Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 11. novembra – 32. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Martin z Tours, biskup (tento rok sa neslávi). pondelok, 12. novembra – Pondelok 32. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Jozafát, biskup a mučeník, spomienka. utorok, 13. novembra – Utorok 32. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Stanislav Kostka; sv. Lívia, panna; sv. Eugen, biskup; sv. Anežka Česká. streda, 14. novembra – Streda 32. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Irmina. štvrtok, 15. novembra – Štvrtok 32. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Albert Veľký, biskup a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Leopold Zbožný, markgróf. piatok, 16. novembra – Piatok 32. týždeň v Cezročnom období, (z); alebo sv. Margita Škótska, ľubovoľná spomienka, (b); alebo sv. Gertrúda, panna, ľubovoľná spomienka, (b). sobota, 17. novembra – Sobota 32. týždňa v Cezročnom období; sv. Alžbeta Uhorská, rehoľníčka, spomienka, (b).

Nedeľa: sv. Martin z Tours, hlavný patrón Bratislavskej arcidiecézy a titul katedrály, v katedrále slávnosť.

Piatok: sv. Alžbeta Uhorská, titul katedrály a patrónka mesta Košice, v Košiciach slávnosť.

32. cezročná nedeľa

Prvá kniha kráľov (1Kr 17, 10-16)

Eliáš vchádzajúci do mestskej brány Sarepty vidí chudobnú vdovu zbierať drevo. Hneď ju požiada, aby mu priniesla vodu. Zároveň ju žiada aj o kúsok chleba. Tá sa mu však priznáva, že má už len tak málo múky a oleja, že to stačí na jedno jedlo pre ňu a syna. Eliáš ju žiada, aby mu napriek tomu z posledného urobila podplamenník. A v mene Pána jej potom povie, že z jej hrnca už neubudne múky a z oleja nebude ubúdať. A jeho slová sa naplnili.

Dnešný príbeh sa odohráva v časoch veľkého sucha a hladu v Palestíne, kedy Pán posiela Eliáša do Sarepty, dnešného Sarafandu. Vdova, ktorú stretáva, už nemá z čoho žiť, zostalo jej iba minimum – trochu múky a oleja.. Zbiera drevo, aby z tohto zvyšku potravín urobila pre seba a syna posledné jedlo, po ktorom predpokladala, že umrú hladom. To, že je vdova, poznal zrejme podľa jej odevu. V tom čase bolo bežné, že pocestní žiadali domácich o vodu, lebo si nenosili so sebou žiadnu nádobu schopnú nabrať vodu zo studne. Požiadať však o jedlo bolo nezvyčajné. Pán teda vdovu v tejto situácii a zlom psychologickom rozpoložení cez Eliáša skúša, či je ochotná vzdať sa aj toho posledného. Reakcia ženy je nezvyčajná v tom, že sa dovoláva Hospodina. Zrejme v Eliášovi podľa odevu identifikovala Izraelčana. Žena uverí jeho sľubu, že ak sa o neho postará, z jej hrncov nebude ubúdať múka ani olej. Veď začína slovami: „...takto hovorí Pán, Boh Izraela...“. Tým vdove naznačuje, že to nie je jeho osobný sľub, ale že jeho slová pochádzajú od samotného Boha. V tejto viere a dôvere sa teda zrieka toho posledného, čo má, a urobí pre Eliáša jedlo. Predstavme si, brat/sestra, ako hlboko musela táto jednoduchá žena dôverovať Bohu. Bola ochotná sa zrieknuť aj toho posledného. Takú pevnú vieru a maximálnu dôveru voči Bohu iste nenadobudla v tej chvíli, keď ju oslovil Eliáš. Takto mohla zareagovať iba preto, že takýto vzťah k Bohu si dlhodobo budovala svojou spätosťou s Ním cez modlitbu k Nemu a službu iným. Pán od nás, brat/sestra, iste nežiada vzdať sa všetkého, aj toho posledného. Je to pre nás odkaz, aby sme Ho v srdci mali na prvom mieste, aby sme sa s Ním často rozprávali a tak si svoj vzťah k nemu neustále upevňovali. Potom nám nebude robiť problém obetovať sa, ak sa v takej situácii vyskytneme. Nestál si už niekedy, brat/sestra, pred rozhodnutím v niečom sa uskromniť a pomôcť niekomu inému? Ako si obstál v tejto skúške?

List Hebrejom (Hebr 9, 24-28)

Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukou, ale do samého neba, kde sa za nás ukázal pred Božou tvárou. On sa zjavil raz navždy, aby sebaobetovaním zničil hriech. Tak, ako ľudia raz zomrú a predstúpia pred súd, tak to bolo aj s Kristom: raz sa obetoval, aby z každého sňal jeho hriechy, a druhý raz sa zjaví – už bez hriechu – na spásu tým, ktorí ho očakávajú.

Autor listu Hebrejom tu vlastne hovorí o tom, v čom spočíva podstata Kristovej veľkňazskej hodnosti – v jeho obeti seba samého. Túto hodnosť uplatňuje vo svojej svätyni – v nebi. S ním sa starozákonný veľkňaz s cudzou krvou naozaj nemôže ani len porovnávať. My sa k tejto Kristovej veľkňazskej službe môžeme pripojiť tak, že Bohu ponúkneme seba ako obetu. Ak sa teda minulé i naše obety museli a musia opakovať, keďže hriech vynahrádzali iba v tej konkrétnej chvíli, obeta Ježiša Krista je dokonalou, najvyššou a navždy platnou obetou, ktorá je vo svojom dôsledku dokonale účinná. Čo teda pre nás, brat/sestra, znamená ponúknuť sa Bohu ako obeta? V závislosti od okolností, v ktorých sa práve nachádzame, to môže byť obeta duchovná, ale aj fyzická, materiálna alebo iná. Dôležité bude, aby sme ju boli ochotní priniesť. Či už to bude obeta povinná, kedy sa budeme brániť prestúpeniu Božieho zákona, alebo sa budeme ochotní obetovať pre dobro niekoho z nášho okolia. Možno to bude niekedy potreba pokory a ustúpenia v spore, prosba o prepáčenie alebo odpustenie, ak sme sa voči niekomu dopustili nespravodlivosti či krivdy. Alebo sa vzdáme niečoho príjemného v prospech užitočného alebo potrebného. Modlime sa za to, brat/sestra, aby náš život bol našou osobnou obetou Bohu. Aby sme boli schopní prijať každý deň kríž, ktorému budeme čeliť, a pamätať na to, že jeho prijatím sme sa obetovali pre Pána. Aby sme teda ťažkosti či problémy nevnímali ako trest, ale ako príležitosť. Pre nás samých.

Evanjelium podľa Marka (Mk 12, 38-44)

Ježiš vystríha zástupy, aby sa varovali zákonníkov obľubujúcich dlhé rúcha, prvé stolice v synagógach a popredné miesta na hostinách, ktorí sa naoko dlho modlia, lebo ich postihne prísnejší súd. Potom v chráme sleduje ľudí, ako vhadzujú do pokladnice svoje milodary. Boháči hádžu mnoho, jedna chudobná vdova dve drobné mince – kvadrans. Vtedy Ježiš povie svojim učeníkom, že tá vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo tí dávali zo svojho nadbytku, zatiaľ čo táto žena dala všetko, čo mala.

V jeruzalemskom chráme boli chrámové pokladnice určené na dary pre rôzne účely (chrám, sviečky, dary chudobným a pod.). Darca tým, že si pre vhodenie svojho milodaru vybral konkrétnu pokladnicu zároveň určil účel, na ktorý sa mal použiť. Pokladníc bolo 13 a mali tvar kónusu. Pretože v Ježišových časoch existovali iba kovové peniaze vyrobené podľa svojej hodnoty z rôznych kovov, po vhodení do pokladnice vydávali rôzne zvuky, podľa ktorých bolo rozoznateľné, či darca vhodil hodnotnú alebo menej hodnotnú mincu. A zákonníci si potrpeli na vonkajší efekt všetkého, čo robili, preto aj tie peniaze vhadzovali do pokladníc skôr preto, aby a na seba obrátili pozornosť a vzbudili voči sebe obdiv ako kvôli tomu, aby pomohli.

V nedeľnej bohoslužbe slovo býva často prvé čítanie zo Starého zákona prepojené na evanjelium. Dnešná nedeľa je toho typickým príkladom. Tak ako v prvom čítaní je predstavená vdova, ktorá obetuje všetko Eliášovi, tak v dnešnom evanjeliu vystupuje vdova dávajúca do chrámovej pokladnice všetko, čo má. To majú oba príklady spoločné. Ak sa na tieto situácie pozrieme zvonku, vidíme, že obe vdovy obetovali očami vonkajšieho pozorovateľa málo, bagateľ, ako sa hovorí. Mohli by sme teda povedať, že dali nevýznamnú hodnotu, a tak ju treba aj hodnotiť. To bol vlastne pohľad zákonníkov, ktorí hodnotu svojho daru posudzovali podľa jeho nominálnej hodnoty, ktorá najmä z pohľadu chudobných mohla byť obrovskou, a teda taký dar bol v ich očiach veľkým a pre nich nedostihnuteľným, čo mohlo v ich vnútri vyvolávať aj pocit menejcennosti či zbytočnosti a bezvýznamnosti ich prípadnej pomoci vo forme malého finančného príspevku. Je však zrejmé, že Boh sa takto na tieto, ale ani na naše dary, nepozerá. Pre Neho nie je dôležitá absolútna hodnota vyjadrená napr. v sume peňazí, ale v tom, do akej miery sme si my odopreli niečo, čo sme mohli mať a tým, že sme to darovali, nám to bude do istej miery chýbať. Teda podstatné je, či je dar našou vnútornou obetou pre Boha, či sme sa museli vnútorne zaprieť, obetovať, odriecť si niečo, čo sme mohli mať, a nie jeho absolútna hodnota. To je pre nás dobrá správa. Nie všetci môžeme a vieme pomáhať veľkými sumami a vysokými hodnotami svojich darov. Ak však dávame zo srdca, obetujúc kus seba, dar nadobúda nepominuteľnú hodnotu. Dar je darom najmä tým, koľko srdca a lásky je v ňom. A možno to v živote býva tak, že čím má dar väčšiu hodnotu, tým je v ňom menej srdca a viac vypočítavosti a očakávania efektu. Iba dar, ktorý má v sebe kus srdca darcu, napĺňa a mení vzťah medzi darcom a obdarovaným. To je pravou hodnotou daru – aby nás všetkých vnútorne menil. Darcu aj obdarovaného. Iste, je dobré a chvályhodné, ak dar pomôže v konkrétnej chvíli a situácii a je nespochybniteľné, že tým v sebe nesie veľké pozitívum. No tým hlavným, čo nás posúva ďalej je fakt, že pomôžeme sebe i druhému upevnením nášho vzťahu, jeho umocnením a povýšením. Získavame pocit, že sa navzájom stávame vzájomne blízkymi, že nás spája niečo viac ako len hmotná pomoc v potrebnej chvíli. Obe vdovy z dnešných čítaní darovali malú hodnotu, ale s veľkým obetovaním sa, v láske a dôvere. Obdarovanému preukázali, že si ho vážia a stojí im za to, aby sa zriekli toho, čo je pre nich v danej chvíli veľmi veľa. Takto sa, brat/sestra, pozerajme aj my na svoje možnosti obdarovávať. Nemajme pocit, že ak nevieme dať veľké sumy či hodnoty, že to nemáme ani robiť. Náš dar komukoľvek a kedykoľvek bude v sebe niesť inú ako nominálnu hodnotu: bude cenný našou vôľou a ochotou pomôcť či urobiť radosť. V obdarovanom zanechá hlbokú stopu našej pozornosti, lásky, ochoty, uprednostnenia druhého pred sebou samým. O pár týždňov prídu vianočné sviatky. Ich súčasťou budú aj darčeky. Pamätajme teda aj pri ich výbere, brat/sestra, na to, v čom bude ich hlavná hodnota.

Brat/sestra, nech nás teda spolu s odkazom dnešných čítaní sprevádza aj modlitba sv. Ignáca z Loyoly za veľkodušnosť: „Večné slovo, jednorodený Syn Boží, nauč nás pravej veľkodušnosti, nauč nás slúžiť ti, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu ako vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu. Amen.“ (www.modlitba.sk)

Pondelok 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 17, 1-6)

Ježiš vraví svojim učeníkom, že nie je možné, aby pohoršenia neprišli, beda však tomu, skrze koho prichádzajú, lebo pre neho by bolo lepšie, keby mu na krk zavesili mlynský kameň a hodili ho do mora. Ak sa tvoj brat prehreší, treba ho pokarhať, a ak sa obráti, treba mu odpustiť. Tak treba urobiť aj sedemkrát. Apoštoli potom vyzývajú Ježiša, aby im dal väčšiu vieru. Ježiš im na to odpovedá, že aj keby mali vieru malú ako horčičné semienko a povedali by moruši, aby sa aj s koreňom vytrhla a presadila sa do mora, poslúchla by.

K tejto výmene názorov prichádza po tom, ako Ježiš povedal svojim učeníkom podobenstvo o Lazarovi. Zdôrazňuje potrebu neustáleho odpúšťania a na príklade moruše vyzdvihuje vieru s jej silou. Slovo „pohoršenie“ v tomto kontexte v prenesenom zmysle slova znamená všetko, čo môže niekomu spôsobovať ťažkosti pri zachovaní si viery. V Cirkvi boli takými ťažkými pohoršeniami napr. ich prenasledovanie, ktorých cieľom bolo prinútiť ich zanechať vieru ale aj falošní učitelia, ktorí rozdeľovali jednotlivé spoločenstvá postavené na viere. Cítiť tu aj prvé skúsenosti Cirkvi, keď Lukáš hovorí o tom, že takýmto pohoršeniam sa nie je možné úplne vyhnúť. V pôvodnom jazyku bolo pre náš dnešný preklad „pohoršenie“ použité slovo „scandalum“, čo znamená dávať niekomu do cesty prekážku. Keďže je to prekážka na ceste k viere a s vierou, je to vlastne pokušenie. Beda je teda tomu, skrze koho prichádzajú pokušenia. Brat/sestra, nie sme aj my svojim blízkym, známym či ľuďom v okolí tiež pokušením? Stačí predsa, aby sme niekomu, kto má sklony ku gamblerstvu, ponúkli naoko nevinnú partičku kartovej hry, abstinujúcemu alkoholikovi (hoc aj z nevedomosti a pri nejakej príležitosti) pohár alkoholického nápoja, mládežníkovi závislému na počítači príležitosť sadnúť si k nemu. Ale tak sa môže správať aj mládež: ak napr. cestou v autobuse vytiahne z vrecka mobil a miesto rozprávania sa s priateľom budú podľa jeho príkladu napokon obaja pozerať do mobilu, či zaslepia svoje uši slúchadlami počúvajúc hudby, ktorú by mohli počúvať aj vtedy, keď nemajú príležitosť na rozhovor. Takých príkladov každému z nás iste napadne veľa. Spoločné majú vlastne to, že pokušenie vytvárame vlastným príkladom. A príklady sú príťažlivé a snáď všetky vekové skupiny sú náchylné ich sledovať a napodobovať. Stačí si uvedomiť vplyv známych osôb na ľudí: ženy si všímajú mediálne známe osoby a ich oblečenie a chcú sa im podobať. Mládež vidí potetovaného populárneho športovca a už má tendenciu dať si tiež urobiť tetovanie. V reklame vidíme šťastných usmievajúcich sa ľudí používajúcich nejakú novú vec a akoby sme mali pocit, že bez nej už ani my nedokážeme existovať. Vo filme vidíme páchanie zla alebo násilie a stáva sa to takým bežným, že postupne nadobudneme pocit, že to ani hriech nie je. A takto hriech je otcom ďalšieho a ďalšieho hriechu. je zrejmé, že riešenie takýchto situácií je vo viere. Dobre to vycítili aj apoštoli, keď Ježiša žiadali o väčšiu vieru. V nej je sila prekonávať pokušenia a držať sa na správnej ceste. Ak sa jej budeme držať aj my, brat/sestra, budeme odolávať pokušeniam, nebudeme oplácať zlé zlým, budeme príkladom okoliu v šírení dobra. Veľmi silne účinkuje na každého, kto sa dopustí nespravodlivosti, ak nezareagujeme rovnako. Je to silnejšie ako protiútok. V dnešnom svete nie je problém stretnúť sa s pokušením a zlom. Brat/sestra, pestujme si svoju vieru, rozvíjajme a prehlbujme, aby sme mali dosť sily reagovať na ne kresťansky.

Utorok 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 17, 7-10)

Pán sa pýta, či je niekto, kto by pozval sluhu vrátivšieho sa z poľa priamo k stolu? Iste najskôr chce, aby pripravil večeru, obslúžil pána a až potom sa sám najedol a napil. Veď nie je povinný ďakovať sluhovi za to, že splnil svoju povinnosť. Tak máme robiť aj my – urobiť všetko o, čo sme povinní urobiť.

Toto prirovnanie, ktoré sa nachádza iba u Lukáša, vyzdvihuje nezištnosť a poníženosť, ktorá má patriť k výbave kresťana smerujúceho do Božieho kráľovstva. Chuť, vôľu a ochotu slúžiť. Ježiš nás tým učí najprv si splniť svoje povinnosti voči druhým a až potom sa venovať sebe, svojim potrebám a záujmom. Musíme si uvedomiť, že hlbokú vieru nie je možné získať za krátky čas, rýchlo a bezprácne. K skutočnej viere sa človek dopracuje svojou trpezlivosťou, usilovnosťou a systematickým vytrvalým prístupom, cez množstvo pokusov, omylov, chýb ale aj prekonávaniam pokušení. Sú to roky striedavých úspechov a neúspechov, je to duševný a duchovný vývoj, ktorý si treba na sebe samom odpracovať. Môžeme teda povedať, že dnešné evanjelium nás vlastne vyzývať venovať sa svojej viere a neustále pracovať na tom, aby sme si ju prehlbovali. Nebohý kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojej novoročnej svätej omši v prvý deň roku 2005 povedal: „Prehlbovanie viery v Boha, život podľa Evanjelia a vyznávanie skutočných duchovných a mravných hodnôt je nádejou Slovenska, Európy i celého ľudstva.“ Nedopusťme, aby sa naša viera pre náš nezáujem, skrývaný za nedostatok času, stala mŕtva. Ako sa tomu vyhnúť, brat/sestra? Vieme, že s vierou je to ako s láskou: mŕtva je, ak ju nerozvíjame skutkami. Vieru teda treba praktizovať. Každý z nás má svojho spovedníka, ten je vhodným partnerom pre duchovné vedenie. Denne môžeme počúvať alebo čítať Sväté Písmo, ktoré nás môže dobre nasmerovať. Rovnako sa v modlitbe zhovárame s Bohom, kde môžeme dostať potrebné signály. Ak sa rozhliadneme okolo seba (dnes je možností na to neúrekom), objavíme aj bohatú ponuku duchovných programov, cvičení ale aj kultúrnych podujatí. To sú všetko príležitosti, využitím ktorých budeme rásť. Vo viere aj v nevyhnutnej pokore. Keďže niet pochýb, brat/sestra, že chceme byť spasení, s radosťou sa vydajme touto cestou. Každý si nájde tú svoju. Máš už, brat/sestra, svoj duchovný azimut stanovený?

Streda 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 17, 11-19)

Ježiš cestou do Jeruzalema prechádza Samáriou a Galileou. V jednej z dedín mu ide naproti desiatka malomocných mužov kričiac na Neho, aby sa nad nimi zmiloval. Ježiš im prikazuje ísť ukázať sa kňazom. Idúc k nim boli očistení. Jeden z nich – Samaritán – zbadajúc svoje uzdravenie sa vracia k Ježišovi, padá mu k nohám a velebí Boha. Ježiš sa ho pýta, kde je zvyšných deväť uzdravených. Samaritána prepúšťa so slovami, že jeho viera ho uzdravila.

Pokračujeme v čítaní Lukáša. Začíname popis poslednej časti Ježišovej dlhej cesty do Jeruzalema. Biblisti o tejto časti Písma hovoria ako o „samaritánskej“, lebo Ježiš v nej prechádza Samáriou. A Samaritán je aj hlavnou postavou dnešného čítania, príbehu o desiatich malomocných. Vieme, že malomocenstvo bolo v Ježišových časoch nielen neliečiteľnou chorobou, ale aj spoločenským postihnutím daného človeka, ktorý bol vylúčený zo spoločnosti a nesmel sa ani zúčastňovať obradov, teda bol vlastne exkomunikovaný. Musel žiť v izolácii za mestom a všade, kadiaľ išiel, musel kričať, že je malomocný a tak na seba upozorňovať, aby sa mu ostatní včas vyhli. Desať malomocných mužov, ktorých Ježiš uzdraví, verí v Jeho moc, pretože Ho oslovujú „učiteľ“. Ale iba jediný z nich sa vrátil poďakovať sa za svoje uzdravenie. Vnútorne teda prijal od Ježiša veľký dar, dar spásy. Dostal omnoho viac, ako „iba“ telesné uzdravenie. Prijal, objavil cestu k spáse, ktorá mu môže priniesť večný úžitok. Prejavil vďačnosť Bohu za veľkú milosť. Vďačnosť, ako vieme, nemožno vymáhať ani si vynucovať. Je prejavom spravodlivosti a chápania hodnoty. Samaritán poďakoval, lebo dostal a pocítil úprimnú vďačnosť. Sústredil sa na Toho, kto mu túto milosť sprostredkoval. Ostatných deväť sa už obrátilo iba na seba a navrátené možnosti, ktoré získali a o ktorých už neverili, že sa im vrátia. Vnímali teda iba to, čo dostali, nie Toho, kto im to dal. Ako je to s tebou, brat/sestra? Keď niečo dostaneš, na čo sa viac sústredíš?: na to, čo máš, alebo na toho, kto ti chcel urobiť radosť. Dnešné čítanie je výbornou príležitosťou na to, aby sme si zvykali pri obdarovaní nielen cítiť radosť z toho, čo sme dostali, ale aj vďačnosť tomu, kto nás obdaroval. A možno sa aj zamyslieť nad tým, či aj my chceme obdarovávať. Lebo na to nemusíme mať tučné konto. Obdarovať sa dá aj úsmevom, pekným slovom, jednoduchou pomocou, zdieľaním sa. Možností máme veľa, musíme na ne myslieť a chcieť ich využiť. Už dnes.

Štvrtok 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 17, 20-25)

Farizeji sa pýtajú Ježiša, kedy príde Božie kráľovstvo. On im odpovedá, že Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa dalo spozorovať. Alebo naň ukázať. Potom vraví svojim učeníkom, že prídu dni, keď si budú žiadať uvidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidia. Ako blesk, keď sa zblysne, ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý, tak aj Syn človeka v svoj deň. Najprv však musí veľa trpieť a toto pokolenie Ho zavrhne.

Pokračujeme v evanjeliu tam, kde sme včera skončili, teda po uzdravení desiatich malomocných. Začína – ako hovoria teológovia – „malá lukášovská apokalypsa“. Zrejme preto, že sa tu nachádzajú témy o posledných chvíľach v dejinách ľudí. Dnešný text je vlastne zdôraznením toho, že Božie kráľovstvo je už tu, ale k jeho naplneniu dôjde v deň, kedy Ježiš príde v sláve opäť medzi ľudí. Ak je Božie kráľovstvo už tu, znamená to, že je medzi nami? Že ho žijeme? Že to nie je nejaký transcendentný svet mimo zorný uhol nášho vnímania? Ako je to možné? Asi veľa otázok naraz. Odpoveď na ne je však jednoduchšia, ako by sme si možno mysleli. Len sa musíme zbaviť predstavy, že Božie kráľovstvo, to je záhrobie. Pán Ježiš ho priniesol medzi nás po celý svoj pozemský život nám ho ukazoval: svojou láskou, pomáhaním, odpúšťaním, uzdravovaním, pokorou, službou. Vnášal ho medzi nás každý deň všetkým, čo hovoril aj robil, ako sa správal nielen k chudobným, chorým a bezmocným, ale aj k mocným vtedajšieho sveta. Chceš teda, brat/sestra, aj ty žiť Božie kráľovstvo už tu a teraz? Vezmi si príklad z Ježiša a Jeho štýlu života, ktoré sú najlepšou učebnicou Božieho kráľovstva tu na zemi. A skúšaj tento životný štýl uplatňovať aj medzi svojimi drahými, blízkymi a známymi. Budeš tak vnášať do svojho života a každodenného spoločenstva Božie kráľovstvo už teda. Ak sa zamyslíš nad tým, čo si zažil za uplynulé týždne či mesiace, možno aj v nich nájdeš, brat/sestra, ako sa ťa dotklo Božie kráľovstvo. Uplynulý týždeň sa na Slovensku konali komunálne voľby. Ľudia sa rozhodovali, či vôbec ísť k urnám, či to naozaj bude mať konkrétny dopad na ich život. V jednej dedine Slovenska boli obyvatelia obzvlášť pesimisticky naladení. Ich starosta bol vo funkcii už 4 volebné obdobia, lebo starousadlíci vždy pri voľbe vsadili na toho, ktorého dobre poznali. A tak postupne strácali zdravý úsudok a nechali ho, aby robili veci tak, že vyhovovali skôr jemu ako ľuďom. Noví obyvatelia dediny videli, aká je situácia, ale neverili v obrat. Tí z nich, ktorí sa schádzali aj v kresťanskom spoločenstve, videli len malú šancu na zmenu, ale svoje starosti vložili do rúk Pána Ježiša. V modlitbách prosili o to, čo sa zdalo byť nemožné. A stalo sa napokon to, čo nečakali ani najväčší optimisti: niekoľko hlasov rozhodlo o tom, že na poste starostu došlo k výmene a kormidla sa ujme kresťansky zmýšľajúci a žijúci mladý človek. Boží dotyk v tom najsilnejšom prevedení. Viera a pokorná modlitba, oddanosť Bohu a vytrvalosť v modlitbe dali vyniknúť Božiemu kráľovstvu v nás. V novej voľbe, v črtajúcej sa novej perspektíve. V tom, čo sa ešte pred pár dňami stalo neuveriteľné a nemožné. Brat/sestra, Božie kráľovstvo nie je v záhrobí, ale tu, medzi nami. Vytvárajme si ho aktívne aj sami, medzi sebou. Veď Pán Ježiš nám to ukazoval každý deň svojho života, stačí si spomenúť. Nech je nám čítanie a evanjelium každého dňa v týždni inšpiráciou a posmelením v tom, aby sme my sami jeho sprítomňovaním medzi nami.

Piatok 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 17, 26-37)

Ježiš vraví svojim učeníkom, že ako bolo za dní Noema, tak bude aj za Jeho časov. Spomína, ako ľudia jedli, pili,, ženili sa a vydávali až kým Noe nevstúpil do korábu a potopa všetko ukončila. Tak ako za dní Lota, keď ľudia tiež jedli, pili, kupovali, predávali a stavali až do dňa, kedy Lot odišiel zo Sodomy a na hriešnikov sa spustil oheň a síra. A takto bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka. Vtedy tiež povie, že kto sa bude snažiť svoj život si zachrániť, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho. Na posteli budú dvaja, a jeden bude vzatý, druhý sa ponechá; dve budú mlieť, jedna bude vzatá, druhá ponechaná.

Nadväzujeme na včerajšie čítanie o Božom kráľovstve. Počujeme veľmi expresívne vyjadrenia a na príkladoch Noema a Lota sa dozvedáme, že posledný deň príde úplne nečakane, zasiahne do životov ľudí ako blesk z jasného neba a preruší ich. Tak, ako to bolo v deň potopy a sodomskej tragédie. A nikto sa tomu dňu nebude môcť vyhnúť, skryť sa pred ním alebo si ho nevšimnúť. Ale ako sa postaviť k strácaniu a nachádzaniu života? Skúsme sa na to pozrieť cez príbeh Lotovej ženy. Opúšťala Sodomu a s ňou život hriechu, ktorý v ňom vládol. Išla teda v ústrety Pánovi, zanechala za sebou mesto plné nerestí a v opustení tohto priestoru chcela vidieť a dosiahnuť aj opustenie nečistého života. Ale vnútorne sa nedokázala úplne od toho všetkého odlúčiť, mala zrejme pocit, že niečo stráca a s tou stratou sa nedokáže zmieriť a vyrovnať, a tak sa do Sodomy vrátili aspoň obrátením sa k tomuto mestu. Nestotožnila sa s novou cestou a novým životom. Snažila sa zachrániť si v sebe starý spôsob života, až ho napokon stratila. Rovnako ako Noemovi súčasníci: neprijali jeho varovania a výzvy, nechceli a nedokázali zanechať život hriechu a narodiť sa novému spôsobu žitia, a tak život, ktorý sa snažili pre seba zachrániť, stratili. Definitívne. Ako tieto príbehy vztiahnuť na seba, brat/sestra, a vziať si nich poučenie? Skúsme sa objektívne a s nadhľadom pozrieť na svoj život. Čo si v sebe chránime? Čomu žijeme a v čom vidíme hlavnú náplň nášho života? Nie sme náhodou v takej etape života, kde dlhé obdobia sme v zajatí hriechu a tieto obdobia z času na čas prerušíme sviatosťou zmierenia? Ak naozaj prevažná časť nášho život je naplnená hriechom, je to skutočná láska k Bohu? Nie je občasná svätá spoveď len snahou o „zadné dvierka“, pokusom zachovať si pred sebou samým svoju tvár a nahováranie si domnelej vlastnej nápravy? Hriech v nás je vtedy tou najťažšou prekážkou pre Boha, aby mohol zaujať naše srdce. Ak stretnutie s Pánom vo sviatosti zmierenia neprinesie aspoň v niečom trvalé zlepšenie či nápravu, je len neustálym vracaním sa do predošlého, nie je v tom žiadny posun dopredu. Je zrejmé, že nikto z nás, brat/sestra, sa nedokáže jednou svätou spoveďou vo všetkom zlepšiť. Vieme však, že dôležitá je vôľa, úprimné odhodlanie zlepšiť sa a zbaviť sa niečoho zlého. Skúsme, brat/sestra, v každej sviatosti zmierenia vidieť príležitosť, ako sa začať zbavovať jednej vybranej neresti. A po nej ďalšej. To nám umožní vždy sa sústrediť na jedno. Takouto „salámovou“ metódou máme najväčšiu šancu postupne sa zbaviť tých negatív, ktoré nás oddeľujú od Boha. A tak postupne stratiť svoj život v hriechu, aby sme ho našli v Božej spoločnosti.

Sobota 32. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 18, 1-8)

Ježiš vraví učeníkom podobenstvo, ako sa treba modliť a neochabovať: žil sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. V tom istom meste žila aj vdova, ktorá ho prosila, aby ju obránil pred protivníkom. On však dlho nechcel. Potom si však povedal, že vdovu obráni, keď ho toľko prosí, aby ho napokon neudrela. A tak aj Pán obráni svojich vyvolených, ktorí sa na Neho obracajú a nebude k nim nevšímavý. V závere sa pýta, či Syn človeka nájde pri príchode na zem v ľuďoch vieru.

Tento príbeh sa nachádza iba v Lukášovom evanjeliu. Je zameraný na našu vytrvalosť v modlitbe, ktorá sa každému vráti pri druhom Ježišovom príchode medzi ľudí. Každý z nás, brat/sestra, ktorí sledujeme šport, sme sa už iste stretli s tým, ako nejaký športovec dosiahol mimoriadny úspech, ktorý ho ešte viac zviditeľnil, ako tomu bolo predtým. Vtedy komentátori či novinári zvyknú zdôrazniť aj to, že jeho/jej úspech je výsledkom 10 % talentu a 90 % poctivej trpezlivej dlhodobej a cieľavedomej práce. Ten pomer možno nie je matematicky presný a ani nie vypočítateľný zo snímku športovcovho dňa či sezóny, ale vystihuje podstatu. Nestačí talent, záujem, atraktivita určitého druhu športu, ale pre dosiahnutie cieľa – úspešného športového výsledku – je potrebná dlhodobá drina. Jeden z našich najlepších hokejistov Zdeno Chára bol vo svojich začiatkoch aj terčom posmechu a iróniu pre svoju značnú výšku a vtedajšiu istú neohrabanosť. On však v hokeji chcel dosiahnuť vysoké méty a cítil, že tie možnosti v sebe má. Tak sa vrhol celou svojou silou do poctivého tréningu a dlhodobo tvrdo na sebe pracoval. Dnes patrí k špičke najlepšej hokejovej lige na svete. A vieme, že spočiatku sa tie úspechy nedostavovali, bol v druho- a treťoradových mužstvách, čelil nedôvere trénerov. Vytrvalosť však priniesla svoje ovocie. Rovnako je to aj s naším vzťahom k Bohu a vytrvalosťou v modlitbe. Pán nám v dnešnom čítaní chce naznačiť, že aj keď možno hneď necítime na sebe nejaký konkrétny výsledok modlitby, alebo je iný, ako sme čakali a chceli, vytrvalá neutíchajúca modlitba má pre nás veľký zmysel. Otvára nám srdce voči Bohu, takže nás Pán takto môže formovať a aj keď nás nevypočuje tak, ako si to predstavujeme my, môžeme si byť istí, že vie, čo je pre nás v danej chvíli najlepšie. A v častej a vytrvalej modlitbe si to aj skôr a lepšie uvedomíme. Bohu sa naše modlitby nikdy nezunujú. A nemusia byť dlhé a formálne. Naše slová adresované Bohu sa k nemu dostanú vždy, nech Mu ich prednášame kdekoľvek a akoukoľvek formou. Ako vojak z piesne Balíček karet. Modlime sa teda, brat/sestra, často a pravidelne. Budeme sa meniť my sami zvnútra, a s nami aj naše okolie. A Pán nás bude počúvať: s láskou a záujmom. Čo viac môžeme chcieť?

https://www.youtube.com/watch?v=9TQ7FjKyMBM

Obrázok: Vdova vhadzuje 2 kvadransy (www.achristianpilgrim.wordpress.com)