Novinky

« Späť

14. týždeň cez rok (B)

14. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 8. júla – 14. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Akvila a Priska; sv. Prokop, mučeník; pondelok, 9. júla – Pondelok 14. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Augustín Zhao Rong, kňaz a spoločníci, mučeníci, ľubovoľná spomienka, (č); Peter Sans, biskup a spoločníci, čínski mučeníci; sv. Lujza; utorok, 10. júla – Utorok 14. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Libuša (Amalberga); sv. Kanút, kráľ a mučeník; sv. Anatolia, panna a mučenica; streda, 11. júla – sv. Benedikt, opát, patrón Európy, sviatok, (b); sv. Oľga; štvrtok, 12. júla – Štvrtok 14. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Ján Gualbert, opát; piatok, 13. júla – Piatok 14. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Henrich, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Klélia Barbieriová, panna; sobota, 14. júla – Sobota 14. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Kamil de Lellis, kňaz, ľubovoľná spomienka, (b); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); bl. Hroznata, mučeník. Streda je dňom 26. výročia biskupskej vysviacky Mons. Andreja Imricha, emeritného spišského pomocného biskupa.

Prvým čítaním 14. cezročnej nedele je úryvok z Knihy proroka Ezechiela (Ez 2, 2-5). Prorok popisuje, ako do neho vošiel duch a poslal ho k Izraelovým synom, odbojnému národu, aby mu dohovoril, aby tým vedeli, že u proroka bol duch.

Prorokovanie kňaza Ezechiela (to meno znamená Boh je silný) sa začala šesť storočí pred Kristom pri kanáloch Babylonu, kde v tom čase už 5 rokov žil po prvej deportácii, ktorú urobili Babylončania. Tu ho Pán oslovil a povolal ohlasovať Boží súd. Ezechiel pri svojom kázaní využíva veľmi živé a silné obrazy, ale aj množstvo symbolických úkonov. Dnes čítaný úryvok je vlastne opisom Ezechielovho povolania za proroka. Objavuje sa tu pre Ezechiela typické oslovenie „syn človeka“ (v jeho knihe tento výraz možno nájsť viac ako 90 krát). Znamená to obyčajné „človek“ a symbolizuje pozemskú slabosť človeka – proroka pred všemohúcim Bohom. Ezechiel tu dostáva poslanie ohlasovať Božie slovo Izraelu, ľudu, ktorý prepadol hriechu. My dnes už nemáme vedľa seba Ezechiela, máme však Svätého Otca, biskupov, kňazov, takže aj my dnes máme koho počúvať.

Druhé čítanieje z Druhého listu Korinťanom (2 Kor 12, 7b-10), v ktorom Pavol oznamuježe dostal do tela osteň, aby sa nevyvyšoval a zostal pokorný. Preto aj Pána trikrát prosil, aby od neho odstúpil. Jeho odpoveď však bola, že mu stačí Božia milosť, pretože sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Pavol potom reaguje, že sa bude radšej chváliť svojimi slabosťami a tak v ňom bude prebývať Pánova sila. Tým vysvetľuje svoju záľubu v slabostiach, núdzi, prenasledovaní a úzkostiach pre Krista, pretože vie, že keď je slabý, vtedy je silný.

Pavol svoj druhý list Korinťanom zostavuje na záver svojej tretej misijnej cesty. Má aj isté autobiografické črty, ktoré sú aj v dnešnom úryvku, v ktorom spomína osteň v tele, akoby nejakú svoju ťažkú životnú skúšku (možno nejaká choroba), ktorá mu však nebráni byť verný Kristovi. Osteň v tele je teda určený na ponižovanie Pavla, aby ho mimoriadne dary, ktoré dostal, nezvádzali k pýche. A to je, brat/sestra, veľkou výzvou aj pre nás. Mnohí ľudia dostali od Pána veľké dary, ale stáva sa, že si prestanú uvedomovať, kto má na nich zásluhu a začnú si ju pripisovať sebe a postupne nadobudnú pocit nadradenosti či až výnimočnosti. Od toho je už potom len malý krôčik k tomu, aby sa začali nad inými vyvyšovať a dokonca im to rôznymi spôsobmi dávať najavo. Iste aj každý z nás má nejaký dar/dary. Pamätajme na to, že sú darmi Pána pre nás, aby sme ich pomocou a cez ne šírili Pánovu slávu.

V evanjeliu podľa Marka (Mk 6, 1–6) Ježiš so svojimi učeníkmi prichádza do vlasti, kde učí v synagóge. Mnohí z poslucháčov sa čudovali, odkiaľ berie toľkú múdrosť a ako je možné, že dokáže robiť zázraky, veď Ho poznajú ako syna tesára. Preto sa nad Ním pohoršovali. Vtedy im Ježiš povie, že proroka si cenia všade len nie v jeho vlasti. Preto, čudujúc sa ich nevere, neurobil veľa zázrakov, iba niekoľko uzdravení. 

Ježiš prichádza do Nazaretu po tom, ako uzdravil Jairovu dcéru, ako ozdravela žena s krvotokom, ktorá sa bez Jeho súhlasu dotkla Jeho šiat a ako zbavil choroby dcéru predstaveného synagógy. Nenachádza tu však pochopenie ani vľúdne prijatie. Skôr vyvoláva prekvapenie a skepsu. Stále v ňom vidia tesára, syna Márie, v dedine má bratov a sestry (v tom čase to boli všetky zväzky v rámci rodiny a pokrvného príbuzenstva). Pýtajú sa sami seba: odkiaľ to všetko má? Ako sa k takému poznaniu dopracoval? Ako mocou robí zázraky? Jednoducho sa nevedia stotožniť s myšlienkou, že tento „obyčajný remeselník“, ako Ho doteraz poznali, by mal byť niekto výnimočný. Inak povedané: namiesto toho, aby sa započúvali do Jeho slov a vnímali ich podstatu a dôsledky pre ich vlastný život, zamerali sa na všetko vonkajšie – odkiaľ má toľkú múdrosť, kto sú Jeho príbuzní... Preto sa čudoval ich reakcii a v tejto atmosfére ani nedokázal robiť zázraky. Brat/sestra, nie je toto aj obrazom nás v niektorých situáciách? Nestáva sa nám, že napr. ak nám niekto hovorí niečo, čo je nám nepríjemné, nesnažíme sa namiesto rozmýšľania nad jeho slovami robiť si sami pred sebou alibi tým, že si hovoríme, čo je to za človeka, veď aj on vtedy a vtedy urobil niečo negatívne, zaoberáme sa mnohým nepodstatným, len aby sme si našli argumenty pre to, aby sme ho nepočúvali a nemuseli rozmýšľať nad pravou podstatou jeho slov? Nerobíme si niekedy takto alibi aj pri múdrych slovách kňaza v kázni? Skúsme sa vždy sústrediť na podstatu, neuhýbajme nepohodlným argumentom a postavme sa situáciám vždy priamo. V našom vlastnom záujme. Aby sa nestalo, že nevpustíme do seba zázrak dejúci sa pred nami len preto, že neveríme v dôveryhodnosť jeho zdroja. Lebo z dnešných čítaní (či už o Ezechielovi, alebo samotné evanjelium) vidíme, že na to, aby sa Božia moc dokázala naplno prejaviť, je potrebná aj naša viera.

V pondelkovom evanjeliupodľa Matúša (Mt 9, 18-26) sa k Ježišovi priblíži popredný muž a žiada ho, aby vzkriesil jeho pred chvíľou zosnulú dcéru. Cestou do jeho domu sa Ježišových šiat bez Jeho vedomia dotkne žena trpiaca už 12 rokov krvotokom vo viere, že púhy dotyk stačí na jej uzdravenie. Ježiš jej povie žene, že ju uzdravila jej viera. Keď prichádza do domu, kde je mŕtve dievča, nachádza tam rozrušený dav. Všetkých vyháňa s informáciou, že dievča nie je mŕtve, ale spí. Ľudia ho vysmejú, ale odídu. Ježiš vchádza k dievčaťu, chytá ho za ruku a ono vstáva. Chýr o tomto zázraku sa roznesie po celej krajine.

Po týždni sa opäť vraciame k tomuto príbehu. Minulú nedeľu sme si ho čítali v prevedení evanjelistu Marka (Mk 5, 21-43). Z jeho o niečo podrobnejšieho opisu, na ktorý použil svoju obľúbenú sendvičovú štruktúru (popisovaný príbeh je prerušený iným, po konci ktorého sa vráti k tomu pôvodnému) vieme, že popredný muž, ktorý v pokore prosil o uzdravenie svojej dcéry, bol predstavený synagógy menom Jairus a jeho dcéra mala dvanásť rokov. Rovnaké obdobie, aké trpela žena s krvotokom. Oba tieto príbehy majú aj v podaní Matúša spoločnú črtu v tom, že oboch protagonistov privedie k Ježišovi hlboká viera prejavená v extrémne krízovej situácii. Ani z jednej už ľudským pohľadom nebolo východisko: dievča zomrelo, žena už minula všetko, čo mala, na množstvo lekárov, a nikto jej nebol schopný pomôcť. Je zaujímavé, že v oboch prípadoch sa vyskytuje číslo 12. Je tu teda silný symbol Ježišovej moci nad chorobou a životom. Pre nás, brat/sestra, je zrejmé jedno: východisko zo zdanlivo bezvýchodiskovej situácie obom – dievčaťu aj žene – prináša hlboká viera. Viera v Ježišovu moc uzdraviť. Pane, daj aj nám takú hlbokú vieru, aby sme ju mali, cítili a prejavili nielen v kritických situáciách.

V evanjeliu z utorkapodľa Matúša (Mt 9, 32-38) k Ježišovi privádzajú nemého človeka, posadnutého zlým duchom. Ježiš zlého ducha z postihnutého vyháňa a on prehovorí. Ľudia sú nadšení, farizeji však za Ježišovým zázrakom vidia moc kniežaťa zlých duchov. Ježiš potom chodí po mestách a dedinách, učí a hlása evanjelium o kráľovstve, uzdravuje. Vtedy hovorí zástupom, že žatva je veľká a robotníkov málo a vyzýva ľudí, aby prosili Pána žatvy, aby na ňu poslal svojich robotníkov.

Príbeh nadväzuje na Ježišove zázraky z predošlého dňa. V nemo možno tušiť prítomnosť satana, keďže podľa tradičnej biblickej koncepcie je koreňom každej choroby hriech. Túto koncepciu Ježiš prekonáva. Vidíme, že neveriaci farizeji netušia v Ježišovom konaní Boží skutok, ale naopak – vidia iba zvrátený súboj zla, ku ktorému vo svojej mysli pripájajú aj Krista. Brat/sestra, z dnešného príbehu je zrejmé, že Ježiš míňal obrovské množstvo energie a síl na to, aby ľudí presvedčil o skutočnej pravde spôsobmi, ktoré sú im blízke. Lebo chcel, aby sme Ho my, ľudia, milovali nie preto, čo pre nás robí, čo nám môže dať a dáva, ale kvôli tomu, kým je. Tým dáva skvelý príklad aj nám, ľuďom 21. storočia. V Anglicku majú zaujímavú tradíciu spočívajúcu v tom, že ak niekto chce ľuďom niečo povedať a chce si byť istý, že ho bude počúvať viac ľudí, ide do Hyde Parku, kde má slobodu prejavu a ľudia sú zvyknutí rečníka tam počúvať. My, brat/sestra, ak chceme ľudí zaujať podstatou našej viery – a v dnešnom sekularizovanom svete je to potrebné ako soľ – nemusíme hľadať slovenský Hyde Park. Stačí, ak sa sústredíme na svoje okolie, na ľudí, s ktorými žijeme, na vzťahy, ktoré máme. Slovami a skutkami môžeme neustále, denne svedčiť o Bohu a Jeho Láske. Myslime na to pri našej komunikácii s okolím, aby z nás bolo cítiť, že sme svetlom sveta a soľou zeme.

V evanjeliuv stredu (Mt 19, 27-29) sa Peter pýta Ježiša, čo budú mať z toho, že všetko opustili a išli za Ním. Ježiš im vo svojej odpovedi popíše perspektívu večného života v sláve, kde „zasadnú na dvanásť trónov a budú súdiť dvanásť kmeňov Izraela“. Tak ako každý, kto pre Jeho meno opustí blízkych, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.

Dialóg, ktorý popisuje dnešné evanjelium, je súčasťou Ježišovho dialógu s farizejmi a učeníkmi po tom, ako odišiel z Galiley a prišiel do judejského kraja za Jordán. Vtedy ich poúčal o tom, prečo Mojžiš kázal dávať priepustné listy ženám, od ktorých chcel muž odísť, učeníkov napomenul, aby nechali deti prísť k Nemu a na výzvu bohatého mladíka čo robiť, aby mal večný život, vymenoval prikázania a odporučil mu zbaviť sa bohatstva. Potom nasledovalo slávne podobenstvo a ťave a uchu ihly a náš dnešný príbeh. Z neho si môžeme, brat/sestra, vybrať čosi, čo by sa dalo označiť ako rebríček, hierarchia hodnôt. Iste nejde o to, aby sme teraz každý všetko predali, výnos rozdelia zostali bez strechy nad hlavou. Ide o to, aby sme pamätali na to, že všetko, čo máme, je nám dané z milosti Božej na to, aby sme vo všetkom videli dielo nášho Boha a tak nám všetko, čo máme, slúžilo na dobro nás samých, i nášmu okoliu. Aby sme veci nemali pre pohodlie, ale na slávu Božiu. Aby nám prispievali k nášmu duchovnému povzneseniu a priamej i nepriamej oslave Boha.

Štvrtkové evanjelium(Mt 10, 7-15) zachytáva Ježiša, keď hovorí apoštolom, aby išli a hlásali, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo a káže im, aby uzdravovali, kriesili, očisťovali a vyháňali zlých duchov. Veď zadarmo dostali, tak nech aj zadarmo dávali. A keď pôjdu na cestu, aby si nebrali nič so sebou a všade, kam prídu, nech zisťujú, kto je ich hoden, a tam nech zostanú. Ak ich zvolený príbytok bude hoden, zostúpi naň ich pokoj a ten sa potom vráti aj na nich samotných. A ak ich niekto nevypočuje, nech idú ďalej.

Tento rozhovor Ježiša s apoštolmi nasleduje po tom, ako vzkriesi dcéru predstaveného synagógy a svojou vnútornou mocou cez dotyk svojich šiat uzdraví aj ženu s dlhoročným krvotokom. Keď skonštatuje, že žatva je veľká a robotníkov málo, zvoláva Dvanástich a dáva im moc nad zlými duchmi. Vtedy im dáva inštrukcie, ktoré sú obsahom dnešného čítania. Táto druhá Ježišova reč, zvaná misijná, je vlastne Ježišovým programom pre nich. Ustanovuje ich za svojich apoštolov (od gréckeho „apostellein“ – vyslať, poslať). Ježiš spomína aj skúsenosť prijatia a odmietnutia, ktorú neskôr apoštoli mnohokrát skúsia na vlastnej koži. Vieme, že budú nielen odmietaní, ale aj prenasledovaní, odovzdaní súdom, a to nielen Židmi či pohanmi, ale aj vlastnými príbuznými. Okúsia teda taký osud, aký si prežil samotný Kristus. Brat/sestra, tieto slová nestratili nič na svojej aktuálnosti ani dnes. Žiaľ, pravda sa dnes nie všade „nosí“, populárne sú ľúbivé reči o užívaní si, pohodlí a konzumizme. Skutočné hodnoty však nevznikajú z pohodlia a luxusu, ale z úsilia a prekonávaním ťažkostí. To, k čomu človek príde bez vlastnej zásluhy, nemá veľkú hodnotu, naopak – čo je získané úsilím a odriekaním si, má zvyčajne hodnotu. Minimálne pre toho, kto sa o to zaslúžil. Ježišov misijná reč bola určená apoštolom, ale aj my všetci, ktorí sme pokrstení, sme apoštolmi svojho času. Neznamená to, že máme stáť na námestí a hlásať okoloidúcim. Ohlasovať Pravdu môžeme každodenne svojimi slovami a skutkami doma či na pracovisku. Asi najlepšie je prijímané hlásanie príkladom. Keď naše okolie vníma a uvedomí si našu podstatu vyjadrovanú spôsobom života. Buďme teda príkladom svojmu okoliu. Možno je to cesta pomalá, ale má zaručene správny smer.

V piatkovom evanjeliu z Matúša (Mt 10, 16-23) plynule nadväzujeme na čítanie z včerajšieho dňa. Ježiš pokračuje v rozhovore s apoštolmi svojou misijnou rečou, keď vraví, že ich posiela ako ovce medzi vlkov a zdôrazňuje, aby boli opatrní a jednoduchí. Varuje ich pred ľuďmi, ktorí ich vydajú súdom, budú vláčiť pred vladárov, ale oni sa vtedy nemajú starať o to, čo budú hovoriť, lebo im bude dané, čo majú povedať, lebo Duch Otca bude hovoriť za nich. Prídu zlé časy – brat vydá na smrť brata a otec dieťa, deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Takže keď ich budú prenasledovať, majú utiecť do iného mesta.

Táto Ježišova misijná reč sa – či si to pripustíme alebo nie – priamo dotýka dnes aj nás. Možno si to nepripúšťame, možno sa na to necítime, ba niektorí sa toho, brat/sestra, bojíme. Kladieme si otázky, či na také niečo máme dispozície, schopnosti a prípadne aj odvahu. Uvedomme si, že na to nie sme sami. Ježiš je pri nás tak, ako nám to sľúbil: apoštol Matúš v inej časti svojho evanjelia cituje Ježišove slová „Ja som s Vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). iste, nevyhnutný je náš záujem, úsilie, snaha a vôľa – to je náš misijný vklad do šírenia Pravdy vo svete. Ale môžeme si byť istí, že Pán je pri nás, veď aj On sám chce, aby sa nám toto dielo darilo, aby sa Jeho slovo šírilo svetom. Božia milosť je teda pri nás, máme teda cestovný lístok a je na nás, aby sme nasadli na vlak a vyrazili na cestu. Si pripravený/á, brat/sestra?

V sobotnom evanjeliu (Mt 10, 24-33) opäť pokračujeme tam, kde sme včera prestali. Ježiš v ďalšom vraví svojim apoštolom, že žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ. Vyzýva apoštolov, aby sa nebáli tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Záver úryvku patrí Ježišovmu uisteniu, že toho, kto Ho vyzná pred ľuďmi, On vyzná pred Otcom, ktorý je na nebesiach.

Ježiš teda pred tým, ako apoštolov vyšle na misijné cesty, upozorní ich na ťažkosti, ktoré ich čakajú a neminú. Ale zároveň ich ubezpečuje, že Boh je nad všetky ťažkosti, preto sa nemusia strachovať. A tak, ako Ježiš uistil svojich apoštolov, tak dnes ubezpečuje aj nás. Preto si môžeme byť istý, že aj o nás sa stará a v ťažkostiach postará. Každý z nás je pre Pána Ježiša výnimočným a vzácnym a o každého z nás Otec stojí. Ak by si teda, brat/sestra, mal obavy či pochybnosti, zbav sa ich. Ak tento týždeň na pokračovanie čítame Ježišovu misijnú reč, iste to nie je náhoda. Svätá Cirkev nám aj týmto spôsobom chce zdôrazniť nielen našu úlohu, ale aj podporu a pomoc, ktorú máme zaistenú u Boha. On najlepšie vie, aké má každý z nás danosti, ktoré talenty komu dal na to, aby ich rozvíjal, nie zakopané chránil pred svetom. Nebojme sa teda vykročiť na cestu evanjelizácie. Je to odkaz čítaní tohto týždňa spolu s uistením o Božej ochrane a pomoci. Pamätajme teda, brat/sestra, na náš vklad do tejto aktivity, naplní nás radosťou a pokojom duše, za ktorý napokon budeme my samotní vďační. Nepripravme sa o túto radosť.