Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 1. apríla – Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania, sv. Hugo, biskup; (b); pondelok, 2. apríla – Veľkonočný pondelok, sv. František z Paoly, pustovník, spomienka – neslávi sa, (b); utorok, 3. apríla – Veľkonočný utorok, sv. Richard, biskup (b); streda, 4. apríla – Veľkonočná streda, sv. Izidor, biskup, spomienka – neslávi sa; bl. František Marto, (b); štvrtok, 5. apríla – Veľkonočný štvrtok, sv. Vincent Ferrer, rehoľník a kňaz, spomienka – neslávi sa; sv. Irena, panna a mučenica, (b); piatok, 6. apríla – Veľkonočný piatok, sv. Celestín, pápež; sv. sv. Galla, (b); sobota, 7. apríla – Veľkonočná sobota, sv. Ján de la Salle, rehoľník a kňaz, spomienka – neslávi sa (b).

Úmysel apoštolátu modlitby

Všeobecný: aby tí, ktorí riadia ekonomickú oblasť spoločnosti, mali odvahu odmietať ekonómiu vylúčenia a nerovnosti a dokázali ponúkať nové riešenia.

Úmysel KBS: nech nás slávenie veľkonočného tajomstva vovádza do spoločenstva Cirkvi.

Veľkonočnou nedeľou Pánovho zmŕtvychvstania sa začína Veľkonočná oktáva, ktorá sa končí ôsmym dňom – Druhou veľkonočnou nedeľou – Nedeľou Božieho milosrdenstva. Veľká noc, ako slávnosť Spasiteľovho zmŕtvychvstania, je najväčší sviatkom liturgického roka, preto je tento deň predĺžený na celý ďalší týždeň, aby si tak zdôraznil význam tohto sviatku. Každý deň oktávy je akoby ďalším sviatočným dňom. Túto nedeľu aj každý deň oktávy sa na záver svätej omše spieva Raduj sa, nebies kráľovná.

Veľkonočný štvrtok je prvým štvrtkom v mesiaci, takže je dňom modlitieb za duchovné povolania.

Veľkonočný piatok je prvým piatkom v mesiaci. Zároveň je to deň 1133. výročia smrti svätého Metoda.

Prvým čítaním Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania je čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 10, 34a. 37-43). Peter v ňom rekapituluje pôsobenie Ježiša medzi ľuďmi a upozorňuje na misionársku úlohu ľudí, ktorá im vyplynula z Ježišovej obety – hlásanie, že sám Boh Ježiša ustanovil za sudcu živých a mŕtvych. Táto misionárska úloha sa týka aj teba, brat/sestra. Všeobecné kňazstvo, ktoré si krstom prevzal na svoje plecia, ťa zaväzuje v prostredí, v ktorom sa nachádzaš, podľa možností a vhodnými formami hlásať pravdu o Spasiteľovi – slovami aj skutkami.

Druhým čítaním je časť z Listu Kolosanom (Kol 3, 1-4). apoštol Pavol, ktorý sa považuje za autora listu, obracia pozornosť na podstatu žitia kresťanstva, ktoré nás má orientovať na Boha na nebesiach a nedať sa dezorientovať pozemským dianím. Je treba umrieť pozemským pokušeniam a narodiť sa Kristovi celým svojím štýlom života. Brat/sestra, aj my sme teraz v období po slávení Kristovho zmŕtvychvstania. Tak, ako bolo prelomom v poznaní človeka, že Ježiš vstal z mŕtvych, tak nech pre nás je toto obdobie časom prelomu do lepšieho, čistejšieho života so Zmŕtvychvstalým.

V Evanjeliu podľa Jána (Jn 20, 1-9), ktorého pašie sme počúvali na Veľkonočnú vigíliu, sa vraciame do chvíle, kedy Mária Magdaléna, svätica nášho kostola, prišla k hrobu, aby pomazala Ježišovo telo, ale našla prázdny hrob. Rýchlo utekala za Šimonom Petrom a ešte jedným nemenovaným učeníkom, aby im oznámila, že Ježiš nie je v hrobe. Obaja učeníci pribehli k hrobu a videli, že hrob je uprataný, plachty zložené a šatka z Ježišovej hlavy osobitne zvinutá na inom mieste. Všetko nasvedčovalo tomu, brat/sestra, že hrob nebol vykradnutý, ako sa to snažili ľuďom nahovoriť Jeho vrahovia, ale že Ježiš vstal z mŕtvych. Bolo celkom pochopiteľné, že v tomto momente učeníci aj Mária Magdaléna, stojaca plačúc pred hrobom, ešte celkom nechápali, čo sa stalo, zápasili s vierou a nechápavosťou. Aj my sa, brat/sestra, občas dostaneme do podobnej situácie, kedy sme na rázcestí viery. Máme však tú výhodu, že my už nespochybniteľne vieme, že Kristus vstal z mŕtvych, preto môžeme byť v týchto chvíľach silnejší. Môžeme si spomenúť aj na slová apoštola Pavla: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera“ (1 Kor 15, 15). Spomeňme si vo chvíľach pokušenia a náklonnosti k hriechu na Ježišovu obetu za nás. Nech nám dá silu dobre zvládať kritické okamihy nášho života.

Pondelkové evanjelium z Matúša (Mt 28, 8-15) je pokračovaním diania po tom, ako Mária Magdaléna s ďalšími dvomi ženami zistili, že Ježišov hrob je prázdny a utekali to povedať učeníkom. Na svojej ceste za nimi stretnú Ježiša, ktorý im hovorí, aby poslali učeníkov do Galiley, kde Ho uvidia. Je tu aj popis situácie, kedy vznikla legenda o ukradnutí Ježišovho tela. Brat/sestra, tá legenda je živená dodnes. Ale je zrejmé, že nemôže byť pravdivá: predsa ak by bolo Ježišovo telo ukradnuté, nebol by býval čas poskladať plachty aj šatku z Ježišovej hlavy. A napokon: ak stráž spala, ako mohla vedieť, že telo Ježiša ukradli Jeho učeníci?

V evanjeliu z utorka (Jn 20, 11-18) apoštol Ján popisuje plačúcu Máriu Magdalénu, ktorá stojí pred Ježišovým prázdnym hrobom a vidí v ňom dvoch anjelov. Tí sa jej pýtajú, prečo plače. Potom sa Mária pýta Ježiša, ktorého nespoznala a považovala Ho za záhradníka, kam odniesol Pánovo telo, ak to bol on. Až keď ju Ježiš osloví menom, spozná Ho a ide zvestovať učeníkom, že videla Pána. Márii Magdaléne v tomto momente nestačí fyzické, zmyslové rozumové poznanie Pána. Musí prejsť cestou viery, ktorá sa dostane takpovediac k slovu vtedy, keď ju Ježiš oslovuje menom. Tým vstupuje do Otcovej slávy a začína sa nová kapitola dejín po Jeho zmŕtvychvstaní. Je to vlastne aj naša cesta, brat/sestra: kým sa na všetko okolo seba pozeráme iba racionálnym pohľadom materiálneho sveta, nemôžeme spoznať Pána v ňom, kdekoľvek je. Ak sa však na dianie okolo seba pozeráme pohľadom veriaceho, razom sa hodnotenie toho, čo sa deje okolo nás, dostáva do iného zorného uhla. Potrebujeme byť preto spojení s Pánom cez modlitbu, ktorá nám Pána sprítomňuje. Nezanedbávajme ju, vyhraďme jej stabilné miesto v každom našom dni.

Evanjelium v stredu (Lk 24, 13-35) je príbehom emauzských učeníkov. Odohráva sa po tom, ako ženy objavili prázdny hrob a utiekli za učeníkmi. Dvaja z nich sú na ceste do Emauz a zhovárajú sa o udalostiach, ktoré sa stali. Stretávajú Ježiša, ale sprvoti Ho nepoznajú, tak mu odpovedajú na otázku, čo sa v týchto dňoch stalo v Jeruzaleme. Ježiš im, stále nepoznaný, vysvetľuje, že všetko sa stalo tak, ako predpovedali proroci. Keď prišli do dediny, naliehali na Neho, aby zostal s nimi. Až keď pri večeri lámal chlieb a rozdával im ho, otvorili sa im oči a spoznali Ho. Po zjavení sa anjelov ženám pri hrobe je toto hneď druhé zjavenie sa, tentokrát samotného Ježiša učeníkom. Tento príbeh má vo svojom evanjeliu iba Lukáš. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že títo učeníci (jeden z nich je Kleopas) s Ježišom strávili veľa času, nespoznali Ho tak ako Mária Magdaléna. Je to opäť tá istá situácia: kým chýba poznanie vo viere, fyzická skúsenosť nie je tou úplnou. Aj lámanie chleba počas večere je tu predobrazom eucharistickej večere. Viera teda otvára oči, napĺňa zrak plnou pravdou. Nezabúdaj teda, brat/sestra, v každodennom zhone na svoju hlavnú oporu – vieru. Keď ideš okolo kostola alebo čelíš ťažkej chvíli, obráť sa na Pána buď krátkou návštevou chrámu, ktorý míňaš, alebo strelnou modlitbou či prosbou v hĺbke viery prežiť daný okamih. Pán ťa bude sprevádzať svojou ochranou a pomocou. A ty budeš všetko vnímať v celej hĺbke trak, ako učeníci či Mária Magdaléna po tom, ako sa na situáciu začali pozerať očami viery.

Štvrtkové evanjelium (Lk 24, 35-48) je pokračovaním emauzského príbehu. Dvaja učeníci sa vrátia k ostatným do Jeruzalema a rozprávajú im, čo sa im cestou do Emauz stalo. Vtedy sa uprostred nich zjaví Ježiš s pozdravom „Pokoj vám“. Keď v samom prekvapení nedokážu uveriť svojim očiam, ukáže im svoje rany a vypýta si niečo na jedenie. Vtedy sa im otvoria oči a Ježiš im otvára myseľ odvolávkou na Písmo, kde je napísané, že Ježiš bude trpieť, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.  Toto jeruzalemské zjavenie sa Ježiša je už tretím po Jeho zmŕtvychvstaní: najprv Ho videla Mária Magdaléna pri prázdnom hrobe, potom emauzskí učeníci a teraz sa zjavuje všetkým. Toto zjavenie sa Ježiša učeníkom je skutočným stretnutím s Ním, čo Lukáš zdôrazňuje uvedením Ježišovej výzvy, aby sa dobre pozreli na Jeho rany, Jeho upozornením učeníkom, že duch nemá mäso a kosti ako aj prejavom hladu, typicky ľudským prejavom. Toto stretnutie napokon vyústi v misijný príkaz cirkvi. Aj my sa dnes, brat/sestra, môžeme skutočne stretnúť s Ježišom: v slávení eucharistie. Ako často sa jej zúčastňuješ? Nezabúdaš na svoju povinnosť v nedeľu a sviatok? Alebo využiješ aj všedný deň a prídeš sa stretnúť s Pánom? Ak máš príležitosť, využi ju a príď do chrámu na stretnutie, kde sa ti Ježiš ponúka nielen v chlebe, ale aj slove a spoločenstve. Naplní ťa svojou milosťou a silou do ďalších dní života.

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn 21, 1-14). Ježiš sa opäť zjavuje učeníkom, tentokrát pri Tiberiadskom mori. Šimon Peter, Tomáš, Natanael, Zebedejovi synovia a ďalší dvaja učeníci celú noc chytajú ryby, ale úlovok žiadny. Ráno sa im zjaví Ježiš, ale oni Ho nespoznajú. Ježiš si pýta niečo na jedenie, no oni musia odmietnuť, pretože nič nechytili. Až keď im Ježiš káže spustiť siete a oni ich preplnené nevládzu vytiahnuť z vody, Ho spoznajú. To je Ježišovo tretie zjavenie sa učeníkom po zmŕtvychvstaní. Je dôležité si všimnúť, že na spoznanie Ježiša potrebuje učeník až druhú slovnú výmenu. Tento učeník sa vlastne stáva akoby obrazom dokonalého veriaceho. Iste by si aj ty, brat/sestra, chcel byť dokonalým veriacim. Aj z tohto evanjelia je zrejmé, že dokonalý nemusí byť ideálny, že nie všetko sa nám môže podariť hneď na prvý krát. Že aj my môžeme mať pri najlepšej vôli svoje „rezervy“ a tú správnu cestu spoznať niekedy až na druhý pokus. Dôležité je však iste, aby sme žili v hlbokej viere, ktorá nám pomôže nájsť v každej situácii správnu reakciu a spôsob, ako sa  s ňou vyrovnať. Nech Pán stojí pri nás v každej takejto chvíli. Snažme sa preto Jeho prítomnosť si zaslúžiť. Čistotou svojho úmyslu i duše.

V sobotnom evanjeliu (Mk 16, 9-15) nadviažeme na to, čo sme počuli pred týždňom. Marek rekapituluje Ježišove zjavenia sa najprv Márii Magdaléne, potom dvom učeníkom na ich ceste na vidiek (emauzskí učeníci) a napokon aj Jedenástim. V závere ich vysiela do celého sveta hlásať evanjelium. Tieto verše nepatria do pôvodného Markovho textu. Tento text pochádza z konca prvého alebo začiatku druhého storočia. Podľa niektorých nahrádzajú stratený záver Markovho evanjelia. To však neznamená, že tento text nie je považovaný za kánonický. Je to vlastne prastarý súhrn Ježišových zjavení sa končiaci misijným poslaním ohlasovať evanjelium celému svetu. Toto misijné poslanie sa týka aj teba, brat/sestra. Každý z nás má úlohu všeobecného kňazstva a je teda povinný aj ako laik všade, kde sa nachádza, hlásať adekvátnym spôsobom evanjelium.to nemusí byť vždy iba priame citovanie z neho. Ak máme byť soľou zeme a svetlom sveta, je na nás, akú formu zvolíme a akým prostriedkom budeme vnášať do svojho prostredia pravé a správne hodnoty. Je však dôležité, aby sme sa neprispôsobovali my (často nie veľmi vhodnému okoliu či spoločenskej atmosfére), ale aby sme sa dokázali odlíšiť a byť tými, ktorí síce nebudú patriť k väčšinovej populácii, ale ktorí budú kompasom pre správny smer a správny názor.

Texty Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania začínajú úryvkom zo Skutkov apoštolov, konkrétne rečou Petra v dome pohana Kornélia, ktorá je jeho svedectvom: nielen o Ježišovom živote a skutkoch, ale aj a najmä o Jeho zmŕtvychvstaní. Človek, ktorý trojnásobne zlyhal, dnes svedčí o Ježišovi ako príklad toho, že každý, kto zažil to čo on, zdieľajú s ním rovnakú povinnosť: prinášať svedectvo druhým. Voľakedy ustráchaný človek je dnes pevným svedkom Ježišovej pravdy. Pevnosť jeho svedectva sa opiera o ťažkú, ale silnú životnú skúsenosť. A povinnosť svedčiť o Ježišovi, ktorú cítil Peter, by si mal cítiť aj ty, brat/sestra. Pamätaj na to.

List Kolosanom vyzývajúci k tomu, aby sa títo ľudia upreli svojim pohľadom na nebesia a boli verní podstate Ježišovho učenia. Je vlastne Pavlovým atakom Kolosanom – ľuďom zameraným viac na vonkajšie prejavy zbožnosti ako na zbožnosť samotnú. Boli zameraní viac na pravidlá a ich otrocké dodržiavanie, ako na podstatu svojho myslenia a konania. Preto ich Pavol dôrazne vyzýva, aby sa nastavili na Krista. Aby boli možno menšími hriešnikmi, ale úprimne hľadajúcimi Krista, ako formálne dokonalí v dodržiavaní vonkajších pravidiel, a pritom zabúdajúci na Krista. Aj my sme teraz, brat/sestra, v období, kedy sme ukončili pôst, v ktorom sme si možno predsavzali v niečom sa zlepšiť. Ak sa nám to podarilo, uchovajme si to aj do ďalších dní roka, lebo ak sme niečo dobré dokázali dodržiavať 40 dní, iste máme v sebe silu, aby sme v tom pokračovali.

Evanjelium podľa Jána v úryvku Nedele Pánovho zmŕtvychvstania je konfrontáciou dvoch Ježišových učeníkov s nečakaným faktom: hrob, v ktorom bol ešte len pred krátkym časom pochovaný Ježiš, je prázdny. A súčasne pekne usporiadaný, ako nový, nepoužitý. Plachty aj šatka sú poskladané, šatka dokonca na inom mieste ako plachty. Učeník, vidiac všetko toto priamo pred sebou, uverí. Uverí teda v to, že Ježiš vstal z mŕtvych. Že sa naplnilo Písmo, že sa stalo to, čo si doteraz nikto nedokázal ani len predstaviť, čo bolo akousi chimérou o ktorej sa vedelo, ale bola akosi vzdialená a nepochopiteľná. Aj ty, brat/sestra, prichádzaš v dnešné ráno k prázdnemu hrobu. Aj ty si postavený pred rovnakú situáciu: vysvetliť si jeho prázdnotu. Si teda tiež pred výzvou osobného postoja, svedectva svojej viery. Ak sa ocitneš vo svojom živote rovnako ako učeníci v situácii, kedy máš vydať svedectvo, urobíš to? Nezaprieš svojim slovom, skutkom či myšlienkou Ježišovu obetu za ľudí? Je Ježiš centrom tvojho srdca? Ak nie celkom, čo by si mal urobiť, aby sa do centra tvojho srdca dostal? Vieš nastaviť svoje srdce hore do nebies k Pánovi? Ako z pohľadu svojej viery vnímaš udalosti Veľkej noci, ktoré si uplynulé dni prežíval?