Novinky

« Späť

24. týždeň cez rok (B)

24. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 16. septembra – 24. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Kornélius, pápež, a Cyprián, biskup, mučeníci, spomienka (tento rok sa neslávi); sv. Ľudmila, mučenica; sv. Edita. pondelok, 17. septembra – Pondelok 24. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Róbert Bellarmín, biskup a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Hildegarda, panna. utorok, 18. septembra – Utorok 24. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Eugen, biskup; sv. Jozef Kupertínsky; sv. Viktor III., pápež. streda, 19. septembra – Streda 24. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Január, biskup a mučeník, ľubovoľná spomienka, (č). štvrtok, 20. septembra – Štvrtok 24. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Ondrej Kim Taegon, kňaz a Pavol Chong Hasang, mučeníci, spomienka; sv. Andrej, kňaz a Pavoj, mučeníci; sv. Eustach, mučeník. piatok, 21. septembra – Piatok, sv. Matúš, apoštol a evanjelista, sviatok, (č). sobota, 22. septembra – Sobota 24. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo Panna Mária v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b).

Utorok:19. výročie biskupskej vysviacky Mons. Mariána Chovanca, banskobystrického diecézneho biskupa.

Streda, piatok alebo sobotajesennékántrové dni (záväzný je iba jeden deň). Obsahom je poďakovanie za úrodu.

Sobota – Nitrianska diecéza:sv. Emerám, biskup a mučeník, titul katedrály, spomienka, (č); Nitra – katedrála, slávnosť, (č).

24. cezročná nedeľa

Kniha proroka Izaiáša (Iz 50, 5-9b)

Prorok hovorí, že Pán Boh mu otvoril ucho a on neodporoval. Svoj chrbát nastavil tým, čo bili, a líce tým, či trhali. Tvár si nezakryl pred potupou a slinou. Pretože mu Pán Boh pomáha, nebude zahanbený. Zatvrdil mu tvár sťa kremeň a blízko je ten, ktorý mu dá za pravdu. Vyzýva toho, kto mu dá za pravdu,, aby sa postavili zoči-voči. A kladie si otázku, kto ho môže odsúdiť, keďže Pán Boh mu pomáha.

Kniha proroka Izaiáša patrí k spisom, ktoré sú náročné na pochopenie, je však mimoriadne príťažlivá svojím poetickým opisom Božieho prístupu k vyvolenému národu. Spájajú sa tu spisy aspoň dvoch ďalších prorokov žijúcich oveľa neskoršie ako Izaiáš. Autorom dnešnej časti je neznámy prorok prinášajúci nový štýl, pre ktorý ho biblisti nazývajú Druhým Izaiášom. Jeho úlohou je vzbudiť záujem o návrat Hebrejov na Sion po tom, ako kráľ Kýros porazil Babylončanov. Tento návrat ospevuje ako slávnu, Bohom chcenú udalosť, a to v štyroch piesňach o Pánovom služobníkovi. My dnes čítame úvodnú časť tej tretej, v ktorej je Pánov služobník vykreslený ako prorok neprestajne počúvajúci Božie slovo, ktoré ako verný učeník podáva ďalej. Preto je prenasledovaný a trpí. Je však nositeľom Božieho zjavenia. Brat/sestra, tieto slová, hoci sú napísané viac ako päť storočí pred Kristom, sú aktuálne aj dnes. Pre mňa, pre teba, pre každého. Byť veriacim znamená nielen hlbokú vnútornú radosť z poznania Pravdy, ale často aj utrpenie, posmech a vytláčanie mimo spoločnosť. Sú to však všetko časné ťažkosti, ktoré nám zaslúžia odmenu vo večnosti. Nezabúdajme na. Najmä vtedy, keď sa v tých ťažkostiach ocitneme.

Jakubov list (Jak 2, 14-18)

Jakub sa pýta, čo osoží, ak niekto hovorí, že má vieru, ak nemá skutky. Môže ho taká viera spasiť? A uvádza príklad brata alebo sestry, ktorí, ak nemajú šaty a teplo a nedostanú, čo potrebujú, iba slovné povzbudenie, toto im nepomôže. A tak je to aj s vierou: ak nemá skutky, je mŕtva.

Jakubov list je zameraný na prejavovanie sa viery v každodennom živote. Je písaný kresťanom všetkých čias, veď úloha zosúlaďovať vieru so životom a zvládanie problémov, ktoré s tým súvisia, sú nezávislé na čase a potýka sa s nimi každý kresťan bez ohľadu na dobu, v ktorej žije. Je to teda o tom, ako vnášať Boží zákon do nášho každodenného života, našich vzťahov – v rodine, práci, paneláku či na ulici. Brat/sestra, tieto myšlienky sú pre nás návodom pre každý deň aj povzbudením reálne vnášať svoju vieru všade tam, kde sme. Nebyť teda vnútorne rozpoltený: iný v kostole či spoločenstve veriacich, a iný na pracovisku, ulici, autobuse či obchode. Iste, niekedy to bude za cenu kríža, vlastného prekonávania sa či nepohodlnosti, ale iba tak naplníme skutkom našu úlohu – byť svetlom sveta a soľou zeme. Nech sa teda naša viera prejavuje našimi skutkami, brat/sestra.

Evanjelium podľa Marka (Mk 8, 27-35)

Ježiš sa vstupujúc do dedín okolo Cézarey Filipovej pýta učeníkov, za koho Ho pokladajú ľudia. Keď dostane odpoveď (Ján Krstiteľ, Eliáš, jeden z prorokov), zisťuje, za koho Ho pokladajú Jeho učeníci. Peter odpovedá, že za Mesiáša. Ježiš im potom prísne zakazuje o tom hovoriť. A poučí ich, že Syn človeka musí mnoho trpieť, ale zavrhnú Ho, zabijú, ale po troch dňoch vstane z mŕtvych. Peter Mu bokom dohovára, ale Ježiš mu vyčíta, že nemá zmysel pre veci Božie, iba ľudské. A všetkým vraví, že kto Ho chce nasledovať, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje Ho. Pretože kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto svoj život stratí pre Neho a evanjelium, zachráni si ho.

Ježiš pokračuje vo svojom vyučovaní. Tentokrát v Cézarey Filipovej, meste na severe Galiley, ktoré je v blízkosti prameňov Jordánu, učí aj Petra a pýta sa ho, za koho Ho považujú ľudia aj on sám, keďže o Ježišovej identite sa šírili rozmanité chýry. Peter Mu vyzná, že je Mesiášom, aj keď tomu ešte dobre nerozumie. Ježiš však chcel, aby iba učeníci poznali Jeho pravú identitu. Peter ale nevie prijať informáciu, že Ježiš má trpieť a byť zabitý a začne Ho odhovárať. Preto sa k nemu Ježiš správa ako k pokušiteľovi, ktorý si namiesto Božej cesty volí tú pohodlnejšiu, ľudskú. Ježiš tu po prvý raz oznamuje, že je Mesiáš, ktorý bude ukrižovaný a zabitý, ale po troch dňoch vstane z mŕtvych. To je cesta, ktorú musí prekonať aj každý Jeho opravdivý učeník. Petrovo vyznanie tu uzatvára Markovo predstavovanie Ježiša s Jeho posolstvom. Na tomto mieste začína aj druhá časť Markovho evanjelia, v ktorej sa učeník má rozhodnúť o nasledovaní Pána v Jeho utrpení a ponížení. Prvú časť preto možno nazvať apelom na rozum a poznanie Pána, tú druhú apelom na vôľu a nasledovanie Pána.

V dnešnej dobe, ktorou hýbu politici, je veľmi časté, že si títo najímajú poradcov, ktorí sa starajú o ich imidž. Pretože im je jasné, že ľudia ich posudzujú podľa toho, ako vystupujú, čo hovoria, ako sú oblečení a pod. Dávajú si záležať na tom, aby na ľudí zapôsobili dobre z tých stránok, z ktorých ich voliči dokážu vnímať a posudzovať. Na svojom imidži si dnes potrpia aj mnohí iní: umelci, športovci, mediálne známe osoby, alebo – ako sa dnes hovorí: celebrity. Vnímame, ako často využívajú napr. aj sociálne siete, ktoré zásobujú informáciami a fotografiami a úzkostlivo sledujú, koľkí ich sledujú a aké množstvo lajkov na tú ktorú informáciu získajú. A keď potom nezriedka vypukne škandál kvôli niečomu, čoho sa dopustia v súkromí, ich priaznivci sa iba divia, čo tí ich obľúbenci dokážu urobiť. A niekedy tomu ani neuveria. Jednoducho – na základe vonkajšieho prejavu človeka si o ňom vytvoria nezmeniteľný názor, na ktorom zotrvávajú. Aj keď v Ježišových časoch takéto možnosti pre známe osoby neboli, myslenie bežných ľudí pri vytváraní si mienky o nich asi nebolo veľmi odlišné. A Ježiš túto psychológiu davu veľmi dobre poznal a vedel, ako povrchne dokáže človek hodnotiť iného. Preto u svojich učeníkov zisťoval, za koho Ho ľudia pokladajú, alebo inak – aký dojem v nich vytvára či dnešným slovníkom: aký je Jeho imidž vo verejnosti. Je zrejmé, že mienka verejnosti o Ježišovi je veľmi vysoká, veď Ho považujú za proroka, Jána Krstiteľa či Eliáša. A keďže Ježiš vie, že ľudia posudzujú iných povrchne, preto je ich mienka veľmi premenlivá a nestála, ide ešte ďalej a zisťuje, za koho Ho pokladajú jeho učeníci. A zisťuje, že pre učeníkov je ďaleko viac ako pre ľudí – je Mesiáš! Možno sa zdá prekvapivé, že Ježiš nechce, aby túto informáciu o Ňom učeníci šírili. Azda preto, lebo chce, aby si ľudia vytvárali svoj názor o Ňom na základe vlastnej skúsenosti s Ním, aby Ho takpovediac zažili na vlastnej koži. Toto si, brat/sestra môžeme vziať ako odkaz dnešného evanjelia aj pre nás – Ježiš nás pozýva, aby sme sa nespoliehali iba na sprostredkovanú skúsenosť, ale aby sme Ho zažili osobne, hľadali svoju vlastnú skúsenosť s Ním, aby sme sa dostali do Jeho blízkosti. Aby sme sa sami na vlastnej koži presvedčili, že On jen Cesta, Pravda a Život. Ako? Cez neustály kontakt s Jeho slovom, hľadaním obsahu Jeho života, hlbokou a úprimnou modlitbou, Jeho vnímaním v udalostiach nášho života. Dnešné evanjelium však môžeme vnímať aj z pohľadu nás samých, brat/sestra. Skúsme sa zamyslieť, aký imidž a prečo máme my sami u ľudí z nášho okolia. Nie je rozpor medzi tým, ako navonok pôsobíme a aký v skutočnosti sme? Aby sme nezistili, že sme vlastne dvojtvárni – iní doma medzi svojimi, v úplnom súkromí, a iní zase na verejnosti, medzi ostatnými ľuďmi. Bolo by ideálne, ak by o nás, brat/sestra, naši najbližší, ktorí nás poznajú do úplných detailov, mohli povedať, že nás hodnotia vyššie ako tí, vo vzťahu ku ktorým sa snažíme cielene si vytvárať dobrý, a preto do istej miery umelý imidž. Bolo by dobré, keby sme si na tieto otázky dokázali úprimne a pravdivo odpovedať.

Pondelok 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 7, 1-10)

Ježiš vchádza do Kafarnauma, kde žije stotník, ktorý má na smrť chorého sluhu. Stotník k Nemu posiela sluhov, aby Ho priviedli do jeho domu a sluhu zachránil. Ježiš nebol ďaleko od domu, keď k Nemu stotník posiela ďalších sluhov s odkazom, aby sa neunúval, lebo sa necíti byť hoden, aby vošiel pod jeho strechu. Tým zdôvodňuje aj to, že za Ježišom neprišiel on sám. Ale ak Ježiš povie iba slovo, jeho sluha ozdravie. Ježiš sa zadiví a davu povie, že takú vieru nenašiel ani v Izraeli.

Ponárame sa do state z najdlhšieho evanjelia, v origináli má Lukášovo evanjelium 19.404 slov. Lukáš okrem tohto evanjelia napísal aj Skutky apoštolov. Tvrdí, že všetko, čo napísal, osobne dôkladne preskúmal. Dalo by sa povedať, že dnešný úryvok vlastne predstavuje oslavu univerzálnosti a všeobecnosti viery, ktorá sa môže dotknúť každého – veriaceho aj neveriaceho. Stotník, ktorého príbeh dnes čítame, bol pohan, ktorý však Ježišovi verí iba na základe Jeho slova. A za centrálnu myšlienku môžeme považovať Ježišov výrok: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.“ Stotník je tu vlastne opačným typom človeka, s akým a stretávame my dnes na našom, ako sa hovorí a píše – kresťanskom Slovensku. Mnoho ľudí dnes o sebe hovorí, že sú kresťania, navštevujú bohoslužby či iné cirkevné slávnosti, navonok rôznymi spôsobmi v určitých spoločenstvách prejavujú svoj pozitívny vzťah ku kresťanstvu, ale keď sa ako kresťania majú zachovať, často vzniká problém. Typickým príkladom sú voľby – na kresťanskom Slovensku sú strany s kresťanským zameraním a programovým obsahom na pokraji záujmu. Keď sa treba verejne či v referende vyjadriť k verejným veciam, účasť je mizivá. A tak hovoríme o sebe ako o kresťanskom štáte a národe, ale nie sme proti potratom, nedeľnému predaju či iným neduhom sekulárnej spoločnosti. Stotník bol pohan, ktorý ale myslel kresťansky a jeho pokora a viera a bola naozaj hlboká, keď sa nepovažoval za hodného predstúpiť pred Krista a bol presvedčený, že stačí Ježišovo slovo „na diaľku“, aby jeho syn vyzdravel. Brat/sestra, nie je to príležitosť zamyslieť sa nad našou vierou? Ako veríme? Zvykovo? Tradíciou? Vplyvom prostredia (veď sa to patrí)? Alebo veríme dušou a každý náš krok, čin, myšlienka sú nasmerované na Pána a večnosť? Cítime našu vieru a vzťah k Pánovi iba v sakrálnom priestore, alebo si svoje presvedčenie dokážeme niesť aj vo forme skutku v našej rodine, práci, sídlisku či cudzom dovolenkovom prostredí? Máme vieru v srdci a vieme veriť skutkom? Lebo viera bez skutku je mŕtva. A každý z nás chce mať svoju vieru bez pochyby živú. Lebo iba taká rastie.

Utorok 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 7, 11-17)

Ježiš spolu s učeníkmi a veľkým davom vchádza do mesta Naim. Pri bráne stretá ľudí vynášajúcich mŕtveho jediného syna vdovy. Ježiš vidí smútiacu vdovu a povie jej, aby neplakala. Pristúpi k máram, dotkne sa ich a mŕtveho mládenca vyzve, aby vstal. Ten sa posadil a začal hovoriť. Prestrašení ľudia velebia Boha a hovoria, že povstal veľký prorok, že Boh navštívil svoj ľud. A šíria túto zvesť po celej Judey.

Túto udalosť popisuje vo svojom evanjeliu iba Lukáš. Naim bolo dosť veľké mesto asi 10 km juhovýchodne od Nazareta na severnom vrchu More. Svoje meno si zachovalo podnes. Vzkriesenie syna vdovy z galilejského Naimu bolo veľkou vecou nielen pre samotného vzkrieseného, ale aj pre jeho matku. V Ježišových časoch bol hlavným živiteľom rodiny muž – otec, o ktorého keď rodina prišla, pozostalí sa dostali do ťažkej situácie, pretože postavenie vdovy a aj jej detí sa podstatne zhoršilo – neboli chránení hlavou rodiny, stratili najväčšiu časť príjmu, boli na okraji spoločnosti. Teraz bola vdova v situácii, že po mužovi stratila aj syna – už jediného muža rodiny, ktorý sa jej mohol zastať. Ježiš to samozrejme vedel a tým, že jej navrátil syn, umožnil jej opäť získať prijateľné postavenie v spoločnosti a ochranu. Naším pohľadom povedané: stretol ženu v kritickej situácii a bez zaváhania sa rozhodol pomôcť jej. Toto by malo byť príkladom aj pre nás, brat/sestra. Aj my sme mnohokrát v situácii, že máme pred sebou niekoho v núdzi. A nemusí to vždy byť iba núdza hmotná. Osobitne dnes sa dá veľmi pomôcť aj dobrým slovom, úsmevom či drobným gestom, ktorým dáme najavo svoju spolupatričnosť s tým druhým. Brat/sestra, pozerajme sa na svet aj očami tých druhých okolo nás a dajme im pocítiť svoju lásku k ľuďom slovom i skutkom. Osobitne tým, ktorí sú v naozajstnej núdzi, podobnej, v akej bola naimská vdova.

Streda 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 7, 31-35)

Ježiš sa pýta zástupov, komu má prirovnať ľudí tohto pokolenia, teda súčasníkov. Prirovnáva ich deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú jedny na druhých, že oni pískali, a tí druhí netancovali a keď nariekali, neplakali s nimi. A spomína, že keď prišiel Ján Krstiteľ, ktorý nejedol chlieb a nepil víno, vraveli o ňom, že je posadnutý zlým duchom. A keď prišiel Syn človeka, ktorý je a pije, hovoria o Ňom, že je pažravec, pijan a priateľ mýtnikov.

Monológu z dnešného čítania predchádza Ježišovo predstavenie Jána Krstiteľa, ktorého označí za najvyššieho proroka oznamujúceho svetu príchod Spasiteľa. Vtedy všetok ľud vrátane mýtnikov uznal Božiu spravodlivosť a dali sa pokrstiť. Deti, ktoré vysedávajú na námestí, sú ako pyšní mudrci, ktorí odmietli Ježiša aj Jána Krstiteľa. Pýcha nie je a nikdy ani nebola dobrým radcom. Pyšný sa sám aktívne oddeľuje od svojho okolia a cielene mu dáva na vedomie, že je iný a inde ako tí okolo neho. Zahľadenosť do seba a pocit vlastnej dôležitosti je príznačný pre pýchu. Pričom pyšný človek je spravidla hrdý na niečo, na čom on práve nemá tú rozhodujúcu zásluhu. A neraz sa takto niektorí ľudia snažia zakryť svoje chyby a nedostatky, ktoré si uvedomujú, za ktoré sa pred sebou hanbia a ktoré chcú takto pred okolím skryť. Pamätajme, brat/sestra, že všetko, čo máme, čo vieme, čoho sme schopní, je výsledok Božej vôle. My sme tí, ktorí tie talenty majú využívať v prospech Boha a iných ľudí. Skôr, ako by sme sa zamerali na vlastnú dôležitosť, snažme sa vnímať, či talenty, ktoré sme dostali, naozaj využívame tak, ako by sme mali. A držme sa pri Pánovi, aby nás odlúčenosť od Neho nepripravila o zdravý úsudok, pokoru a vôľu robiť dobro druhým.

Štvrtok 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 7, 36-50)

Ježiš je pozvaný k stolu vo farizejovom dome. Keď sa to dozvie hriešnica žijúca v tom meste, prichádza k Ježišovi, slzami mu zmáča nohy, osuší svojimi vlasmi, pobozká a natrie voňavým olejom. Farizej, vidiac ženu, si v duchu hovorí, že keby bol Ježiš prorokom, vedel by, kto je tá žena. Ježiš vie, čo si myslí, vezme ho nabok a spýta sa ho, ktorý z dvoch dlžníkov bude mať radšej svojho veriteľa, ak im odpustí ich dlhy, jednému päťdesiat, druhému päťsto denárov. Šimon prizná, že ten, ktorému viac odpustil. A potom mu vyčíta, že on Ho po vstupe do svojho domu nepobozkal ani nedal vodu na umytie, zatiaľ čo táto žena mu umýva nohy a bozkáva ich. On Mu nepomazal hlavu, ale žena mu nohy natrela vzácnym olejom. Preto jej povie, že sa jej odpúšťajú mnohé hriechy a pošle ju v pokoji odísť. Spolustolujúci si vtedy kladú otázky, kto je to, že aj hriechy odpúšťa.

Hriešnica, ktorá vošla do domu farizeja, vyvolala rozpaky a pohoršenie prítomných spolustolujúcich. Boli presvedčení, že pravý prorok by sa mal takejto spoločnosti vyhnúť, veď hriešnica jej nečistá. Tu použije Ježiš podobenstvo o dvoch dlžníkoch. A prítomným ozrejmí, že vďačnejší bude ten, ktorému sa odpustí viac. Presne tak koná aj žena – hriešnica, ktorá sa dopustila veľkých hriechov, preto je aj jej láska veľká. Veď mnoho sa odpustí tomu, kto veľmi miluje, lebo láska nie je len dôsledkom odpustenia, ale aj jeho koreňom. V časoch Ježišových bolo objatie a bozk súčasťou pohostinnosti. Bozk bol aj znakom citu medzi príbuznými a zaľúbenými, znakom zmierenia a pokoja, ktorým sa prejavuje hlboké priateľstvo. A bozkávanie nôh, tak, ako to urobila hriešnica z dnešného čítania, bolo teda znakom úcty a pokorného uznania. Dnes sa už prejavy úcty a pokory do istej miery zmenili, brat/sestra. Dnešná sekularizovaná spoločnosť si síce potrpí na vonkajšie znaky podobné tým, ktorými sa teraz zaoberáme, mnohokrát sú však určené na vonkajší efekt, skôr na to, aby si ostatní všimli, ako konáme, hoci to konanie je často v rozpore či priamo protiklade ich presvedčeniu. Buďme preto úprimní a pravdiví vo svojich prejavoch, nesnažme sa tváriť a hovoriť inak, ako nám to hovorí naše presvedčenie. Spreneveríme sa svojej úlohe, a napokon – ľudia okolo nás to skôr či neskôr spoznajú. A takto stratená dôveryhodnosť sa potom, brat/sestra, znovu obnovuje už veľmi dlho a ťažko. Ak vôbec. Majme to na pamäti.

Piatok 24. týždňa

Evanjelium podľa Matúša (Mt 9, 9-13)

Ježiš vidí na mýtnici sedieť Matúša a vyzýva ho, aby šiel s Ním. Keď sedí v dome za stolom, prichádzajú mnohí mýtnici a hriešnici a stolujú s Ním a Jeho učeníkmi. Farizeji sa vtedy učeníkov pýtajú, prečo Učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi. Ježiš to počuje a vysvetlí im, že lekára nepotrebujú zdraví ale chorí. A posiela ich naučiť sa, čo to znamená, keď povie, že chce milosrdenstvo, a nie obetu. Pretože neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Matúš, ktorého Ježiš pozval, aby Ho nasledoval, bol daňový úradník, teda v tých časoch vysoko postavený človek. S Rimanmi spolupracoval dobrovoľne. Vedel však, že na svoju prácu nemá byť prečo hrdý. Vďaka svojmu bohatstvu ním ľudia pohŕdali a odmietali. Keď ho však Ježiš oslovil, nezaváhal. Z Ježiša cítil niečo také osobitné, že tomu podľahol a nedopustil, aby ho od nasledovania Ježiša čokoľvek odradilo. Asi sme aj my, brat/sestra, niekedy náchylní myšlienke, že pre naše hriechy nie sme hodní nasledovať Ježiša, odpovedať na Jeho oslovenie, volanie. Ježiš nikoho z nás nechce pre naše poklesky odvrhnúť. Veď všetci sme hriešnici, slabí ľudia, ktorí niekedy nedokážu zabrániť svojmu zlyhaniu. Ale On vraví, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Ako dnes Matúša. Brat/sestra, nedopusť, aby Ti pocit viny z hriechov bránil v komunikácii s Bohom. Boh každého z nás miluje rovnako ako Matúša. Je na nás, či si chceme zaslúžiť Jeho lásku. Ježiš ponúka svoje bezhraničné a bezpodmienečné milosrdenstvo, stačí iba, aby sme oň prejavili záujem. Necíťme sa odlúčení od Boha svojimi hriechmi, náš Pán nás miluje takých, akí sme a v našom záujme od nás chce, aby sme sa o Jeho milosrdenstvo aktívne prejavili záujem. V modlitbe, sviatosti zmierenia, svojím konaním. Myslime na to.

Sobota 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 8, 4-15)

Ježiš hovorí zástupu ľudí podobenstvo o rozsievačovi, ktorému jedno semeno padlo na kraj cesty, kde ho pošliapali a pozobali nebeské vtáky, druhé padlo na skalu, kde pre nedostatok vlahy uschlo, iné sa dostalo do tŕnia, ktoré ho udusilo a iné zase padlo do dobrej zeme, kde prinieslo stonásobnú úrodu. Kto má teda uši, nech počúva. Na otázku učeníkov, aké je to podobenstvo, im Ježiš vysvetlí, že semeno je Božie slovo a kraj cesty predstavuje tých, čo počúvajú, ale diabol ich potom o slovo oberie. Skala, to sú tí, čo počúvajú a s radosťou prijímajú Božie slovo, ale keďže nemajú korene, keď príde čas skúšky, odpadnú. Tŕnie predstavuje tých, ktorí čo počúvajú, ale starosti a rozkoše života v nich slovo postupne udusia a tak neprinesú úrodu. Dobrou zemou sú v podobenstve tí, slovo nielen počúvajú, ale ho aj za chovávajú, preto prinášajú bohatú úrodu.

Ježiš chodí po mestách a dedinách a pokračuje vo svojom evanjelizačnom poslaní známym podobenstvom o rozsievačovi. Spolu s Ním sú aj Dvanásti a niektoré ženy, medzi nimi Mária Magdaléna a manželka vysokého hodnostára. Ježiš v dnešnom podobenstve vlastne opisuje ľudí s rôznym vnímaním Božieho slova. Ľudí, ktorí počúvajú, ale nie vždy a dostatočne počujú. Semeno je tu Božie slovo a rôzne miesta, na ktoré semeno dopadá, to sme my – ľudia. Kraj cesty, to sú ľudia, ktorí počúvajú, ale prakticky nič z toho nepočujú. Nedostane sa do ich vnútra, nespôsobí žiadnu zmenu, nevedie ich na správnu cestu. Skala či tŕnie predstavujú ľudí, ktorí sú pre vlastné opantanie sa inými ako Božími vecami pre Pánovo slovo neprístupní, ktorých mohutné obklopenie sa svetskými vecami udusí v nich akýkoľvek účinok Božieho slova, nevytvorí mu žiadny priestor. A úrodná pôda, to sú tí, ktorí nielen počúvajú, ale aj počujú. To, čo je zmyslom Božieho slova, ktorí sa – ako dobrá pôda – starajú o zasiate semeno a dávajú mu podmienky na to, aby mohlo dobre rásť a okolitá nepriazeň počasia mu neuškodila. Lebo ani poľnohospodárovi nestačí, že pre osivo dobre pripraví pôdu, ale o zasiate sa musí dôkladne starať, aby malo neprestajne podmienky pre svoj rozvoj. Tak aj my, brat/sestra, ktorí sme v krste dostali semienko viery, sa oň musíme neprestajne starať tak, aby sa ono v nás dobre cítilo, malo všetko potrebné pre svoj rozvoj a neustále rástlo. Brat/sestra, kde sa vidíš pri pohľade do svojho vnútra ty? Si skala, tŕnie, okraj cesty či úrodná pôda? Všetko zistíš v zrkadle svojej duše – v spytovaní svedomia a dobrej sviatosti zmierenia.

Obrázok: Ježiš odháňa Petra ako satana (zdroj: www.yaholo.net).