Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 18. marca – Piata pôstna nedeľa, Smrtná; sv. Cyril Jeruzalemský, biskup a učiteľ Cirkvi, (spomienka, neslávi sa), sv. Eduard, kráľ, (f); pondelok, 19. marca – sv. Jozef, ženích Panny Márie, slávnosť, (b); utorok, 20. marca – sv. Archip, (f); streda, 21. marca – sv. Serafion, pustovník, (f); štvrtok, 22. marca –sv. Lea Rímska, vdova, (f); piatok, 23. marca – sv. Turibius de Mongroveja, biskup, spomienka, (f); sobota, 24. marca – sv. Gabriel, archanjel; sv. Katarína Švédska, panna, (f).

Piata pôstna nedeľu sa nazýva aj Smrtná nedeľa. Touto nedeľou pôst prechádza z obdobia pokánia a pôstu do času, ktorý zdôrazňuje utrpenie Ježiša Krista a Jeho smrť. Je to deň, kedy židovská veľrada rozhodla o Ježišovej smrti. Na túto nedeľu pripadá tretie skrutínium uvádzania katechumenov do kresťanského života.

Na Piatu pôstnu nedeľu sa z rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska koná celoslovenská zbierka na pomoc prenasledovaným kresťanom a utečencom.

V pondelok je slávnosť sv. Jozefa, čo je neprikázaný sviatok.

V noci zo soboty, 24. na nedeľu, 25. marca sa mení čas. O 2. hodine stredoeurópskeho času sa hodiny posúvajú na 3. hodinu letného času.

Prvým čítaním Piatej pôstnej nedele v Pôstnom období je úryvok z Knihy proroka Jeremiáša (Jer 31, 31-34) o tom, ako Pán uzatvorí s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu. Jeremiáš žil v polovici 7. storočia pred Kr. A za proroka bol povolaný spočiatku proti svojej vôli. Mal tvrdé poslanie stať sa svedkom a ohlasovateľom zbúrania Jeruzalema. Dnešný úryvok predstavuje jednu z najslávnejších stránok Jeremiášovho proroctva. V tomto úryvku ohlasovaná nová zmluva je akoby prechod od vzťahu Boha a človeka vzniknutým na Sinaji k vzťahu založenom na srdci človeka a jeho spoločenstve. Nech je aj tohtoročná Veľká noc pre teba, brat/sestra, príležitosť na „inováciu“ tvojej zmluvy s Pánom. Zamysli sa v tomto období pokánia nad svojimi slabými stránkami, o ktorých vieš, a skús v tej najvýznamnejšej urobiť s Bohom „novú zmluvu“, ktorá sa stane základom tvojho zlepšenia sa.

Druhým čítaním je stať z Listu Hebrejom (Hebr 5, 7-9). Autor listu nie je známy, neurčití sú aj jeho adresáti (určite to nie sú Hebreji, skôr židokresťania). V centre listu je postava Krista ako dokonalého kňaza novej zmluvy medzi Bohom a ľudom. Týmto zameraním úryvok v podstate nadväzuje na prvé čítanie, ktoré tiež hovorí o novej zmluve Boha s človekom. Tu je však už dôležitá aj osoba Krista ako Mesiáša, nového prostredníka medzi človekom a Bohom. Brat/sestra, vnímaš aj ty Ježiša Krista ako svojho prostredníka pre komunikáciu s Bohom? Obraciaš sa na neho modlitbou, prosbou ale aj vďakou? Pamätaj na Jeho dôležité prostredníctvo medzi Tebou  a Otcom a dôveruj mu. Ďakujem mu vo chvíľach príjemných a úspešných a pros vtedy, keď ti je ťažko.

V Evanjeliu podľa Jána (Jn 12, 20-33) už Ježiš avizuje blížiaci sa koniec svojho pôsobenia medzi ľuďmi. Vysvetľuje, že v Jeho konci je nový začiatok a pripodobňuje sa k zrnu, ktoré buď nepadne do zeme a zostane samo, alebo odumrie, čím prinesie veľkú úrodu. A vysvetľuje, že toto je práve moment („hodina“), pre ktorý prišiel na zem. V závere vraví, že bude vyzdvihnutý od zeme, čím chce naznačiť, akou smrťou zomrie. „Vyzdvihnutý od zeme“ znamená vlastne pribitý na kríž. Ten je tu nielen nástrojom utrpenia a smrti, ale aj cestou k zmŕtvychvstaniu. Kríž je súčasťou každého nášho chrámu a často býva aj pred ním alebo na inom mieste verejného priestoru. Máš, brat/sestra, k nemu patričnú úctu? Vnímaš jeho horizontálu ako objímajúce ruky Krista a vertikálu ako prepojenie na nebesia? Nezabúdaš v chráme aj na ulici vzdávať mu svoju úctu?

Pondelkové evanjelium podľa Matúša (Mt 1, 16. 18-21. 24a) rekapituluje spôsob, ako to bolo s narodením Ježiša Krista.  Ako sa v čase, keď bola Mária zasnúbená s Jozefom, tento dozvedel, že počala z Ducha Svätého. Moment dovtedy neznámy a aj pre Jozefa úplne nový, priam nepredstaviteľný. Vyžadoval od neho obrovskú vieru a oddanosť, aby dokázal zmeniť svoje zmýšľanie a prijať zmenu, na ktorú fakticky nebol pripravený. Niet pochýb, že mu pomohla jeho viera. Aj anjel, keď ho oslovil, začal slovami „Nebojsa!“. Brat/sestra, iste si sa aj ty stretol so situáciou, ktorá bola pre teba úplne nová, celkom nečakaná a zastihla ťa nepripraveného. Jej správne riešenie, ktoré si tušil, si vyžadovalo silnú vnútornú zmenu. Ako si sa s takou situáciou vysporiadal? Alebo ak by taká nastala v budúcnosti, vezmeš si príklad z Jozefa? Požiadaš Boha o pomoc a budeš veriť v Jeho pomoc? Nebudeš sa báť, že tú situáciu nezvládneš. Ak teda chceš takúto situáciu dobre zvládnuť, neboj sa spoľahnúť na Boha, ver, že bude pri tebe a pomôže ti. Len sa na neho s dôverou obráť.

V evanjeliu z utorka (Jn 8, 21-30) Ježiš pokračuje v avizovaní svojej blízkej budúcnosti, tentokrát v dialógu s farizejmi. Upozorňuje ich, že Otec je s Ním a zdôrazňuje dôležitosť viery v Neho. Lebo bez viery v Neho človek „zomrie vo svojich hriechoch“. Ježišova veta z úvodnej časti: „Budete ma hľadať alebo zomriete vo svojom hriechu“ je vlastne predpoveďou toho, ako sa po Jeho odchode zachovajú ľudia: jedni ho budú nasledovať, hľadať ho v každej svojej životnej situácii a dialógu s Bohom ako veriaci, druhí sa od Neho odklonia a čakať ich bude neľahký osud po smrti. Brat/sestra, to, že čítaš tieto riadky nepochybne znamená, že si v tej prvej skupine. Využi aj tohtoročné veľkonočné sviatky, čas hlbokého ponoru do podstaty obety Pána pre nás, na to, aby si hľadal, ako lepšie a účinnejšie nasledovať Pána tam, kde sa dennodenne objavuješ: medzi svojimi najbližšími, v práci, spoločenstve alebo hoci aj na ulici či v električke. Aby si svoju vieru v Boha a svoju budúcnosť niesol ako radostné posolstvo a bol pre ostatných svetlom v tme a soľou zeme.

Evanjelium v stredu (Jn 5, 17-30) zachytáva Ježiša v situácii, kedy Židom vysvetľuje rozdiel medzi duševnou slobodou a otroctvom. Židia tomu najprv nerozumejú, lebo tvrdia, že nikdy nikomu neotročili a teda sú slobodní. Ježiš však má na mysli slobodu od závislosti na hriechu a argumentuje, že „každý, kto pácha hriech, je otrok“. Je to vlastne o tom, čo si vlastne mnohí neuvedomujú, resp. mylne chápu slobodu ako možnosť robiť čokoľvek, resp. Nerešpektovať žiadny zákon, pravidlo, normu. To je v ich ponímaní sloboda, hoci takýto štýl života a myslenia ich vlastne pripútava a neustále navracia k hriechu, čo z nich chtiac-nechtiac, často bez toho, že by si to uvedomili, robí otrokov. Brat/sestra, nemáš aj ty vo svojom živote a myslení oblasť, o ktorej si myslíš, že je tvojou slobodou, a pritom si svojou závislosťou na nej pripútaný vlastne k hriechu? Nezvádza ťa fakt, že však „všetci okolo mňa to tak robia?“. Hoci všetci v skutočnosti znamená veľa. A to že niečo robí veľa ľudí predsa ešte neznamená, že je to správne.

V štvrtkovom evanjeliu (Jn 8, 51-59) sa Ježiš opäť rozpráva so Židmi, ktorí mu – povedané súčasnou terminológiou – robia tvrdú opozíciu. Je to ďalšia časť Jeho dialógu s nimi, ktorého predchádzajúci úsek sme čítali v utorok. Témou je zachovávanie Ježišovho slova ako cesta, ako neuvidieť smrť naveky. Židia mu samozrejme odporujú, veď aj Abrahám veril a bol dobrým človekom a aj tak zomrel. A keď im Ježiš zdôrazní, že nie je sám, ale je jedno s Otcom a toto poznanie bolo vlastné aj Abrahámovi, pred ktorým bol aj On sám, Židia sa veľmi rozčúlili a chceli ho kameňovať. Preto Ježiš z chrámu odišiel. Na tomto dialógu je názorne visieť, aké odlišné bolo zmýšľanie a vnímanie podstaty veci, v tomto prípade, smrti, samotným Ježišom a Židmi. Zatiaľ čo Židia si pod pojmom smrť automaticky vybavujú koniec pozemského života, smrť fyzickú, Ježiš pod tým istým slovom chápe smrť večnému životu. Židia nedokážu uveriť, že Ježiš je väčší ako Abrahám a jeho potomkovia, hoci im Ježiš poukazuje na svoje puto k nebeskému Otcovi. Brat/sestra, nie si niekedy aj ty, hoc pod vplyvom svojho okolia, Ježišovi viac opozíciou ako spojencom? Nespochybňuješ nejakú kresťanskú zásadu alebo Božie či cirkevné prikázanie?

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn 10, 31-42). Je pokračovaním Ježišovho dlhého dialógu s Židmi o Jeho poslaní medzi ľuďmi a o nemenných opozičných postojoch Židov. Ich tvrdohlavosť ide až do obvinenia, že sa Ježiš „robí Bohom“. Ježiš im odpovedá na spôsob rabínskej argumentácie vychádzajúc zo Žalmu 82, 6, ktorý vyhlasuje Izraelitov za „synov“ Boha najvyššieho. Preto má On sám oveľa väčší dôvod tieto slová aplikovať na seba, lebo je naozaj Božím Synom. A keďže ho znovu chcú chytiť, uniká im a odchádza za Jordán, kde ho predtým pokrstil Ján Krstiteľ. V tejto pokročilej časti dialógu sa ukazuje, že Židia zrejme už nie sú schopní ani dostatočne pokorní vnímať, chápať a prijímať Ježišove argumenty. Skôr sú v pozícii ľudí, ktorí sa s Ježišom rozprávajú opierajúc sa o svoje predsudky a závery, ktoré si pre seba urobili preto, že sú im výhodné a pohodlné, a bez ohľadu na to, čo Ježiš hovorí a čím argumentuje, odbíjajú ho a debatu vracajú naspäť tak, ako tenisová tréningová stena vracia loptičku trénujúcemu tenistovi. Brat/sestra, nie si aj ty niekedy pod vplyvom nejakého predsudku, ktorý v tebe možno dlho pretrváva „neopracovávaný“ novými argumentmi či tvojou vlastnou pokoj(r)nou úvahou? Nepristupuješ k niekomu/niečomu určitým spôsobom len preto, že ho máš nejako „zaškatuľkovaného“? Nezbavuješ taj seba aj jeho možnosti dospieť k dohode či zhode?

Sobotné evanjeliové čítanie (Jn 11, 45-56) nadväzuje na to včerajšie. Mária, ktorá je tu spomínaná, je Lazárova sestra a to, čo v Ján spomína pred týmto textom a dáva mu súvislosti, je vzkriesenie Lazára. Z úst veľkňazov a farizejov vlastne zaznieva otvorená obava o vlastné pozície a moc a hrozba Ježišovi („Ak ho necháme, tak uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ“). Muži moci prišli k záveru, že je nevyhnutné zasiahnuť. Túto ideu artikuluje najvyšší kňaz Kajfáš, ktorého vyjadrenie o tom, že „je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“ je vlastne nevedomým proroctvom danej chvíle. Ježiš toto napätie rieši svojím odchodom do Efraimu. Rozmenené na drobné, emócie víťazili nad ráciom. Už ani vzkriesenie človeka (Lazára) nebolo mocipánom dostatočným dôkazom toho, že Ježiš je Boh so schopnosťami, ktoré patria naozaj iba Bohu. Hnali situáciu do extrému a z ich pohľadu sa zachraňovali. Pri moci. Za každú cenu. Súboj toho racionálneho a emotívneho sa často odohráva aj v nás, brat/sestra. Nestalo sa aj tebe niekedy, že si podľahol sile okamihu, zareagoval emotívne, alebo si sa dlhšie bránil racionálnej myšlienke v pochybnej obave o nepravú hodnotu? Sú to chvíle, kedy absentuje pokora. Skús pouvažovať, či sa aj v tvojom živote nevyskytujú situácie určitého charakteru, ktoré ťa zvedú na cestu nekontrolovaných emócií? Nepatria tieto situácie a tvoje reakcie k tvojej „tradičnej“ slabosti?

Texty Piatej pôstnej nedele začínajú úryvkom z Knihy proroka Jeremiáša. Slávna Jeremiášova predpoveď novej zmluvy človeka s Bohom, ktorej opis je tu najjasnejší a vychádza z obety Ježiša Krista na kríži a Jeho zmŕtvychvstanie. Jej výrazom aj dnes je Eucharistia. Vnútornými atribútmi tejto novej zmluvy budú vnútorný charakter, odpustenie hriechov a poznanie Pána . Pán Ježiš predsa pri ustanovení Eucharistie používa výraz „nová a večná zmluva“. Dnešný svet je v mnohom o peniazoch, moci, o biznise. Akokoľvek tieto slová dnes vyznievajú aj čiastočne negatívne, priznajme si, že pravidlá pre priestor, v ktorom pôsobia, sa v ňom definujú zákonmi a ďalšími predpismi, ktoré sa pri dvojstrannej aktivite rámcujú zmluvou. Nikto z nás, štandardne mentálne nastavených ľudí, zmluvu neuzatvára pre to, aby ju porušil, ale číta ju ako východisko toho, čo má v úmysle dodržiavať a čo napokon aj zväčša dodržiava. Iste, zmluva s Bohom nie je na žiadnom papieri, nie je dvojstranná ale jednostranná, ale každý z nás má ponuku ju prijať a jej dobrý úmysel a správne, spravodlivé zásady v nej, sú nespochybniteľné. Nech je nám veľkonočná obeta Ježiša Krista motiváciou často sa zamýšľať nad tým, či ja, ty – brat/sestra – tú zmluvu vo všetkých zásadných bodoch dodržiavam, resp. chcem napĺňať. Ako podporu tohto úsilia môžeme využiť aj modlitbu dnešného žalmu „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného“. Oboje pri kontrole dodržiavania našej zmluvy s Bohom bude každý z nás potrebovať.

List Hebrejom je o poslušnosti Ježiša Krista voči Otcovi počas Jeho pozemského života. Slzy spomenuté v prvej vete textu naznačujú ľudskú rovinu existencie Krista, Jeho súženie, vnímanie utrpenia i strachu, podriadenosť voči Otcovi. Ježiš ako Boh sa podriaďuje vôli Otca (je to zrejmé aj z iných textov – „...no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!...“ – Lk 22, 42). Ak sa Ježiš ako Boh v pokore podriaďuje vôli svojho Otca, o čo viac to máme robiť my. Nemajúc pochybnosti o správnosti takéhoto konania máme vždy a v každej situácii rozpoznávať, identifikovať Božiu vôľu a potom sa jej poddať. Iste, nie vždy je to jednoduché a nejde to samo. Boh k nám vo svojej láske hovorí rôznymi formami a ak mu nie sme nablízku, nemusí sa nám podariť ich identifikovať. Pozeraj teda, brat/sestra, na Krista, buď s ním v spojení modlitbou a oddanosťou tomu, čo nás tu na zemi učil, aby si v každú chvíľu bol/a pripravený/a rozpoznať, čo ti Pán cez rôzne znamenia či ľudí chce dať najavo. A keď to rozpoznáš, buď voči tomu odkazu poslušný tak, ako v dnešnom čítaní z Listu Hebrejom bol Ježiš voči svojmu Otcovi.

Evanjelium Piatej pôstnej nedele zachytáva Ježiša zoči voči zástupu tvorenému Židmi z pohanských krajín alebo sympatizantmi židovského náboženstva spomedzi pohanov, ktorí prišli do Jeruzalema zúčastniť sa židovských veľkonočných sviatkov. Ježiš má za sebou slávnostný vstup do Jeruzalema, ktorý si pripomenieme budúcou – Kvetnou nedeľou. Stať sa opiera o obraz odumretia zrna pre neskoršiu úrodu, pričom sa myslí obetovanie a smrť Ježiša Krista pre spásu a večný život ľudí. Je dôležitým príspevkom pre pochopenie liturgie Smrtnej nedele. Gréci po príchode oslovujú Filipa, ktorého meno gréckeho pôvodu v nich vzbudzovali istú dôveru a dodávalo im odvahu obrátiť sa so svojou požiadavkou na niekoho, kto sa im cez meno nezdal až taký cudzí ako iní. Ježišove slová, ktoré v tomto úryvku odznejú, sú posledným zjavením Jeho božského tajomstva a hlbokého vnútorného vzťahu medzi ním a Otcom. Zjavujú spásu, ktorú priniesol na svet. Veta o odumretom zrne je vlastne kľúčom k životu každého z nás, ak chceme dosiahnuť zrelosť: ľudskú, osobnostnú, duchovnú. Ježiš dáva svojim súčasníkom najavo všetky tieto skutočnosti pre to, aby v čase, keď sa naplnia a uskutočnia, si na Ježiša a jeho proroctvá spomenuli a v Jeho smrti nevideli fiasko a prehru, ale naopak – začiatok nového života. V jednej zo svojich kázní verbista páter Bubák cituje teológa Dumma, ktorý hovorí, že Ježišov život, to bola vlastne cesta, ktorá má dve fázy – galilejskú a jeruzalemskú. Tá prvá bola etapou formovania sa Ježišovej identity, sebaobjavovania a sebadefinície, zatiaľ čo tá jeruzalemská bola sebaobetovaním. No nie obetovaním, ktoré bolo stratou, ale rozmnožením. A Dumm vraví, že aj človek, ktorý chce Ježiša nasledovať, má prejsť svoj život cez tieto dve etapy: sebaobjavenia a sebaobetovania. To prvé robí každý z nás v počiatočných fázach života, keď sa formuje ako človek a svojská, originálna individualita využívajúc podnety od svojich najbližších i okolia. V produktívnej fáze života príde na rad sebaobetovanie postavené na vyformovaných zásadách. Čo teda znamená sebaobetovanie? Ponúknuť svoje sily a schopnosti pre dobro iných a ísť tak ponad svoje pohodlie a iba osobný prospech. Teda keď ako otec pracujem pre svoju rodinu, keď ako matka obetujem za svoje deti, keď sa ako politik nesústredím len na svoje vrecko ale myslím predovšetkým na ľudí, ktorým mám slúžiť, nie im vládnuť, keď sa ako lekár správam k svojim pacientom aj empaticky. To je jeruzalemská fáza života každého dospelého človeka. Brat/sestra, modlime sa, každý z nás, aby sme mali silu a dokázali sa vydať na plnohodnotnú jeruzalemskú fázu svojho života.