Novinky

« Späť

2. adventná nedeľa (C)

2. adventná nedeľa (C)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 9. decembra – DRUHÁ ADVENTNÁ NEDEĽA (Biblická nedeľa), (f); sv. Ján Didak Cuauhtlatotzin, spomienka (tento rok sa neslávi); sv. Leokádia; sv. Peter Fourier, kňaz. pondelok, 10. decembra – Pondelok po 2. adventnej nedeli, (b); sv. Melchiades, mučeník; sv. Eulália, panna a mučenica. utorok, 11. decembra – Utorok po 2. adventnej nedeli, (f); sv. Damaz I., pápež, ľubovoľná spomienka, (b). streda, 12. decembra – Streda po 2. adventnej nedeli, (f); alebo Preblahoslavenej Panny Márie Guadalupskej, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Otília, panna a mučenica. štvrtok, 13. decembra – Štvrtok po 2. adventnej nedeli; sv. Lucia, panna a mučenica, spomienka, (č). piatok, 14. decembra – Piatok po 2. adventnej nedeli; sv. Ján z Kríža, kňaz a učiteľ Cirkvi, spomienka, (b). sobota, 15. decembra – Sobota po 2. adventnej nedeli, (f); sv. Valerián.

Nedeľa: z rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska sa od tohto roku slávi ako biblická (doteraz sa takto slávila tretia adventná nedeľa). “Slávenie Biblickej nedele upriamuje našu pozornosť na dôležitosť Božieho slova v každodennom živote veriacich jednotlivcov ako aj v živote Cirkvi. Hodnota Biblie spočíva v jej používaní. Táto kniha je krásna práve vtedy, keď je ošúchaná častým používaním. Svedčí to o tom, že ju potrebujeme, že s ňou trávime čas, že sa sýtime a inšpirujeme Božím slovom.“ píše sa v zdôvodnení Katolíckeho biblického diela.

Druhá adventná nedeľa

Kniha proroka Barucha (Bar 5, 1-9)

Autor vyzýva Jeruzalem, aby odložil rúcho svojho smútku a obliekol sa do ozdoby slávy. Má sa zaodieť plášťom Božej spravodlivosti a na hlavu si položiť korunu slávy Večného. Boh mu dá navždy meno Pokoj spravodlivosti a Sláva bohabojnosti. Ďalej vyzýva Jeruzalem, aby sa postavil na výšinu, hľadel na východ a pozrel sa na svojich synov, ktorí sa tešia, že Boh na nich pamätal. Po odvlečení nepriateľmi ich Boh privedie a ponesie so slávou ako na kráľovskom tróne. Lebo Boh rozkázal znížiť každý vysoký vrch a vyplniť údolia na úroveň zeme. Na Boží rozkaz les a všetky voňavé stromy zatônia Izraela. A Boh povedie Izrael v radosti, milosrdenstve a spravodlivosti, ktoré pochádzajú od Neho.

Podľa tradície bol zostavovateľom knihy Baruch (čo v hebrejčine znamená „požehnaný“), pisár proroka Jeremiáša. V skutočnosti je zostavená z textov z neskoršieho obdobia. Dnešný úryvok je z jej záverečnej časti. Pre nás, súčasníkov, možno text vyznievajúci ako inotaj. O to dôležitejšie je správne ho vnímať a interpretovať si ho. Jeruzalem je tu vyzývaný, aby si obliekol namiesto smútočného rúcha radostné svadobné šaty, ktoré sú konkretizované plášťom a mitrou. Sú to symboly a znaky Božej lásky, ktorá Božie stvorenia oblieka do svojho svetla a spásy. Tým Božím stvorením je, brat/sestra, aj každý z nás. Božia láska k nám je tu zdôraznená aj tým, že daný úryvok opakovane spomína slovo „sláva“ ako ďalší symbol, tentokrát mocnej a pôsobivej Božej prítomnosti. Jeruzalem má pred svetom a dejinami svedčiť aj svojimi novými menami „Pokoj spravodlivosti“ a „Sláva bohabojnosti“. Je vhodné vedieť, že v mnohých prorockých textoch, tento Baruchov nevynímajúc, názov Jeruzalem symbolizuje premenu, ktorú uskutoční Boh v budúcnosti. Prvý názov – Pokoj spravodlivosti značí, že pokoj, ktorému sa budú tešiť ďalšie pokolenia Hebrejov, bude výsledkom spravodlivosti, ktorá opanuje ľudské vzťahy. Sláva bohabojnosti zase pripomína, že bohabojnosť má byť pokora a bázeň pred Bohom, teda pokojné plnenie si povinností voči Bohu i svetu. Toto povedomie by sme si mali pestovať vo svojej mysli aj my, brat/sestra, aby sme v každej situácii plnili to, čo od nás chce Boh. Avšak na to, aby sme to vedeli, musíme byť s Bohom v kontakte: nielen pravidelnou modlitbou, ale aj mysľou a vnímaním všetkého okolo nás z pohľadu nášho Boha, vedieť si správne odpovedať na otázku: čo chce odo mňa Boh v tejto chvíli? Vieš alebo cítiš to, brat/sestra?

List Filipanom (Flp 1, 4-6. 8-11)

Apoštol Pavol bratom píše, že v každej svoje modlitbe radostne všetkých prosí za nich a ich účasť na evanjeliu. A vyjadruje istotu, že Ten, čo dielo v nich začal, tak ho aj dokončí. Pavol túži po svojich bratoch a modlí sa, aby ich láska stále viac rástla tak, aby dokázali rozoznať, čo je lepšie a aby boli čistí, plní spravodlivosti a na Božiu chválu.

Kresťania v macedónskych Filipách boli prvou cirkevnou obcou v Európe. Pavol mal toto spoločenstvo veľmi rád. Tento list Pavol podľa všetkého napísal v čase, keď bol väznený, kam sa dostal počas nepokojov v Efeze. Z riadkov, ktoré nie sú súčasťou dnešného úryvku a ktoré mu predchádzajú je zrejmé, že myšlienky listu sú nielen Pavlovými, ale patria aj jeho vernému učeníkovi a spolupracovníkovi Timotejovi. Pavol, v prostredí väzenia zjavne tráviaci svoj čas mysliac na svojich blízkych a rozmýšľaním a starostením sa o Filipanov najprv vzdáva vďaky Bohu za to, že vôbec môžu mať podiel na šírení evanjelia. Ďakuje Bohu za to, že im pomáha rásť v plnosti poznania až do druhého príchodu Ježiša Krista. Je zrejmé, že Pavol má Filipanov hlboko vo svojom srdci a veľmi mu záleží na ich osude. Aj keď tieto riadky píše vo väzení, je prekvapivo pokojný a vyrovnaný. To iste pramení z hlbokého spoločenstva viery zdieľaného s Bojom a cirkvou vo Filipách. Pavol túži po tom, aby v nich všetkých rástla viera a láska k blížnym. Vynikajúci príklad pre nás, brat/sestra, ako prežívať adventné obdobie – v snahe o rozvíjanie a rast našej lásky k blížnym, správneho poznania sveta okolo nás a radosti zo spoluúčasti na ceste ku Kristovi. Vezmime si ako odkaz nielen pre dnešný deň z tohto čítania slová, ktoré sú prevzaté do obradu vysvätenia kňazov, kedy svätiteľ po sľube chudoby, čistoty a poslušnosti kandidáta mu odpovie: „Boh, ktorý v tebe dobré dielo začal, nech ho aj dokončí.“, čím obrad vysvätenia končí a kandidát sa stáva kňazom. My sme síce laici, ale aj my máme svoje evanjelizačné poslanie. Vytvárajme teda v sebe, brat/sestra, stále priestor na to, aby Pán, ktorý nás každého postavil na určité miesto v živote, mohol v nás aj svoje dielo, ktoré máme vykonať, aj dokončiť.

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 21, 25-28. 34-36)

V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, počas doby, kedy Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, v čase veľkňazov Annáša A Kajfáša, zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Ten chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov tak, ako je to napísané u proroka Izaiáša: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina nech sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. A každé telo uvidí Božiu slávu.

Lukáš si v dnešnom úryvku dáva veľmi záležať, aby jeho dej presne časovo aj geograficky zaradil, aby bolo jasné, že ide o čas, kedy žil Ježiš. Tak sa mu podarilo dosiahnuť vysokú autenticitu textu a živý opis začiatku kazateľskej činnosti Jána Krstiteľa. Máme teda pred sebou rok zhruba 28 až 29, kedy Ján vystupuje v južnej časti júdskej púšte v miestach, ktoré sú blízko Mŕtveho mora, kde tečie rieka Jordán. Lukáš tu na zdôraznenie poslania Jána Krstiteľa používa citát z Izaiáša (40, 3-5), ktorý je opisom slávneho návratu židovských vyhnancov z Babylonu po priamej a vyrovnanej ceste.

Základná výzva Jána Krstiteľa obsiahnutá v dnešnom úryvku sa rok čo rok opakuje a zostáva stále rovnaká: každá dolina sa má vyplniť a každý vrch znížiť, aby mal Ježiš priamu cestu k človeku, aby bol súčasťou jeho života. My, ľudia, ktorí tejto výzve pravidelne čelíme, sme ale rôzni. Sú takí, ktorí nevedia, čo sa touto výzvou myslí, lebo hoci sú dobrej vôle, nevedia, prečo by Pán mal byť v ich živote živou súčasťou, prečo by mal byť súpútnikom ich života. Veď si vystačia sami, všetko si vedia zaobstarať, sú vo svojom živote pre iných dôležití, majú pocit dôležitosti a významnosti. Ale sú aj takí, ktorí si Pána vo svojom živote vyslovene neželajú. Jeho zásady a príkazy ich obmedzujú, nedovoľujú im taký životný rozlet a prístup k takým hodnotám, ktoré oni uznávajú ako svoje životné priority. Možno sú to niekedy aj veriaci – Ježiš by im vstupoval do svedomia a v mnohých ich činoch a aktivitách by ich obmedzoval a oni by si uvedomovali, že nekonajú správne. Lepšie je preto držať sa od Boha v „bezpečnej“ vzdialenosti. Treťou skupinou sú potom ľudia, ktorí v Boha a Bohu veria, o Jeho prítomnosť vo svojom živote sa usilujú, sú nábožní, snažia sa dodržiavať kresťanské zásady života bez hriechu. Napriek tomu nie sú v živote šťastní, čo vidí aj ich okolie, lebo zo šťastného človeka vyžaruje pokoj a radosť zo života. Títo ľudia vedia, že Pán je s nimi a v nich, aj vtedy, keď majú problémy a trápia sa, ale necítia v sebe pokoj Pánovej prítomnosti. Brat/sestra, môže to byť aj tým, že nereagujú adekvátne na dnešnú výzvu Jána Krstiteľa. V jeho dnešnej výzve je úloha nielen o znížení kopcov, ale aj vyrovnaní dolín. Možno sme si doteraz tieto dve rozdielne veci stotožnili a považovali sme ich za hriechy, ktoré treba zo života odstraňovať a chrániť sa ich. Asi to nebude komplexný pohľad na Jánovu výzvu. Kopce naozaj môžu byť tými hriechmi, ktorých sa treba zbaviť. Každý ich máme sebe vlastné a vieme, čo je našim nedostatkom a prekážkou, kopcom na ceste Ježiša k nám, ktorá Mu bráni pristúpiť ku každému z nás. Je preto potrebné, aby sme z času na čas venovali svoj čas nielen sviatosti zmierenia a pokániu, ale aj našej osobnej, vnútornej duševnej analýzy ich príčin a hľadaniu spôsobu, ako sa ich – hoci aj postupne – zbavovať. Aby napokon žiadne kopce ako prekážky nebránili Ježišovi vstúpiť do nás, aby Jeho cesta k nám bola priama. Aby Jeho prítomnosť v nás bola plná, Jeho láska, ktorú nám neprestajne, nezištne a nepodmienečne ponúka mala priestor. Ján Krstiteľ nás ale vyzýva, v našom vlastnom záujme, aby sme aj vyrovnali doliny. Čo by mohli tieto doliny znamenať v našom živote, brat/sestra? Skúsme z pohľadu našich životných postojov zvážiť, či by to nemohli byť pocity prehnaného vlastného podceňovania sa, pocitov menejcennosti, vlastnej neschopnosti byť v živote tým, čím si my sami myslíme, že by sme mali byť. Pocity, ktoré nám vlastne bránia naplno sa rozvinúť ako kresťanom vo svojom živote. Vnútorné presvedčenie o vlastnej nehodnosti a neschopnosti byť druhým takým prínosom, aký si my sami vo svojom vnútri predstavujeme. Akési zabudnutie alebo ignorovanie toho, že každý z nás má od Pána talenty, ktoré má, môže a je povinný rozvíjať. Absencia schopnosti prijať seba samého takého, aký som, aj so svojimi nedokonalosťami možno aj v porovnaní s tými, ktorých si kladieme za vzor, hoci oni sú ľudia s inými talentmi a na inom mieste života. V takýchto prípadoch je vyrovnaním doliny práve objektívne uznanie si svojho miesta v živote, svojich talentov, ktoré máme rozvíjať, zbavenie sa pocitov menejcennosti a uvedomenie si, že každý z nás môže byť užitočný v živote svojom, i tých druhých. Zbavenie sa negatívnych pocitov menejcennosti a neužitočnosti. Môžeme sa pri takých úvahách vrátiť aj k dnešnému posolstvu z prvého čítania, kedy prorok Baruch vyzýva (aj keď v inej súvislosti): „... odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si navždy ozdobu slávy, ktorú ti dáva Boh... (Bar 5, 1). Brat/sestra, našiel si sa pri čítaní týchto úvah v niektorej zo spomínaných skupín? Ako naložíš vo svojom živote s myšlienkami dnešného evanjelia?

Pondelok po 2. adventnej nedeli

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 5, 17-26)

Keď Ježiš v istý deň učí v prítomnosti farizejov a zákonníkov, muži prinesú k miestu, kde učí, na nosidlách ochrnutého človeka, nedokážu sa však s ním cez dav dostať k Ježišovi. Vyjdú teda na strechu a zvrchu ho spustia priamo pred Ježiša. On keď vidí ich vieru, vysloví sa, že sa mu odpúšťajú hriechy. Farizeji a zákonníci Jeho konanie považujú za rúhanie s argumentom, že hriechy môže odpúšťať iba Boh. Ježiš pozná ich myšlienky atak sa ich pýta, čo je ľahšie: odpustiť hriechy alebo chromému povedať vstaň a choď. A aby vedeli, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy, povie chorému, aby vstal, vzal si lôžko a išiel domov. A on – velebiac Boha – tak urobí. Všetci prítomní užasnú, velebia Boha a s bázňou vravia, že videli obdivuhodné veci.

Obsahom dnešného úryvku je jedna z množstva kontroverzií Ježiša so vtedajším judaizmom. Ježiš sa tým, že prezentuje svoju moc odpúšťať hriechy, robí v očiach farizejov a zákonníkov rovný Bohu. Samotné uzdravenie, ktoré sa pred ich očami odohrá, tento fakt jednoznačne potvrdzuje. V očiach farizejov, zaslepených svojimi zákonmi, je to však pohoršujúce konanie.

Z nášho pohľadu je možno až zarážajúce a ťažko uveriteľné, že ľudia (farizeji), ktorí sa ocitli zoči-voči evidentnému zázraku, uprednostnili svoj skostnatený pohľad na neprehľadnú sústavu zákonov, ktorých dodržiavanie presadzovali a kontrolovali, akoby (si) mali priznať, že boli svedkom skutočného zázraku. Vieme, že vtedajší Židia mali rozsiahly súbor zákonov, ktorých dodržiavanie bolo základom ich života a viery. Celkom 613 prikázaní (tzv. micvot) tvorilo celý koncept ich náboženstva. Z nich bolo 248 pozitívnych (napr. cti otca svojho a matku svoju) a 365 negatívnych (napr. nepokradneš). Židia tieto počty chápali tak, že 248 je počet kostí a dôležitých orgánov v tele, takže každá časť tela môže byť účastná na dodržiavaní zákonov. 365 je číslo symbolizujúce počtu ciev v tele človeka a súčasne aj počet dní v roku, čím sa chce poukázať na to, že každý deň v roku sa má človek strániť porušovania Božích prikázaní.

Nedávno sme v práci riešili vzájomný spor o to, ako v praxi uplatniť jenu časť predpisu týkajúcu sa zdravotníctva. Diskutovali sme o veľmi špecifickej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti a napriek tomu, že sme všetci traja boli skúsení ľudia v tomto segmente pracujúci mnoho rokov, neboli sme schopní zjednotiť sa v jednom názore. Vznikla vysoko odborná a náročná polemika rozoberajúca predmetnú časť legislatívy do najmenších podrobností, každá zo strán kládla na stôl svoje argumenty a tá druhá ich vyvracala rovnako kvalifikovanými faktmi, ktoré názor protistrany vyvracali. Napokon sme našu dilemu vyriešili veľmi jednoduchým krokom: v situácii, ktorá sa zdala bezvýchodisková, jeden z nás položil otázku: prosím vás, a kde sa nám v tejto polemike a argumentácii stratil pacient, človek? Teda ten, pre ktorého toto všetko vzniklo a v praxi sa robí? V tomto momente sme sa všetci začali na celý problém pozerať akoby inými očami a netrvalo dlho a riešenie, správny výklad a spôsob, ako budeme pokračovať, sme našli a bez výhrad sme sa všetci zhodli. Pozreli sme sa teda na podstatu veci, nie na jej formálne verbálne vyjadrenie. Rozlíšili sme to, čomu právnici hovoria litera a duch zákona. Je známym faktom, že keď právnici vydajú a parlament schváli nový zákon, spolu s jeho textom vyjde aj ďalšia publikácia, ktorá obsahuje komentáre k danému zákonu. Je skoro pravidlom, že komentáre sú vždy rozsiahlejšie ako zákon samotný. Sú jeho vysvetlivkami, ale ani tie nie sú vyčerpávajúce, lebo nikto nemôže pamätať na všetky okolnosti, za ktorých sa daný text môže/bude uplatňovať v praxi. Židovskí farizeji a zákonníci, o ktorých sme si dnes čítali, zjavne nepoznali alebo nechceli vnímať ducha zákona, držali sa iba jeho litery. Až stratili povedomie toho, pre čo a na čo bol zákon vytvorený. Sústreďovali sa iba na jeho formálne dodržiavania, a to za každú cenu a bez ohľadu na konkrétne okolnosti, ktoré jeho uplatnenie mohli logicky modifikovať. V takom zaslepení neboli schopní vnímať ani zázrak, pretože ich vnímanie skončilo na úrovni litery zákona. Brat/sestra, nie sme aj my niekedy podobní farizejom? Nezotrvávame skôr na formálnej stránke veci a jej poslanie a účel nevnímame, lebo je to tak pohodlnejšie? Napr. ranná modlitba: nie je to skôr formálne recitovanie naučeného textu ako prežívanie jeho obsahu, skutočný rozhovor s Bohom? Nestalo sa, že sme v piatok spokojní, lebo sme nejedli mäso, ale v nejakej špecifickej situácii sme sa nezachovali ako kresťania, ktorí majú svetu svojím príkladom ukazovať Lásku? Takých príkladoch by asi bolo možné nájsť veľa. Nech je každému z nás dnešné čítanie podnetom na to, aby sa na svoj život a skutky pozrel očami ich podstaty, nie formálnych prejavov. Aby si každý z nás vedel povedať, kde a v čom sa podobá farizejom, ktorým ani zázrak nestačil na to, aby v zaslepení formalizmom nepochopili podstatu, a odtiaľto začal na sebe systematicky pracovať. Doba adventu je na to ako stvorená.

Obrázok: sv. Ján Krstiteľ krstí Ježiša (zdroj: www.osv.com)