo si sa z niečoho tak úžasne tešil, že si si povedal: „nemám slov, ktorými by som opísal svoju radosť alebo vyjadril vďaku“. V takejto situácii bol zrejme aj učeník z dnešného evanjelia. Videl Ježiša v rozhovore so svojím Otcom, ktorý bol evidentne tým, po čom aj on túžil: z hĺbky svojej duše zdieľať sa so svojím Otcom, Priateľom, Pomocníkom, Pánom, ktorý mu sprostredkuje všetky dobrodenia, ktoré zakúša. Modlitba je náš rozhovor s Pánom. A tak, ako sa zhovárame so svojimi blízkymi doma či kolegami v práci, môžeme máme tak robiť aj s naším Pánom. Či už tak ako nás to naučil Pán Ježiš, ale aj inak – svojimi slovami, kedykoľvek. Veď to, že sa modlíme, navonok nevidno, preto tak môžeme robiť kdekoľvek. Nielen ráno alebo večer. Aj pred jedlom, po nejakom zdare či úspechu, alebo jednoducho len tak – z radosti a vďaky. Veď aj strelná modlitba je rovnako cenná ako ranný Otče náš. A pamätaj, brat/sestra, že pri rozhovore nielen hovoríme, ale aj počúvame. A čím viac počúvame, tým viac sa dozvieme a vieme. Počúvajme preto často svojho Pána, vždy nám to bude na osoh.

Štvrtok 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 11, 5-13)

Ježiš hovorí svojim učeníkom podobenstvo o tom, ako ide priateľ o polnoci k priateľovi a povie mu, aby mu požičal tri chleby. Keďže je neskoro, ten už nechce, ale napokon vstane a dá mu, o čo žiada, lebo je neodbytný. Preto Ježiš učeníkom zdôrazňuje, aby aj oni boli takí neobytní, aby vytrvalo prosili, a dostanú, hľadali, lebo nájdu a klopali, aby im otvorili. Veď ak syn poprosí otca o rybu, iste mu nedá hada. A keď pýta vajce, iste nedostane škorpióna. Keď teda učeníci, aj keď sú zlí, vedia dávať dobré dary deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo Ho prosia!

Toto podobenstvo hovorí Ježiš svojim učeníkom hneď po tom, ako ich naučí modliť sa (čítali sme včera). Vysvetľuje a učí, že Otec vo svojej bezhraničnej a bezpodmienečnej láske k človeku, ktorý svojou dobrotou a láskou nekonečne presahuje každého hriešneho človeka, je pripravený vypočuť si volanie človeka k Nemu. Vyzýva nás teda, aby sme Mu v modlitbe dôverovali a verili, že ak prosíme o dobro, nedostaneme zlo. Každý z nás sa, brat/sestra, modlí. Niekto častejšie, iný zriedkavejšie. Niekto dlhšie, druhý zase kratšie. Tento náš rozhovor s Pánom iste veľmi často obsahuje prosbu či prosby: za seba, za blízkych, za zdravie, Božiu pomoc alebo iný, z nášho pohľadu ušľachtilý cieľ. Prosba je často aj našou strelnou modlitbou. Niekedy sa nám možno zdá, že Pán nás nepočúva. Vtedy je dobré si uvedomiť, že Pán vypočuje každú našu prosbu, ak je v súlade s Jeho vôľou. My si môžeme žiadať všeličo, ale nemusí to byť pre nás dobré a my si to neuvedomujeme. Druhým dôvodom nevypočutia z nášho pohľadu ale môže byť aj fakt, že to, čo žiadame, je síce pre nás dobré, ale nie práve v tú chvíľu, v ktorú o to prosíme. Buďme preto trpezlivý a nerobme si z prosebných modlitieb „objednávkový systém“. Lebo nie my sme tí, ktorí neomylne vedia, čo je pre nás v danú chvíľu najlepšie. A ešte jedno – nezabúdajme, že modlitba nemá byť len o prosbách, ale je predovšetkým nenahraditeľnou príležitosťou pre vyjadrenie vďaky Pánovi. Niet deň, kedy by sme Mu nemali za čo ďakovať. Veď denne dostávame veľké množstvo darov. Aj to, že môžeme vidieť a čítať tento text je dar. Ak sa teda ideme modliť, ak začíname rozhovor s Pánom, nech je jeho úvodom hlboká, úprimná vďaka za všetko. Aj za to, čo sa nám pre svoju opakovateľnosť alebo trvalú prítomnosť v našom živote zdá samozrejmosť. Vďaka ti, Pane!

Piatok 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 11, 15-26)

Niektorí ľudia po tom, ako Ježiš vyhnal zlého ducha, hovoria, že to urobil mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov. Iní zase žiadali od Neho znamenie z neba. Ježiš, poznajúc ich myšlienky, reaguje otázkou, že ak On vyháňa zlých duchov mocou Belzebula, koho mocou ich vyháňajú ich synovia? preto budú ich sudcami. Ak teda Ježiš vyháňa zlých duchov, znamená to, že k ľuďom prišlo Božie kráľovstvo. A zdôrazňuje, že kto nie je s Ním, je proti Nemu.

Toto sa odohráva hneď po tom, ako Ježiš učí svojich učeníkov, aby prosili, a potom to dostanú, teda to, čo sme mali vo včerajšom evanjeliu. Veta o tom, že kto nie je za, je proti, sa ti možno, brat/sestra, zdá neadekvátna. Veď si povieš: nemusím byť vždy na nejakej strane, predsa môžem zaujať aj „neutrálny“ postoj. Možno v diplomatickej reči sa takto dajú riešiť niektoré situácie. Ale aj tam to vlastne vyznieva tak, že neviem, ktorá je vlastne moja strana, tak sa radšej nezaradím. S vierou, ktorú od nás chce Pán Ježiš a ktorá je nám osožná, to tak byť nemôže. Buď verím, alebo neverím. Buď prijímam Božie prikázania ako zásady svojho života, alebo ich neprijímam. Buď verím Ježišovi alebo nie. Život s Ježišom je nasadnutím do auta s navigáciou, ktorú nám pravidelne aktualizujú. Vždy pozná správnu cestu, varuje pred problémovými úsekmi, informuje o rôznych možnostiach po ceste, pomáha identifikovať nebezpečné úseky aj upozorní na miesta, ktoré by pre nás mohli byť užitočné alebo zaujímavé. A keď ju niekedy nerešpektujeme, rýchlo sa prispôsobí a znovu vytrvalo ukazuje správnu cestu. Preto ju neustále sledujeme, preto nemôžeme netrafiť do cieľa. Nech je takto aj s naším vzťahom k Ježišovi, brat/sestra: sledujme Ho a spoliehajme sa na Jeho vedenie, lebo aj keď z cesty zídeme, vždy nám ukáže, ako sa vrátiť na tú správnu a bezpečne doraziť do cieľa. A nikdy sa pritom neunaví.

Sobota 27. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 11, 27-28)

Počas toho, ako Ježiš hovorí k zástupom, ozve sa neznáma žena a hovorí Mu, že blahoslavený je život, ktorý Ho nosil a prsia, ktoré požíval. Ježiš však reaguje, že skôr sú blahoslavení tí, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.

Tento kratučký úryvok priamo nadväzujúci na včerajšie evanjelium, zachytáva výrok ženy, ktorá chváli Ježišovu matku. Bola celkom prirodzene rozrušená, veď práve videla, že Ježiš má moc vyháňať zlých duchov. Ježiš jej však pripomína, že skutočná hodnota Panny Márie je v jej bezvýhradnej poslušnosti, pokore a počúvaní Božieho slova a jeho zachovávaní. To platí nielen pre Pannu Máriu, ale aj každého z nás, ktorí sa snažíme zachovávať Božie slovo. Ježiš teda svojím spôsobom obracia pozornosť ženy z Panny Márie na svojho Otca. Hovorí o rodine nielen tej pozemskej, ale aj cirkevnej, nebeskej. O Bohu aj svätých, ktorí u Neho orodujú aj za nás, ktorí ešte len kráčame do večnosti. Táto rodina je pre nás, brat/sestra, veľkým Božím darom. Zo skúsenosti z vlastných rodín vieme, že naše spoločenstvo pri stole patrí k tým najsilnejším. Poznám dokonca kňaza, ktorý keď ako farár prišiel do novej farnosti, začal praktizovať tzv. spoločenstvo stola. V praxi to znamenalo, že ak sa s niekým chcel pozhovárať, alebo niekto s tým istým cieľom prišiel za ním, sadol si s ním k stoku, ponúkol čímkoľvek, čo bolo po ruke, a takto začal nadväzovať vzťah a rozvíjať diskusiu. Netrvalo dlho, a tak sa zblížil s veľkým množstvom farníkov, že nielenže „zapadol“ medzi nich, ale aj medzi nimi postupne vytvoril silné vzťahy spolupatričnosti a farskej rodiny. Túto ponuka má od Boha každý z nás. Každý deň je v kostole prestretý stôl pre zdieľanie sa. Oltárny stôl hojnosti. A tak ako v rodine je stolovanie časom najintímnejšej blízkosti celej rodine, to isté platí aj v kostole. Brat/sestra, využívaj túto príležitosť nielen v nedeľu. Prijmi čo najčastejšie ponuku Pána schádzať sa pri Jeho stole, prijímať nebeský pokrm, učiť sa od Neho i podporovať sa ako rodina navzájom. A ďakujme Pánovi za túto permanentnú ponuku. Je grátis a má nevyčísliteľnú hodnotu.

Obrázok: Nechajte maličkých prichádzať ku mne (Anthony van Dyck, olej - www.oceanbridges.com)