Novinky

« Späť

J.M. Prachár: Pápež František oslovil viac ľudí mimo cirkvi ako v nej

J.M. Prachár: Pápež František oslovil viac ľudí mimo cirkvi ako v nej

Našej katolíckej cirkvi bol bližší Ján Pavol II. než František, lebo neotváral témy, ktoré robia ľudom problémy, tvrdí kňaz Marián Prachár v rozhovore uverejnenom 12. marca na SME.sk.

Ako vnímate pápeža Františka aj v porovnaní s jeho predchodcami Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI.?
 
„Na Jána Pavla II. si asi mnohí za tie roky, čo bol pápežom, zvykli. Mal možnosť si ľudí získať. Jeho prejavy boli veľmi zrozumiteľné a imponujúce. Trochu profitoval aj z toho, že voľakedy ako mladý kňaz hral divadlo. Vedel, ako treba vystupovať pred verejnosťou, čím si naozaj mnohých získal. Bol prelomový preto, lebo v spoločnosti sa vtedy lámali ľady. Prišlo k pádu komunizmu.
 
Bol však trochu konzervatívny. Boli mu milší pravoverní, ktorí veľmi nešpekulujú. Pri niektorých otázkach, napríklad týkajúcich sa morálky, sa vyjadril, že diskusia sa Druhým vatikánskym koncilom (konal sa v 60. rokoch minulého storočia a bol jedným z najreformnejších v histórii katolíckej cirkvi, pozn. red.) skončila.
 
Jozefa Ratzingera (pápeža Benedikta XVI., pozn. red.) mali radi mnohí intelektuáli. Lebo ako profesor, keď niečo povedal, tak to sedelo. Mnohým imponovalo, že veci vedel veľmi výstižne a pravdivo pomenovať. Akademické reči sú však širokej populácii nezrozumiteľné.
 
Po týchto dvoch pápežoch, ktorí veľa urobili aj nového priniesli, avšak aj veľa ubrzdili, prišiel tento pápež, ktorý začal úplne inú líniu.“
 
Čo dvaja predchádzajúci pápeži zbrzdili?
 
„Niektoré témy považovali za ukončené. Za biskupov sa volili ľudia, ktorí boli vedení v starom štýle: verní Rímu, hierarchii a katolíckej cirkvi, ktorá je jediná svätá a dokonalá. Na veľa takýchto biskupov, ktorých vysvätil Ján Pavol II., teraz narazil tento pápež a má z nich dosť veľkú opozíciu.
Oni by mali najradšej všetko aj naďalej zadefinované, ako to bolo doteraz. Čomu rozumiem, lebo je veľa ľudí, ktorých sloboda ťaží. Mať nad sebou otca, ktorého budeme počúvať, toto pokušenie u mnohých ľudí stále je. Tento pápež začal s tým, že takto to ďalej nepôjde. Známy je jeho výrok, aby sme nečakali všetky riešenia z Vatikánu.
 
Otvoril diskusiu, či by národné cirkvi nemohli byť trochu viac autonómne a tým aj zodpovedné. Pre vyspelých a rozumných ľudí to môže byť veľmi vítané. Pre postsocialistické krajiny, ktoré sú dosť autoritatívne, to môže byť dosť nevýhodné. Ak ich biskupské konferencie, ktoré budú rovnako autoritatívne alebo konzervatívne, dostanú takýto priestor, ľudia v nich môžu na to doplatiť. Vývoj v cirkvi sa tak zabrzdí ešte na ďalšie desaťročia.“
 
Myslíte si, že súčasný pápež je oproti svojim dvom predchodcom liberálnejší?
 
„Niektorí to tak nazývajú, že liberálnejší. Iní, že je otvorenejší. A ešte ďalší hovoria, že je radikálnejší voči evanjeliu. Je to evanjelium, keď povie, že treba byť verný človeku, ale nie nejakému zákonu. Najskôr je človek, potom sú všetky predpisy. Liberálnosť nie je v tom zmysle, že by niečo rozriedil.“
 
Môžete uviesť príklad, v čom sa ukázala jeho väčšia vernosť evanjeliu?
 
„Napríklad, keď povie, že spovednice nemôžu byť mučiarne. Voči každému človekovi treba vychádzať v ústrety a treba ho zachraňovať. Cirkev má byť dnes podľa neho ako lazaret po bitke. Čo má veľkú pravdu, lebo keď ste niekde po bitke alebo je niekde veľká havária, tak nebudete najprv toho človeka legitimovať a pýtať sa ho, či má v poriadku papiere. Ale ho zachránite a potom sa ho budete pýtať na všetko ostatné. Preto pápež František išiel na taliansky ostrov (Lampedusa, pozn. red.) a povedal, že treba zachraňovať utečencov.“
 
Jeho vzťah k utečencom, o ktorých sa viackrát vyjadril pozitívne, niektorých dokonca ubytoval, ho asi najviac odlišuje od slovenských biskupov, ktorí v prospech utečencov nevydali ani len pastiersky list. Ako vnímate túto zdržanlivosť slovenskej katolíckej cirkvi v porovnaní s pápežom?
 
„Naši biskupi, ale aj my všetci, ktorí žijeme na Slovensku, sa asi nevykoreníme z nášho národa. Preto nie sú veľké rozdiely medzi predstaviteľmi občianskej a cirkevnej spoločnosti. Skutočnosť, ako sa náš národ zachoval k utečencom, si myslím, že dosť korešponduje s tým, ako sa k tomu stavajú naši biskupi. Je to aj otázka, nakoľko my ako cirkev, veriaci alebo biskupi vieme byť zdravou opozíciou a kritickým hlasom do vlastných radov. A ako vidíme, nevieme to veľmi. Pri utečencoch sme sa nevedeli postaviť na inú pozíciu ako väčšina.
Na druhej strane cirkev v takýchto veciach nemôže niečo robiť na vlastnú päsť. Vnímal som to vzhľadom na výzvu pápeža, že každá farnosť má zobrať do farnosti aspoň jednu rodinu. Keď sme o tom začali rozprávať, tak legislatívna pôda na to vôbec nebola pripravená.
 
Ako sme ako farnosť mohli niekoho, kto nedostal azyl, zobrať? Darmo sme mali vo farnosti ľudí, ktorí povedali: Jasné, nech sem tá rodina príde. Isteže, aj mnohí kňazi svojim veriacim na Slovensku povedali, že keď tú možnosť máme, máme ju využiť.“
 
Niektorí ľudia však povedia, že kto iný mal zaujať k utečencom postoj, ak nie cirkev. Akoby v slovenskej cirkvi chýbal hlas, ktorý by povedal, že aj utečenci sú ľudia ako my a treba ich prijať, keď potrebujú pomoc. Však sám Ježiš bol utečenec, keď utekal so svojou matkou Máriou a Jozefom do Egypta. Nemyslíte si, že aspoň toto malo zaznieť v nejakom pastierskom liste a nepamätám si, že by zaznelo.
 
„Nezaznelo to. Má to viac dôvodov. Viem si predstaviť, že z toho, čo nepoznáme, máme obavy. Moslimský svet, islam je pre nás dosť neznámou veličinou. Ľudia majú z neho strach. Máme ho vo všeobecnosti z cudzincov. Strach je veľmi zlý radca. Ak ľudia majú strach, tak si ani nevedia predstaviť, čo by s tým robili.“
 
Ako sa vy ako katolícky kňaz pozeráte na ohrozenie islamom, ktorý sem majú doniesť utečenci? Myslíte si, že kresťania alebo vo všeobecnosti obyvatelia tejto krajiny by sa mali báť toho, že sa Slovensko islamizuje?
 
„Na to by som odpovedal parafrázou kardinála Christophera Schönborna (viedenský arcibiskup, pozn. red.). Povedal, že čo zazlievame moslimom, že chcú islamizovať svet, však je to niečo úplne normálne. Však to sme aj my katolíci robili. A čo by sme my katolíci chceli iné ako to, aby celý svet bol katolícky. Tak ich nechajme, nech sa snažia.
 
Nemyslel mečom, ale nech o tom rozprávajú a ľudí presviedčajú. My sa starajme o seba. Ak budeme silný kresťanský národ a silná kresťanská Európa, tak potom si môžeme dovoliť spolužitie s nimi. Ak budeme slabí vo svojom presvedčení, tak je jasné, že každý bude mať strach, či sa tu nepostaví mešita alebo neprídu sem mohamedáni.“
 
Keby bolo v bratislavských Rusovciach, kde pôsobíte ako katolícky kňaz, referendum o tom, či v nich môže byť postavená mešita, boli by ste za?
 
„Ak by sme tu mali dostatok mohamedánov, ktorí by sa vedeli prispôsobiť a rešpektovali by nás, možno áno.“
 
Okrem postoja k utečencom vo svete rezonovali aj ďalšie gestá pápeža Františka. Napríklad to, že zo svojej inagurácie pred štyrmi rokmi išiel posledným kyvadlovým autobusom, že je zvyknutý variť si sám alebo že sa prihovoril vo videu fanúšikom amerického futbalu. Je to len jeho PR? Alebo takto skutočne žije?
 
„Neviem sa k tomu naozaj vyjadriť. Viem však, že je z iného územia (Latinskej Ameriky, pozn. red.), kde sú ľudia oveľa viac emocionálnejší, otvorenejší a majú iný štýl prejavovať svoju zbožnosť či dialóg medzi ľuďmi.“
 
Keď hovoríte, že sa k tomu neviete vyjadriť, vy mu tie gestá veríte?
 
„Sú to podľa mňa drobnosti, na ktorých si nezakladá. Myslím si, že nemá problém, keď ho niekto posadí do slušného auta alebo odvezie helikoptérou. Ale dáva najavo, že to preňho nie sú priority a nechce si na tom zakladať. Aj to, že zostal bývať v dome, kde chodia aj pútnici, znamená, že chce byť v spoločnosti a nechce byť sám. Sú to pekné gestá. Je to výpoveď, o čom je život. Že vždy je to služba. Je to veľké posolstvo aj pre občiansku spoločnosť. Že všetci naši občianski funkcionári by túto službu nemali brať ako možnosť zbohatnúť alebo prejavovať svoju moc, ale ako možnosť slúžiť.“
 
Jeden z jeho ostatných výrokov bol, že lepšie je byť ateistom ako pokryteckým katolíkom. Vás ako kňaza, ktorý sa snaží privádzať ľudí k Bohu, sa to nedotklo, keďže povedal, že je lepšie byť ateistom?
 
„Nie. To poviem aj ja. Dá sa povedať, že neveriaci, s ktorými sa stretávame na Slovensku, nie sú ateisti. Dnes už ľudia nemajú potrebu bojovať proti Bohu. Takzvaní ateisti sú ľudia, ktorí Boha nepoznajú, preto nemôžu byť veriaci. Ale ľudia, ktorí sa hlásia k tomuto kultúrnemu postoju, sú niekedy oveľa zásadovejší a úprimnejší ako veriaci. Asi na to myslel pápež. A má pravdu.
 
Neveriaci sa niekedy správa podľa svojich princípov. Snaží sa byť dobrým človekom podľa svojho svedomia a výchovy. Má svoje zásady. V tomto si myslím, že poctivý a statočný neveriaci je naozaj lepší ako mnohí katolíci, ktorí všeličo prikrývajú, napríklad svojím Pánom Bohom. To, že majú byť za niečo zodpovední, prikryjú nejakou čudnou zbožnosťou.“
 
Nemyslíte si, že pápež urobil týmto vyjadrením medvediu službu neveriacim a liberálom? Utvrdil ich v postoji, že lepšie je byť neveriacim.
 
„Isté je, že neschválil ateizmus. Pápež povedal, čo sa mi veľmi páči, že ciest k Pánu Bohu je veľa a treba ich rešpektovať. V podstate sme všetci pútnici a všetci sa blížime k tajomstvu. A kto z nás môže povedať, že pozná tajomstvo a vie ho zadefinovať? Je pravda, že keď sa ku koreňu veci dostanú špičkoví ľudia zo všetkých náboženstiev vrátane neveriacich, tak už sa nemajú kvôli čomu hádať. Lebo všetci stoja pred tým istým tajomstvom.“
 
Keby sme zredukovali pápežov na Slovana Jána Pavla II. a Latinskoameričana Františka, ktorý je slovenskej katolíckej cirkvi bližší?
 
„Myslím si, že mnohým bol predsa len bližší Karol Wojtyla (pápež Ján Pavol II, pozn. red.), pretože pochádza zo slovanského kraja. Bol nám blízky minulosťou aj problémami, ktoré sme mali. Bol ľudovejší, možno jednoduchší. Veľmi neotváral témy, ktoré ľuďom robia starosti a problémy.
 
Tento pápež sa tie témy nebojí otvoriť, a preto nemusí byť až taký ľúbivý. Čo je však zaujímavé, len čo nastúpil na pápežský stolec, oslovil viac tých, ktorí sú cirkvi vzdialení, ako tých, ktorí sú v cirkvi doma.“
 
Je to dobre alebo zle?
 
„Myslím si, že je to veľmi dobre. Lebo už na Druhom vatikánskom koncile sme opustili tézu, že jedine cez krst v katolíckej cirkvi sa môžeme dostať do Božieho kráľovstva. Pápež dávno hovorí, že aj iní sa doňho dostanú.“
 
Čo na súčasnom pápežovi oceňujete a čo by ste, naopak, robili inak?
 
„Netrúfam si povedať, čo by som robil inak. Nikto z nás nie sme absolútne dokonalý. Neviem, čo by som mu vytýkal. Sú to zrejme drobnosti a maličkosti. Páči sa mi, že nemá problém sa vyjadriť ku všetkému a drží sa zásady, že do toho, v čom ľudia majú problém chce niečo povedať.“
 
Zdroj: sme.sk