Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 9. septembra – 23. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Claver, kňaz, spomienka (tento rok sa neslávi); sv. Gorgonius, mučeník. pondelok, 10. septembra – Pondelok 23. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Mikuláš Tolentínsky, kňaz a rehoľník. utorok, 11. septembra – Utorok 23. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Emilián, biskup. streda, 12. septembra – Streda 23. týždňa v Cezročnom období, (z); Najsvätejšie meno Panny Márie, ľubovoľná spomienka, (b). štvrtok, 13. septembra – Štvrtok 23. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Ján Zlatoústy, biskup a učiteľ Cirkvi, spomienka; sv. Julián, kňaz a mučeník. piatok, 14. septembra – Piatok, (č); Povýšenie Svätého Kríža, sviatok, (č). sobota, 15. septembra – Sobota, Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska, (b); slávnosť.

Pondelok: 63. výročie biskupskej vysviacky nedávno zosnulého Mons. Dominika Kaľatu, emeritného pomocného biskupa vo Freiburgu.

Sobota: 39. výročie biskupskej vysviacky kardinála Jozefa Tomka, titulárneho arcibiskupa, emeritného prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

23. cezročná nedeľa

Kniha proroka Izaiáša (Iz 35, 4-7b)

Prorok upozorňuje malomyseľných, aby sa vzchopili a nebáli sa, Boh príde aj s odplatou a spasí ich. vtedy sa slepým otvoria oči a hluchí budú počuť, chromý bude skákať ako jeleň a nemý prehovorí. a na púšti bude voda, vyprahnutá zem sa zmení na jazero a suchá pôda bude plná pramenitej vody.

Kniha proroka Izaiáša je veľkým prorockým spisom otvárajúcim tú časť Biblie, ktorá je známa ako „Proroci“. Texty majú krásny básnický charakter, preto sa Izaiáš často zvykne označovať ako „Dante biblickej poézie“. Pre úplnosť je treba povedať, že v tomto spise sa spájajú myšlienky aspoň dvoch ďalších prorokov z obdobia oveľa neskoršieho, ako bol čas, kedy žil Izaiáš. Historicky tento text patrí do obdobia po roku 538 pred Kr., kedy perzský kráľ Kýros po tom, ako porazil Babylončanov, umožnil Hebrejom vrátiť sa do krajiny svojich otcov, ktorú museli opustiť, keď bol zničený Jeruzalem. Dnešný úryvok sa však Izaiášovi nepripisuje. Jeho obsahom je obraz budúcej spásy, ktorú prinesie Boh. Izaiáš ju opisuje veľmi pôsobivo a fakty zdôrazňuje protikladmi, v ktorých sa zlé obracia na dobré. Voči sebe stojí nedokonalosť a dokonalosť. Chce zvýrazniť nádej človeka a jeho krásnu perspektívu. zázraky, ktoré v protikladoch opisuje úryvok, napokon Ježiš vo svojom živote aj mnohé urobil. Boli to znaky mesiášskeho času, perspektíva, na ktorú sa možno tešiť. na tieto slová priamo nadväzuje aj responzóriový žalm dnešnej nedele. Každý z nás iste čelil alebo sa bude pasovať so zdanlivo beznádejnou situáciou. Spomeňme si vtedy na poučenie z dnešného čítania: Boh vie zmeniť aj veci pre nás na oko nezmeniteľné. Verme Mu preto, obracajme sa na Neho, klopme na Jeho dvere, prosme Ho.

Jakubov list (Jak 2, 1-5)

Jakub varuje pred spájaním viery s rozdielnym, dnes by sme povedali diskriminujúcim prístupom k rôznym ľuďom. A používa prirovnania o dvoch ľuďoch – bohatom a chudobnom, ktorí prídu na zhromaždenie a budú rôzne posadení. A pripomína, že tých, čo sú vo svete chudobní, si Boh vyvolil aby boli bohatí vo viere a stali sa dedičmi prisľúbeného kráľovstva.

Jakubov list patrí medzi sedem spisov Nového zákona, ktoré sú nazývané Katolíckymi listami, teda spismi určenými Cirkvi vo svete. V skutočnosti sú zrejme homíliami alebo katechézami určenými kresťanským, najmä židovským komunitám. Ich cieľom je ukázať cestu duchovného života postavenom na múdrosti od Otca. Dnešný úryvok je vlastne upozornením na to, že Božie zámery a zákony sú iné ako ľudské. Spája silné sociálne cítenie autora prepojené s náboženským videním sveta. Inak povedané: ak je niekto chudobný na hmotné statky, nemusí to nevyhnutne znamenať, že nedisponuje cennejšími vlastnosťami a danosťami, ktoré časom nestrácajú na hodnote. Aj chudobný môže byť teda spoločnosti na osoh, nemajme preto predsudky a hodnoťme ľudí v súvislostiach. Prejavujem teda svoju vieru skutkami! Veď možno aj my máme vo vzťahu k ľuďom určitého typu predsudky a zábrany. Ježiš spoločne jedol so spodinou spoločnosti a páchnucich rybárov si zvolil za svojich najbližších, aby nám názorne ukázal, že poslední budú prvými, že skutočné hodnoty spravidla nevidno očami.

Evanjelium podľa Marka (Mk 7, 31-37)

Ježiš prichádza ku Galilejskému moru, kam mu privádzajú hluchonemého s prosbou, aby ho uzdravil. Ježiš ho pomaže a so slovom „Effeta“ (Otvor sa!) ho uzdravuje. Avšak uzdravený ani ľudia, ktorí toho boli svedkom, nerešpektujú Ježišovo prianie, aby o  uzdravení nehovorili.

Dnešný príbeh nadväzuje na iné uzdravenie, ktoré urobil Ježiš na želanie Grékyne ešte v Týre a Sidone. Tu vyhnal zlého ducha z jej dcéry po tom, ako Ježišovo počiatočné odmietanie („...nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“) prekonala konštatovaním, že aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú pod stôl. V tomto príbehu sú deti predstaviteľmi veriacich, šteňatá sú v roli pohanov. K uzdraveniu hluchonemého došlo inde – v prevažne pohanskom Dekapole a z evanjelistov ho popisuje iba Marek. Môžeme teda predpokladať, že uzdravený (a zrejme aj ostatní prítomní) boli pohania. Ježiš teda nehľadel na národnosť ani priestor, v ktorom sa nachádzal, vnímal vieru tých, ktorí za neho prosili. Plnil vlastne aj slová proroka Izaiáša z dnešného prvého čítania a tom, ako sa „uši hluchých otvoria“. Zároveň dnes vidíme reakciu ľudí, ktorí boli svedkom zázraku – neudržali ho v sebe, ako žiadal Ježiš, ale museli sa oň podeliť s inými. Žiaľ, ako je to v Písme bežné, nevieme, ako na svoje uzdravenie zareagoval sám uzdravený. Čo urobil s tým, že na vlastnej koži pocítil Božiu moc Ježiša Krista? Ako ho táto skúsenosť zmenila? Odpovede na tieto otázky v Písme nenájdeme. Možno je to úloha pre nás, brat/sestra, veď aj nás sa Boh neraz zázračne dotkol a tento Jeho dotyk si dodnes ako živý pamätáme. Ale keď si položíš otázku, brat/sestra, ako ťa tento moment zmenil, v čom ťa posunul, aký osoh z neho si nesieš ako nezmazateľný znak vo svojom živote, aká bude tvoja odpoveď?

Ježiš v dnešnom príbehu z Evanjelia navracia postihnutému človeku mimoriadne dôležité zmysly, ktorých absenciu si veľká väčšina z nás ani nevie predstaviť. Neuvedomujeme si, že hluchonemí, teda tí, ktorí nezvládajú sluch a hovorené slovo, sú rôzne hendikepovaní. Buď nevedia hovoriť, lebo už od narodenia nepočujú druhých a tak nemajú čo/koho v hovorení napodobňovať, ale ani nepočujú sami seba a tak strácajú kontrolu na svojou výslovnosťou. Tak radšej ani nehovoria. Sú aj takí, ktorí ohluchli neskôr a keďže sa prestali počuť, nevnímajú už svoju chybnú artikuláciu a výslovnosť a tak – vediac, že ich reč je stále horšia – radšej prestanú hovoriť. Hendikep v počúvaní však nie je vlastný len postihnutým. Aj zdraví niekedy počujú, ale nepočúvajú. Vnímajú slová, ale nezachytia obsah. Pretože ich človek, ktorý hovorí, nezaujíma, alebo sú sústredení na niečo/niekoho iného, alebo – čo býva časté – nie sú zvyknutí vnímať iného, iba seba. Pred časom som bol v spoločenstve mladých, kde ma zaujal pre nich typický fenomén: keď si sadli k jedlu, stačilo pár minút, a jedáleň bola plná obrovského hluku, vravy celého spoločenstva. Keď som ich v ďalšie dni pozoroval, zistil som, že narastajúci hluk je spôsobený jednou vlastnosťou spoločnou každému jednotlivcovi toho mladého spoločenstva: títo ľudia nie sú zvyknutí ani mentálne nastavení počúvať toho druhého a zároveň ho počuť, dôležité je, aby si každý povedal to, čo on chce tlmočiť tomu druhému. Preto nikto nečaká, počujúc náprotivok, na to, kým dohovorí, ale začne počas jeho reči hovoriť namiesto toho, počúval. Mladí dnes nie sú zvyknutí rešpektovať druhú stranu, nechať jej priestor na prejavenie sa, vypočuť si ju a reagovať na to, čo bolo povedané. Hovorí sa tomu aktívne počúvanie. Oni chcú presadzovať iba sami seba. A tak počas rozprávania protistrany začnú simultánne hovoriť aj oni, a aby ich bolo počuť, tak začnú hovoriť hlasnejšie ako náprotivok. A to je už potom reťazová reakcia spôsobujúca v priebehu pár minút neuveriteľný hluk. Vtedy som si uvedomil, že my dospelí často nie sme odlišní – počujeme niekoho, kto niečo hovorí, ale nepočúvame, čo vraví. Lebo nie je pre nás dôležitý, lebo ho aj s jeho názorom podceňujeme, lebo sme zahľadení do seba, lebo... Dôvodov môže byť veľa. Brat/sestra, a nie je to niekedy aj tak, že zvyknutí počúvať ale nepočuť ľudí robíme to isté aj s naším Bohom? Že nie sme mentálne nastavení vnímať Jeho signály a tak nám unikajú? Že sme zahľadení iba na seba? Ako je to možné? Veď veríme v Boha, milujeme Ho, prosíme Ho, modlíme sa k Nemu... Odpoveď asi nebude ťažká: svet okolo nás je plný lákadiel, pohodlia, užívania si, bezstarostnosti, pasívnej zábavy. Žijeme uprostred neho, ponárame sa do kolobehu takéhoto života a na Boha nám už akosi nezostane čas. Kedy si naposledy, brat/sestra, napr. použil strelnú modlitbu idúc popri chráme? Alebo kedy si doň aspoň na pár minút, idúc okolo neho, vstúpil na krátke stretnutie s Bohom? Spomenieš si, či alebo kedy si sa naposledy, cestujúc v dopravnom prostriedku, porozprával s Bohom, zveril Mu svoje radosti a starosti, poďakoval a poprosil? Brat/sestra, v úprimnej odpovedi na tieto otázky je aj predpoklad, ktorý si každý z nás vytvára na to, aby Boha nielen počúval, ale aj počul. Pre svoj vlastný osoh.

Pondelok 23. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 6-11)

Ježiš vchádza v sobotu do synagógy a učí v prítomnosti človeka s bezvládnou rukou. Prítomní farizeji na Neho striehnu, či vo sviatočný deň chorého uzdraví. Ježiš pozná ich myšlienky, postaví chorého doprostred a pýta sa farizejov, či možno v sobotu robiť dobre? Potom prikázal chorému vystrieť ruku, ktorá mu vzápätí ozdravela. Rozčúlení farizeji sa radia, čo s Ježišom urobiť.

Ježiš pokračuje vo svojich zázrakoch. Dnešnému príbehu predchádzalo zázračné naplnenie sietí rybami po tom, ako rybári celú noc nič nechytili, kedy Šimonovi povedal, že odteraz bude loviť už ľudí; uzdravenie malomocného, ktorého stretol na ulici ale aj uzdravenie ochrnutého, ktorého Mu spustili cez strechu do miestnosti. Krátko na to potom ustanoví Dvanástich. Ježiš teda porušil sobotu. Ukazuje, že obrad a norma zákona nesmú byť dôležitejšie ako dobro samo a snaha človeka získať spásu. Naznačuje teda, že ako Boh je absolútnym pánom nad predpismi o sobote. Brat/sestra, zauvažujme o týchto myšlienkach v dimenziách nášho sveta. Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak vyjadrím názor, že aj my občas, v presvedčení, že máme pravdu a naše vnímanie situácie je jediné správne, nevydávame náš názor za jediný správny, podľa ktorého by mali konať všetci okolo nás. Časté to býva v práci, kde – ako sa vraví – s funkciou dostal aj rozum. Majme dostatok pokory na to, aby sme uznali, že nie my sme tí, podľa ktorých sa má merať svet. nezabúdajme na to, že žijeme z lásky Boha, ktorý nám dáva každú sekundu nášho života. Že nie my sme tu autoritou, ale máme zodpovednosť za to, aby sme boli cestou, po ktorej sa uplatňujú Božie zákony. Nechcime byť viac ako Boh a vždy, v každej situácii myslime na to, čo chce Boh a my buďme iba realizátormi Jeho vôle. Lebo nie naše zákony tu platia, ale zákony Božie. To , že sme veriaci ešte neznamená, že máme „patent na rozum“. Máme byť „iba“ tí, ktorí rozumejú svojej viere, počúvajú, ale aj počujú svojho Boha a vo svojom živote uplatňujú Jeho, nie svoje princípy. A aby sme to robili dobre, tak, ako to od nás chce náš Pán, potrebuje dobre poznať svoju vieru. Cez Písmo a slová našich duchovných pastierov. Venujme im náležitú pozornosť, vnímajme ich a buďme otvorení voči Pánovi.

Utorok 23. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 12-19)

Ježiš prichádza na vrch, kde v modlitbe strávi celú noc. Nadránom si zvoláva svojich učeníkov a volí si Dvanástich, ktorých nazýva apoštolmi. Potom zostúpia dolu, Ježiš učí zástupy ľudí z Judea a Jeruzalema ako aj z týrskeho a sidonského pobrežia a uzdravuje tých, ktorí to potrebujú. A každý z prítomných sa Ho chcel dotknúť, lebo bolo zrejmé, že z Neho vychádza uzdravujúca sila.

Dnešné Božie slovo priamo nadväzuje na evanjelium z pondelka. A v Písme pokračuje blahoslavenstvami. Možno by sme – počúvajúc dnešné slová – chceli uvažovať najmä nad Ježišovým učením a uzdravovaním, veď koľkí ľudia z toho dnešného úryvku prišli počúvať a dotknúť sa Ježiša. Ale za našu pozornosť dnes stojí aj prvá veta úryvku, najmä jej časť „strávil celú noc v modlitbe.“ Je to príležitosť zamyslieť sa nad naším prístupom k modlitbe, nad tým, ako sa modlíme. Nielen ako často a ako dlho (veď najmä večer to iste nebýva jednoduché), ale najmä s akou vnútornou oduševnenosťou a sústredenosťou. Modlitba je rozhovor s Pánom, tak si položme aj otázku, brat/sestra, či sme v našom rozhovore korektní a slušní tak, ako sa to snažíme počas dňa v práci či v kontakte s našimi blízkymi. Aké sú teda zásady slušnej komunikácie? Už to tento týždeň spomíname viackrát: aktívne počúvanie (teda patričná pozornosť, vnímanie povedaného, prijímanie a snaha o pochopenie, uvažovanie nad súvislosťami...), ale aj pozeranie sa do očí a odpovedanie na počuté. Ak si to preložíme do modlitby ako osobitnej formy rozhovoru, mali by sme sa spýtať samého seba, brat/sestra, či som pri modlitbe pozorný, či si uvedomujem, čo hovorím, alebo len memorujem naučené formulky, či sa snažím vnímať, čím ma Pán počas mojej modlitby svojimi vnuknutiami oslovuje. A keď sa mi nedarí udržať si pozornosť, poprosiť Pána o prepáčenie a silu prekonať únavu. Veď pre Pána nie je ani tak dôležitá samotná modlitba, ako naše odhodlanie a vôľa rozorávať sa s ním vo vďake, prosbe a pokore. Ďakujem Pánovi za Jeho trpezlivosť s nami v modlitbe, ktorá často nie je taká, aká by mala byť. Ale dôležité na nej je jej úmysel.

Streda 23. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 20-26)

Ježiš hovorí o tom, kto bude blahoslavený: chudobný, hladujúci, plačúci a nenávidený. A súčasne varuje boháčov, ktorí už majú svoju útechu, nasýtených, ktorí budú hladovať, smejúcich sa, ktorí budú žialiť a plakať a tých, ktorých budú všetci chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom.

V Lukášovej verzii sú blahoslavenstvá štyri rovnako ako sú tu štyri „beda“. To je rozdiel od známej Matúšovej verzie, v ktorej je blahoslavenstiev osem. Slovami blahoslavenstiev sa Lukáš obracia priamo na učeníkov. Podľa odborníkov na Bibliu sa zdá, že Lukáš zachoval bližšie tradície prvej Cirkvi ako aj Ježišove slová. Nech je to akokoľvek, brat/sestra, máme k dispozícii taký náš osobný semafor či kompas na cestu životom vo viere, na ktorý je dôležité pamätať a občas sa na jeho pomyselné farby či ručičku pozrieť. Vtedy bude dôležité správne a komplexne ich vnímať, nie si ich prispôsobovať svojmu vnímaniu. Je zrejmé, že Pán Ježiš v tejto reči blahoslavenstiev nemal na mysli to, aby sme boli úplne chudobní, neustále hladní, smutní a všetkými okolo nás nenávidený. Ale byť chudobný v nárokoch na prílišný luxus, pohodlie, ničnerobenie (Matúš hovorí „chudobní v duchu“), neobklopovať sa drahými vecami a neukazovať svojmu okoliu „na čo máme“, a ak sme aj bohatší, aby sme to, čo nám Pán v hojnosti doprial, vedeli používať sebe na osoh a Jemu na slávu a vďaku. Byť hladujúci nemusí znamenať iba hlad fyzický; môžeme byť hladní po pravde, láske, dobrote, spravodlivosti, dobrote, potrebe pomáhať núdznym, poznaní Pána v každej našej životnej situácii, po hodnotnom naplnení svojho života v kruhu takých, ktorí pociťujú rovnaký hlad. Môžeme byť hladní potrebou byť užitočnými a zároveň pôsobiť vo svojom okolí tak, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta. Aby naše okolie malo v nás takých ľudí, o ktorých si povedia, že je radosť ich stretnúť, lebo to vždy prináša niečo pozitívne životu a duši. Ak vnímame svet a všetko, čo sa v ňom deje správnymi očami (a to nemusíme chodiť ďaleko po zemeguli, stačí sa pozrieť na naše Slovensko), asi aj zaplačeme nad tým, ako dnešný sekularizovaný svet a ľudia v ňom deformujú Božie zákony a spravodlivosť, takže hlavné slovo už v mnohom majú svetské, ľudské zákony, a nie tie Božie, ktoré sú zárukou trvalého dobra pre človeka. Excelentne to zhrnula vo svojej piesni Kam tento svet speje (https://www.youtube.com/watch?v=C10a7Uy0bK0). Snažme sa, brat/sestra, byť tými, ktorí budú kompasom k hodnotám trvalým. Ak tak budeme robiť, možno sa nám aj niekde a vo vzťahu k niekomu budeme nenávidení, ale to bude cena či obeta za naše presadzovanie pravdy a spravodlivosti. Veď ak by sa zo sveta vytratil takýto pohľad, potom aj pochybujúci a váhajúci by stratili ten správny smer.

Štvrtok 23. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 6, 27-38)

Ježiš vraví svojim učeníkom, aby milovali svojich nepriateľov a robili dobre tým, ktorí ich nenávidia. A vysvetľuje, ako to majú robiť: po údere na líce nastaviť aj to druhé, s plášťom ponúknuť aj šaty a nežiadať naspäť požičané. Lebo ak milujú iba tých, čo ich milujú, akú majú zásluhu? Veď to robia aj hriešnici. Ak toto budú plniť, ich odmena bude veľká a budú synmi Najvyššieho. Preto nemajú súdiť iných, aby oni sami neboli súdení. A ako budú odpúšťať oni, tak odpustí aj Otec im. Preto nech rozdeľujú štedro, lebo rovnakou mierou nameria aj Otec im.

Opäť priamo nadväzujeme na čítanie z predošlého dňa. Ježiš nám po vymenovaní blahoslavenstiev dáva konkrétne rad a príklady, ako ich naplniť v našom živote. Lukáš tu uvádza slová, ktoré Ježiš povedal v rámci svojej reči o láske. Rozvíja teda tému milosrdenstva. Dalo by sa preto povedať, že sumárom všetkých týchto rád je akoby príkaz z posledného odseku úryvku: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný náš Otec!“ Dnes by sme povedali, brat/sestra, že robme druhým to, čo sami chceme, aby tí druhí robili nám. Nádherne tieto myšlienky vyspievala vo svojej piesni Ži a nechaj žiť hviezda slovenskej populárnej hudby a osobnosť sama osebe – Marika Gombitová: https://www.youtube.com/watch?v=WwQ7tQVUokI. Sme zvyknutí, že táto speváčka pozná váhu každého jedného vyspievaného slova. Pár veršov za všetky: „... Nestratíš, ak dáš, čo je viac – zobrať, dať? Zisky strát, odpoveď poznám. Nestratíš, ak dáš, uver mi, viac je dať, sprav to rád...“. A ako máme byť milosrdní? Brat/sestra, tu má hlavné slovo láska. Každý z nás nepochybne pozná Hymnus na lásku (1 Kor 13, 4): „...Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy...“. Brat/sestra, iste tie slová poznáš, otázkou ale je: chováš sa podľa nich v kritickej situácii? Ak ťa niekto zraní slovom alebo skutkom, vraciaš mu to rovnako? Pamätaj, že v duchu Ježišových rád a odporúčaní sa radšej za neho pomodli. Niekedy takému človeku „vyrazí dych“ aj skutočnosť, že na zlé nezareaguješ zlým, pretože to je jediné, čo taký človek o teba očakáva. A pokojná reakcia je často veľmi účinným spôsobom, vďaka ktorému si ten človek uvedomí, ako prestrelil a tvoja zmierlivosť ho natoľko zahanbí, že si svoju chybu uvedomí. Účinné je aj prejavenie porozumenia, čiže aj zamyslením sa nad tým, prečo ten človek reaguje tak, ako to vidíš. Ak v danej chvíli pochopíš jeho pohnútky, oveľa ľahšie sa ti bude dať reagovať zmierlivo a s porozumením. A ak si vtedy spomenieš aj na svoje slabosti, ľahšie budeš milosrdný k tomu, ktorý ťa zranil. Cíťme sa teda požehnaní tým, že nám Pán dal základy postavené na skale – skale viery, ktorá nám nedá zmýliť sa, ak v jej duchu myslíme a konáme.

Piatok 23. týždňa

Evanjelium podľa Jána( Jn 3, 13-17)

Ježiš vraví Nikodémovi o tom, že nik nevystúpil do neba, iba ten, čo z neho zostúpil, Syn človeka. A tak, ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. A zdôrazňuje, že Boh tak miloval svet, že naň poslal vlastného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí. A Boží Syn neprišiel svet odsúdiť, ale ponúknuť spásu.

Tento rozhovor Ježiša s Nikodémom je známym aj tým, že Nikodém za Ježišom prišiel za tmy noci, aby sa s ním pozhováral. Ježiš mu v rozhovore poskytne oveľa viac informácií, ako je v dnešnom úryvku, ktorý je jeho prostrednou časťou, ktorej predchádzala diskusia o tom, ako sa môže niekto narodiť, keď je už starý (pričom Ježiš hovoril o narodení sa z Ducha Svätého), alebo aj o Ježišovej otázke Nikodémovi, ako chcú ľudia veriť o veciach nebeských, keď Ježišovi neveria ani vtedy, keď hovorí o záležitostiach pozemských. Je to teda rozsiahlejšie poučenie Nikodéma. Vieme, že po tomto stretnutí prichádza na scénu Ján Krstiteľ. Ak čítame o vyzdvihnutí hada Mojžišom a prirovnaní k Ježišovej obete, môžeme tomu rozumieť aj tak, že je reč aj o vyzdvihnutí kríža. V jednom aj v druhom prípade je krutosť vyzdvihnutá, aby sa premenila na uzdravenie a vzkriesenie. Je dobré aj tu si uvedomiť, brat/sestra, že pribitiu Ježiša na kríž som pomohol aj ja, ty, každý. Ale v povýšení tohto krutého nástroja mučenia treba vidieť cestu k spáse. Majme preto v úcte Ježišov kríž, povýšme ho vo svojom vnútri na piedestál, urobme mu  v sebe adekvátne miesto, aby sa aj nám stal nástrojom Božej lásky a odpustenia. Veď Ježiša na kríž nepribil iba môj/tvoj hriech, ale aj Jeho láska k hriešnemu človeku. Veď ukrižovať sa dal dobrovoľne, kvôli nám, mne, tebe. Hovorme si teda často to, čo sa modlil svätý František z Assisi a čo opakujeme aj počas krížovej cesty: „Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojim krížom vykúpil svet.“ Klaňajme sa Mu svojím životom a skutkami, lebo bez nich je každá viera mŕtva.

Sobota 23. týždňa

Evanjelium podľa Jána (Jn 19, 25-27)

Evanjelista Ján opisuje situáciu pri ukrižovaní Ježiša, kedy pri kríži stojí Panna Mária, jej sestra, Mária Kleopasova a Mária Magdaléna. Ježiš, vidiac svoju Matku a učeníka, povie svojej Matke: „Žena, hľa, tvoj Syn“. Potom vraví učeníkovi: „Hľa, tvoja matka.“ Odvtedy si Ju učeník vzal k sebe.

Smutná scéna, ku ktorej došlo po tom, ako si vojaci medzi sebou vyžrebovali Ježišove rúcho. Ježiš vyjadruje svoju poslednú vôľu zverením svojej Matky učeníkovi, ktorý sa má stať jej synom. Nie náhodou Svätá Cirkev predpisuje na dnešný sviatok Sedembolestnej Panny Márie tento text. Asi si ťažko niekto z nás dokáže skutočne predstaviť, čo musela Panna Mária cítiť pri pohľade na svojho ukrutne trpiaceho a umierajúceho Syna, o ktorého sa tak dôkladne starala, veď vedela, že je to Boh. O Panne Márii sme zvyknutí hovoriť ako o Sedembolestnej, nie vždy si ale vieme spomenúť, ktoré sú to bolesti. Poďme si ich zopakovať: 1) Simeonova predpoveď o Ježišovi, ktorý o Ňom po Jeho obetovaní v chráme povedal, že je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. 2) Útek do Egypta, bolesť spôsobená neistým osudom a strachom o milovaného Syna. 3) Hľadanie Ježiša v chráme, kedy sa Panne Márii stratil a ona o Ňom dlho nič nevedela. 4) Stretnutie sa s Ježišom na krížovej ceste, kedy videla Jeho utrpenie a cítila Jeho koniec. 5) Zomieranie Ježiša na kríži. Vidieť zomierať svoje dieťa patrí k najbolestnejším okamihom matky. 6) Prijatie mŕtveho Ježišovho tela z kríža – krutý okamih nevýslovnej bolesti. 7) Uloženie Ježišovho tela do hrobu ako rozlúčky s ním. Mária je pre nás, brat/sestra, príkladom poslušnosti, pokory, čistoty a hlbokej viery. Mária je našou neustálou pomocníčkou a orodovníčkou. Sila jej príhovoru ako Matky Božieho Syna je nesmierna, nezabúdajme preto na ňu vo svojich modlitbách a prosbách a neprestávajme jej ďakovať za všetko, čo pre nás robí. Dokážme aj sami sebe, že ju naozaj chápeme ako patrónku nielen Slovenska, ale aj každého z nás, ktorí na Slovensku žijem

Na obrázku: Ježiš uzdravuje slepého.