Novinky

« Späť

33. týždeň cez rok (B)

33. týždeň cez rok (B)

33. týždeň cez rok (B) Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 18. novembra – 33. nedeľa v Cezročnom období, (z); bl. Anna Kolesárová, panna a mučenica, ľubovoľná spomienka; výročie posviacky bazilík sv. Petra a Pavla, apoštolov (tento rok sa neslávi); bl. Karolína Kózka, panna a mučenica. pondelok, 19. novembra – Pondelok 33. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Mechtilda. utorok, 20. novembra – Utorok 33. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Félix Vailos, vyznávač. streda, 21. novembra – Streda 33. týždňa v Cezročnom období, (b); Obetovanie Panny Márie, spomienka. štvrtok, 22. novembra – Štvrtok 33. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Cecília, panna a mučenica, spomienka. piatok, 23. novembra – Piatok 33. týždeň v Cezročnom období, (z); alebo sv. Kliment I., pápež a mučeník, ľubovoľná spomienka, (č); alebo sv. Kolumbán, opát, ľubovoľná spomienka, (b). sobota, 24. novembra – Sobota 33. týždňa v Cezročnom období; sv. Ondrej Dung-Lak, kňaz a spoločníci, mučeníci, spomienka, (č); sv. Emília.

Utorok:v nitrianskej diecézevýročie posviacky katedrálneho chrámu sv. Emeráma, v katedrále-bazilike slávnosť.

33. cezročná nedeľa

Kniha proroka Daniela (Dan 12, 1-3)

Daniel žiali a počuje Pánovo slovo, ktorý hovorí, že povstane veľké knieža Michal, ktorý chráni synov ľudu. Odohrá sa to v čase úzkosti, aký nebo dovtedy, čo vznikli národy až po tento čas. V tomto čase sa Danielov ľud zachráni a mnohí z tých, ktorí spia v prachu zeme, sa zobudia: jedni na  večný život a druhí na večnú potupu. Múdri sa vtedy budú skvieť ako jas oblohy a tí, ktorí mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.

Po dlhšom čase sa do nedeľného čítania dostáva Kniha proroka Daniela. Jej názov neznamená, že ju napísal Hebrej Daniel, ale to, že je on je jej hlavnou postavou. Kniha je historicky umiestnená do čias kráľa Nabuchodonozora a jeho nástupcov, teda do VI. storočia pred Kristom. Kniha sa opiera o predstavu rozdeleného sveta – zem a nebo, dobré a zlé ľudstvo, satanskú prítomnosť a budúcnosť, ktorej vládne Pán. Danielove videnia sú tu plné symbolov apokalypsy. Archanjel Michal je v tejto knihe veľmi častým protagonistom, vždy v úlohe ochrancu ľudu. Dnešný úryvok sa odohráva v čase vlády Antiochusa IV., rúhača, ktorý sa považuje za boha a znevažuje aj náboženstvo svojich predkov. V tomto čase vstupuje na scénu v dnešnom čítaní uvádzaný strážny anjel hebrejského ľudu Michal, ktorý ho v tomto ťažkom období chráni. Odhaľuje posledný Boží súd a dva možné osudy ľudí: večnú slávu v nebi pre spravodlivých a večnú hanbu pre bezbožných. Záver úryvku sa končí nádejou pre trpiacich. Je to teda text o viere vo večný život a o rôznych stupňoch dokonalosti spasených ľudí.

List Hebrejom (Hebr 10, 11-14. 18)

Kňaz pri každodennej bohoslužbe prináša tie isté obety, tie však nikdy nemôžu odstrániť hriechy. Kristus však priniesol jedinú obetu za hriechy a potom navždy zaujal miesto po pravici Otca. A tam čaká, až mu Jeho nepriatelia budú položení ako podložka pod nohy. On svojou jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Takže tam, kde sú hriechy odpustené, už niet obety za hriech.

Dnešný úryvok vlastne opisuje dokonalosť Ježišovej obety. Kňazi, ktorí v tých časoch v rámci svojich bohoslužieb obetovali zvieratá, museli tieto obety neustále opakovať, lebo aj ľudia vždy opakovane hrešili a takéto obety boli kompenzáciou za hriech iba v danom momente, kedy boli konané. Táto krvavá obeta vychádzala z vtedajšej tradície, podľa ktorej v krvi sídlil život, preto ľudia vnímali jej posvätný, božský charakter. Znamenalo to, že keď bola vyliata pri obetovaní, bol to silný symbol očistenia sa od hriechov a obnovenia spoločenstva medzi obetujúcimi a Bohom. Kristus však už neobetuje krv zvierat, ale svoju vlastnú, a tá má v sebe silu trvalého odpustenia hriechov ľudí. Ježišova obeta je výrazom poslušnosti Syna voči Otcovi a takto je Ním aj prijatá. Je základom obnoveného plného spoločenstva ľudí s Bohom, nová zmluva. Nová v zmysle definitívna. Ako spoločenstvo človeka s Bohom uzatvorená Kristovou obetou vlastnej krvi na kríži. Ak teda Kristus obetoval samého seba Otcovi, vytvoril pre nás vzor správania sa, ktoré je Bohu Otcovi najmilšie – keď sa mu sami obetujeme. A to sa, brat/sestra, dá nielen obetovaním života, ale mnohorako. Každý z nás má na to každodenne rôzne príležitosti. Ak budeme vnímať deň ako príležitosť byť Bohu vďační za Jeho lásku a milosrdenstvo, iste nebude problém nájsť aj spôsob, ako mu priniesť väčšiu či menšiu obetu. Skúsme to aj dnešný deň, brat/sestra.

Evanjelium podľa Marka (Mk 13, 24-32)

Ježiš predpovedá učeníkom, že príde deň, kedy sa slnko zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať a nebeské mocnosti sa chvieť. Vtedy Syn človeka príde na oblakoch s veľkou mocou a slávou, zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta. A pridáva podobenstvo, od ktorého sa má človek učiť: keď ratolesť figovníka vyháňa lístie, človek vie, že je blízko leto. Keď teda človek uvidí, že sa toto deje, vie, že leto prichádza. A nepominie sa toto pokolenie, kým sa toto všetko nestane. Nebo aj zem sa pominú, ale Ježišove slová nie. O tomto dni však nevie nik, ani Syn človeka, iba Otec.

Tento víkend si oba štáty susediace s riekou Moravou pripomínajú výročie Zamatovej revolúcie. Priniesla nám túžobnú zmenu – zbavenie sa jarma totality. Táto zmena však neprišla sama od seba, vynútili si ju ľudia. Dlhodobo vnímali vlastnosti predošlého systému, poznávali jeho znaky, to, čo hovoril aj čo v praxi realizoval. Dávali si veci do súvislostí, na vlastnej koži dlhé roky zisťovali, ako sa ten režim správa, čím je charakteristický. Pozorovali všetky signály, až si to všetko dali dohromady, pochopili skutočnú podstatu systému, ktoré si roky rozmieňali na svoju životnú realitu a urobili si pre seba záver, ktorý v konečnom dôsledku priviedol celú spoločnosť k vytúženému cieľu – demokratickej zmene. Je zrejmé, že bez dôkladného pozorovania, správneho chápania a adekvátneho vysvetľovania toho, čo videli a spoznali, by nedospeli k záveru ani cieľu.

Keď sme chodili do školy, a je jedno, na ktorej úrovni, pedagógovia nám celý školský rok či semester vysvetľovali zákonitosti javov a ich charakteristické znaky, aby sme si ich vedeli všimnúť či zaregistrovať, keď sa s nimi stretneme, v zhode s realitou si ich vysvetliť a urobiť si z nich logické, so skutočnosťou totožné závery. Bolo a aj je veľmi dôležité javy správne vnímať, dobre poznať ich typické znaky, ktoré ich identifikujú, aby sme pochopili, kam smerujú. Priebežne sme si svoje poznatky a schopnosti analyzovať javy, ktoré nám boli vysvetlené, overovali, a to či už pri písomkách, alebo aj pri učení sa ďalších skutočností. A keď sa končil školský rok či semester, nastalo skúšobné obdobie, kedy sme potrebovali preukázať, že to, čo nás pedagógovia učili, sme si správnym spôsobom a v dostatočnej hĺbke osvojili.

Brat/sestra, dnešné evanjelium nás upozorňuje, že takéto učenie sa nás sprevádza nielen v škole, ale aj v každodennom živote každý deň a rovnako napokon vyvrcholí skúškou. Na rozdiel od tej školskej však nevieme, kedy nastane. Podstatou tu však nie je byť pripravený vo vopred definovaný deň a predtým byť viac či menej pripravený, v živote máme byť pripravení vždy. Na to, že aj dnes môže nastať deň, kedy budeme skladať účty z každého dňa a každého svojho skutku. Pán nás neustále učí ako na to. Cez Písmo, kňazov, spoločenstvá, udalosti, naše skúsenosti nám ukazuje správny smer našej cesty. Máme správne vnímať signály a udalosti okolo nás a robiť z nich korektné závery pre svoj vlastný posun. Figovník v dnešnom evanjeliu ako symbol zmien, ktoré máme vnímať, nám ukazuje, že príde čas, kedy musí stratiť svoje listy, krásu, ktorou vzbudzoval pozornosť svojho okolia, aby sa zase na jar obsypal najprv púčikmi a potom novými listami. Strata listov je pre figovník to isté, ako ťažkosti a nedobré obdobia v našom živote. Aj nám sa na našej ceste životom pravidelne stáva, že čelíme ťažkostiam, nepríjemnostiam, problémom. Ježiš nás cez podobenstvo figovníka učí správne rozpoznávať vonkajšie signály a dobre ich vyhodnotiť, teda uvedomiť si, že opadané listy stromu sú ako ťažkosť, ktorej čelíme a ktorá nám zároveň dáva šancu pozbierať novú energiu a s novou silou sa, nezlomený, ale posilnený, vydať do každodenného zápasu. A k tomu potrebujeme pevnú vôľu a vytrvalosť. Ťažkosti nám iste prinesú aj smútok duše a niekedy aj plač, ale nesmú nás zlomiť. Brat/sestra, vieme sa takto postaviť k problémom, dobre si ich analyzovať, identifikovať všetky signály, ktoré nám poskytujú, a na nich postaviť svoj prístup k veci? Spomeniem si vtedy na Ježišove slová, ktoré sa nikdy nepominú a za ich pomoci sa s problémom vyrovnať? Nevzdávam sa predčasne? Toto všetko si zároveň od nás vyžaduje aj trpezlivosť. Uvedomenie si, že všetko má svoj čas. Tak ako príde čas, kedy sa figovník musí vzdať svojho lístia, aby ho – na jar, s plnou silou – obnovil, tak aj my musíme akceptovať, že všetko má svoj prirodzený vývoj a čas a určité veci nemožno umelo urýchliť s cieľom skrátiť si to nepríjemné a priblížiť to bezproblémové. Všetko musí najprv vyzrieť vnútri, aby sa mohlo naplno prejaviť navonok. Líška v Malom princovi hovorí, že dobre vidíme iba srdcom, lebo to hlavné je očiam neviditeľné. Pamätajme teda, brat/sestra, že pravé hodnoty, ktorým nás Ježiš učí, sú hlboko v našom srdci. Nech je nám teda dnešné evanjelium silným podnetom na to, aby sme trpezlivo a vytrvalo počúvali hlas svojho srdca a cez neho hodnotili všetko, čo nás postretne, aby sme sa k životu, ktorý nám daroval Pán, správne postavili a v jeho závere obstáli v skúške, ktorá nás čaká. Lebo na rozdiel od školy, túto životnú skúšku pred Pánom opakovať nemôžeme. Druhý ani dekanský termín nedostaneme.

Pondelok 33. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 18, 35-43)

Ježiš sa blíži k Jerichu. Slepec, sediaci a žobrajúci pri ceste, sa pýta zástupu, aký zástup prechádza okolo. Keď mu povedia, že ide Ježiš Nazaretský, vykríkne na Neho: Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Ľudia ho okríknu, ale on na nich nedbá a ešte raz tak skríkne na Ježiša. On ho káže priviesť a pýta sa ho, čo chce, aby mu urobil. Slepec prejavuje prosbu, aby videl. Ježiš ho prepúšťa so slovami, že jeho viera ho uzdravila. A on hneď videl a išiel za Ním. A ľud vzdáva Bohu chválu.

Ježiš na svojej ceste do Jeruzalema, kde Ho čaká odsúdenie a smrť, povie svojim učeníkom podobenstvo o ťave prechádzajúcej cez ucho ihly, ubezpečí ich, že každý, kto Ho bude nasledovať, bude bohato odmenený a dôverne zvestuje Dvanástim, že v Jeruzaleme sa splní všetko, čo napísali proroci. Potom, v údolí Jordánu, stretáva žobrajúceho slepca a vracia mu zrak.

Dnešný svet je plný technických vymožeností, hovoríme o digitálnom veku. Nielen mládež, ale už ani my dospelí si nevieme predstaviť svoj život bez počítača, mobilného telefónu, internetu či wifi pripojenia v našich domovoch. Vďaka nim sa môžeme medzi sebou dorozumievať bez ohľadu na to, ako sme od seba vzdialení, uchovávať si v digitálnej forme text, obraz aj zvuk, vidieť sa takpovediac v priamom prenose bez ohľadu na to, na ktorom konci zemegule sme. Nič z toho by nebolo možné, keby neexistoval elektrický prúd či šírenie signálu vzduchom. Keď som bol žiačik na základnej škole a na fyzike ma učili, že vodiče sú schopné viesť elektrický prúd, lebo majú voľné elektróny. Ale tie nebolo možné vidieť ani len mikroskopom. Pán, vtedy ešte súdruh učiteľ, ma však presviedčal, že nielen vo fyzike je mnoho vecí, ktoré nie je vidieť, ale je nepochybné, že existujú, lebo sa navonok prejavujú a tieto prejavy sú dôkazom ich existencie. Keď mi potom kázal nasliniť si prsty a chytiť s nimi drôt, ktorý ma kopol, pochopil som, že je to tak: existujú nielen viditeľné veci. A postupom času som ich začal poznávať. A nielen vo fyzickej rovine. Slepec z dnešného evanjelia bol na tom ešte horšie: nikdy nevidel nič z toho, čo ostatní ľudia, nevidel ani Ježiša či žiadny Jeho skutok, všetko mal iba z rozprávania. Nemal ani možnosť presvedčiť sa, že to, čo sa o Ňom dopočul, je pravda. Bol odkázaný iba na sprostredkované informácie. Napriek tomu hlboko veril, že Ježiš vie robiť zázraky, lebo je Boh. Už samotné oslovenie – Dávidov syn, o tom svedčí, veď bolo určené Mesiášovi. A ani okrikovanie ostatných ho neodradilo v tom, aby sa snažil k Ježišovi dostať. Môže nám byť vzorom, brat/sestra. Veď ani my sme Ježiša nikdy nevideli, často máme svoj zrak (fyzický aj duchovný) zastretý hriechom a okolitým svetom. Tu je pre nás jedinou pomocou samotný Ježiš. Vsaďme na Neho, On nám otvorí oči. A tak, ako uzdravený slepec z dnešného evanjelia neváhal a Ježiša hneď nasledoval („...šiel za ním a velebil Boha...“), majme aj my, brat/sestra, voči Nemu hlbokú dôveru a verme Mu, že je stále pri nás pripravený nám pomáhať. Nemusí to byť vždy hneď zázrak, i keď aj toto slovo má bohatý obsah. Veď zázrak je v podstate aj to, že sa ráno zobudíme a môžeme vykročiť so sveta. Ani to nie je samozrejmosť. A každý, kto veci vníma v súvislostiach nepochybne prizná, že je to tak. Nezabudnime však, že k takémuto plnému poznaniu niekedy treba prejsť určitú cestu, na ktorej nevyhnutne stretneme aj prekážky a budeme bojovať s neistotou, pochybnosťami, až kým dospejeme k plnému videniu. Vidíš to, brat/sestra, aj ty takto? Uvedomuješ si, že Pánova milosť a priazeň nie vždy musia znamenať iba úspech, radosť a pohodlie? Že všetko cenné a dobré más voju cenu a musí byť zaslúžené? Vnímajme preto aj problémy nášho život ako dar Pána, ktorý nás posúva k Nemu. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20, 29).

Utorok 33. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 19, 1-10)

Ježiš prechádza Jerichom. Bohatý mýtnik Zachej ho túži vidieť, ale kvôli svojej malej postave a veľký zástup sa mu to nedarí. Preto vylezie na figovník. Keď ho Ježiš zočí, volá na neho, aby zišiel dolu, lebo v jeho dome dnes musí zostať. Zachej ho s radosťou prijíma. Ostatní, vidiac Ježiša u bohatého mýtnika, šomrú, že išiel k hriešnemu človeku. Zachej hovorí svojmu Pánovi, že polovicu svojho majetku dá chudobným a ak niekoho oklamal, vráti štvornásobne. Ježiš odpovedá, že dnes prišla spása do toho domu, lebo aj Zachej je Abrahámovým synom.

Príbeh so Zachejom je iba u Lukáša. Zachej je vysokým úradníkom. Jeho meno znamená „spravodlivý“ alebo „čistý“. Vtedajší zákon vyžadoval, aby v prípade krádeže alebo sprenevery vinník vrátil ukradnuté. Zachej však ide nad rámec zákona. Toto jeho rozhodnutie spôsobí láskyplný postoj Ježiša k nemu. S tým ostro kontrastuje nechápavosť okolia. To, že Ježiš označuje Zacheja ako Abrahámovho syna, zdôrazňuje jeho náležitosť k ľudu Izraela ako dediča Božích prisľúbení. Ježiš tým chce naznačiť, že ak je Zachej potomok Abraháma, je potrebné ho milovať. Zachej je teda v dnešnom čítaní prototypom človeka, ktorého prítomnosť Ježiša vnútorne zlomí a privedie na správnu cestu. Ak si uvedomíme, že Zachej patril k mýtnikom, nie veľmi čestnej a obľúbenej kaste vtedajšej spoločnosti, môžeme si z tohto príbehu urobiť aj záver týkajúci sa nás samotných: ľudí by sme nemali posudzovať podľa toho, ako ich dokážeme vnímať, teda ako sa navonok prejavujú. Možno už pred tým, ako Ježiša stretol, vnútorne so sebou samým bojoval a nevedel si rady so svojou vnútornou potrebou zmeniť sa. Možno si aj ty, brat/sestra, niekedy stretol vo svojej blízkosti človeka, ktorý sa ti javil ako bezbožník. Tak si sa mu vyhol, aby si s ním nemusel prísť do kontaktu. Ježiš nás ale dnešným príbehom tak trochu napomína, aby sme to nerobili. Možno je ten človek práve hľadajúcim, ktorý si nevie rady, a čaká, že ho niekto nasmeruje, pomôže mu rozhýbať sa iným smerom. Niekedy by na to mohol stačiť krátky, nenásilný rozhovor, inokedy zmienka o dobrej knihe, zaujímavom filme alebo inom človeku, ktorý sa dokázal zmeniť a zbaviť sa svojich zlozvykov. Nemajme, preto, brat/sestra, predsudky voči ľuďom na základe ich vonkajšieho správania sa. Možno sa ním snažia zakryť svoju bezradnosť. Neobracajme sa im preto chrbtom, ale skúsme radšej citlivo zasiahnuť. Pán predsa chce, aby Ho našiel každý, kto Ho hľadá, a možno práve mňa/teba, brat/sestra, chce na to použiť ako nástroj. K Zachejovi prišiel osobne, dnes to môže urobiť iba cez niekoho z nás. A pre Pána nikto z nás nie je natoľko bezcenný, aby sa takýmto užitočným nástrojom nemohol stať. Na osoh tomu druhému, sebe samému i na slávu Božiu. Otvárajme sa preto druhým, skôr či neskôr sa môže stať, že aj my stretneme nejakého Zacheja našej doby.

Na obrázku: figovník (www.pluska.sk)