Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 27. mája – Najsvätejšej trojice, slávnosť (b); sv. Augustín z Canterbury, biskup; sv. Július, mučeník; pondelok, 28. mája – Pondelok 8. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Viliam z Akvitánie, mních; utorok, 29. mája – Utorok 8. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Maxim, biskup; sv. Uršula Ledóchowska; streda, 30. mája – Streda 8. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Félix, pápež; sv. Ferdinand, kráľ; sv. Zdislava; štvrtok, 31. mája – Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, slávnosť, PRIKÁZANÝ SVIATOK, (b); sv. Petronela, panna a mučenica; piatok, 1. júna – Piatok 8. týždňa v Cezročnom období, (č); sv. Justín, mučeník, spomienka; sobota, 2. júna – Sobota 8. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Marcelín a Peter, mučeníci, ľubovoľná spomienka, (č); sv. Blandína a Albína, mučenice (č).

Štvrtok – Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi – veriaci, ktorý sa zúčastní na recitovaní (speve) hymnu Tantum ergo – Ctíme túto sviatosť slávnu, môže získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky.

V túto alebo budúcu nedeľu sa zvykne konať procesia.

Piatok je prvým piatkom v mesiaci.

Prvým čítaním Nedele Najsvätejšej trojice je úryvok z knihy Deuteronómium (Dt 4, 32-34. 39-40). Mojžiš sa ľudí pýta, či sa niekedy stalo, že by niektorý národ počul hlas boha z ohňa tak ako oni a zostal by nažive. A tiež či sa Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami? Po týchto otázkach zdôrazňuje Izraelitom, že tento Boh je jediným Bohom na nebi i na zemi. Preto majú ľudia zachovávať Jeho prikázania, ktoré im Mojžiš predkladá.

Kniha Deuteronómium („druhý zákon“) je piatou knihou Biblie, ktorá uzatvára Pentateuch alebo Tóru, teda prvých päť biblických kníh. Predstavuje zákony, ktoré majú viesť život Izraela. Text, ktorý si dnes vypočujeme, povedal Mojžiš svojmu ľudu pred tým, ako sa od neho oddelil po tom, ako ho vyviedol z Egypta a ktorý potom pod vedením Jozueho prejde cez rieku Jordán v ústrety slobode. Mojžiš sa teda týmito dojímavými slovami snaží pripomenúť ľuďom úlohu Boha aj v ich živote, bez pomoci ktorého by sa z Egypta nikdy nedosiahli. Chcel ich takto pripraviť na život v slobode a urobiť všetko pre to, aby v slobodnom živote nezabúdali na Toho, ku ktorému sa v ťažkých časoch otroctva často utiekali. Mojžišove slová sú skutočným hymnom na Božie vyvolenie, nimi sa končí prvá Mojžišova reč. Brat/sestra, nie sme aj my niekedy ako títo Izraeliti? Keď sme v kostole či inom duchovnom spoločenstve alebo pokoji svojho súkromia, sme na strane všetkých prikázaní a kresťanských zásad, ale keď sa ocitneme v sekulárnom prostredí, skôr sa mu prispôsobíme, ako by sme mali byť nositeľmi našich kresťanských zásad. Pripomeňme si Mojžišove slová vtedy aj sebe samým, aby sa nám nestalo to, čo Izraelitom po odchode z Egypta, teda aby sme nereptali a nenašli si iných bohov v rôznych lákavých formách tohto sveta, ktorým by sme sa klaňali. Títo bohovia majú rôzne formy a niekedy sa spočiatku tvária ako užitoční pomocníci: sociálne siete, internet, moderná technika... Buďme preto v strehu.

Druhým čítanímje krátka stať z Listu Rimanom (Rim 8, 14-17). Apoštol Pavol v ňom poučuje komunitu kresťanov v Ríme, že tí, ktorí sa nechajú viesť Duchom Svätým, sú Božími synmi. Vysvetľuje, že nedostali ducha otroctva, aby sa ako otroci museli báť, ale majú ducha adoptívneho synovstva, ktoré ich oprávňuje Boha volať Ho ich Otcom. Takže tento Duch dosvedčuje, že sú Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, ktorí – ak s Ním trpia – budú môcť byť s Ním aj oslávení. Pavol sa teda v tejto časti svojho rozsiahleho a dôležitého listu venuje statusu kresťana, ktorý už nie je otrok, ale Božie dieťa. Pavol toto interpretuje tak, že človek, ktorý uverí, sa radikálne vnútorne premení. Z hriešnika sa stane spravodlivým, z otroka slobodným a z takpovediac cudzinca Božím dieťaťom. To však so sebou prináša aj potrebu človeka správať sa vo vzťahu k Bohu ako dieťa k svojim rodičom: to im dôveruje, spolieha sa na nich, snaží sa vždy a v každej situácii konať tak, ako ho to naučili rodičia. Dieťa sa od svojho rodiča všetko učí a zároveň sa rodičom necháva aj viesť. To môže byť niekedy ťažké, najmä pre tých, ktorí sa cítia sebestační, nezávislí, schopní všetko si zabezpečiť svojimi vlastnými silami. Nie je iste jednoduché vyslobodiť sa z takéhoto otroctva a vstúpiť do slobody úplného spoliehania sa na Božiu moc a pomoc. Brat/sestra, cítiš podobu odkazu tohto čítania s úryvkom z Knihy Deuteronómium, ktorý mu predchádzal? V oboch sa nám núka prakticky to isté: buďme verní Bohu a Jeho prikázaniam, a budeme sa tešiť z výsady Božích detí aj s perspektívou, ktorú táto výsada sprevádza. Pestujem si teda svoj vzťah s Bohom a snažme sa každý krok robiť ruka v ruke s Ním. Čo to znamená v praxi? To si už iste každý z nás rozmení na drobné vo svojich životných situáciách.

Evanjelium podľa Matúša (Mt 28, 16-20) zachytáva učeníkov krátko po tom, ako odišli z Galilei na vrch, kam im Ježiš kázal prísť.Učeníci sa mu klaňali, ale aj pochybovali.Ježiš ich, zdôrazňujúc svoju moc na nebi i na zemi, posiela do sveta, aby učili všetky národy, krstili ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučili ich zachovávať všetko to, čo ich samých naučil Ježiš. A uistí ich, že je s nimi až do skončenia sveta. Počúvame teda záverečné slová Matúšovho evanjelia, kde Pán Ježiš dáva svojim učeníkom misijný príkaz, v ktorom odznieva aj trojičná formula krstu. Je dobré si všimnúť, že Ježiš prikazuje učeníkom nielen „učiť“, ale aj „naučiť“ ľudí zachovávať Jeho prikázania. A to, čo Ježiš povedal v závere tohto úryvku učeníkom „ja som s vami po všetky dni“ je vlastne naplnením Jeho mena Emanuel. Toto všetko nasleduje po tom, ako sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní zjavil svojim učeníkom.

Dnes máme sviatok Najsvätejšej Trojice. Tento sviatok je možno atypický tým, že nie je spomienkou na významnú udalosť alebo osobnosť, ale pripomína nám základnú dogmu našej viery. Je to pilier kresťanstva, ktorý – ak nepochopíme – nemôžeme pochopiť ani vieru v Boha ako takú. „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je hlavným tajomstvom viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha v ňom samom. Je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v hierarchii právd viery“ (KKC, 234). Ako vlastne všetky kresťanského učenia vyrastajú z tejto dogmy? Cez Ježiša, ktorý prišiel s tým, že Boh je láska. Láska si však sama nevystačí, potrebuje niekoho ďalšieho, aspoň ďalšiu osobu. Preto ak je Boh láska, tak je aj spoločenstvo. Jeden Boh v troch osobách. A ako pravá láska, vyznačuje sa bezpodmienečnosťou a neobmedzenosťou. Bezpodmienečnou preto, že miluje bez ohľadu na to, aký je ten, koho miluje. A bezhraničná preto, lebo nepozná hranice. Boh predsa miluje každého, dobrého aj zlého, jeho ponuka je tu pre každého. A nekončí sa hriechom človeka, je „v ponuke“ stále. Nezrušil ju ani prvý hriech. Naopak – Božia láska si ak vtedy našla cestu. Prišiel Ježiš Kristus, aby svojou obetou vykúpil človeka z tohto hriechu. Niet lepšieho príkladu bezhraničnej a bezpodmienečnej lásky ako táto obeta života Boha za človeka. Je teda na každom z nás, brat/sestra, či ponuku Boha prijmeme. Nikto a nič nás do toho nenúti, lebo Boh nám dal slobodnú vôľu. Boh ponúka spoločenstvo. A my ho môžeme denne nachádzať vo svätej omši, svätej spovedi, v spoločenstve, v blížnom. To je zmyslom nášho pozemského života – tvoriť a v konečnom dôsledku vytvoriť spoločenstvo s Bohom. Cítiš, brat/sestra, že si na tejto ceste?

V pondelkovom evanjeliupodľa Marka (Mk 10, 17-27) nám pripomína známu príhodu, kedy k Ježišovi prišiel človek a kľačiačky sa Ho pýtal, čo má urobiť, aby dosiahol večný život. Keď mu Ježiš spomenul základné prikázania a dotyčný spokojne konštatoval, že ich všetky plní už od svojej mladosti, Ježiš ho posiela, aby všetko, čo má, predal, získané peniaze rozdelil chudobným a potom Ho nasledoval. Dotyčný odišiel veľmi smutný, lebo mal veľký majetok. Vtedy ho Ježiš učeníkom ukázal ako príklad boháča, ktorý sa len ťažko dostane do nebeského kráľovstva, a to použijúc známe prirovnanie o ťave prechádzajúcej cez ucho ihly ľahšie, ako boháč prejde bránou nebeského kráľovstva. Keď zapochybovali, že komu sa teda dá vojsť do nebeského kráľovstva, Ježiš ich ubezpečuje, že Bohu je možné všetko. Pri čítaní či počúvaní týchto slov si iste mnohí z nás uvedomia, ako veľmi sme viazaní k veciam, ktoré nám ponúka tento svet. Či už je to majetok, rozmanité pôžitky, závislosti, pohodlie ale možno aj pocit vlastnej dôležitosti, pretože máme dobré spoločenské postavenie alebo presvedčenie o našej neomylnosti a často až genialite, keďže naše rozhodnutia v práci nie sú nikým atakované. Týchto možností je nespočetné množstvo. Všetko toto sa nám potom stane akoby „neoddeliteľnou“ súčasťou nášho života, bez ktorej si ho už pomaly ani nevieme predstaviť. Zostávame naviazaní na veci, ktorých sa pevne držíme, stotožníme si ich s vlastným životom a nadobudneme presvedčenie, že bez nich sa nedá žiť. A keď sa hlbšie zamyslíme, musíme si priznať, že môže stačiť sekunda nepozornosti alebo rozhodnutie nášho Pána, a všetky tieto pominuteľné veci sa nám navždy vzdialia. Aj Písmo hovorí: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú o tvoj život a čo si si nahonobil, čie budeš?“ (Lk 12, 20). Brat/sestra, iste by bolo prospešné, ak by sa každý z nás zamyslel nad tým, ako používa dary, ktoré dostal od Otca v živote. Nie preto, aby sme si mysleli, že napr. byť bohatý je nesprávne alebo dokonca hriešne. Ale preto, aby sme si uvedomili, čo pre nás v našich životoch znamenajú a ako ich používame. Čo považuješ, brat/sestra, za najväčší dar/talent, ktorý si získal od Boha? Nakladáš s ním tak, aby bol na osoh tebe, okoliu a v neposlednom rade Bohu?

V evanjeliu z utorka (Mk 10, 28-31) nadväzujeme na tému majetku a viazanosti k nemu, ktorú sme počuli už včera. Peter hovorí Ježišovi, že učeníci opustili všetko a šli za Ním. Ježiš mu vraví, že každý, kto pre Neho opustil dom či blízkych alebo majetok, dostane stonásobne viac, či už v pozemskom živote alebo vo večnosti. A upozornil, že prví budú poslední a poslední prvými.  Opäť si máme možnosť uvedomiť, že odpútanosť od pozemských vecí pri nasledovaní Ježiša je pre človeka zdrojom plnosti, množstva darov a napokon večného života. Snažme sa, brat/sestra, držať si odstup a duchovnú nezávislosť na mnohých, najmä návykových veciach. Niekedy je napr. aj dovolenka výbornou príležitosťou našu závislosť si uvedomiť. Mnohí sme doma či v práci, v našom každodennom prostredí, zvyknutí byť neustále napojení na zdroj wifi signálu a sumárne mnoho času cez deň venujeme sledovaniu mailov, sociálnych sietí či internetu. A potom máme možnosť dostať niekde na samotu, horskú chatu či iné, „Bohom zabudnuté miesto“, kde je očarujúca príroda, liečivé ticho, mnoho príležitostí vnímať krásy okolo nás, a vtedy si uvedomíme, že na maily a internet sme úplne zabudli. Mám takúto osobnú skúsenosť napr. s duchovnými cvičeniami v kláštore. Ponorený do atraktívnych úvah, v spoločenstve príjemných ľudí, v zaujatí nových obzorov vnímania každodenného, som úplne zabudol, že existuje internet či televízor. Snaž sa, brat/sestra, z času na čas nájsť si takúto mentálnu oázu a uvedomiť si hierarchiu vecí okolo seba, aby si k nim mal/a správny vzťah či odstup.

Evanjeliumv stredu (Mk 10, 32-45) opäť nadväzuje na predošlý deň. Ježiš učeníkom cestou do Jeruzalema rozprával, čo Ho tam čaká. Vtedy k Nemu pristúpili Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, a žiadajú Ho, aby vo večnosti mohli sedieť po Jeho pravici a ľavici. A keď im Ježiš hovorí, že nevedia, o čo žiadajú, stále nechápu a odpovedajú, že oni veru môžu byť kalich, ktorý on pije a aj takým istým krstom môžu byť pokrstení. Ježiš prisvedčí, ale upozorní ich, že o tom, kto bude sedieť po Jeho pravici a ľavici neprináleží Jemu. Potom učeníkom povie, že kto z nich bude chcieť byť veľkým, nech je služobníkom všetkých. A seba in dal za príklad, lebo aj On, hoci Boh, prišiel nie aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život za mnohých. Jakuba a Jána zrejme posmelilo to, že boli svedkami Ježišovho premenenia. Zároveň je však zrejmé, že preukázali nezrelosť svojej viery, lebo len pred chvíľou počuli Ježiša, ako hovorí o úplnom darovaní sa ako podmienke vstupu do Božieho kráľovstva, a chvíľu po tom si prajú mať významné postavenie aj vo večnosti. Ježiš tým,, že spomína kalich, z ktorého treba piť, ale aj krst, ktorý treba absolvovať, v podstate pripomína svoje utrpenie, na ktorom ten, ktorý chce mať účasť na Jeho sláve, musí mať tiež účasť. Brat/sestra, tieto slová sú pre nás ideálnou príležitosťou pouvažovať, či sme aj my pripravení slúžiť, či aj my nielen prijímame, ale aj (a najmä) dávame. V dávaní či obetovaní sa rastieme a napĺňame sa radosťou až šťastím. Ten, ktorý často dáva, zaiste pozná, aký úžasný je to pocit, keď sa obdarovaný poteší, prekvapí, alebo keď mu naša pomoc či obetovanie sa pomôže. To mi pripomenulo jednu anekdotu: kňaz, ktorý sa snaží zohnať financie na opravu strechy kostola, vraví v tejto súvislosti svojim veriacim – mám pre vás dve správy, jednu dobrú a jednu zlú. Tá prvá je, že máme dostatok peňazí na opravu strechy kostola. Tá zlá je, že sú vo vašich vreckách. Mnohí ľudia sú pripravení darovať vtedy, keď vopred vedia, „čo za to“. To ich však výrazne obmedzuje, lebo málokedy sa nám veľkorysý dar nejako (hmotne) vráti. Ak však dávame nezištne, vráti sa nám pocit šťastia, radosti a uspokojenia z dobre vykonaného skutku. Dávajme teda tak ako Ježiš – nepýtajme sa, čo za to. Štedrosť bude našou ozdobou navonok a zdrojom šťastia vo vnútri. Neoberajme sa o túto výnimočnú možnosť.

Štvrtkové evanjelium (Mk 14, 12-16. 22-26) nás vracia do prvého dňa sviatkov Nekvasených chlebov. Učeníci sa pýtajú Ježiša, kde Mu majú pripraviť veľkonočnú večeru. Ježiš dvoch z nich posiela do mesta, kde majú stretnúť človek s džbánom vody. Ten ich dovedie do domu, ktorého pán bude mať vo svojom dome hornú sieň pripravenú a prestretú na večeru. Podľa týchto pokynov učeníci pripravili veľkonočného baránka na večeru. Počas tejto Poslednej večere im Ježiš povie slová: „Vezmite, toto je moje telo“ a „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“. Napokon ich upozorní, že už s nimi nebude piť víno až do dňa, kedy bude vo večnom kráľovstve. Potom za spevu chválospevu odišli na Olivovú horu. Niet lepšieho a výstižnejšieho textu pre dnešný sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ako tento úryvok Matúšovho evanjelia. Ježiš ustanovuje eucharistickú obetu, ku ktorej máme všetci prístup. Eucharistická obeta je stredobodom svätej omše, bohoslužby, ktorá je nám prakticky denne k dispozícii. V eucharistii sa spájame s Pánom Ježišom, napájame sa na Neho a napĺňame sa Jeho Láskou, ktorá nám dáva silu, odvahu, radosť zo života i motiváciu konať dobro. Telo nášho Pána Ježiša Krista nám dáva pokoj. Ježiš to pri Poslednej večeri povedal jasne. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Eucharistia v nás aj prehlbuje náš vzťah s Ježišom. Pro každom svätom prijímaní nám pripomína, že sa za nás obetoval a položil svoj život, a to všetko pre lásku, ktorou nás miluje. Eucharistia nám pomáha jasnejšie vidieť veci okolo nás. Tak, ako sa emauzským učeníkom otvorili oči, keď pred nimi Ježiš lámal chlieb, alebo keď rozmnožil pár chlebov a rýb a nasýtil dav, tak aj nám prijatie Eucharistie otvára oči pre život. Preto je dobré, brat/sestra, ak si budeme často uvedomovať tieto súvislosti, ďakovať Bohu za ne, ale nielen slovami, ale najmä naším životom. Majme to na pamäti!

Piatkové evanjelium je opäťz Marka (Mk 11, 11-25). Ježiš s Dvanástimi vchádza do Jeruzalema, kde Ho ľudia hromadne pozdravujú. Večer odchádza do Betánie. Keď z nej na druhý deň odchádzajú, idú okolo figovníka, ktorý je bez plodov. Ježiš nad ním vynesie súd: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie“. Keď prišli do Jeruzalema, Ježiš vyhnal z chrámu peňazomencov a kupcov nahnevaný, že z domu Otca urobili lotrovský pelech. Keď večer opúšťali Jeruzalem, išli okolo figovníka, nad ktorým predošlý deň Ježiš vyslovil súd a videli, že úplne vyschol. Keď Ho na to Peter upozornil, Ježiš mu povedal, aby mali vieru v Boha, lebo potom všetko, o čo budú prosiť, budú mať. A dodal, aby pamätali na to, že ak majú niečo proti niekomu, aby mu odpustili, lebo tak urobí aj Otec im. Palmové ratolesti, ktorými ľudia zdravia Ježiša pri vstupe do Jeruzalema, pripomínajú Sviatok stánkov, čo bol pôvodne jesenný sviatok vďakyvzdania za úrodu. Neskôr k tomu pribudla aj spomienka na prebývanie biblického ľudu na púšti pod stanmi. Tento sviatok trval týždeň. Názov sviatku pochádza zo stanov, ktoré sa na sviatky používali. Ježiš nezostával v Jeruzaleme, ale na noc sa vždy utiahol do Betánie, čo je malá dedinka v blízkosti Jeruzalema. Peňazomenci a kupci, ktorých Ježiš vyhnal z chrámu, sídlili na tzv. nádvorí pohanov, čo bola vtedy súčasť chrámu. Boli tam preto, aby tí, ktorí v chráme chceli priniesť obetu, mohli si ju pred vstupom doň zadovážiť. Ježiš chce očistiť chrám a dosiahnuť, aby z neho bol naozajstný dom modlitby pre všetky národy (Iz 56, 7). Silný obraz o prenesení hory je lekciou o čistote viery a sile modlitby. Skutočnosť, že Ježiš hľadal na figovníku ovocie v čase, kedy tam nemalo byť, učeníci pochopili až neskôr, a to tak, že Ježiš tým im samotný naznačuje otázku, či prinášajú ovocie. Lebo Boh chce, aby sme všetci prinášali ovocie podľa svojich možností. Ale nenecháva to len na nás – neustále na nás vylieva svoju milosť a volá nás k tomu, aby sme robili dobro. Brat/sestra, dnešné evanjelium je teda výzvou pre každého z nás, aby sme sa zamysleli nad sebou samým a tým, či si plníme túto úlohu, či prinášame svetu ovocie. Či rozvíjame svoje dary a talenty v prospech ľudí. Každý z nás má nejaké dary, ktoré môže rozvíjať. Boh to od nás čaká. Zostávajme teda otvorení voči podnetom z nášho okolia a snažme sa ich využiť pre vlastnú inšpiráciu, ako robiť dobro. A prosme Boha, aby nám pomáhal vidieť a správne hodnotiť podnety z okolia a tak rozpoznávať cesty, ako využívať vlastné talenty pre dobro druhých.

V sobotnom evanjeliu (Mk 11, 27-33) pokračujeme v čítaní tam, kde sme včera prestali. Veľkňazi a zákonníci sa Ježiša prítomného v chráme pýtajú, akou mocou to všetko robí a kto mu ju dal. Ježiš odpovedá protiotázkou, či Jánov krst bol z neba alebo od ľudí. Zákonníci sa cítili v pasci, lebo ak by povedali, že z neba, bol by sa ich Ježiš spýtal, prečo mu neuverili. Ak by povedali, že od ľudí, boli by s báli ľudu. Tak radšej povedali, že nevedia. Na to im Ježiš povedal, že ani on im nepovie, akou mocou to všetko robí. Ježiš sa teda dostáva do sporu s vtedajšou politickou, náboženskou a intelektuálnou triedou, ktorá bola v Izraeli pri moci. Tá už dlhší čas plánuje Jeho likvidáciu, pretože im nevyhovuje Ježišova úžasná autorita, ktorú má svojimi slovami aj činmi. Ježiš samozrejme vie, kam mieria a uvádza ich svojou otázkou do chúlostivej situácie. Preto sa rozhodnú mlčať, ale Ježiš ani Ježiš im ešte konkrétnu odpoveď nedáva. Aj my sme dnes často svedkami, že svetská autorita nepripúšťa pravdu iného ako tú, ktorá pochádza od nej samej. Nemali by sme sa dať pomýliť takýmito názormi len preto, že pochádzajú od aktuálnej autority. Niekedy dokonca prenášame autoritu aj na masovokomunikačné prostriedky a bezhlavo veríme všetkému, čo si prečítame v novinách alebo počujeme z rádia či televízie. Brat/sestra, je preto dobré a potrebné vzdelávať sa neustále vo veciach viery, aby sme boli pripravení vyberať si z informácií okolo nás tie, ktoré sú hodné našej pozornosti a naopak – vedeli čeliť rozumnými argumentmi tým, ktoré sú v rozpore s naším presvedčením. A ak sme dobre rozhľadení v danej veci, nebojme sa prezentovať svoj názor a zorientovať tak svoje okolie správnym smerom. Veď naša viera znakom našej identity ako kresťanov, ale aj podmienkou spásy (Mk 16, 16).

Na obrázku: Najsvätejšia Trojica (El Greco)