Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 25. marca – Kvetná nedeľa – Nedeľa utrpenia Pána, sv. Dismas, (č); pondelok, 26. marca – Pondelok Veľkého týždňa, sv. Emanuel, mučeník, sv. Montán a Maxima, mučeníci (f); utorok, 27. marca – Utorok Veľkého týždňa, sv. Nikodém; sv. Rupert, biskup (f); streda, 28. marca – Streda Veľkého týždňa, bl. Renáta, mučenica, (f); štvrtok, 29. marca –Štvrtok Veľkého týždňa – Zelený štvrtok Pánovej večere, sv. Ludolf, biskup a mučeník, bl. Berthold, vojak, (b); piatok, 30. marca – Veľký piatok, slávenie utrpenia Pána, sv. Ján Klimak, opát, sv. Leonard Murialdo, kňaz, (č); sobota, 31. marca – Biela sobota, sv. Benjamín, diakon a mučeník, sv. Balbína Rímska, panna a mučenica (f).

Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána,  sa začína Veľký týždeň, kedy Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Spája sa v nej predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení. Na Pánov vstup do Jeruzalema sa v túto nedeľu odpradávna spomína slávnostnou procesiou – slávnostným vstupom s požehnanými ratolesťami. Hlavnou časťou liturgie sú pašie – rozprávanie o umučení Pána.

Zeleným štvrtkom končí pôstne obdobie. Večernou sv. omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí vo Veľkonočnej vigílii a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Dnešný deň ráno sa (zvyčajne v katedrálnom chráme) slávi svätá omša svätenia olejov, ktorú biskup koncelebruje so svojimi kňazmi a v ktorej svätí krizmu a požehnáva oleje. Pred večernou omšou sa odloží požehnaná voda zo sväteničiek, svätostánok je prázdny.

Na Veľký piatok – Piatok utrpenia Pána – je potrebné zachovať pôst a zdržiavať sa mäsitého pokrmu. Odporúča sa tento pôst predĺžiť aj na Bielu sobotu. V tento deň Cirkev podľa pradávnej tradície neslávi Eucharistiu: sväté prijímanie veriaci dostávajú v slávení Pánovho utrpenia a smrti.

Veľkonočná vigília, ktorú slávime večer na Bielu sobotu, je zložená z viacerých častí: Obradu svetla spojeného s veľkonočným chválospevom a prinesením nového paškálu, bohatej Liturgie slova, Liturgie krstu, teda obnovením krstných sľubov a Liturgie Eucharistie. Môže sa končiť eucharistickou procesiou na oslavu vzkrieseného Pána. Táto svätá omša je už omšou Veľkonočnej nedele. Obnovenie krstných sľubov na Veľkonočnú vigíliu je obdarené úplnými odpustkami za obvyklých podmienok.

Vo Veľkonočnom trojdní je možné získať za obvyklých podmienok úplné odpustky pri verejnej adorácii Najsvätejšej sviatosti na Zelený štvrtok recitovaním alebo spevom Ctíme túto sviatosť slávnu, za nábožnú účasť na poklone kríža počas veľkopiatkovej liturgie a za obnovu krstných sľubov počas Veľkonočnej vigílie.

Prvým čítaním Kvetnej nedele na sprievod s ratolesťami je stať z Markovho evanjelia (Mk 11, 1-10). Ježiš prichádza do Jeruzalema a posiela dvoch svojich učeníkov do dediny, aby zaobstarali osliatko. Na ňom Ježiš slávnostne vchádza do Jeruzalema, ľudia Ho vítajú výkrikmi „Hosanna“ a mávaním zelenými ratolesťami. Tak, ako Ježiš vstupuje do Jeruzalema, my vstupujeme do, takpovediac, finále Veľkej noci, do Veľkého týždňa. Snaž sa aj ty, brat/sestra, privítať Ježiša podobne, ako to urobili Jeruzalemčania – pripravený. Oni najmä ratolesťami, ty čistotu svojej duša po dobrej svätej spovedi.

Prvým čítaním Kvetnej nedele na omšu je úryvok z Knihy proroka Izaiáša, ktorý je treťou piesňou o Pánovom služobníkovi zo štyroch, ktoré obsahuje táto kniha. Osobitosťou týchto textov je používanie slova „služobník“, ktorý má charakteristiky kráľa aj prorokov. Táto postava neprestajne počúva Božie slovo a potom ho ako dobrý učeník podáva ďalej. Poslúcha svojho Boha a v pokore a s Božou pomocou prijíma aj nepriateľstvo tých, ktorí ho potupujú. Tento text je, brat/sestra, pre každého z nás príkladom pokory a poslušnosti voči Pánovi aj za nepriaznivých okolností, kedy je Boh a Jeho pomoc pre nás tým, čo nám dáva silu prekonať príkoria a tak sa upevniť v charaktere a svojej viere.

Druhým čítaním je časť z Listu Filipanom (Flp 2, 6-11). Pavol ho napísal pravdepodobne vo väzení v Efeze. Dnešný úryvok je kristologický hymnus autora, zrkadlo jeho viery a duchovnosti, perla kresťanskej spisby. I keď je pravdepodobné, že to nie je Pavlova myšlienka, ale citácia z liturgie prvokresťanskej cirkvi. Je to akoby výzva či podpora jednoty, svornosti  pokory tak, akoto prezentoval Kristus. Pre Filipanov v časoch, kedy bol napísaný tento list, to bolo veľmi dôležité. Brat/sestra, Pavol tu píše, ako sa Ježiš „zriekol seba samého“, teda aj uprednostnil vôľu svojho Otca pred svojou. Aj ty iste niekedy stojíš pred rozhodnutím čo v danej situácii urobiť a máš dve možnosti, z ktorých iba jedna je taká, ktorá je v zhode v princípmi, ktoré vyznávaš na základe svojej viery. Ale tá druhá možnosť je lákavá a napokon sa ani nezdá tak odchýlená od správnych princípov. Akosi ťa to ťahá k nej. Pamätaj v tejto situácii na to, ako sa zachoval Kristus – hoci bol Boh, uprednostnil vôľu svojho Otca. Polož na obe misky svojich rozhodovacích váh všetky argumenty a správne sa rozhodni!

V Evanjeliu podľa Marka (Mk 14, 1-15, 47) už slávnostnou formou – v pašiách – sledujeme záverečnú fázu Ježišovej pozemskej púte. Sme pri poslednej večeri, ozname, že jeden z Dvanástich Ježiša zradí, a sledujeme tiež Petra, ktorý sľubuje vernosť svojmu Majstrovi a následne Ho trikrát zaprie. Spolu prežijeme drámu Getsemanskej záhrady, dialóg Ježiša s Pilátom, samotnú cestu s krížom na pleciach až na Golgotu, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. Peter, asi najlepší priateľ Ježiša tu na zemi, trikrát zlyhal, nebol pri žiadnom z posledných okamihov svojho Pána ani po Jeho smrti, no napriek tomu to bol on, ktorý dostal kľúče od večného kráľovstva. Je to asi ako s nami: aj my nie trikrát, ale mnohokrát zlyháme, no napriek tomu nám Ježiš vo svojej láske k nám neustále ponúka svoje priateľstvo. Veľká Noc je ten najlepší čas na to, brat/sestra, aby sme si to uvedomili a keď zlyháme, neodvrátili sa od Krista, ale znovu a znovu sa s pokorou a vierou v Jeho milosrdenstvo k Nemu vrátili. Naplníme sa tak Jeho láskou milosťou a novou silou do ďalšej cesty životom. Upri teda svoj pohľad na Krista a vpusť Jeho lásku do svojho vnútra.

Pondelkové evanjelium z Jána (Jn 12, 1-11) je o Ježišovej návšteve Betánie, kde navštívil vzkrieseného Lazára a jeho sestry Martu a Máriu. Tá prvá obsluhovala, druhá vzdala úctu a pokoru Ježišovi tým, že ho pomazala veľmi vzácnym olejom. Pomazanie Ježiša je tu akoby predzvesťou Jeho umučenia, smrti, pochovania a pomazania Jeho tela. Asi podobne ako vzkriesenie Lazára je znamením oslávenia Zmŕtvychvstalého. Brat/sestra, Mária urobila Ježišovi nevedomky skutok milosrdenstva tým, že Ho pomazala olejom. Prejavila tak svoju vieru, oddanosť, pokoru, lásku. My dnes máme nepreberné množstvo príležitostí takmer každý deň prejavovať skutky milosrdenstva Pánu Ježišovi. Už síce nie osobne, ako to bolo u Márie, ale cez našich blízkych a známych, vlastne cez všetkých, ktorých stretneme. Kedy si naposledy urobil(a) niekomu skutok milosrdenstva?

V evanjeliu z utorka (Jn 13, 21-33. 36-36) Ježiš smidkou namočeného chleba označuje svojho zradcu a posiela ho urobiť to, čo sa rozhodol spraviť. Šimon Peter sa dozvedá, že skôr, ako zaspieva kohút, trikrát svojho Pána zaprie. Možno sa ti zdá, brat/sestra, že to, čo urobil Šimon Peter, je niečo nepochopiteľné, hrubé, je to prejavom zlyhania a nevernosti. Asi máš pocit, že takej zrady či nevery by si sa ty nemohol dopustiť. Ale opak je pravdou – každý z nás a opakovane zrádza svojho Pána, Ježiša Krista, iba formy sú iné. Peter zaprením, my všetci -hriešni pútnici do nebeskej vlasti – opakovaným prestupovaním Božích či cirkevných zákonov. Možno sa niektorých dopúšťame tak často, až sa nám ani ako zlyhania nezdajú. Veď toľkí to tiež robia. Áno, robia. Ale chceme si týchto ľudí brať za vzor a ich konaním ospravedlňovať to svoje?

Evanjelium v stredu (Mt 26, 14-25) nás vracia do chvíľ, kedy Judáš Iškariotský zrádza svojho Pána veľkňazom. Ježišovi učeníci chystajú poslednú večeru a veľmi zosmutnejú, keď sa od Ježiša dozvedia, že bude zradený. Aj samotný Judáš sa Pána pýta, či to bude on. Ježiš veľavravne odpovedá: „Sám si to povedal“. Zrejme vždy, keď čítame/počúvame tento príbeh, nepochybne sa v každom z nás evokuje veľmi negatívny pocit voči zradcovi Judášovi. Iste, brat/sestra, je to pochopiteľné – dopustil sa hrozného činu voči Tomu, ktorý ho miloval a vzal medzi do najužšieho okruhu svojich dôverných priateľov. Dvanásti boli tí, ktorí Ježiša obklopovali v každej životnej situácii a Ježiš ich nechával nazrieť najhlbšie do seba a svojho učenia. Takto sa zachovať, ako to urobil Judáš, je iste to najnižšie, čoho sa mohol dopustiť. Ak si však tieto historické momenty prenesieme do súčasnosti, nie je aj každý náš hriech, vedomé prestúpenie zásad Desatora, podľa ktorých máme žiť, tiež zradou Ježiša Krista, nášho Spasiteľa? Neuprednostňujem v momente, kedy sa pre hriech rozhodujem (veď hriech je vedomé a dobrovoľné zlyhanie) dnešných 30 strieborných v najrôznejších formách súčasného moderného života pred svojím Pánom a teda nezrádzam Ho rovnako ako Judáš?

V evanjeliu Zeleného štvrtku Pánovej večere (Jn 13, 1-15) sa dostávame do druhej časti Jánovho evanjelia, do tzv. Knihy slávy a hodiny. Jej obsahom je zjavenie, ktoré Ježiš vyhradzuje iba svojim učeníkom a rozhodujúca udalosť Jeho smrti a oslávenia na kríži. V dnešnom čítaní sledujeme Ježiša, ako názorne učí svojich učeníkov pokore – umýva im nohy. Šimon Peter sa bráni, ale Ježiš mu veľavravne povie, že kto sa okúpal, potrebuje si len umyť nohy a je celý čistý. Umývanie nôh učeníkom je tiež symbolickým a názorným predstavením a pečaťou Ježišovej lásky. V Ježišových časoch znamenalo umývanie nôh krajné poníženie toho, ktorý nohy umýval a dokonca bolo zakázané nariadiť ho sluhom židovského pôvodu. Ježiš to napriek tomu robí, a dobrovoľne. Všeobecný zmysel tohto Ježišovho konania a jeho slov na adresu Petra je zrejmý: Jeho nasledovníci Ho majú nasledovať na ceste úplnej veľkodušnosti v darovaní seba samého, čo symbolicky vyjadril umývaním nôh. To je deklarované aj v poslednej vete dnešného evanjelia. Preto, brat/sestra, pamätaj na Ježišovu pokoru a zváž, či aj tebe niekedy nechýba.

Evanjelium Veľkého piatku je opäť z Jána (Jn 18, 1-19, 42). Pašie. Opäť si prechádzame posledné chvíle Ježišovho života: Jeho vydanie do rúk veľkňazom a farizejom, Petrovo trojnásobne zapretie, Pilátove umytie si rúk, Ježišovo bičovanie, krížovú cestu na Golgotu, ukrižovanie, prebodnutie Jeho boku a napokon Jeho pochovanie. Je dobré, že si rok čo rok pripomíname, ako sa Ježiš, Boží Syn, za nás obetoval. Aj keď bol Boh, fyzicky cítil aj ako človek, takže všetko mučenie cítil naplno. Ako každý iný obyčajný človek. Možno si toto všetko cez bežný rok až tak neuvedomujeme. Sme v zajatí svojich povinností, ale i oddávaniu sa svojim koníčkom, oddychu, príjemnému rozptýleniu. Činnostiam, pri ktorých neraz ľudsky zlyháme a potrebujeme sa vrátiť k pokániu. Preto je autentické čítanie z posledných krutých chvíľ Ježiša, ktoré trpel aj za každého, z nás dobrým momentom na to, aby sme si uvedomili svoju cestu tu na zemi, večný cieľ, ktorý máme pred sebou, i všetko to, k čomu sa vždy musíme/potrebujeme vrátiť, aby sme boli zjednotení so svojím Bohom, aby sme sa mu hriechom, ktorý Ho pribil na kríž, nevzďaľovali. Každého dňa, ktorý neprežijeme v Božej milosti, je škoda. Nenávratná.

Evanjeliové čítanie na Veľkonočnú vigíliu (Mk 16, 1-8) zachytáva chvíľu, kedy Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome išli podľa tradície pomazať Ježišovo telo. Hrob však našli prázdny. Po informácii o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych a je na ceste do Galiley sa ich zmocnila hrôza a strach a od hrobu utiekli.  Zaiste to pre ženy bola prekvapujúca, až šokujúca situácia a je celkom prirodzené, že sa ich zmocnila panika. Už príchod k hrobu bol chvíľou prvého prekvapenia: čakali prekážku v podobe kameňa pred hrobom, ale ten našli odvalený. Ten sa stáva symbolom víťazstva nad smrťou. A dostávajú nečakanú úlohu – ohlásiť učeníkom, že sa s nimi Zmŕtvychvstalý chce stretnúť v Galiley. Teda na mieste, kde sa začalo Jeho verejné účinkovanie. Aj pre nás, brat/sestra, ktorí žijeme súčasnosť, je nesmierne ťažké vžiť sa do pocitov žien pred prázdnym hrobom. Iste, vedeli, že Ježiš vstane z mŕtvych, ale teraz stáli zoči voči samotnému faktu, reálnej situácii, ktorú si dovtedy asi nevedeli veľmi predstaviť. Ale uverili. A potom konali, ako mali. Môžeme len špekulovať nad tým, prečo prvú zvesť o zmŕtvychvstaní Ježiša dostali zmienené ženy a nie učeníci, ktorí pri Ňom stáli. A aj nám sa v našom živote môže mnohokrát zdať, že niečo, čo by sme potrebovali či chceli je nereálne a fiktívne. A napokon, keď sa stretneme s tým, že to fiktívne a na prvý pohľad ťažko realizovateľné sa stalo, musíme aj my uveriť tak ako ženy pred Ježišovým hrobom. Dôležité v takých situáciách asi je uvedomiť si Boží zásah, prežiť hĺbku situácie v jej pravom obsahu a ďakovať.

Texty Kvetnej nedele na omšu začínajú úryvkom z Knihy proroka Izaiáša, konkrétne treťou piesňou zo štyroch o Pánovom služobníkovi. V týchto piesňach biblisti vidia predpoveď Ježišovej misie. Postava služobníka je vykreslená ako prorok podobný Jeremiášovi. Mužovi, ktorý neprestajne počúva Božie slovo a ako správny učeník ho potom podáva ďalej. Jasne, zreteľne a zrozumiteľne. Preto je aj prenasledovaný a trpiaci. Je to aj predobraz Ježiša Krista, ktorý svojím životom a pôsobením medzi ľuďmi stelesnil všetky vlastnosti opísané v týchto piesňach. Osobitne dokonalá poslušnosť voči Otcovi a Jeho vôli a dokonalá trpezlivosť v utrpení. Pre každého z nás je tento text (hoc to nie je kompletná tretia pieseň a v dnešnom čítaní chýbajú ďalšie krásne verše) nepochybne nasledovania hodným príkladom vernosti Božej spravodlivosti a plnenia si úlohy všeobecného kňazstva alebo návodom na to, ako byť svetlom v tme a soľou zeme, či byť trpezlivý v kritických, nepríjemných situáciách. Príkladom zodpovednosti za plnenie si svojej úlohy na miestach, kam nás Pán postavil. Veď hlásať Božie slovo sa okrem priameho spôsobu dá aj nepriamo – svojím spôsobom života, osobným príkladom, ochotou pomáhať či byť v spoločenstve tým, ktorý do neho vnáša lásku, pokoj, pohodu, zmierlivosť, ohľaduplnosť, byť stmeľujúcim prvkom. Alebo, ako salezián don Luscoň nazval jednu zo svojich kníh – byť kvasom, a nie trkvasom.

List Filipanom, konkrétne dnes čítané verše, majú dve časti: v prvej sa opisuje Ježišova Božská prirodzenosť, ktorej sa Ježiš zriekol, a ponížil sa . Druhá časť opisuje zase Ježišovo povýšenie. Slová podčiarkujú dôležitosť svornosti, pokory a lásky. Sú kontrastom poníženia a zostúpenia Ježiša vtelením do ľudského tela a zaradením sa medzi ľudí, a triumfálneho zmŕtvychvstania so znakmi svojho umučenia na vzkriesenom tele. Pavol tým zdôrazňuje Kristovu poslušnosť voči Otcovi v diele spásy ľudí, ktorá ho priviedla až na kríž. Je to teda aj o hierarchii hodnôt, v ktorej mal Ježiš na prvom mieste Otcovu vôľu, až potom tú svoju (...nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane... Lk 22, 42). Brat/sestra, v tejto vlastnosti asi každý z nás nájde rezervy, lebo nie je až také bežné v živote uprednostniť toho druhého pred sebou samým. Sme na to zvyknutí u matiek, ktoré sa obetujú pre svoje deti. Avšak v rovnocenných vzťahoch to už také samozrejmé nebýva a často sa situácia dá charakterizovať ako „kto z koho“. Brat/sestra, spomenieš si na situáciu, kedy si aj ty uprednostnil(a) seba pred druhým a potom ťa to mrzelo? Vzal si si z toho nejaké ponaučenie do budúcnosti? Alebo podarilo sa ti to už aspoň sčasti napraviť?

Evanjelium podľa Marka je veľkou rozpravou utrpenia Ježiša Krista. Markova verzia týchto chvíľ je dosť podrobná: začína v Betánii, kde žena pomazala Ježiša vzácnym olejom obrovskej hodnoty ako predobraz Jeho pohrebu. Kontrastom je postava Judáša, ktorý sa zúčastňuje poslednej večere, ktorá je v dome neznámeho majiteľa, ktorý učeníci identifikujú podľa muža nesúceho nádobu s vodou, čo bola činnosť v tých časoch pre muža úplne netypická. Táto večera bola spojená s veľkonočnou večerou židovskej paschy. Posledná večera sa začína oznámením zrady. Všetci jedia spoločne z jednej misy tak, ako to v tých časoch bolo zvykom. Odznejú slová pre učeníkov veľmi prekvapujúce: „...toto je moje telo...“, „toto je moja krv, krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých...“. Akoby sa opakovala situácia, ktorá sa odohrala pri uzatváraní zmluvy na Sinaji, kde Mojžiš pokropil ľud a oltár krvou zmluvy. Nasleduje popis ďalších chvíľ – Petrov neskôr trikrát porušený sľub nezaprieť, zatknutie Ježiša v Getsemanskej záhrade až po Ježišovo ukrižovanie a smrť. Potom už nasledujú prvé momenty svetla – najskôr stotník konštatuje, že Ježiš bol naozaj Božím synom, potom Jozef z Arimatey, člen synedria, získava od Piláta povolenie vziať a pochovať Ježišovo telo a ženy vnímajúce pochovanie Ježiša. Veľký týždeň, ktorý otvára dnešná Kvetná nedeľa, začína slávnostným vstupom Ježiša do Jeruzalema, kde Ho jeho obyvatelia nadšene vítajú zelenými ratolesťami a oslavnými výkrikmi. Tí istí, ktorí o pár dní neskôr kričia „Ukrižuj ho!“ Prudká zmena za tak krátky čas. Nestalo sa to aj tebe, brat/sestra, že keď si sa ocitol zoči voči dôležitej zmene v živote alebo osobným obrátením, naraz si cúvol alebo zmenil svoj postoj? Prečo? Tohtoročný začiatok Veľkého týždňa pripadol na obdobie, kedy si pripomíname 30. výročie Sviečkovej manifestácie za náboženskú slobodu, menovanie biskupov na uprázdnené stolce a dodržiavanie ľudských práv vo vtedajšom Československu. Bola to odvážna akcia disidentov, ktorá bola motivovaná nádejou, že prinesie aspoň čiastočný výsledok. V danej dobe to pre manifestujúcich v akokoľvek pokojnej demonštrácii (táto bola dokonca bez jediného, verejne povedaného slov) znamenalo riskovať svoje postavenie v práci i prácu samotnú, ale aj osud svojich detí či vlastné zdravie a život. Odhodlanie bolo obrovské, vôľa po zmene rovnako. Prešlo historicky zanedbateľných 30 rokov a charakter našej spoločnosti je na míle vzdialený požiadavkám Sviečkovej manifestácie znamenajúcej také veľké riziko pre každého zúčastneného. Aký to významný mentálny obrat. Ako v Jeruzaleme v čase Ježiša. Zmenili sa ľudia alebo ich ciele? Boli tie požiadavky a odhodlanie ľudí naozaj pevné alebo iba vynútené vtedajším systémom a nespokojnosťou ľudí s ním? Brat/sestra, aký pevný(á) si ty sám vo svojich záväzkoch a predsavzatiach? Nezradil si ich už viackrát a s nimi aj svojich priateľov a blízkych? Nie si taký aj vo vzťahu k Bohu? Nezradil si práve takýmto spôsobom – zmenou svojich hodnôt a ich hierarchie - aj Boha? Nestalo sa to pod vplyvom nejakého rizika či dočasnej nepríjemnosti, dyskomfortu či straty nejakej výhody? Vieš byť teda dôsledný a vytrvalý vo svojich predsavzatiach? Nech nám Pán na náš príhovor aj cez tieto veľkonočné sviatky pomôže nájsť trvalú cestu k pevnosti našich rozhodnutí a schopnosti vytrvať v našich rozhodnutiach aj za nepriaznivých okolností.

Na obrázku: Posledná večera. Freska od Andrea del Sarto (1516), Florencia, San Salvi, refektár.