Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 15. apríla – Tretia veľkonočná nedeľa; sv. Teodor; bl. Damián de Veuster, kňaz; (b); pondelok, 16. apríla – Pondelok po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Galina, mučenica; (b); utorok, 17. apríla – Utorok po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Rudolf, mučeník; bl. Katarína Tekawitha, panna; (b); streda, 18. apríla – Streda po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Antúza, panna; (b); štvrtok, 19. apríla – Štvrtok po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Lev IX., pápež; (b); piatok, 20. apríla – Piatok po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Anicét, pápež; (b); sobota, 21. apríla – Sobota po 3. veľkonočnej nedeli; sv. Anzelm, biskup a učiteľ Cirkvi, ľubovoľná spomienka; sv. Konrád z Parzhamu, rehoľník; (b).

Na Tretiu veľkonočnú nedeľu sa začína Týždeň modlitieb za duchovné povolania.

Vo štvrtok je 13. výročie zvolenia emeritného pápeža Benedikta XVI.

Prvým čítaním Tretej Veľkonočnej nedele je čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 3, 13-15. 17-19). Peter v ňom po tom, ako pri Krásnej bráne chrámu pri príchode na popoludňajšiu modlitbu uzdravil chromého, hovorí ľudu o tom, ako Boh oslávil Ježiša Krista, ktorého ľudia vydali Pilátovi a potom žiadali prepustiť namiesto Ježiša vraha. Zároveň oznamuje, že Boh takto splnil to, čo hovorili proroci, teda že Mesiáš bude trpieť. V závere úryvku vyzýva ľudí, aby sa kajali a zotreli tak svoje hriechy. Apoštol Peter tak veľmi priamym spôsobom vydáva posolstvo o Pánovom vzkriesení, pripomína kresťanskú zvesť o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, čo je koreňom a zdrojom každej spásy. Peter zároveň veľmi dôrazne upozorňuje svojich poslucháčov na zodpovednosť za Ježišovu smrť, veď namiesto prepustenia Ježiša presadili oslobodenie Barabáša. Zároveň im však ponúka možnosť nápravy vo forme kajúcnosti a obrátenia. Aj my by sme si, brat/sestra, mali častejšie uvedomiť, že tie slová neplatia len pre Petrových súčasníkov, ale rovnako aktuálne aj pre každého z nás. Každý z našich hriechov pribil Ježiša na kríž, preto aj my by sme sa mali sústrediť na pokánie. Nielen slovné, ale aj skutkami dobrodenia a pomoci blížnym.

Druhým čítaním je stať z Prvého Jánovho listu (1 Jn 2, 1-5a). Tento spis bol privlastnený apoštolovi Jánovi a celý má charakter homílie. Pravdepodobne bol napísaný ako okružný list pre rôzne cirkvi Malej Ázie. Apoštol Ján v dnešnej časti zdôrazňuje, že každý z nás, hriešnikov, má v nebo svojho zástancu, Ježiša Krista, ktorý je obetou za naše hriechy. A ako indikátor toho, že sme Ho poznali, uvádza zachovávanie Jeho prikázaní. Je to vlastne popis protikladu svetla a tmy, ktorým nás vyzýva, aby sme si vybrali svetlo. Ján nás pozýva usilovať sa, aby sme sa vyhýbali hriechom zachovávali Božie prikázania a tak sa približovali k Božej láske. Kresťania musia zvíťaziť nad „žiadostivosťou tela“, čiže nad nezriadenými sklonmi, ktoré sú pôvodcom hriechu, ale aj nad „žiadostivosťou očí“, teda tomu, aby ich priťahovala falošná krása a napokon aj nad „pýchou života“, čiže nad aroganciou  a hrdosťou moci a bohatstva. Ako aktuálne sú tieto slová, brat/sestra aj dnes! Aj dnešný deň sa ulice a námestia našich miest zaplnili ľuďmi, aby aj takto vyjadrili svoj protest práve proti týmto hriechom. Brat/sestra, bolo by dobré, keby si sa aj ty zriekol pohodlia domova a tiež verejne vyjadril svoj kresťanský postoj odporu voči hriechom nezriadenosti vo verejnom živote, ktoré zasahujú všetkých nás, osobitne mladú generáciu, našu budúcnosť. Nebuď preto ľahostajný voči týmto verejným prejavom odporu voči zlu vo verejnom živote a pridaj sa k tým, ktorí sa na uliciach nehanbia za svoj názor!

V Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 24, 35-48) sledujeme, ako si učeníci hovoria o tom, že cestou do Emauz najprv nespoznajú svojho Pána, a potom si uvedomia, kto ide s nimi, keď láme chlieb. Počas tohto rozhovoru si Pán stane uprostred nich a pozdraví ich „Pokoj vám“.  Snaží sa ich presvedčiť o tom, že je to skutočne On tým, že im ukáže ruky a nohy a vyzve ich, aby sa Ho dotkli. Keďže ani toto evidentne nestačilo, aby sa presvedčili, vzal si kúsok ryby a jedol. Vtedy učeníci pochopili čo sa deje a aj to, čo hovorí Písmo. Tento úryvok popisuje tretie zjavenie sa Ježiša ľuďom po svojom vzkriesení (po Márii Magdaléne a emauzských učeníkoch). Začína pozdravom „Šalom“ – „Pokoj vám“, slovami, ktorými dnes biskup otvára svätú omšu. Stať verne opisuje atmosféru strachu panujúcu medzi učeníkmi, ktorí boli zmätení a zneistení a mali pocit, že vidia nejakého ducha. Ježiš sa snaží všetkými silami a spôsobmi presvedčiť učeníkov, ešte nie celkom vyrovnaných a stotožnených s faktom zmŕtvychvstania, že je skutočne živý, že nevidia pred sebou ducha. Realita stretnutia je zdôraznená Jeho výzvou pozrieť si Jeho rany a reálnosť svojej prítomnosti dokazuje tým, že zje kúsok ryby, čo by žiadny duch nedokázal. Pán Ježiš učeníkom otvára myseľ, aby pochopili všetko, čo je zachytené v Písme. Brat/sestra, prosme si aj my Pána o tento dar – aby sme si slová Písma vždy správne vysvetlili podľa toho, na akú situáciu ho vzťahujeme.

Ak sa bližšie zamyslíme nad tým, ako sa učeníci správali, prídeme na to, že vlastne zmätení a plní strachu sa zamkli v miestnosti a zdieľali svoje obavy. Zistili, že ich predstavy a ilúzie o Ježišovi ako o Mesiášovi, ktorý nemôže trpieť a už vôbec nie zomrieť potupnou smrťou, sa zrútili, zomreli s Ježišom. Preto zareagovali tým, že sa pred touto krutou realitou izolovali a spoločne zdieľali svoje obavy. Ježiš im však pomôže spoznať pravdu, otvorí im oči a tým ich vráti späť  do radosti a optimizmu. Brat/sestra, uvedomme si, koľkí dnešní ľudia sa tak ako učeníci zatvárajú pred realitou, ktorá im je nepríjemná, nepohodlná, nevítaná. Unikajú pred realitou do fiktívneho, akoby pozitívneho, ale vysnívaného nereálneho sveta. Či už za pomoci snov, alkoholu, či nebodaj drogy. O to ťažší a horší je potom stret s realitou. Veľkonočné sviatky sú preto aj pre nás obdobím, aby sme si uvedomili, že únik pred realitou nie je tou správnou reakciou na problémy či nezdar v živote: osobnom, rodinnom či pracovnom. Ježiš nás svojím zmŕtvychvstaním volá do reality, kde nám je spoločníkom aj pomocníkom. Našou úlohou je preto žiť realitu vo viere a dôvere v Boha. Ako svedkovia Jeho daru ľudstvu i jeho šíritelia. Pre seba, i pre všetkých, s ktorými sa stretávame vo svojej rodine, okolí i práci. Všade, kde sme Bohom povolaní pôsobiť.

Pondelkové evanjelium podľa Jána (Jn 6, 22-29) nás vracia do chvíľ, kedy Ježiš po tom, ako nasýtil pár chlebmi a rybami päťtisícový dav, chodí po mori. Na druhý deň Ho učeníci nájdu v Kafarnaume. Keď Ho nájdu, Ježiš im vytýka, že za Ním prišli nie pre Jeho znamenia, ale pre chlieb, ktorým sa nasýtili. Napomína ich, aby sa nenaháňali za pominuteľným pokrmom, ale pokrmom, ktorý dáva večný život. Brat/sestra, my všetci sme dnes v tej istej situácii, ako učeníci v opísanej stati z Jánovho evanjelia. Aj našou úlohou je hľadať pokrm, ktorý dáva večný život. Ježiš nám ho tu zanechal v neobmedzenom množstve: v Eucharistii. Každý deň máme možnosť sa s Ním v Eucharistii zjednotiť, niesť si Ho vo svojom srdcom celým dňom. Je to pre nás príležitosť, ako Ježišovi povedať, že Ho milujeme. Sväté prijímanie tak prehlbuje náš vzájomný vzťah a napĺňa nás milosťou udržujúcou naše puto s Ježišom živým. Tak môžeme silno prežívať Ježišovu lásku a prítomnosť. A to nás bude robiť lepšími. Uvidíme to podľa zmeny v našom živote, podľa toho, že budeme trpezlivejší, empatickejšími, láskavejšími. Snažme sa preto pristupovať čo najčastejšie k svätému prijímaniu, aby sme sa tak mohli stále pripútavať k Ježišovi, darcovi sily, pokoja a radosti. Eucharistia je preto viac ako zázračný chlieb – je to ten pokrm, ktorý dáva večný život. Presne ten, o ktorom Ježiš hovoril v dnešnom evanjeliu svojim učeníkom. Sýťme sa ním.

V evanjeliu z utorka (Jn 6, 30-35) sa dav dožaduje od Ježiša znamenia, ktorým má dokázať, že môže robiť zázraky. Ježiš ich upozorňuje, že pravý chlieb je ten, ktorý im dáva Boh Otec v Tom, ktorý zostúpil z neba. A na ich požiadavku, aby im vždy dával taký chlieb, ich upozorní, že On je tým chlebom. A ten, kto bude jesť tento chlieb života, nebude nikdy hladovať ani žízniť. Ježiš hovorí davu tieto slová v synagóge v Kafarnaume po tom, ako sa zjaví na vodách pred svojimi učeníkmi. Je to výzva pre všetkých, aby sa k Nemu pridali a vstúpili do spoločenstva s Jeho slovom a jeho osobou, stali sa účastným na Jeho živote a tak boli stále v Božej blízkosti a smerovali do večnosti. Čiže ten, kto verí v Boha, akoby vlastnil večný život, pretože začal si spoločenstvo s Bohom. Snažme sa preto, brat/sestra, čo najčastejšie sa sýtiť chlebom života, teda prijímať Eucharistiu a tak si sprítomňovať Boha v sebe a niesť si Ho ako posilu a ochranu každým svojím dňom. Na osoh nám, naším blízkym a celému nášmu okoliu.

Evanjelium v stredu (Jn 6, 35-40) je priamym pokračovaním textu z predošlého dňa. Ježiš priamo hovorí, že je chlebom života a ten, kto sa Ním bude sýtiť, nebude nikdy hladný ani smädný. Povie aj dôležitú vetu: „A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“. Ježiš sa nám teda dáva ako záruka správnej cesty. Ježiš neodmietne nikoho. Vložil sa do každého z nás, takže tvoríme živé kamene našej cirkvi. Je to veľký dar a súčasne mimoriadna výsada. Vždy, keď budeme mať pocit, brat/sestra, že sa dostávame do úzkych, že neviem, ako nejakú situáciu riešiť, vždy, keď budeme mať pocit vyčerpanosti fyzickej i duševnej, v každej takejto chvíli môžeme (a máme) prísť k Ježišovi. On na to čaká a ochotne nám pomôže. Toto povedomie môže byť pre nás veľkou vzpruhou, pretože si môžeme byť istí, že bez ohľadu na to, ako sa v našom svete cítime dnes, nehľadiac na množstvo a závažnosť problémov, s ktorými sa boríme, príde chvíľa, kedy budeme s Kristom v jeho nebeskom chráme. Prijme nás s otvorenou náručou. Snažme sa preto už dnes a každý ďalší deň, aby sme si toto spoločenstvo zaslúžili a stretli sa tam s tými, na ktorých dnes už iba spomíname.

Štvrtkové evanjelium (Jn 6, 44-51) nadväzuje na včerajšie. Ježiš obracia pozornosť svojich poslucháčov (a dnes aj nás) na fakt, že On je chlieb života a nik, kto Ho bude jesť, nezomrie naveky. Upozorňuje, že On je chlieb života, ktorý prišiel zachrániť tento svet. Táto eucharistická reč je teda o chlebe života. Život a večného, nie pozemského. Veď už pri poslednej večeri Ježiš povedal: „...toto je moje telo, ... toto je moja krv...“. nemožno si preto, brat/sestra, uvedomiť, že tak, ako učeníci v časoch Ježiša, aj my Ho máme stále dispozícii, že sa nám stále ponúka a predkladá v eucharistii a teší sa, keď sa s Ním v nej spojíme. Pamätajme preto na to, že iba plná účasť na svätej omši je tou správnou cestou, o ktorej Ježiš hovoril, keď vravel o tom, že kto bude jesť tento chlieb, nezomrie naveky. Brat/sestra, ako často pristupuješ k svätému prijímaniu? A uvedomuješ si vtedy všetky tieto súvislosti? Sú Ježišove slová z dnešného evanjelia pre teba motiváciou, aby si mal často plnú účasť na svätej omši?

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn ‚6, 52-59). Stále sa týka Ježišovho príkazu jesť Jeho telo a piť Jeho krv. Židia sa pýtajú, ako môže dávať ľuďom jesť svoje telo a piť svoju krv? Ježiš ich poučuje, že to je práve ten pravý pokrm pre človeka. poukazuje na svoju spätosť s Bohom Otcom a zdôrazňuje, že ten, kto bude jesť tento chlieb, budem  mať večný život. Takto učil ľudí v kafarnaumskej synagóge. Táto stať je ďalšou z tých, ktorá nás utvrdzuje k tomu, aby sme chápali podstatu Ježišovho ustanovenia eucharistie pri poslednej večeri a pamätali na Jeho slová, ktoré kňaz opakuje pri každej svätej omši počas bohoslužby obety: „toto je moje telo..., toto je moja krv...“. Vieš si predstaviť, brat/sestra, že by nám Pán Ježiš nezanechal túto úžasnú posilu? Že by sme nemali možnosť kedykoľvek sme disponovaní vstúpiť do najtesnejšieho spojenia s Ním? Že by sme nami takto bezprostredne sprostredkovanú Jeho prítomnosť medzi nami aj dnes? Vážme si tento veľký dar a snažme sa ďakovať zaň Bohu tým, že ho budeme často a s dôverou prijímať. Pamätajúc na jeho zmysel a podstatu. Na slávu Boha a náš osoh.

V sobotnom evanjeliu (Jn 6, 60-69) nadviažeme na to, čo sme počuli predošlý deň. Na Ježišove slová reagujú viacerí Ježišovi učeníci prehlásením, že je to tvrdá reč. Kríza sa vkráda do myslí mnohých učeníkov. Ježiš poznal ich myslenie a pýtal sa ich, čo budú robiť až Ho uvidia vystupovať tam, odkiaľ prišiel? V reakcii na to Ho mnohí učeníci opúšťajú. A keď sa Ježiš obráti na Dvanástich, Šimon Peter Ho uistí, že od Neho neodídu, veď On má slová večného života. Je zrejmé, že to, čo Ježiš učí svojich učeníkov, je potrebné do detailov pochopiť. A nebolo to jednoduché. Veď ako možno jesť Ježišove telo? Dvanásti však verili. Chápali, že On je Boží Svätý, a tak čakali na poučenie Ducha, na to, že Duch Svätý dá týmto slovám v ich očiach a mysliach „život“, zmysel, pochopenie. Asi si aj ty, brat/sestra, spomenieš na chvíle, kedy si sa v písme stretol s myšlienkami, ktoré ti boli akési cudzie, možno nepochopiteľné, nedávajúce praktický zmysel tak, aby si ich dokázal pochopiť, prijať a preniesť so svojho reálneho bežného života. Skús vtedy urobiť to, či v tejto situácii, ktorú opisuje dnešné evanjelium, urobili učeníci – spoľahli sa na pomoc a pôsobenie Ducha Svätého. Verní svojmu presvedčeniu prosme o Jeho dary, ktoré nám pomôžu veci správne a naplno pochopiť. Dôverujme Mu a v pokore prijmime Jeho pôsobenie. A buďme trpezliví. Skôr či neskôr príde moment, kedy zistíme, že rozumieme tomu, čo sme predtým nedokázali pochopiť. Prosme preto Ducha Svätého, aby vzhliadol na nás a otvoril nám srdce myšlienkam, ktoré chceme zvládnuť a prijať.