Novinky

« Späť

Štvrtá pôstna nedeľa (B)

Štvrtá pôstna nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 11. marca - Štvrtá pôstna nedeľa, nedeľa radosti (Laetare); sv. Konštantín, kráľ; sv. Ponius, kňaz, (f alebo r); pondelok, 12. marca -sv. Teofil, mních, (f); utorok, 13. marca -sv. Patrícia a Modesta, mučenice; sv. Nikefor, mučeník, (f); streda, 14. marca - sv. Matilda; sv. Lazár, biskup, (f); štvrtok, 15. marca -sv. Klement Ján Mária Hofbauer, rehoľník a kňaz; sv. Lujza de Marillac, rehoľníčka, (f); piatok, 16. marca - sv. Heribert, biskup; sv. Tacián, mučeník, (f); sobota, 17. marca - sv. Patrik, biskup, spomienka, (f). Štvrtá pôstna nedeľu sa nazýva aj nedeľa Laetare, nedeľa radosti.

Táto nedeľa je priestorom na to, aby si veriaci pripomenuli nádej na spásu ako povzbudenie v období pokánia, ktoré je náplňou pôst. Radosť vyjadruje aj liturgická farba dnešnej nedele, ktorá môže byť ružová. Na Štvrtú pôstnu nedeľu pripadá v zmysle záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý obnovil viacstupňový katechumenát dospelých, druhé skrutínium Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života. Po obrade vyvolenia, teda označenia tých, ktorí sú súci na prijatie sviatostí, ktoré pripadalo na Prvú pôstnu nedeľu, sú nasledujúce dva týždne, teda vrátane Štvrtej (a aj budúcej Piatej pôstnej nedele) pre vyvolených časom, kedy sa majú odhaliť ich slabiny, posilnili ich silné stránky, oslobodili sa od hriechu a primkli sa ku Kristovi. S tým súvisí aj evanjelium dnešnej pôstnej nedele (ale aj tej nasledujúcej). V tomto týždni sa vo vhodnom čase môže vykonať odovzdanie symbolu. V utorok je výročie zvolenia Svätého Otca pápeža Františka (2013). V sobotu je zvykom zahaľovať kríže a obrazy, ktoré zostanú zahalené až do konca slávenia Utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie. Potom postupne "miznú" z kostolov aj paškál, oltárne plachty, požehnaná voda zo sväteničiek, dokonca aj sám Ježiš - Eucharistia zo svätostánku, aby sa potom, v slávení Veľkonočného trojdnia, znovu "našli". V sobotu je tiež výročie biskupskej vysviacky Mons. Jozefa Haľka, bratislavského pomocného biskupa (2012).

 

Prvým čítaním Štvrtej pôstnej nedele v Pôstnom období je stať z Druhej knihy kroník (2 Krn 36, 14-16. 19-23), popisujúca prorockú úlohu Jeremiáša izraelskému ľudu v babylonskom exile. Je to obdobie roku 538 pred Kr. 70 rokov exilu je symbolické číslo; naznačuje, že nejde o presný číselný počet, ale označuje naplnenie: čas potrebný na to, aby sa Božia vôľa naplnila. Tento exil akoby umožnil izraelskému ľudu urobiť si v tejto krajine sabatický odpočinok ako formu protirečenia Božej vôli. Babylonské časy a ich obsah symbolizuje aj úryvok z Knihy žalmov (Ž 137, 1-2. 3. 4-5.6). Dávaš si, brat/sestra, pozor, aby si sa v nijakej forme neprotivil Božej vôli? Vieš v každej, najmä kritickej chvíli, identifikovať, čo Boh od teba chce?

Druhým čítaním je úryvok z Listu Efezanom (Ef 2, 4-10). Pavol v ňom upozorňuje na podstatu spásy. hovorí, že spása je nám dostupná nie ako odmena za naše skutky, ale pre milosrdenstva a nesmiernu lásku nášho Pána. Spása je Boží dar. Božia láska nás teda vytrháva z dosahu moci diabla, cez krst nám dáva účasť na Kristovom živote a privádza nás k sláve vzkriesenia. Spása je nám teda ponúkaná v dôvernom spojení s Bohom, v účasti na Božom živote. Boh každému z nás vložil do srdca túžbu po konaní dobrého. No mnohí si často myslia, že na to nemajú čas, že je mnoho dôležitého, ktoré má prednosť. Nedovoľ, brat/sestra, aby to opantalo aj teba! Pamätaj aj v bežný deň týždňa, v kolotoči svojich povinností a časového stresu, na spojenie s Bohom! Skutkom, slovom, strelnou modlitbou?

V Evanjeliu podľa Jána (Jn 3, 14-21) Ježiš vysvetľuje Nikodémovi spasiteľskú úlohu Ježiša Krista, ktorý neprišiel na svet na to, aby ho odsúdil, ale aby sprostredkoval svetu spásu. Je to Božia láska, ktorá stála na počiatku spásonosnej misie Ježiša medzi ľuďmi. Kľúčovou úlohou človeka po tom, ako Ježiš naplnil svoju úlohu na zemi, je viera, ktorá je cestou k spáse. Ježiš nás upozorňuje, že inklinujeme k tme. Možno máme aj svoje tmavé komnaty, kde svetlo nikdy nezasvieti. Brat/sestra, využi pôstne obdobie a otvor dvere svojej tmavej komnaty, pravdivo so pozri na jej obsah a hľadaj spôsob, ako takú komnatu vyprázdniť a napokon ju ani nemať. Pozri do svojho vnútra: možno niekde v jeho hĺbke, pod hrubou vrstvou prachu „to“ nájdeš – spor s príbuzným, neodpustenie krivdy, ktorú si niekedy pociťoval, starú záležitosť, na ktorú si už (s prispením vlastnej vôle) zabudol. Alebo sa snažíš zabudnúť. Zbav sa jej. Dobrou veľkonočnou spoveďou!

Pondelkové evanjelium podľa Jána (Jn 4, 43-54) je príbehom kráľovského úradníka v Káne Galilejskej, ktorého umierajúceho syna Ježiš uzdravil bez toho, aby k nemu zašiel a videl ho pred sebou. Skrze vieru úradníka stal sa druhý zázrak Ježiša v tomto meste. Opäť príklad, ktorý nám ukazuje, aké strategické miesto má v našom živote viera v Boha: je mostom, po ktorom prechádzame a ktorý nám umožní to, čo by sme bez neho nedokázali – prekonávať zdanlivo neprekonateľné prekážky. Viera, ktorá nám umožní takéto bariéry v našom živote zdolávať, však musí byť živá. Preto, brat/sestra, snaž sa byť čo najčastejšie v spojení s Bohom. Možností je na to každý deň dosť, len na ne treba striehnuť a v pravú chvíľu využiť.

V evanjeliu z utorka (Jn 5, 1-3. 5-16) Ježiš v Jeruzaleme uzdravuje 38 rokov chorého človeka príkazom „Vstaň, vezmi si lôžko, a chod!“ Ten bez poďakovania poslúchne. Keď sa Židom nepáči, že si nosí lôžko v sobotu, deň pokoja, všetko zhadzuje na toho, ktorý ho uzdravil. A keď neskôr Ježiša stretne v chráme a spozná Ho, nahlási to Židom, akoby sa zo strachu pred nimi chcel vyviniť z toho, že si niesol lôžko v deň pokoja. Tento človek vlastne reprezentuje vzor, ako sa k Ježišovi nemáme správať. Brat/sestra, nespoznal si niektoré svoje postoje v správaní sa tohto uzdraveného? Nestane sa ti niekedy, že sa bojíš alebo nechceš hovoriť o tom, čo ti Boh spravil? Neodchádzaš od Neho niekedy tým, ako sa správaš, čo konáš, alebo čo nekonáš? Drž sa Ježiša, priznávaj sa k Nemu a pros ho o pomoc a chváľ Ho za Jeho požehnania v tvojom živote.

Evanjelium v stredu (Jn 5, 17-30) je o tom, ako Ježiš vysvetľuje Židom Jeho spätosť s Otcom. Snaží sa im objasniť, že to, čo robí, je z Otcovej vôle a moci. Je teda vykonávateľom Otcovej vôle na zemi. Zároveň avizuje, že Jeho prítomnosť je otvorením dejín a príchodom časov posledného súdu a spásy. Ježiš si tu pripisuje autoritu Božieho Syna, ktorý môže dávať život a súdiť ľudí. Je tu aj avízo na zmŕtvychvstanie. Ježiš teda prevzal moc od Otca a vykonáva ju medzi ľuďmi. Brat/sestra, pamätaj na slová Ježiša z tohto úryvku: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde pred súd, ale prešiel zo smrti do života.“ Udržuj si živú vieru aktívnym kresťanským životom a buď poslom tejto vety aj vo svojom okolí či spoločenstve.

V štvrtkovom evanjeliu (Jn 5, 31-47), ktoré je priamym pokračovaním evanjelia zo stredy, evanjelista opisuje ďalšiu formu pôsobenia Ježiša medzi ľuďmi ako vykonávateľa Otcovej vôle. Ježiš tu vysvetľuje aj to, že dôkazom o tom, že je Otcov posol, sú skutky, ktoré koná. A hovorí, že už Mojžiš písal o Ňom a Jeho skutkoch a všetko sa splnilo. A ak tomu Židia neveria, nebudú veriť ani Jemu. Asi každý človek v Ježišových časoch, vystavený dovtedy nevídaným faktom o Spasiteľovi, celkom prirodzene potreboval nejaký výnimočný argument, teda dôkaz, ktorý by ho presvedčil, že Ježiš je skutočne Boží Syn. A On im dáva hneď štyri znaky svojej božskej prirodzenosti: svedectvo ľudí, svoje zázraky, potvrdenie Otca o Jeho božskom pôvode a samotné Písmo. A čo ty, brat/sestra? Potrebuješ dôkaz? Pozri okolo seba: počas svätej omše, vo farskom spoločenstve, v niektorých skutočnostiach tvojho vlastného života. Len treba mať otvorené oči. Pokús sa zachytiť znamenia, ktoré ti Boh bude posielať. Budú v úplne bežných veciach, tvojich túžbach, rozhodnutiach, plánoch.

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn 7, 1-2. 10. 25-30). Ježiš je v Galilei v čase, kedy sa blížili sviatky Stánkov. Tieto sviatky boli pôvodne jesenným sviatkom vďakyvzdania za úrodu. Neskôr pribudla spomienka na pochod a zastávky na ňom počas exodu z Egypta do Jeruzalema. Názov sviatku pochádza zo stanov, vetiev a ratolestí, ktoré sa na tieto sviatky používali. V čase Ježiša sa slávili veľkolepo. Tu opäť hovorí Jeruzalemčanom o svojom Otcovi. To Židov opäť provokovalo a chceli Ho chytiť. Ježiš preto naoko odmieta radu vybrať sa do Jeruzalema, ale potom do Svätého mesta tajne prichádza. Tam sa stretáva s rôznymi reakciami na svoju prítomnosť. Ježiš sa aj nám dnes podobne prihovára. Jeho komunikácia s nami má však iný charakter – nie je až tak veľmi viditeľná očami, o to viac ju môžeme vnímať dušou. Niekedy prídu tie signály z nášho vnútra, inokedy nám ich sprostredkujú naši blízki či ľudia v našom spoločenstve či pracovnom prostredí. Živá viera je dobrým základom k tomu, aby sme ich správne identifikovali. Ako si na tom ty, brat/sestra? Vnímaš dianie okolo seba očami svojej viery, zvažuješ to z pohľadu možnej komunikácie s Pánom? Stalo sa ti niekedy, že si sa tešil z posolstva Pána? Pripomínaj si ten moment, pomôže ti vnímať a zreteľne identifikovať aj tie ďalšie.

Sobotné evanjeliové čítanie (Jn 7, 40-53) nadväzuje na to včerajšie. Slová, ktoré presvedčili zástup, že Ježiš je prorok, boli: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal na siedmy, posledný deň sviatku Stánkov, kedy kňazi čerpali vodu z prameňa Siloe a niesli ju v procesii do chrámu. Týmito slovami vlastne potvrdil, že On je prameňom živej vody z ktorého si môžu zahasiť smäd po pravde tí, ktorí v Neho veria. Pokračuje diskusia o Jeho pravej identite. Otázka znie: je to mimoriadny prorok alebo samotný Mesiáš? Veľkňazi a farizeji v tejto situácii neustále spochybňujú argumenty vysvetľujúce Ježišove postavenie a pôvod. A nepresvedčil ich ani Nikodém či pokorné slová skúsených strážnikov chrámu. Brat/sestra, nestalo sa aj tebe, že si zatváral oči či dokonca svoje srdce pred pravdou? Keď ti napríklad priateľ v dobrom úmysle vysvetľoval chybu, ktorej si sa dopustil, alebo si niekoho pre svoj vnútorný predsudok odvrhol bez toho, aby si sa o ňom presvedčil? Iste, nikto nemá rád, keď je konfrontovaný s nejakou svojou chybou. Uvedom si však, brat/sestra, že zrkadlo nastavené takto tvojmu vnútru ti slúži pre tvoj rast. Je šancou zlepšiť sa. Prekonaj tú nepríjemnú chvíľku vlastnej konfrontácie so svojou chybou a ber to ako štartovací bod pre prácu na sebe. Prinesie ti to sladké ovocie odstránenia slabého miesta, tvoje uzdravenie. Nebráň sa tomu!

Texty Štvrtej pôstnej nedele začínajú úryvkom z Druhej knihy kroník. Je to vlastne dobový pohľad na to, ako pisateľ teologicky čítal dejiny Izraela. Ľud holdoval nevernostiam, modlárstvu a mnohým iným nerestiam, za čo si vyslúžil trest zajatia na 70 rokov Po nich, keď sa ľud prevychoval, svitla nádej na slobodu. Takýto princíp trestu za zlo je aktuálny aj dnes. Zlo nás vždy izoluje od Boha, jeho odstránením sa zase opäť približujeme Bohu. V tomto texte je zjavný pokles bohabojnosti a cnostného života ľudu danej doby. Ale pokojne možno povedať, že v tomto smere sa vtedajšia doba významne podobala na tú dnešnú. My tomu asi ťažko môžeme zabrániť, dôležité bude zrejme to, aby sme pod týmto tlakom nezačali hovoriť, že je to vlastne normálne, alebo nebodaj, že to je vývoj či pokrok. Aby sa nám nestalo, že to začneme pokladať za normálnu a akceptovateľnú súčasť našej doby, ktorej sa kresťan musí alebo má prispôsobiť, aby „išiel s dobou“. Dnes je veľký tlak práve na morálne princípy, na základy spolužitia, na otázky života a smrti a v ostatných rokoch aj na morálku vo verejnom živote. Ako vnímaš tieto veci ty, brat/sestra? Neprispôsobuješ sa tlaku doby, nezľavuješ zo svojich kresťanských zásad a morálnych princípov?

Pavlov List Efezanom je pre nás dôležitou pripomienkou vážnej skutočnosti: sme spasení nie vlastným úsilím, ale Božou milosťou. Spása je dar od Boha Otca vďaka smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Vzkriesenie Krista je pre nás prísľubom budúcnosti. Ako je to teda s Božou milosťou a naším vlastným úsilím? Ako tieto dve veci navzájom súvisia? Alebo sa podmieňujú? Oboje. Musíme vychádzať z Pavlových slov: „spasení milosťou skrze vieru“, ale súčasne musíme brať do úvahy aj ďalšie Pavlove slová: „sme povolaní vykonať dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“. Je to teda o celkovom spôsobe nášho života. Teda o tom, že na Božiu záchranu Jeho milosťou ako veľkým darom musíme  odpovedať. Ako, brat/sestra? No predovšetkým tak, že sa mu pokúsime v Jeho láskavosti napodobniť. Teda budeme robiť dobré skutky a ak bude príležitosť, aj slúžiť a pomáhať ľuďom v núdzi. Učiň teda zásadné rozhodnutie: oplácať Bohu Jeho milosti dobrými skutkami. Nemusia to byť veľké činy, stačia aj drobnosti, ale z lásky. K Bohu a blížnemu.

Evanjelium Štvrtej pôstnej nedele je dialógom Ježiša s Nikodémom, farizejom, čo bolo v tej dobe významné postavenie, ale navyše – Nikodém bol členom tzv. synedria, teda židovskej veľrady. Patril teda k skupine „vyvolených“, dnes tomu hovoríme „high society“, ktorá Ježiša nemala v láske a o svoje pohodlné kreslá znamenajúce moc a spoločenskú prestíž sa veľmi báli. V Ježišovi cítili svoje osobné i stavovské ohrozenie. Toto ich stretnutie sa pravdepodobne uskutočnilo na žiadosť Nikodéma, a to v na prvý pohľad prekvapujúci čas – v noci. Ak si hlbšie uvedomíme súvislosti, začne to byť pochopiteľné: Nikodém sa veľmi chcel s Ježišom stretnúť a opýtať sa ho na niekoľko vecí, na druhej strane si ale nechcel spoločensky poškodiť tým, že by sa verejne stretol s človekom, ktorý bol pre farizejom v podstate nepriateľom. Nikodém svoju odvahu a vzťah k Ježišovi prejavil aj po Jeho smrti, keď spolu s Jozefom z Arimatey, Ježišovým tajným učeníkom, pochovali Ježišove telo po tom, ako ho natreli myrhou s aloou, ktorú zaobstaral práve Nikodém. Tu sa už Nikodém k Ježišovi priznáva verejne. Možno práve preto, že už sa ho ľudia z ich pohľadu nemusia báť, veď je mŕtvy. Nikodém je teda do istej miery reprezentantom myslenia mnohých ľudí, aj našich súčasníkov, či už z nedávnej minulosti, ale i dnes. Koľkí sme hľadali spôsob, ako niečo navonok problematické, a väčšinovou verejnosťou nie veľmi pozitívne prijímané, predsa len urobiť či povedať, pretože o to stojíme, ale najlepšie tak, aby si to nik nevšimol, ale my sme boli v tejto potrebe uspokojení? Je to dilema medzi radikalizmom požiadavky a realizmom jej uspokojenia. Brat/sestra, ak si sa aj ty stretol s takouto situáciou u niekoho svojho blízkeho alebo známeho, neodsudzoval si ho za snahu urobiť niečo as uspokojenie jeho potreby, ale tak, aby si to jeho okolie dľa možnosti neuvedomilo?. Nezazlieval si mu to a nedržal si sa aj ty radikálnosti? Možno ten človek ešte na ňu nedozrel. Teda nie že by nechcel, ale ešte na to skrátka nemal. Ale čo v tej chvíli mal, bol dobrý úmysel. Ježiš si cení aj ten úmysel. Je pripravený stretnúť sa s nami takpovediac – v noci. Dáva nám veľkoryso čas, aby sme dozreli. Samozrejme, raz musí prísť ten moment, kedy dozrejeme. Pamätaj na to, brat/sestra! Nech je nám teda Nikodém v tomto smere príkladom aj motiváciou.