Novinky

« Back

11. týždeň cez rok (B)

11. týždeň cez rok (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 17. júna – 11. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Nikander a Marcián, vojaci a mučeníci; pondelok, 18. júna – Pondelok 11. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Gregor Barbarigo, biskup; utorok, 19. júna – Utorok 11. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Romuald, opát, ľubovoľná spomienka, (b); Rumund, opát; Juliana Falkoneri streda, 20. júna – Streda 11. týždňa v Cezročnom období, (z); bl. Margita Ebnerová, panna; štvrtok, 21. júna – Štvrtok 11. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Alojz Gonzága, rehoľník; piatok, 22. júna – Piatok 11. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Pavlín z Noly, biskup, ľubovoľná spomienka, (b); alebo sv. Ján Fisher, biskup a Tomáš Mórus, mučeníci, ľubovoľná spomienka, (č); sobota, 23. júna – Sobota 11. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Jozef Cafasso, kňaz; bl. Mária Rafaela, panna.

Prvým čítaním 11. nedele v Cezročnom období je úryvok z knihy proroka Ezechiela (Ez 17, 22-24). Pán hovorí, že sám vezme halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadí ju na vysokom vrchu Izraela, kde vyženie konáre a prinesie ovocie. Vtedy spoznajú všetky stromy poľa, že Boh je Pán. On ponižuje strom vysoký a povyšuje strom nízky. A nechá uschnúť strom zelený a kvitnúť bude strom suchý.

Ezechiel („Boh je silný“) bol kňaz, ktorý začal prorokovať v rokoch 593 – 592 pred Kr. pri kanáloch Babylonu, kde žil už 5 rokov po prvej deportácii, ktorú urobili Babylončania v rokoch 597 a 596 pred Kr. Tu ho Pán v jednom veľkolepom videní povolal ohlasovať Boží súd. Prorok Ezechiel v prvých dvadsiatich štyroch kapitolách svojej knihy ohlasuje pád Judského kráľovstva. Robí to nielen prostredníctvom kázania vyjadreného veľmi živými a silnými obrazmi, ale aj celou sériou symbolických úkonov: podobajú sa verejným prednesom, ktoré majú za cieľ vyzdvihnúť a ukázať účinnosť odovzdávanej zvesti. Dnešné čítanie nadväzuje na text, v ktorom Ezechiel pomocou obrazu o orlovi Nabuchodonozorovi, ktorý sa vrhá na zradný vinič a spáli ho plameňom svojho hnevu, vlastne prízvukuje porušenie zmluvy medzi židovským a babylonským panovníkom a naznačuje tak koniec Judského kráľovstva. Poukazuje na to, že budúcnosť Izraelitov sa po ich odvlečení do vyhnanstva r. 587 pred Kristom zdala stratená, ale Pán im ju navráti vo chvíli, keď presadí členov kráľovského domu spať na Sion. Obraz je teda o povýšení poníženého kráľa a odstránení toho pyšného v časoch babylonského zajatia.

Druhé čítanie je z Druhého listu Korinťanov (2 Kor 5, 6-10). Apoštol Pavol v ňom upozorňuje spolubratov, že kým sme ako ľudia doma v tele, sme vzdialení od Pána. Potom doslovne píše: „...žijeme vo viere, nie v nazeraní“. Radšej sa však chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. Preto sa Mu usilujeme páčiť, aby sme pred Jeho súdnou stolicou dostali vytúženú odplatu za to, čo každý z nás konal v tele.

Tieto slová sú súčasťou Pavlovej úvahe o apoštolskej službe a nasledujú po tom, ako apoštol hovorí, že keď sa nám rozpadne náš pozemský dom, máme od Boha pripravený príbytok v nebi. Pavol je pre nás naozaj obdivuhodný v tom, ako po svojom obrátení celý svoj život dokázal v hlbokej túžbe po blízkosti s Ježišom. Známe sú jeho slová „Mne žiť je Kristus a zomrieť zisk...“ (Flp 1, 21). A ak máme žiť vo viere, nie v nazeraní, upozorňuje nás tým na to, aby sme len nekochali v blaženom videní Boha vo večnosti a obdivovali Ho, ale aby sme sa s ním myšlienkovo a konaním stotožnili. Tým nazeraním má vlastne na mysli blažené videnie Boha vo večnosti. Nech sú tieto jeho slová pre nás silným a trvalým impulzom aj k našej nádeji a otvorenosti po Pánovi a túžbe po jeho blízkosti.

V evanjeliu podľa Marka (Mk 4, 26–34) počúvame Ježišove vyjadrenie o tom, ako to je s Božím kráľovstvom. Používa podobenstvo o semene, ktoré padne do zeme a potom neustále, vo dne v noci rastie a ani o tom nevie. Zem sama prináša úrodu a keď príde čas, človek ju zožne. Potom prirovnáva Božie kráľovstvo k horčičnému semienku: keď ho sejú, je najmenšie na svete, ale potom vzíde a prerastie všetky byliny. Evanjelista zdôrazňuje, že Ježiš často používal podobenstvá, ale učeníkom ich v súkromí vždy vysvetlil.

Ježišova reč v podobenstvách nasleduje po tom, ako ustanovil Dvanástich a varuje ich pred hriechom rúhania. Pokračuje podobenstvami o lampe, semene vloženom do pôdy a horčičnému zrnku. Pre nás sú v tomto texte zaujímavé minimálne dve roviny: semeno pripodobňujúce podľa Ježišových slov Božie kráľovstvo, si rastie samo a ani o tom nevie. Ale aj konštatovanie, že Ježiš k svojim učeníkom bez podobenstva ani nehovoril. Semeno (horčičné alebo akékoľvek iné) si môžeme predstaviť aj ako Božie slovo, Božiu lásku. Existuje nezávisle od nás, rastie a vzmáha sa nezávisle od nás, pôsobí nezávisle od nás. Ak však chceme, by sa Slovo a Láska stali súčasťou aj nášho života, musíme sa o ne starať rovnako, ako to musí robiť hospodár, ktorý semeno zaseje: pôdu pravidelne kyprí, polieva, zbavuje buriny. Do nás Boh zasial semeno svojej Lásky a viery v krste, a je na nás, či chceme byť úrodnou pôdou, kde má semeno všetky podmienky na to, aby vrastalo, alebo sme miestom nehostinným, na ktorom zahorí a uschne. Ak teda chceme, aby vzrastalo, budeme jeho pôdu kypriť (modliť sa a dodržiavať zásady našej viery formulované v Božích a cirkevných prikázaniach), polievať (častým prijímaním Sviatosti) aj zbavovať buriny (vo sviatosti zmierenia). Božie slovo má silu v sebe samom, aj bez nás, ale iba keď sa mu otvoríme a staráme sa oň, ukáže nám svoju silu aj v našom živote. Snažme sa preto, brat/sestra, byť dobrými hospodármi a nezabúdať na nič z toho, čo semeno potrebuje v dobrej pôde, aby rástlo a vzmáhalo sa. Aby po tom, keď dozrie, bolo pripravené vo vysokej kvalite na zber úrody, ktorý raz príde. Druhá rovina sú podobenstvá. Prečo teda Ježiš nehovoril priamo? On dobre vedel, že prináša úplne nové pohľady na svet a medziľudské vzťahy a bol si vedomý toho, že ľudia by mnohé Jeho zásady v rovine poučiek neprijali, lebo by boli pre nich cudzie ma do života neaplikovateľné. Ak však nový prístup k životu a ľuďom zdokumentoval podobenstvom z reálneho sveta ľudí, aj sa ľahšie pochopilo, ale tiež sa dalo rýchlo správne pochopiť a žiť vo vlastnom živote. Svojho času som medikom, budúcim lekárom prednášal chémiu a biochémiu. Nádejní lekári boli presvedčení, že takáto disciplína im rozhodne v praxi nebude potrebná a tak k nej začali aj pristupovať. Argumentovali, že oni chcú byť lekári a nie chemici. Vtedy som aj ja pochopil, že iba s chemickou argumentáciou nevystačím a začal som vo výučbe používať podobenstvá. Zvolil som kuchynské prostredie, ktoré bolo každému z nich blízke. A hneď som videl, že sa prístup k výkladu a miera zapamätania si faktov a ich prenos do samotnej medicíny významne zmenil. Tak, ako som ja hovoril študentom rečou im zrozumiteľnou, pochopiteľnou a zapamätateľnou, tak to robil aj Ježiš so svojimi podobenstvami. Veď si povedzme úprimne: pochopili by sme postoj otca, ktorý privítal svojho márnotratného syna, ak by sme ho počuli iba ako pravidlo? Pochopili by sme majiteľa vinohradu, ktorý na konci dňa zaplatil tým, ktorí pracovali od rána, ale aj tým, ktorých zamestnal iba na poslednú hodinu, rovnakú mzdu, ak by sme sa na to pozerali iba svojím pohľadom a niekto by nám povedal poučku o tom, že to tak nemá byť?

V pondelkovom evanjeliu podľa Matúša (Mt 5, 38-42) Ježiš vo svojej horskej reči po tom, ako definuje blahoslavenstvá, hovorí na aj dnes aktuálnu tému, keď učeníkom vraví, že počuli zásadu „oko za oko, zub za zub“. A zároveň poúča, že správnou cestou je neodporovať zlému, po údere na jedni líce nastaviť aj to druhé a tomu, kto ti chce vziať šaty, dať aj plášť. Ak nás niekto prosí, máme dať a neodvracať sa od toho, kto si chce požičať. Tieto slová sú radikálnym odmietaním násilia, ktoré prevyšuje spravodlivú odplatu. Takto radikálne formulované starozákonné pravidlo teda malo pôvodne za cieľ obmedziť odplatu (Lv 24, 19-20). v tých časoch bolo bežné, že nespravodlivosť sa odplácala podľa možnosti ešte väčšou nespravodlivosťou v domnienke, že ak pôvodný hriešnik na vlastnej koži pocíti to, čo spravil, avšak v oveľa horšom rozsahu, uvedomí si svoju chybu. Ježiš však vie, že takýto prístup by rozpútal kolotoč nevraživosti a hriešneho konania. A ak chce, aby ľudia, ktorí v Neho uverili, boli lepšími ako neveriaci, boli svetlom sveta a soľou zeme, nemôžu byť na úrovni tých, ktorí Ho nevyznávajú. Ježiš chce, brat/sestra, aby sme si namiesto pomsty vyberali lásku a milosrdenstvo. Veď inak by sme sa nelíšili od tých, ktorí páchajú hriech. Asi mnohí z nás majú z vlastného života osobnú skúsenosť, aké účinné je zlo odplatiť dobrým. Mnohokrát to spôsobí veľké výčitky v duši hriešnika a niekedy aj obdiv voči schopnosti neodplácať sa zlým, v tom najlepšom prípade aj túžbu v tomto sa podobať tomu, kto sa odplatil dobrým. Ježiš vie, že je to veľmi náročná úloha, ktorá sa nám, ktorí ju chceme plniť, môže niekedy zdať až nespravodlivá. Robme teda, brat/sestra, všetko pre to, aby sme v sebe v mene Lásky našli dostatok síl na to, aby sme sa za zlé odplávali dobrým. Časom sa aj nám ukáže, aká je to účinná a dobro prinášajúca životná filozofia.

V evanjeliu z utorka (Mt 5, 43-48) Ježiš pokračuje vo svojej horskej reči. Učí, že ak bolo povedané, že milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť nepriateľa, neplatí to a aj za tých, ktorí prenasledujú druhých, je potrebné sa modliť. Treba milovať aj nepriateľov, veď Boh dáva slnku vychádzať pre jedných aj druhých. A kladie otázku: akú odmenu možno čakať za to, že budeme milovať iba tých, ktorí nás milujú? Veď to robia aj mýtnici. Máme byť preto dokonalí ako náš nebeský Otec. Ak si tieto slová prenesieme do dnešnej doby a nášho života a začneme o nich uvažovať, asi si skôr či neskôr položíme otázku kto je to ten náš nepriateľ? Nepatríme napr. K ľuďom, ktorí v odlišnosti názorov alebo postojov toho druhého vidíme nepriateľstvo k nám? Ako často sme svedkami toho, že ľudia odlišnosť názoru toho druhého vnímajú ako útok na seba samého? Iste, to je rovina nepriateľov. Našli sme teda toho nepriateľa? Skúsme pouvažovať: je odlišnosť názorov aktom nepriateľstva? Chce ten, ktorý nám oponuje, na nás útočiť, alebo nám svojim rozdielnym pohľadom na vec otvára obzor pre nás dovtedy neprístupný? Nebude teda skôr náš pocit nepriateľstva výsledkom nepoznania odlišnosti medzi mnou a tým druhým, s tým odlišným názorom? Veľa otázok naraz. Ak by sme nad týmto všetkým porozmýšľali, brat/sestra, iste by sme prišli aj na to, že s tými druhými máme nepochybne aj niečo spoločné. Poďme teda hľadať v našich vzťahoch skôr to, čo nás zbližuje ako to, čo nás odlišuje! A v tej odlišnosti viďme možnosť iného spôsobu poznania všetkých darov, ktoré tu máme od Boha. Veď On iste chce, aby sme v niečom boli rovnakí, a v niečom odlišní. Veď aký by to bol svet, ak by sa napr. Každému páčila modrá farba a všetci by sme chodili po uliciach v oblečení rovnakej farby?

V evanjeliumv stredu (Mt 6, 1-6. 16-18) Ježiš pokračuje v svojej horskej reči. Učí nás, aby sme dobré skutky nekonali pred ľuďmi kvôli ich obdivu, lebo nebude mať u Otca odmenu. Ani almužnu nemáme dávať tak, aby sme o tom dávali vedieť ako pokrytci, ktorí to robia pre pochvalu, ktorú očakávajú. A keď sa modlíme, máme vojsť do svojej izby, zavrieť za sebou dvere a modliť sa v skrytosti. Rovnako máme pristupovať aj k pôstu: má to vidieť náš Pán, nie naše okolie. Ježiš sa tu venuje trom základným atribútom židovskej nábožnosti: almužne, modlitbe a pôstu. Almužna vo svojom pôvodnom zmysle v izraelskej náboženskej tradícii znamenala pripravenosť pre nábožnosť a milosrdenstvo. Pôst bol jedným zo základných náboženských cvičení židovstva bol považovaný aj za silný prejav pokánia a obrátenia sa k Bohu. Pôst bol prepojený s rôznymi obradmi ako pohreb, zahnanie prírodných pohrôm alebo dosiahnutie Božej pomoci. V Ježišových slovách z dnešného evanjelia teda nehľadajme negovanie ich hodnoty, ale privedenie k ich plnosti, čistote a účinnosti voči Bohu. Lebo ak tieto úkony konáme pre ich osoh (sebe a druhým), nie je ani dôležité ani potrebné, aby ich vnímali iní, ktorých sa priamo netýkajú. Ako často sme v dnešnom komerčnom svete svedkami toho, ako nejaká firma „dobročinne“ obdarováva (často z jej pohľadu zanedbateľnou sumou) niekoho, kto ju naozaj potrebuje, ale robí to pompézne, na osvetlenom pódiu a pred veľkým množstvom pozvaných divákov a kamerami komerčnej televízie v rukách predstaviteľa držiac obrovský „šek“ so sumou zvýraznenou patrične veľkými číslami. Alebo ako často vidíme, že ľudia, ktorí prispejú v nejakej zbierke, si želajú byť menovite uvedení a zverejnení v zozname darcov? Nie je dnešné slovo práve o tom? 

Štvrtkové evanjelium (Mt 6, 7-15) je ďalšou časťou horskej reči. Ježiš učí modliť sa Otče náš. A súčasne zdôrazňuje, že tak, ako budeme my odpúšťať tým, ktorí sa previnili voči nám, tak aj nám bude Boh odpúšťať naše hriechy. Ježiš prednáša tzv. katechizmus o modlitbe. Modlitba, ktorú nás naučil, je pre každého kresťana charakteristická. Matúš, keď o nej píše, hovorí o siedmich prosbách (na rozdiel od Lukáša – Lk 11, 2-4 – ktorý popisuje päť prosieb). Dnes je isté, že Matúšov slovník je bližší Ježišovmu. Posvätenie Božieho mena, ktoré je súčasťou modlitby, je vo svojej podstate oslavou Božej vlády nad dejinami a všetkým, čo existuje. Pre nás, brat/sestra, to znamená uznať Božiu vládu nad svetom a všetkým, čo jestvuje a prijať Jeho vôľu. Prosba o každodenný chlieb môže naznačovať aj prosbu o veci každodenné, ale aj tie budúce. Naše viny v židovskom slovníku znamenajú naše hriechy, ale aj Božie odpustenie v úzkej spätosti s našim odpustením blížnym. Neuvedenie do pokušenia sa dnes rozsiahle diskutuje, najmä v súvislosti s (ne)dokonalosťou prekladu, v prenesenom význame slova vlastne znamená, že nič nás nemôže vymaniť z Božej vôle, ani pokušenie. Zmysel tejto prosby je v tom, aby nás Boh neskúšal pokušením zla či skúškou viery a nakoniec nech nás v tomto podporuje svojou pomocou. Táto naša základná modlitba je naozaj krátka, takže nerozptýli našu pozornosť ani nám nerobí problém zapamätať si ju. To možno súvisí aj s tým, že v časoch, kedy ju Ježiš učeníkov naučil, nebol papier ani iná možnosť zaznamenávania textu, resp. písomnosti boli veľmi drahé a bežnému človeku nedostupné. Krátkosť modlitby vytvára aj priestor na to, aby sme dokázali počas nej Boha počúvať. Snažme sa preto, brat/sestra, aby sa túto krátku modlitbu modlili často a s vďakou, ale aj si pri nej udržali kontakt s jej podstatou a plne si uvedomovali význam každého slova, ktoré obsahuje. Aby sme boli pripravení vnímať prípadné signály, ktoré nám v nej Boh dáva.

V piatkovom evanjeliu z Matúša (Mt 6, 19-23) Ježiš vraví, aby sme si nezhromažďovali pozemské poklady, ktoré ničia mole a hrdza a možno ich ukradnúť. Máme si zhromažďovať poklady v nebi. Pretože kde máme poklad, tam máme aj srdce. Lampou nášho tela je oko, ktoré – ak bude čisté – bude aj celé naše telo vo svetle. Stať končí varujúcou otázkou: ak bude svetlo v tebe tmou, aká bude potom tma sama? Ježiš teda požaduje odpútanosť nášho srdca a myslenia od bohatstva, teda mamony. Ježiš nás varuje pred všetkým, čo prijímame očami, lebo to formuje naše srdce a následne aj naše konanie. Máme sa teda, brat/sestra, mať na pozore pri zrakových vnemoch a vyberať si, na čo sa pozeráme. To sa týka samozrejme všetkého, na čo sa pozeráme. Je potrebné si dobre uvedomovať, čo chceme a čo nechceme vidieť, veď často si to môžeme vyberať. Či už sú to noviny, časopisy a televízne stanice (často príznačne označované ako kanály), ale aj webové stránky, knihy, reklamy a mnoho iného. Aby sa nám v dôsledku častého vnímania nevhodných podnetov nestali tieto natoľko bežnými, že ich budeme považovať za neškodné a „normálne“. A keď budeme mať možnosť, uprieť zrak na Ježiša. Na to nám stačí aj modlitba, ktorú nás naučil, a ktorou sa na Boha môžeme s dôverou obrátiť čakajúc na zastávke MHD na autobus alebo v inú, príhodnú chvíľu. Veď to, že sa modlíme, na nás navonok nie je nijako vidieť. Ale osoh modlitby je zrejmý. Možno budeme sami prekvapení, aký pokoj, vyrovnanosť a vnútornú radosť zo života nám to prinesie.

V sobotnom evanjeliu (Mt 6, 24-34) pokračujeme z predošlého dňa. Ježiš vraví, že nik nemôže slúžiť dvom pánom, ale aj to, že sa nemáme starostiť o svoj život a čo budeme jesť ani o svoje oblečenie. Ako príklad máme nebeské vtáky, ktoré sa o nič nestarajú, a majú všetkého, čo potrebujú, nadostač. Máme tu aj príklad poľnej ľalie, ktorá sa rozvíja bez toho, že by sa o seba dokázala starať. Základnou inštrukciou je, aby sme hľadali najprv Božie kráľovstvo a o iné neboli ustarostený. Človek našej doby sa asi hneď bude pýtať, či je táto požiadavka realizovateľná. Veď každý z nás má denne pred sebou rad povinností, ktoré nemožno obísť ani zanedbať. A je jedno, či je to školák, vysokoškolák, zamestnanec alebo podnikateľ. Sme zodpovední, a tak sme ustarostení. Niektorí si uvedomujeme, niektorí nie, že sa starostíme nielen pre veci, ktoré môžeme svojím úsilím ovplyvniť, ale aj pre problémy, ktoré nie je v našich silách akokoľvek zmeniť. Istá zdravá miera starostlivosti je dobrá a osožná, lebo nás chráni od zla a pôsobí preventívne. Ak si však robíme prehnane veľa starostí, je to na škodu nášho života, zdravia, duševného pokoja. Ježiš nás teda chce chrániť, aby sme sa nedali ochromiť starosťami o svet. Ak teda cítime starosť či obavu, zverme ich Ježišovi. Poprosme Ducha Svätého o pomoc a naplňme sa Božím pokojom, veď všetko je v Božích rukách. A skúsme sa, brat/sestra, riadiť aj radou sv. Tomáša Akvinského, ktorý povedal: Bože, daruj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem a múdrosť rozoznať jedno od druhého.