Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 3. júna – 9. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Karol Lwanga a spoločníci, mučeníci, spomienka – neslávi sa; pondelok, 4. júna – Pondelok 9. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Quirinius, biskup a mučeník; sv. František Caracciolo, kňaz; utorok, 5. júna – Utorok 9. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Bonifác, biskup a mučeník, spomienka; streda, 6. júna – Streda 9. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Norbert, biskup, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Norbert, biskup; sv. Klaudius, biskup; štvrtok, 7. júna – Štvrtok 9. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Róbert, opát; piatok, 8. júna – Najsvätejšieho srdca Ježišovho, slávnosť, (b); sv. Medard, biskup; sobota, 9. júna – Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, spomienka, (b); sv. Efrém, diakon a učiteľ Cirkvi; sv. Richard, biskup.

Streda – 9. výročie biskupskej vysviacky Mons. Roberta Bezáka, CSsR, emeritného trnavského arcibiskupa.

Štvrtok – prvý štvrtok mesiaca, deň modlitieb za duchovné povolania.

V túto alebo budúcu nedeľu sa zvykne konať procesia.

Piatok – slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Veriaci, ktorý sa zúčastní na verejnom recitovaní modlitby Jesu dulcissime – Najmilší Ježišu predpísanej na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, môže za obvyklých podmienok úplné odpustky.

Umysel Apoštolátu modlitby

Všeobecný: aby sociálne siete vyzdvihovali solidaritu a rešopektovali druhých v ich odlišnostiach.

KBS: nech sú prvoprijímajúci živo začlenení do života spoločenstiev našich farností.

Prvým čítaním Nedele Najsvätejšej trojice je úryvok z knihy Deuteronómium (Dt 5, 12-15). Pán tu hovorí, aby sme zachovávali a zasväcovali sme sobotu tak, ako prikázal Pán, teda aby sme siedmy deň zasvätili Pánovi. Nemáme konať žiadnu prácu, aby sme si všetci odpočinuli. Máme si tak spomenúť na to, ako Pán vyslobodil ľud z egyptského otroctva a prikázal svätiť sobotu.

V dnešnom úryvku z Knihy Deuteronómium sa sobota chápe ako oslava oslobodenia z egyptského otroctva. Teda deň slobody určený na spomínanie na Pána, ktorý víťazí nad každým útlakom vytvoreným človekom. Je to teda deň, ktorý pripomína Izraelu, čo všetko pre neho urobil Pán. Tým znovu ožívajú hodnoty skryté v tejto historickej skúsenosti Božieho ľudu: vďačnosť Bohu za tento dar, vernosť Jeho odkazu a poslušnosť voči Nemu. Sobota má tak pripomínať koreň slobody – Pánovu pomoc egyptskému ľudu. Táto skúsenosť je vysoko aktuálna aj dnes, keď mnoho našich bratov a sestier nemá ani v nedeľu čas na účasť na svätej omši, hoci na nákupné centrum či hypermarket sa ten čas zvyčajne nájde, aj keď ten nákup nie je nevyhnutný. Nakupovanie ako voľnočasová aktivita sa stala chorobou našej doby. Namiesto toho, aby sme sa venovali svojmu duchovnému rastu a telesnému odpočinku tým, že prídeme do kostola a potom aj do prírody, trávime čas pod neónovým osvetlením v klimatizovanom vzduchu. Nielenže sa ochudobňujeme, ale si aj priamo škodíme a nechceme to vidieť. Je to teda o poslušnosti voči odkazu Pána z dnešného čítania. Ako si na tom ty, brat/sestra? Kde zvykneš tráviť svoj nedeľný čas?

Druhým čítaním je stať z Druhého listu Korinťanov (2 Kor 4, 6-11). Apoštol Pavol v ňom žiada Korinťanov, aby v ich srdciach žiarilo Kristovo svetlo tak, ako žiari svetlo z tmy. Upozorňuje, že tento poklad nosíme v hlinených, krehkých nádobách, aby nie my, ale Boh mal zvrchovanú moc. Ježišova obeta nám dáva silu, takže aj keď nás sužujú, nie sme stiesnení, aj keď sme bezradní, nepoddávame sa a keď nás prenasledujú, nie sme opustení. Stále v sebe nosíme Ježišovo umieranie. Takže kým žijeme, vydávame sa na smrť pre Ježiša, aby sa potom Jeho život objavil na našom smrteľnom tele. Tento úryvok je pokračovaním Pavlovej úvahy o apoštolskej službe, o ktorej hovorí, že musí byť rozpoznateľná pre svoju vernosť pravde Božieho slova, ale aj pre svoju úprimnosť. Takéto svetlo v nás spôsobí tak, že k nemu priľneme a ono nám prenikne srdce. Z toho teda pre nás vyplýva úloha ohlasovať evanjelium ako najvyššia úloha pre náš život. Tým, že sme ľudia hriešni, podobáme sa hlineným nádobám. A napriek tomu, ale aj práve pre túto našu krehkosť, môže z nás žiariť Božia moc, Jeho milosť a jej sila a napokon aj vzkriesený Kristus. Je to teda živá moc, ktorá sa od apoštolov rozširuje na veriacich. Ak teda dobre počúvame tieto slová, brat/sestra, môžeme si uvedomiť, aké dôležité je stále počúvať Božie slovo a pripomínať si bohatosť jeho odkazu a aktuálnosť aj na nás a dnešnú dobu. Tak si aj dnešnú nedeľu môžeme v tomto čítaní uvedomiť, čo je našou úlohou: byť nositeľmi a šíriteľmi Božej milosti aj cez naše utrpenia aj slabosti. Aby tí okolo nás videli, že aj utrpenie vieme v pokore znášať preto, lebo vieme, že má zmysel. Nikoho z nás tie ťažšie skúsenosti života neobídu, preto keď prídu, pamätajme na myšlienky apoštola Pavla z Druhého listu Korinťanov.

V evanjeliu podľa Marka (Mk 2, 23 – 3, 6) kráčame spolu s Ježišom cez obilné pole, na ktorom Jeho učeníci začali trhať klasy. Farizeji hneď namietli, že to v sobotu robiť neslobodno.  Vtedy Ježiš používa príklad Dávida, ktorý keď bol aj so svojou družinou hladný, vošiel spolu s ostatnými do Božieho domu a jedli obetované chleby, ktoré smeli jesť iba kňazi. A pokračoval tým, že sobota bola ustanovená pre človeka a nie naopak. Preto je Syn človeka pánom aj nad sobotou. A aby im dal aj konkrétny príklad, vošiel do synagógy, kde bol človek s vyschnutou rukou, a uzdravil ho napriek tomu, že bola sobota. To farizejov tak popudilo, že sa začali radiť s herodiánmi, ako Ho zahubiť. Tento spor sa odohráva v meste Kafarnaum a je už štvrtým v poradí v tomto meste. Prvým bola polemika o tom, kto môže odpúšťať hriechy (teda nepriame zjavenie Ježišovho božstva, ktorému ešte nerozumeli), druhým je otázka zákonnej čistoty, ktorá predpokladá zákaz stýkať sa s hriešnikmi. Treťou polemikou je téma pôstu a až štvrtou je dnešný spor o sobotu. Ježiš tu ortodoxným vykladačom zákona zdôrazňuje, že bytie je dôležitejšie ako predpis. A ako príklad uvádza Dávida, ktorý aby so svojimi spolubratmi nezomrel od hladu, porušil posvätné pravidlo a jedol s nimi chleby určené iba pre kňazov.

Tieto úvahy sú výsostne aktuálne aj v dnešnej dobe. Často býva sporné a predmetom siahodlhých diskusií, či nejaký predpis aktuálnej autority je správny a spravodlivý a či ho možno či nemožno, treba či netreba dodržiavať. Niekedy tieto diskusie idú až na hranu a hovorí sa aj o občianskej neposlušnosti. Podstatou je teda dilema, či máme uprednostniť autoritu a podrobiť sa jej, alebo máme daný predpis posudzovať predovšetkým zo zorného uhla spravodlivosti a pravdy. Častokrát je predpis diskutovaný aj z pohľadu otázky, ako ho uplatniť v praxi: máme brať ako „bernú mincu“ literu zákona, teda striktne jeho text, alebo máme prihliadať aj na ducha zákona, teda to, čo textom zákonodarca alebo autor predpisu myslel a chcel dosiahnuť? Je známou skutočnosťou zo sveta legislatívy, že tzv. komentáre k zákonu, teda práve text, ktorý vysvetľuje úmysel zákonodarcu a cieľ daného zákona, je mnohonásobne dlhší ako samotný zákon. Spory o to, ako vykladať nejaký záväzný text, sú staré ako ľudstvo samo. Aj my sme dnes, brat/sestra, často postavení pred takúto dilemu. Veď koľkokrát sa aj dnes diskutuje o (ne)spravodlivosti takého či onakého zákona alebo predpisu. A iste máme často oprávnený pocit, že aj autorita na to určená daný predpis či zákon nezvládla tak, aby bol spravodlivý na poctivý. Ako sa zachovať? Dnes sa vo verejnom priestore napr. diskutuje sprísnenie potratového zákona. Tu iste niet pochýb, že aj keď väčšina sa prikloní k zlému riešeniu a nezahlasuje zaň (lebo návrh na sprísnenie vyhovujúce nášmu ponímaniu veci predkladá politická strana s pozadím pre nás neakceptovateľným pozadím), bolo by rozumnejšie vnímať konečný cieľ zákona a nie toho, kto ho predkladá. Veď podstatou je záchrana ľudského života, nie podpora nejakej politickej strany. Ak sa súhlasom s takýmto zákonom dosiahne umenšenie zla (ktovie kedy bude opätovná šanca schvaľovať niečo podobné), mal by byť tento cieľ nadradený všetkému ostatnému a bolo by vhodné zaň zahlasovať. Iba že by súbežne so zamietnutím návrhu predkladaného politickou stranou s neakceptovateľným pozadím niekto z inej strany predložil minimálne rovnocennú alternatívu. Možno je to vstupovaním do svedomia poslancov Parlamentu, ale zároveň skvelým aktuálnym príkladom, ako sa ja slová z dnešného úryvku Písma reálne uplatňujú v praxi. Brat/sestra, všimni si, ako hlasovali tí poslanci, ktorých si si v ostatných voľbách vybral. A pouč sa z toho aj z dnešného evanjelia pre možnosť dobrého budúceho výberu.

V pondelkovom evanjeliu podľa Marka (Mk 12, 1-12) sa Ježiš prihovára veľkňazom, zákonníkom a starším v podobenstve. To dnešné je o vinohradníkovi, ktorý svoju novú vinicu prenajal vinohradníkom. Keď nastal čas zberu úrody, poslal k nim svojho sluhu prevziať svoj podiel úrody. Tí ho však zbili a vyhnali. S iným naložili podobne a tretieho zabili. A keď k nim napokon poslal svojho syna veriac, že voči nemu budú mať úctu, vinohradníci v ňom videli dediča, preto sa aj jeho zbavili, aby dedičstvo pripadlo im. Ježiš na tomto príklade vysvetlí, že pán vinice v mene spravodlivosti takýchto vinohradníkov zahubí a vinicu prenajme iným. Tu farizeji pochopili, že toto podobenstvo je aj o nich, a chceli Ho zajať. Napokon Ho nechali odísť. Táto diskusia Ježiša s veľkňazmi a zákonníkmi nadväzuje na to, ako Ježiš vyhnal obchodníkov z chrámu, nasledujúci deň preklial figovník, ktorý po tom hneď vyschol a následne s nimi v chráme hovoril o tom, akou mocou robí svoje činy. Celý spor Ježiša so zákonníkmi vyplýva z Jeho autority, ktorú zákonníci pociťujú ako vlastné ohrozenie. V podobenstve o vinohradníkoch ide o jasné posolstvo: vinohrad je Izrael a „milovaný syn“ Ježiš Kristus, ktorý bude vyhodený z vinice tak, ako bude Ježiš ukrižovaný mimo Jeruzalema. Vinohrad sa prenajme iným, teda pohanom, ktorí prijmú posolstvo Božieho kráľovstva. Korunou úryvku je citácia 118. žalmu o zavrhnutí kameňa, ktorým je Ježiš Kristus, a ktorý sa stane základom práve ustanovovaného kráľovstva. Aj dnes je, brat/sestra, svet plný takých vinohradníkov, ktorí si hodnoty svetské cenia nadovšetko a sú pre ich dostatok schopní urobiť čokoľvek. V ich uvažovaní tvorí materiálna hojnosť samozrejmú najvyššiu hodnoty. Dajme si pozor, aby nás prevaha takýchto názorov v našom sekulárnom okolí neovplyvnila v našom hodnotovom rebríčku tak, aby sme začali neprimerane posúvať do popredia peniaze, pohodlie, luxus.

V evanjeliu z utorka (Mk 12, 13-17) nadväzujeme na čítanie z predošlého dňa. K Ježišovi poslali niekoľko farizejov a herodiánov, aby sa ho v diskusii snažili nachytať. Tak mu položili otázku, či treba platiť dane cisárovi. Ježiš im kázal, aby priniesli denár, a keď mu na Jeho otázku, kto je na minci zobrazený, museli popravde povedať, že cisár, povedal im, nech dávajú cisárovi čo je jeho a Bohu to, čo patrí Bohu. Takže herodiánom nezostalo nič iné iba Ho obdivovať. Toto je ďalší zo sporov, ktoré viedol Ježiš s herodiánmi. Herodiáni boli členovia strany, ktorá podporovala Herodesa Antipasa. Tí otvorili otázku uznávania či neuznávania rímskej autority cez platenie povinných daní. Ježišova odpoveď je akoby narážkou na Boží obraz, ktorým je človek podľa Knihy Genezis (1, 27). V ekonomike má politická moc svoju anatómiu, pretože peniaz nesie cisárov obraz, táto moc však nesmie mať väčšiu hodnotu ako človek, ktorého nesmie ponižovať, lebo je Božím obrazom. Brat/sestra, nenechajme sa zmýliť naoko úprimným a hlbokým záujmom herodiánov o Ježiša. Otázka síce vyznela tak, že sa o vec zaujímajú, podstatou však bola ich snaha Ježiša nachytať. Ich priateľský tón imitujúci záujem bol v skutočnosti pretvárkou. Nebuďme aj my takými v našich vzťahoch. Snažme sa v diskusii s našimi priateľmi a známymi byť čestnými, úprimnými, otvorenými a korektnými. Preukazujme priateľom svoju lásku k nim a nepredstieranú úctu ako trvalý základ nášho vzťahu. To sa nám napokon vráti rovnakým prístupom zo strany našich priateľov, čo v konečnom dôsledku prehĺbi náš vzájomný vzťah a bude pre obe strany obohacujúci. A ak budeme čeliť človeku neúprimnému, buďme trpezliví a snažme sa na neho hľadieť očami porozumenia a pokory. A s pomocou Božou sa snažme zachovať si dôstojnosť, byť trpezlivým a v oči danému človeku aj milosrdným.

Evanjelium v stredu (Mk 12, 18-27) opäť nadväzuje na predošlý deň. K Ježišovi prichádzajú saduceji s tvrdením, že niet zmŕtvychvstania. Pýtajú sa Ježiša, ako naložiť s Mojžišovým príkazom, že brat si má vziať bezdetnú manželku svojho zosnulého brata a splodiť mu potomka. Ako príklad Mu dali siedmich bratov, ktorí si postupne brali za manželku jednu ženu, avšak ani jeden s ňou nemal potomka. Komu teda bude žena po zmŕtvychvstaní manželkou? Ježiš im vysvetlil chybu ich uvažovania a povedal, že vo večnosti sa ľudia neženia a nevydávajú. Saduceji boli predstaviteľmi kresťanskej aristokracie. V myslení boli skostnatení a veľmi ortodoxní. Tvrdili, že v Písme nie sú o zmŕtvychvstaní jasné a zrozumiteľné výroky, preto nemôže existovať. Vo svojej otázke Ježišovi vychádzali zo zákona o leviráte (Dt 25, 5-6), podľa ktorého v prípade, že niekto zomrie bez potomstva, jeho brat je povinný vziať si ovdovenú švagrinú za manželku a splodiť mu takto po jeho smrti potomka, teda dediča. Ježiš však radikálne odmieta takéto uvažovanie a saducejom potvrdzuje, že sme určení pre život v plnosti s Bohom, ktorý však nebude jednoduchým pokračovaním takého života, aký žijeme tu na zemi. Saduceji boli príkladom človeka, ktorý uvažuje len v pozemských dimenziách a odmieta si pripustiť, že nie všetko, čo bude vo večnosti, môžu už dnes pochopiť z pohľadu ľudského uvažovania. Brat/sestra, je nepochybné, že je užitočné a múdre mať v úcte tajomstvá našej viery a akceptovať aj to, že nie všetko sme schopní pochopiť, resp. nie všetko je určené pre náš pozemský logický rozum. Majme teda voči našej viere a jej zákonom aj istú bázeň, pripusťme, že nie všetko je možné posudzovať našim ľudským rozumom a niektoré veci v bázni a pokore nechať akoby nevysvetlené. Veď Pán Ježiš nám to povedal celkom konkrétne: „Ešte veľa vám toho mám povedať, ale teraz by ste to ešte nezniesli“ (Jn 16, 12).

Štvrtkové evanjelium (Mk 12, 28b-34) nás vracia do situácie, ktorá nastala po diskusii saducejov s Ježišom o siedmich mužoch jednej ženy. Ježiša sa jeden zo zákonníkov pýta, ktoré z prikázaní je prvé zo všetkých. Ježiš mu vraví, že prvým je to, že Pán, náš Boh, je jediným Pánom, ktorého máme milovať z celého svojho srdca, celej svojej duša, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. Zákonník prijal Ježišove slová, na čo mu Ježiš povedal, že nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Po tom sa už Ježiša nik neodvážil na nič vypytovať. Saducej, ktorý s Ježiša pýtal na najdôležitejšie prikázanie, vlastne využil situáciu, keď videl, ako múdro Ježiš zodpovedal otázku a siedmich manželoch jednej ženy. Chcel využiť Jeho múdrosť, aby si urobil jasno v základnej otázke. Tá otázka nebola až taká čudná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Židovská teológia mala v tom čase 613 predpisov vychádzajúcich z biblických zákonov, k plneniu ktorých pristupovala veľmi kategoricky. Ježiš vo svojej odpovedi zároveň podčiarkuje vnútorný a neprestajný vzťah lásky, ktorá všetko preniká a mení. Tým dáva základnú hodnotu celej morálke človeka a náboženstvu ako takému. Učiteľ zákona Ho evidentne pochopil, preto ho Ježiš pochváli. Táto pochvala je jediným prípadom vo všetkých štyroch evanjeliách, kde sa dostane učiteľovi zákona takéhoto ocenenia zo strany Ježiša. Ježišovu odpoveď dodnes používajú Židia ako svoju rannú modlitbu (Šema). Majú ju dokonca na malom kúsku pergamenu pripevnenú na verajách dverí, aby sa jej mohli pri prechode dverami dotknúť. Kto navštívil napr. židovskú štvrť v meste Třebíč, iste si to pri prehliadke židovských obydlí všimol. Ježiš vlastne svojou odpoveďou zákonníkovi pripomína podstatu našej viery. Možno by sme si zo Židov mohli vziať aj príklad: nemusíme si hneď na veraje dverí pripevniť pergamen s modlitbou, ale keď budeme vychádzať z domu, v duchu sa pomodlíme tie krásne slová: „Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána Boha svojho z celého svojho srdca, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“.

Piatkové evanjelium je z Jána (Jn 19, 31-37). Počas Prípravného dňa Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži v sobotu, lebo bol veľký sviatok. Keď však prišli k Ježišovi, videli, že je už mŕtvy, preto Mu jeden z vojakov prebodol kopijou bok, a z rany hneď vtiekla krv a voda. Evanjelista Ján tu predstavuje krv a vodu, ktoré vytiekli z Ježišovho boku, vo svetle dvoch biblických textov. Prvý sa vzťahuje na skutočnosť, že Ježišovi nepolámali kosti (Ex 12, 46). Ježiš je teda obetný baránok novej Veľkej noci. Druhý text sa vzťahuje na Zachariáša (Zach 12, 10) a osvetľuje prebodnutie boku. Ján vidí v ukrižovanom Ježišovi naplnenie proroctva o kajúcich Židoch, ako hľadia na tajomného prebodnutého pastiera. Prípravný deň bol pre Židov dňom predchádzajúcim sobotu. V piatok sa pripravovalo všetko to, čo bude treba v sobotu, pretože počas tohto dňa sa nedovoľovali žiadne práce. Z opisu týchto dní v podaní Jána okrem iného vidíme, brat/sestra, akú veľkú úctu požíval v očiach Židov prípravný deň na sobotu, teda ako vážne brali príkaz na siedmy deň odpočívať. Príkaz, ktorý my tak často a tak ľahkovážne porušujeme. Iste, „...sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu...“ (Mk 2, 27), napriek tomu si vážme, že už nie sme otroci, aby sme museli pracovať sedem dní v týždni, ale sme synovia svojho Otca, ktorý nám z lásky daroval to, čo sám pri stvorení sveta využil – na siedmy deň odpočíval. Vážme si túto výsadu, je pre nás a naše dobro a robme všetko pre to, aby sme ju vždy dodržali.

V sobotnom evanjeliu (Lk 2, 41-52) sledujeme Ježišových rodičov v čase, keď mal Ježiš dvanásť rokov a všetci spolu išli do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Ježiš zostal v Jeruzaleme, čo si Jeho rodičia nevšimli a plní strachu Ho hľadali medzi príbuznými a známymi. Až po troch dňoch Ho našli v chráme, kde udivoval tam sediacich učiteľov svojou múdrosťou. Keď Mu Mária vyčítala, ako ich naľakal, Ježiš odpovedal otázkou, či nevedeli, že má byť tam, kde ide o Jeho Otca. A potom sa s nimi vrátil do Jeruzalema. Vtedajší židovský zákon predpisoval putovanie do Jeruzalema na tri veľké sviatky: Veľkú noc, sviatok Týždňov a sviatok Stánkov. Tento zákon sa vzťahoval na všetkých, ktorí bývali od Jeruzalema na vzdialenosť nie viac ako pol dňa cestovania. Asi najväčší počet pútnikov prichádzal počas Veľkej noci. Vek dvanástich rokov, kedy aj Ježiš putoval s rodičmi na sviatky do Jeruzalema je vekom, kedy človek, podľa židovskej tradície musel začať dodržiavať všetky príkazy obsiahnuté v zákone. Z popisu diania v chráme, kde Ježiš udivoval svojou múdrosťou prítomných učiteľov, je zrejmé, že Jeho poslucháči museli byť Ním uchvátení a milovali Ho, no nie vždy Mu rozumeli. Veď ani samotná Jeho matka Mária Mu nie vždy rozumela. Niekedy bola zmätená a znepokojená. No to jej bolo silným podnetom na to, aby o Jeho slovách v pokore uvažovala. Na jednej starne uplatňovala svoju materskú autoritu, keď sa dožadovala neustálej informácie o tom, kde Ježiš je, na druhej strane si dokázala v pokore vziať k srdcu Jeho slová a zaoberať sa nimi. Vlastne je nám príkladom, brat/sestra, ako sa správne zachovať v situácii, keď nás samotných prekvapia a zaskočia nejaké udalosti, ktoré sme nečakali. Buďme teda otvorení Pánovi, Jeho prítomnosti v nás a milosti, riaďme sa Jeho usmerneniami a vtedy sa budeme vedieť správne vyrovnať aj s nečakanými situáciami.

Na obr.: Ježiš s učeníkmi na pšeničnom poli (J. R. Wehle)