Novinky

« Späť

15. týždeň cez rok (B)

15. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 15. júla – 15. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Bonaventúra, biskup a učiteľ Cirkvi (spomienka sa tento rok neslávi); sv. Vladimír, knieža. pondelok, 16. júla – Pondelok 15. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej, ľubovoľná spomienka, (b); bl. Ľubica (Amata), panna a mučenica. utorok, 17. júla – Utorok 15. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Andreja Svorada a Benedikta, pustovníkov, spomienka, (b); sv. Marcelína, panna. streda, 18 júla – Streda 15. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Fridrich; bl. Tarzícia, panna a mučenica; sv. Peter Pavol Gejdič, biskup a učeník. štvrtok, 19. júla – Štvrtok 15. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Zlatica (Aurea), panna a mučenica. piatok, 20. júla – Piatok 15. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Apolinára, biskupa a mučeníka, ľubovoľná spomienka, (č); sv. Eliáš, prorok. sobota, 21. júla – Sobota 15. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Vavrinca z Brinidisi, kňaza a učiteľa Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b).

Pondelok je dňom 13. výročia biskupskej vysviacky Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho diecézneho biskupa.

Utorok sa v Nitre spomienka na sv. Andreja Svorada a Benedikta slávi ako slávnosť, keďže sv. Andrej Svorad je patrónom mesta.
Tento deň je zároveň dňom 58. výročia smrti blahoslaveného presvieteného vladyku Pavla Petra Gojdiča OSBM, prešovského eparchiálneho biskupa.
 

Prvým čítaním 15. cezročnej nedele je úryvok z Knihy proroka Amosa (Am 7, 12-15). Amaziáš oslovuje Amosa „jasnovidec“ a posiela ho do judejskej krajiny, aby tam prorokoval. Ten sa ohradzuje, že nie je prorokom, dokonca ani žiakom proroka, ale iba pestovateľ poľných fíg. Ale sám Pán mu povedal, aby išiel prorokovať Jeho ľudu, Izraelu.

Amos sa narodil v polovici 8. storočia pred Kr. za vlády Jeroboama II. a žil južne od Jeruzalema, v dedine Tekua, dnešnému Chirbet Tekua, 16 km vzdialeného od Jeruzalema. Patril k najvýraznejším prorockým osobnostiam spomedzi tohto stavu. Živil sa ako maloroľník, napriek tomu bol ako prorok jeden z najvýraznejších, pretože jeho vyjadrenia boli jasné, zrozumiteľné a nekompromisné. Boh ho poslal do kráľovstva Izrael, do bohatého mesta Samária, kde – v kultovom stredisku vybudovanom Jeroboamom na odpútanie veriacich Židov od ich tradície putovať do Jeruzalema – miestni boháči páchali násilnosti, vulgárnosti a dopúšťali sa nespravodlivosti, aby mu hlásal pravdu. Amos po príchode kritizoval všetko, čo sa tu dialo, a to aj napriek tomu, že s týmto svojím ťažkým povolaním nebol ako jednoduchý človek úplne stotožnený. Amaziáš ho napokon Jeroboamovi udá ako proroka, ktorého činnosť je podvratná a z kráľovho poverenia ho vykáže z krajiny, čím si zachráni život. Amosova vernosť poslaniu, na ktoré bol určený, a to aj za ťažkých podmienok, je aj pre nás, brat/sestra, príkladom, ako sa postaviť k potrebe či povinnosti, ktorá nás niekedy čaká a nepatrí k tým, na ktoré by sme sa tešili.

Druhé čítanie je z Listu Efezanom (Ef 1, 3-14). Pavol v ňom po v úvodnom pozdrave dobrorečí Boha formou hymnu na milosť vykúpenia a píše, že Boh si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu Jeho milosti. V Ježišovi máme vykúpenie skrze Jeho krv a odpustenie hriechov, a to podľa bohatstva Jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul, lebo si predsavzal zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebi a na zemi.

Pavol tu reaguje na vtedajšie židovské videnie sveta, pre ktorých bolo všetko rozdelené podľa kľúča „my“ a „vy“. Snaží sa svojich poslucháčov priviesť k tomu, že nie my a vy, ale my všetci spoločne, v Ježišovi Kristovi a skrze Neho. Zjednocujúcou silou je Ježišova veľkodušnosť. Vyznačuje tu vlastne cestu, na ktorú sme všetci volaní ako v súčasti Božieho plánu, v rámci ktorých si Boh všetkých nás predurčil ako Ježišových adoptovaných synov, čo neznamená nič iné ako to, že najvyššou Božou radosťou, brat/sestra, je Božia radosť z možnosti spasiť človeka. každého, brat/sestra – aj teba, aj mňa. Otvárajme sa teda Bohu tak, ako to každý z nás vie, a prijmime túto veľkorysú, bezpodmienečnú ponuku.

V evanjeliu podľa Marka (Mk 6, 7–13) pokračujeme na mieste, na ktorom sme skončili minulú nedeľu. Ježiš zvoláva Dvanástich a po dvojiciach ich posiela s tým, aby si na cestu nebrali nič. A dáva im pokyn, aby chodili po domoch a ak by ich na nejakom mieste neprijali, aby odišli ďalej. A oni šli, hlásali pokánie, vyhnali mnoho zlých duchov a uzdravovali.

Nebolo náhodou, že Ježiš posielal svojich učeníkov v dvojiciach. V Jeho časoch bolo zhodné svedectvo dvoch omnoho dôveryhodnejšie ako jedného. Dary a schopnosti, s ktorými ich Ježiš posielal do sveta, sú aj dnes pre každého z nás rozhodujúce v našom živote Pánových verných. Spoločným menovateľom, ktorý je zároveň základnou podmienkou každému, kto chce hlásať Ježišovo učenie, je vernosť ako prejav lásky. Vernosť Pravde. Ježiš si zvoláva Dvanástich po tom, ako sa v nazaretskej synagóge stretol s nedôverou, takže tam nemohol ani urobiť žiaden zázrak. Je povšimnutiahodné, aký dôraz kladie Ježiš na chudobu svojich misionárov. Ak si tieto myšlienky prevedieme do našej situácie, brat/sestra, iste by nebolo správne ich pochopiť tak, že máme anulovať význam vymožeností, ktorými sme dnes obklopení. Kľúčové je zrejme vnímať, že nie to materiálno, ktorým disponujeme, je dôležité. Ak budeme v hĺbke svojej duše naplnení oduševnením pre Krista a Jeho pravdu a odkaz, ani keď nám bude čo-to z materiálnych vecí chýbať, neovplyvní to negatívne naše poslanie, ktoré máme ako adoptovaní synovia Krista od svojho krstu. Lebo či budeme niekomu príkladom alebo s ním budeme diskutovať hoci aj o zmysle života, nebude dôležité, čím z materiálneho sveta disponujeme, ale ako pravdivé sú naše myšlienky a skutky.

Je pravdou, že evanjelisti misijné poslanie nepopisujú rovnako a to, čo jeden pripúšťa, aby si misionári na cestu vzali, druhý vylučuje. Asi teda nejde o to, čo si so sebou nemajú vziať, ale čo si nemajú zabudnúť vziať. V tomto zmysle by sme teda, brat/sestra, mohli povedať, že ani Ježišovi by dnes ani tak nešlo o to, aby sme si nevzali so sebou platobnú kartu, mobil alebo svoj počítač. Bol by site za to, aby sme si zobrali čokoľvek, čo považujeme za potrebné pre plnenie svojho poslania, ale aby sme to nepovažovali zo to hlavné. Aby sme si teda zobrali seba samého s našim odhodlaním a boli naplnení Evanjeliom, a ostatné veci majú byť už len na úžitok nášmu hlavnému poslaniu. Buďme teda, brat/sestra, pravými misionármi: odovzdávajme sa druhým pretvorení zvesťou o Božom kráľovstve. Aby aj v našom prípade platilo príslovie, že „ľudia zabudnú na to, čo si im povedal, aj na to, čo si pre nich urobil, ale nikdy nezabudnú na to, ako sa cítili v tvojej prítomnosti“.

V pondelkovom evanjeliupodľa Matúša (Mt 10, 34-11, 1)Ježiš vraví svojim apoštolom, že nepriniesol na zem pokoj, ale meč. Prišiel postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke a nevestu proti svokre. A ide ešte ďalej, keď hovorí, že ak miluje niekto svojho otca alebo matku viac ako Jeho, nie je Ho hoden. A kto neberie svoj kríž a nenasleduje Ježiša, nie je Ho hoden. A kto by dal piť maličkému čo i len pohár vody ako učeníkovi, nepríde o svoju odmenu.

Tieto zásadné slová hovorí Ježiš svojim učeníkom po tom, ako ich varuje, že ich čaká prenasledovanie nielen od Židov, ale aj pohanov a politikov. V slovách dnešného čítania pokračuje vo svojej radikálnosti, ktoré je spojená s Jeho nasledovaním. Vyplýva z nich, že Ježišov učeník musí byť pripravený pre Neho aj trpieť, teda načrtáva aj cestu mučeníctva. Výsledok je ale zrejmý: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39). Ježiš potom svoju misijnú reč uzatvára prijatiami: toto slovo použije šesťkrát za sebou. Možno sa nám zdá, brat/sestra, že v dobe, ktorú dnes žijeme my, nie je takáto radikálnosť potrebná. Opak je však pravdou: každý z nás z času na čas čelí hriechu, pokúšaniu či vlastnej vnútornej tendencii zľahčovať nejakú svoju vinu a hriech, nahovárať si, že to nie je až také zlé, že to nepotrebuje pokánie či polepšenie sa. Tu má miesto oná radikálnosť: buďme zásadoví, neustupujme od svojich zásad, držme sa Pravdy v jej absolútne. Lebo zľahčovanie a kompromisy majú tendenciu rásť: dnes ustúpime o krok, zajtra tiež možno iba o jeden, ale už z pozície, do ktorej sme tým prvým krokom ustúpili včera. Buďme teda, brat/sestra, pozorní a zásadoví tak, ako nás to dnes nabáda Ježiš.

V evanjeliu z utorkapodľa Matúša (Mt 11, 20-24) Ježiš vyčíta mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, že sa nekajali a vraví, že ak by zázraky, aké urobil v Korozaine a Betsaide, bol býval spravil v Týre alebo Sidone, ľudia by sa tam pokorne kajali. A nasleduje varovanie pre Kafarnaum, že pre svoje vyvyšovanie sa do neba zostúpi do pekla.

Ježišove varovanie hriešnym mestám je vážne a silné a svojou vážnosťou prekonáva aj súd typického mesta hriechu – Sodomy. Tieto slová sú výstrahou nielen pre historické mestá v dobe, kedy žil Ježiš, ale aj pre dnešný svet, ktorý je plný odmietania zdravých kresťanských princípov života. Toto odmietanie už nie je skryté, nie je ničím maskované. Naopak: vychádza do ulíc, do masmediálneho priestoru, je integrálnou súčasťou verejného a politického života. Preto už nie je potrebné byť špičkovým politikom alebo inak exponovaným človekom na to, aby sa s takýmito tendenciami človek stretol. Frekvencia ich výskytu je taká, že človeku bez pevne ukotvených morálnych princípov sa môže zdať, že nové trendy gender ideológie, LGBTI komunity či liberálne pohľady na zabíjanie nenarodených detí a podobne sú „normálnym“ vývojom a môžu pôsobiť tak, že sú normálnym moderným vývojom, veď si to myslí „väčšina“. Povedzme si priamo: liberáli sú viditeľní, možno viac ako konzervatívci, ale to neznamená, že sú vo väčšine. A keby aj – ak je názor väčšinový, ešte neznamená, že je nositeľom pravdy. Nedajme sa preto, brat/sestra, strhnúť týmito pomýlenými názormi a držme sa striktne nášho presvedčenia. Tak striktne, ako v dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš.

V evanjeliuv stredu (Mt 11, 25-27) Ježiš velebí Otca ako Pána neba i zeme, že tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým. Chváli Otca za to, že Mu odovzdal všetko a vraví, že nik nepozná Syna, iba Otec, a Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.

Tieto slová priamo nadväzujú na včerajšie evanjelium, preto „tieto veci“ sú skutočnosťami zo včerajšieho čítania, v ktorom Ježiš varuje hriešne mestá a vyčíta im, že sa nekajajú. Ak Ježiš hovorí o maličkých, má tým na mysli tých, ktorí sa zverujú bez nárokov a pýchy do Božích rúk. Teda ľudia čistí srdcom, pre ktorých je jarmo evanjelia ľahké a berú ho na svoje plecia s radosťou. V strede tejto modlitby požehnania vidíme aj jedinečnosť vzťahu medzi Ježišom Kristom a Bohom Otcom ako vzťah spoločenstva, poznania a vzájomnej a úplnej lásky. Nech je tento vzťah Otca a Syna, brat/sestra, vzorom aj pre nás, a to nielen v horizontálnom, ale aj vertikálnom smere, teda okrem vzťahu k našim blížnym aj v samotnom vzťahu k Bohu. Nech je pre každého z nás každý deň príležitosťou nahľadanie spôsobu, ako sa Stvoriteľovi poďakovať za nesmierne dary, ktoré stále dostávame. A nezabúdajme, brat/sestra, že veľkým Božím darom sú aj zdanlivé samozrejmosti, ktoré si často ani neuvedomujeme, lebo ich dostávame denne.

Vo štvrtkovom evanjeliu (Mt 11, 28-30) Ježiš pozýva k Nemu všetkých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, aby ich posilnil. Vyzýva ich, aby vzali na seba svoje jarmo a učili sa od Neho, lebo je tichý a pokorný srdcom. U Neho nájdu odpočinok pre svoju dušu. Lebo Ježišovo jarmo je príjemné a bremeno je ľahké.

Opäť priamo nadväzujeme na čítanie z predošlého dňa. Jarmo, o ktorom Ježiš hovorí, je v židovskej tradícii zákon a prikázania. Vziať na seba „jarmo“ znamenalo vstúpiť do školy nejakého učiteľa a osvojiť si tak zákon. Ježišova výzva z dnešného čítania je ušitá ako na mieru aj na nás, brat/sestra, ktorý žijeme modernú dobu 21. storočia. Je to vlastne veľkorysá ponuka motivovaná bezpodmienečnou a bezhraničnou láskou Stvoriteľa k svojim stvoreniam. Aj tu sa potvrdzuje to, čo sme si povedali pri nedeľnom druhom čítaní: „najvyššou Božou radosťou je radosť Boha Stvoriteľa z možnosti spasiť človeka“. Ježiš pri tom všetkom vidí, ako často zanedbávame jeho radu prichádzať sa k nemu občerstviť a oddýchnuť si. Niekedy sa o túto vymoženosť ukracujeme vlastnou pohodlnosťou, niekedy sa brat/sestra – povedzme si to otvorene – aj bojíme. Lebo poznáme stav svojej duše. Niekedy sme rozptýlení okolitým svetom a na Boha jednoducho zabudneme vtiahnutí do každodenného kolotoča svetských povinností. Ježišova ponuka je stále platná, jeho náruč neustále otvorená. Obracajme sa k nemu s dôverou, brat/sestra, ďakujme, ale bez obáv sa zverujme aj so svojimi slabosťami a zlyhaniami. Pán nás nebude súdiť, ale nám odpustí. Uvedomujme si preto, brat/sestra, ako veľmi to nielen potrebujeme, ale v skutočnosti aj chceme.

V piatkovom evanjeliu z Matúša (Mt 12, 1-8) stretávame Ježiša v sobotu na poli, na ktorom Jeho hladní učeníci trhajú klasy a jedia. Farizeji hneď upozorňujú, že robia to, či nie je dovolené. Ježiš im hneď pripomína, ako Dávid a jeho družina vošli do Božieho domu a jedli obetované chleby, ktoré boli určené iba pre kňazov, lebo boli hladní. Zároveň ich Ježiš upozorňuje, že je tu Niekto, kto je väčší ako chrám. Syn človeka je pánom aj nad sobotou.

Pokračujeme v sledovaní Ježišovej činnosti. Po pozvaní k Nemu, aby si všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, prišli oddýchnuť, Ježiš čelí výčitkám farizejov, vtedajších znalcov zákona. Zachovávanie soboty patrilo v tých časoch k základným normám židovskej tradície. Preto farizeji považujú za porušenie zákona nielen to, že učeníci na poli v sobotu trhajú klasy („teda „pracujú“), ale aj Ježišove uzdravenie chorého s vyschnutou rukou. Do istej miery to môžeme chápať, veď farizeji boli laici, nie kňazi, možno preto brali svoju židovskú vieru veľmi vážne a dobrovoľne brali na seba aj záväzky určené iba pre kňazov. Ale treba povedať, že si tiež hlboko vážili rovnaké zásady, aké vyznával Ježiš. Ježiš ostro reaguje na obe ich výčitky: evidentne dáva prednosť štedrej a aktívnej láske pred samotným obradom, zákonom vytrhnutým z kontextu uplatňovaným pre zákon samotný, nie pre človeka. je nám preto, brat/sestra, príkladom skutočnej opravdivej svätosti, ktorá spočíva nie v otrockom dodržiavaní noriem, ale v živej horlivosti. A napokon farizejom naznačí svoju moc slovami o tom, že je Niekto väčší ako chrám. Aj nám sa občas, brat/sestra, možno stane, že v najlepšom úmysle, vyznávajúc rovnaké zásady ako niekto z našich blížnych, sa s nimi dostaneme do rozporu či konfliktu. Možno je príčina práve v tom, že sa máme veľmi radi, že si navzájom chceme to najlepšie, a to aj tak, že presadzujeme len svoju stranu. Brat/sestra, pamätajme na tieto súvislosti a prosme Boha o jeho pomoc v takýchto situáciách, aby nás zbavil konfliktov, ktoré nepotrebujeme.

V sobotnom evanjeliu (Mt 12, 14-21) farizeji vychádzajú zo synagógy von poradiť sa, ako by Ježiša mohli zahubiť. Ježiš to vie, preto odchádza. Za ním prichádzajú viacerí, ktorých uzdravil. Plní sa tak slovo proroka Izaiáša, ktorý povedal: „Hľa, môj služobník, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na Neho svojho Ducha a oznámi právo národom. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí. V Jeho meno budú dúfať národy.“

Ježiš sa vyhol konfrontácii s farizejmi, hoci nepochybne vedel, že by v takej diskusii mal navrch. Vieme tiež, že v iných situáciách čelil priamo protinázorom. To, ako sa v tejto chvíli zachoval, je nepochybne dané tým, že chcel naplniť Otcovu vôľu. Bol to čas, kedy ešte nemal umrieť. Nezlomil teda „nalomenú trsť“ ani nezahasil „hasnúci knôtik“ farizejov. To by mohol byť príklad aj pre nás, brat/sestra. Iste každý z nás sa často nachádzal v situácii, kedy boli proti viacerí, ak nie všetci z nášho okolia a my sme neodolali, vzplanuli „spravodlivým“ hnevom a prešli do protiútoku. A po tom, ako sme aj napr. „vyhrali“ (aspoň sme si to mysleli, a v skutočnosti sme len prekričali toho druhého a on zotrval vo svojom názore), sme si uvedomili, že zostať v pokoji, reagovať rozvážne a byť príkladom v múdrosti by bolo bývalo nepochybne rozumnejšie a viedlo by to k lepšiemu výsledku danej konfrontácie. Teda namiesto prekričania druhej strany sme ju mohli presvedčiť. Zachovávajme teda, brat/sestra, v takýchto situáciách pokoj a rozvahu, presvedčíme nielen obsahom, ale aj formou svojej argumentácie.