Novinky

« Back

10. týždeň cez rok (B)

10. týždeň cez rok (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 10. júna – 10. nedeľa v Cezročnom období, (z); bl. Diana, panna; pondelok, 11. júna – Pondelok 10. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Barnabáš, apoštol, spomienka, bl. Jolana; utorok, 12. júna – Utorok 10. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Gašpar Bertoni, kňaz; streda, 13. júna – Streda 10. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Anton Paduánsky, kňaz a učiteľ Cirkvi, spomienka; štvrtok, 14. júna – Štvrtok 10. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Elizej, prorok, sv. Valér a Rufín, mučeníci; piatok, 15. júna – Piatok 10. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Vít, mučeník, sv. Germana, panna; sobota, 16. júna – Sobota 10. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Neit, mučeník, sv. Benon, biskup.

Utorok – 30. výročie biskupskej vysviacky Mons. Jána Sokola, emeritnéhop trnavského arcibiskupa.

Streda – Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR – výročie posviacky katedrálneho chrámu sv. Šebastiána.

Štvrtok – 9. výročie biskupskej vysviacky najosvietenejšieho vladyku Cyrila Vasiľa, SJ, titulárneho arcibiskupa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.

Prvým čítaním 10. nedele v Cezročnom období je úryvok z knihy Genezis (Gn 3, 9-15). Pán zavolá na Adama, ktorý Mu odpovie, že počul Jeho hlas, ale naľakal sa, keďže bol nahý, a skryl sa. Keď sa Pán spýta, kto ho upozornil, že je nahý, Adam priznáva, že žena mu dala jesť zo zakázaného stromu. Tá sa bráni, že ju naviedol had. Vtedy Pán vynesie svoj súd: had bude prekliaty, a medzi ním a ženou a jej potomstvom bude nepriateľstvo. Prvú knihu Biblie Židia nazývajú podľa prvého hebrejského slova, ktorým sa začína: Berešít, teda „Na počiatku“. Prvá kniha je počiatkom Tóry, čiže Pentateuchu, prvých piatich posvätných kníh. Dnešný úryvok z úvodnej knihy zachytáva prvý hriech človeka. Objavuje sa tu symbolický strom ako symbol dobra a zla, čiže morálky, ktorú určuje Boh. Človek chce ale o týchto veciach rozhodovať sám, pretože žena – jeho spoločníčka – sa stáva jeho zvodkyňou. Pôvodný súlad sa mení na nesúlad. Boh vynáša rozsudok: nad hadom, ženou i mužom. Tu by sa mohlo zdať, že Boh ľuďom nepraje: čítame o ťažkých následkoch v narušení vzájomných vzťahov, o utrpení a námahy a napokon aj o smrti. Ak však domýšľame veci ďalej, dostávame sa do inej roviny. Boh posiela na zem svojho Syna, ktorý Ho dokonale zviditeľní. A nielen to – počas svojho pozemského života robí všetko, aby človeka oslobodil. Vytvorí skupinku apoštolov, rozmnožuje jedlo, uzdravuje ľudí, robí zázraky a napokon za hriechy ľudí aj obetuje svoj život. Je teda zrejmé, že Boh má o človeka záujem. Dnes je symbolom rajského stromu obrovské množstvo bilboardov popri cestách, ktoré vodičom vnucujú všetko možné a tvária sa, že tak sa dostaneme ku šťastiu. Sú symbolom konzumného spôsobu života. Aj keď vidíme, že nás, veriacich, je zrejme menšina, majme na pamäti, že aj Boh bol pripravený zachrániť Sodomu, ak by sa v nej bolo našlo aspoň desať spravodlivých. Brat/sestra, snažme sa pamätať na to, že tá pravá cesta ku šťastiu vedie cez Boha.

Druhým čítanímje stať z Druhého listu Korinťanov (2 Kor 4, 13-5, 1). Apoštol Pavol v ňom píše, že máme toho istého ducha viery, preto vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás. Preto neochabujeme, a aj keď náš vonkajší človek chradne, ten vnútorný sa obnovuje. Naše dnešné ľahké súženie nám prinesie veľkú váhu večnej slávy, lebo keď sa náš pozemský stánok rozpadne, máme u Boha večný dom v nebi. Tento úryvok sa nazýva „nádej vzkriesenia“. Práve autor tohto listu – apoštol Pavol – mal snáď právo ochabovať. Veď jeho služba bola sprevádzaná mnohými aj veľkými ťažkosťami. On však všetko zvládal. Aj keď bol povahovo tvrdý a odolný, iste pociťoval stres, obavy a úzkosť. Asi ako aj my v našom bežnom živote. Vtedy si môžeme napríklad spomenúť na Ježišove slová pri poslednej večeri: Nech sa vám srdce nevzrušuje! (Jn 14, 1). Ježiš nás teda nielen povzbudzuje, ale nám aj hovorí, aby sme Mu dôverovali, lebo nás neopustí. Brat/sestra, ak budeme teda v našom živote bojovať s nepriazňou, spomeňme si na tieto Ježišove slová a myslime ako Pavol. Veď Boh vie, ako sa cítime a je s nami. Ak to však chceme cítiť, musíme byť v kontakte s Ním: cez modlitbu, pokoru, správne vnímanie všetkého, čo sa okolo nás deje.

V evanjelium podľa Marka (Mk 3, 20–35) vchádzame spolu s Ježišom a Jeho učeníkmi do preplneného domu. Jeruzalemskí zákonníci Ho obviňovali, že je posadnutý Belzebulom. Ježiš im však hovorí v podobenstvách a kladie im otázky, ako môže satan vyháňať satana? A upozorňuje, že ľuďom sa odpustia všetky hriechy okrem tých proti Duchu Svätému. Rúhanie sa proti Duchu Svätému je vedomé odmietanie pravdy a obrátenia, preto nemôže byť odpustené. Ako protiklad je tu postavený verný človek, ktorý plní Božiu vôľu, ktorý sa tým stáva nielen skutočným učeníkom, ale aj Ježišovým najbližším príbuzným. Pre nás, brat/sestra, je z dnešného evanjelia asi najzávažnejšou vetou práve tá, ktorá hovorí, že „ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťajú naveky. Je v prirodzenosti človeka zaťaženého dedičným hriechom, že aj keď sa snaží rásť v čnosti, upadá do hriechu. Je to ľudské a nie je to nič hrôzostrašné. Od veriaceho sa však očakáva, že keď už do hriechu upadne, bude sa snažiť to napraviť. Teda nezotrvá v hriechu, ale bude hľadať cestu von. A tu je pre nás, brat/sestra, dôležité Ježišovo učenie: kto si svoj hriech prizná a prosí Boha o odpustenie, nemusí pochybovať o tom, že mu bude odpustené. A to sa týka naozaj každého hriechu. Ak však človek o svojom hriechu vie, ale nie je ochotný si ho priznať, dokonca ho priamo popiera a zakrýva, lebo má strach z odkrytia pravdy alebo mu chýba odvaha ísť za spovedníkom a vyznať sa mu z hriechov, dávajú tým najavo, že o odpustenie nestoja. Ako teda môže Boh odpustiť tomu, ktorý o to nestojí? Boh nemôže odpustiť nasilu. Hriech proti Duchu Svätému teda tkvie v odporovaní poznanej pravde. Pamätajme teda, brat/sestra, na tieto súvislosti, aby sa nám nestalo, že stratíme natoľko svoj kontakt s Bohom, že si nebudeme schopní priznať svoj hriech a oľutovať ho.

V pondelkovom evanjeliu podľa Matúša (Mt 10, 7-13) Ježiš posiela svojich učeníkov slovami: „Choďte a hlásajte, priblížilo sa nebeské kráľovstvo“. A súčasne dáva rady, aby si nebrali peniaze, ani kapsu, ani obuv či palicu a keď prídu do nejakého mesta, aby sa pýtali, kto je ich hoden a tam zostali. A keď dom bude hodný ich prítomnosti, zostúpi naň ich pokoj. Ak nie, pokoj sa vráti k nim. Kristus prednáša svojim učeníkom „misijnú“ reč. Poveruje ich poslaním, s ktorým prišiel na zem On sám: majú ohlasovať príchod nebeského kráľovstva slovami aj skutkami. Ježiš pritom zdôrazňuje potrebu chudoby. Keď počúvame tieto slová, brat/sestra, asi by sme si mohli spomenúť aj na to, že vlastne aj my sme dostali rovnaké poverenie. Keď sme sa krstom stali právoplatnými členmi Cirkvi, dostali sme aj úlohu všeobecného kňazstva, ktorú by sme mali uplatňovať v našom každodennom živote. Nemáme pri tom ani podmienku chudoby. Máme však v našom živote byť nielen reaktívni, ale aj aktívni. Teda nemáme iba čakať na podnety zvonka, ale aj sami byť aktívnym príkladom druhým. Nemáme síce silu a moc robiť zázraky, uzdravovať chorých, teda udivovať svet okolo nás priamo viditeľnými neskutočnými vecami. Ale tie zázraky sa vďaka nám môžu diať aj sprostredkovane. I my môžeme svojou vytrvalou a cieľavedomou evanjelizáciou sprostredkovane spôsobiť zázrak či už v tom, že sa niekto aj vďaka nám obráti alebo sa jednoducho stane niečo, v čo by sme neboli bývali verili. A aj keď sa niečo také nestane, neochabujme a vytrvajme. Rozdávať dobro prináša radosť, pokoj duše a pocit šťastia, ktorý každý z nás k životu potrebuje.

V evanjeliu z utorka (Mt 5, 13-16) Ježiš vraví svojim učeníkom, že sú soľou zeme a svetlom sveta. Majú teda byť viditeľní ako mesto na návrší alebo lampa uprostred domu. Cez svoje dobré skutky. A tak oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach. Tieto slová patria do Ježišovej tzv. horskej reči. Ježiš ich vraví svojim učeníkom po tom, ako s nimi vystúpil na horu, pretože bol obklopený veľkými zástupmi. Začal blahoslavenstvami, ktoré pokladáme za Veľkú chartu kresťanstva, po ktorých už vraví slová dnešného evanjelia. Spoločnou charakteristikou Ježišovho prejavu na hore je Jeho nástojčivosť v radikálnosti a totálnosti, ktoré má kresťan vynaložiť, ak chce patriť do kráľovstva nebeského. Veľký dôraz kladie na jednoznačné svedectvo, naznačené tromi obrazmi: soľou, teda znakom chuti, mestom na návrší a lampou, ktorá sa nedáva na pod mericu. Brat/sestra, kde sme v týchto slovách my? Priznajme si, že aj my mávame pocit, že strácame zmysel života: deň sa podobá ďalšiemu a ďalšiemu bez zmeny, nijako sa pozitívne od seba nelíšia a jediným výsledkom je naša únava večer. Ale možno sme tam, kde sme práve preto, aby tam s nami prichádzal Kristus, lebo bez nás by tam možno vôbec nebol. A už to samé dáva našej prítomnosti zmysel. Snažme sa preto, brat/sestra, byť soľou zeme a svetlom sveta práve tam, kam nás Pán každý deň posiela. A nemusí to byť vždy iba veľký čin; niekedy aj úsmev na tvári či gesto pomoci vie urobiť veľa. Usmievaš sa, brat/sestra, keď v práci stretneš kolegu?

Evanjeliumv stredu (Mt 5, 17-19) nadväzuje na predošlý deň. Ježiš pokračuje v svojej horskej reči. Učeníkom hovorí, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale naplniť ich. Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by učil ľudí o zrušení čo i len jediného prikázania, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová, bude v nebeskom kráľovstve veľký. Ježiš tu zdôrazňuje dôležitosť každého písmenka v Zákone, každého jediného detailu (až na takej úrovni, akú v našim jazyku predstavuje mäkčeň alebo dĺžeň). Zákon teda neruší, ale prináša jeho naplnenie. Znovu teda zdôrazňuje úplnosť a totálnosť ako včera. Pre nás to, brat/sestra, môže znamenať aj nabádanie k poctivosti namiesto častej povrchnosti. Ak je v Zákone dôležité každé jediné i drobné písmenko a my chceme Zákon dodržiavať, musíme ho na tejto úrovni, teda do detailov poznať. Iste, vždy, keď sme v kostole, počúvame Starý i Nový zákon, ale úprimne: vnímame všetky počuté slová tak, aby sme si plne uvedomili ich obsah a dosah? Uvažujeme nad súvislosťami a aplikáciou týchto slov na náš život? Snažíme sa uvedomiť si aj súvislosti a kontext počutého úryvku? Lebo bez poznania kontextu niet poznanie podstaty. Dnes je k dispozícii rad možností, ako sa na čítania dňa pripraviť tak, že budeme vedieť nielen obsah počutého, ale uvedomíme si aj kedy, kde a za akých okolností sa počuté odohralo. Vtedy budeme mať z daných textov nielen oveľa väčší duchovný osoh, ale si ich aj dokážeme plnohodnotne odniesť do nášho sveta a podľa ich sa aj správať. Skúsil si niekedy, brat/sestra, pripraviť sa na svätú omšu vopred tým, že si si nielen pozrel texty, ale sa aj zorientoval v ich historickom kontexte?

Štvrtkové evanjelium (Mt 5, 20-26) je ďalšou časťou horskej reči. Ježiš hovorí svojim učeníkom o tom, že ich spravodlivosť musí byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, inak nevojdú do nebeského kráľovstva. Pred súd pôjde nielen ten, ktorý zabije, ale každý, kto sa na svojho brata hnevá a povie mu hlupák. Preto sa majú vždy, keď na oltár prinášajú obetu, majú si spomenúť na svojho brata a ak ten má niečo proti nim, majú sa s ním najprv zmieriť a až potom obetovať. Preto sa treba vždy včas pokonať so svojím protivníkom. Ježiš teda od nás chce nielen „samozrejmé“ Nezabiješ!, ale chce, aby naše vzťahy boli oprostené od akéhokoľvek prejavu morálnej agresie voči blížnemu. Výraz hlupák je príkladom hnevu, ktorý ponižuje a ešte aj morálne zabíja. Ježiš nás teda volá k náročnému životu. Tá náročnosť ale nespočíva v tom, že toho máme robiť veľa, ale v zameriavaní sa na určité druhy činnosti. Nechce od nás teda robiť niečo naviac, ale nabáda nás k väčšej láske k druhým. Tú máme uplatňovať voči svojim blížnym tak, že ich budeme brať takých, akí sú, aj s ich chybami. A teda aj im odpúšťať. Áno, nie vždy to je jednoduché, ak sa ti to, brat/sestra nedarí, buď trpezlivý/á. Náročné veci sa vždy nedajú zvládnuť za deň-dva. Zotrvaj teda v blízkosti Ježiša, pros Ho o pomoc a podporu, aby ti cez svoje milosrdenstvo pomohol. Nenechá ťa „v štichu“.

Piatkové evanjelium z Matúša (Mt 5, 27-32) priamo nadväzuje na to včerajšie. Ježiš teraz poučuje svojich učeníkov, že každý, kto hľadí na ženu žiadostivo, s ňou cudzoloží vo svojom srdci. Používa silné prirovnanie o vylúpnutí oka, ktoré zvádza na hriech, odťatí ruky, ktorá by zvádzala na hriech, lebo je pre človeka lepšie, ak vojde do nebeského kráľovstva bez nejakého údu, ako by mal byť zatratený. A upravuje dovtedy zaužívaný zvyk prepustiť manželku slovami, že ju vystavuje smilstvu. A ten, ktorý si ju vezme, cudzoloží. Kristus v tejto časti svojej reči ponúka manželom plnosť darovania sa v láske tak, ako to bolo v pôvodnom stvoriteľskom pláne – nenarušiť princíp totálnej a nerozdeliteľnej lásky. Rovnako radikálne je aj odmietanie každého násilia na princípe „oko za oko“, alebo „zub za zub“. Sú to všetko veľmi vážne slová, brat/sestra. Všetci vieme, ako ľahko nás hoci aj jeden pohľad vie dostať na cestu pokušenia a ako ťažko sa tomu odoláva. Východiskom môže byť sústrediť svoj zrak na niečo iné, potrebnejšie. A snažiť sa naplniť srdce vďačnosťou nad tým, čo človek má. Je dobré uvedomovať si a byť vďačný za všetky dar, ktoré sme dostali .obráť sa s prosbou na Ducha Svätého, aby ti pomohol inak vnímať to, čo vidíš. Obráť sa na Ježiša, na kríž a dovoľ Bohu, nech ti pomôže. A aj keď znovu zlyháš, Boh ťa privedie späť, keď Ho o to poprosíš. Musíš mu to ale dovoliť. Oddaj sa mu a buď mu stále na blízku tým, že Ho budeš mať v mysli a budeš sa s Ním rozprávať cez modlitbu.

V sobotnom evanjeliu (Mt 5, 33-37) Ježiš učí, aby sme vôbec neprisahali. Aby naša reč bola áno – áno. Všetko, čo je naviac, pochádza od Zlého. Ježišova horská reč je pre nás „návodom na život“. Dnes to nie je len o prisahaní. Reč je, ako už bolo spomenuté v predošlé dni, o úprimnosti, keď hovoríme áno alebo nie. To sa dá len v čistote a úprimnosti mysle. Možno nie vždy je pohodlné alebo bezproblémové byť priamym. Ale iste má každý z nás aj tú skúsenosť, že priamosť, úprimnosť, pravdovravnosť a otvorenosť v komunikácii sa nám bohato vracia. Nielen v tom, že nám vytvára naše osobné renomé, ale aj tým, že nás napĺňa vnútorným pokojom zo zdieľania sa v pravde i radosti z dobrých medziľudských vzťahov. Snažme sa preto, brat/sestra, o úprimnosť v našich vzťahoch. Je to skvelý základ nielen pre to, aby sme sa my sami dobre cítili medzi ľuďmi, ale aby sme boli aj z ich pohľadu tým, čo je našou úlohou: svetlom svetla a soľou zeme. Keď nás budú mať ľudia radi, budú sa s nami často rozprávať a zdieľať s nami nielen svoje starosti, ale aj radosti. Nájdeme nový priestor pre šírenie Božieho slova slovom, skutkom, príkladom. Tak sa sami budeme napĺňať pocitom zmysluplnosti a užitočnosti nášho života.