Novinky

« Späť

26. týždeň cez rok (B)

26. týždeň cez rok (B)

Liturgický a cirkevný kalendár týždňa: nedeľa, 30. septembra – 26. nedeľa v Cezročnom období, (z); sv. Hieronym, kňaz a učiteľ Cirkvi, spomienka (tento rok sa neslávi). pondelok, 1. októbra – Pondelok 26. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša (z Lisieux), panna a učiteľka Cirkvi, spomienka. utorok, 2. októbra – Utorok 26. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. anjeli strážcovia, spomienka. streda, 3. októbra – Streda 26. týždňa v Cezročnom období, (z); sv. Maximián; sv. Dionýz Aeropagita. štvrtok, 4. októbra – Štvrtok 26. týždňa v Cezročnom období, (b); sv. František Assiský, spomienka. piatok, 5. októbra – Piatok 26. týždňa v Cezročnom období, (z), alebo sv. Faustína Kowalska, panna, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Placidus, mučeník. sobota, 6. októbra – Sobota 26. týždňa v Cezročnom období, (z), alebo sv. Bruno, kňaza, ľubovoľná spomienka, (b); alebo Panna Mária v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Viera, mučenica.

Štvrtok: prvý štvrtok v mesiaci, deň modlitieb za duchovné povolania, kedy sa odporúča spoločná modlitba svätého ruženca.

Piatok: prvý piatok v mesiaci.

Úplné odpustkymôžu získať tí, čo sa modlia ruženec v kostole, kaplnke, alebo rodine, v rehoľnom spoločenstve alebo nábožnom združení. K modlitbe treba pridať nábožné rozjímanie o tajomstvách.

Úmysel apoštolátu modlitby

Evanjelizačný: aby zasvätení ľudia opätovne roznietili svoju misionársku horlivosť a boli prítomní medzi chudobnými, bezbrannými a ľuďmi na okraji spoločnosti.

Úmysel KBS: nech sa naše rodiny prehlbujú spoločnou domácou modlitbou posvätného ruženca.

26. cezročná nedeľa

Kniha Numeri (Nm 11, 25-29)

Pán sa rozpráva s Mojžišom, berie z neho ducha, ktorý na ňom spočíval a dáva ho sedemdesiatim starším. Dvaja z nich – Eldad a Medad – prorokujú v tábore. Jeden z mladíkov to zvestuje Mojžišovi. Jozue žiada Mojžiša, aby im to zakázal. Mojžiš sa ho však pýta, či žiarli na neho a vyslovuje prianie, aby všetok ľud takto prorokoval.

Kniha Numeri je spisom o pobyte vyvoleného národa na púšti. Obsahuje dlhé zoznamy rodokmeňov a liturgické predpisy pre kňazov a levitov. Tým sa stáva pre nás aj provokujúca. Ukrýva v sebe kľúč na lepšie pochopenie vyvoleného národa. Možno povedať, že tak ako púšť je skúškou človeka a pomáha mu dozrievať vo vzťahu k Bohu, aj Kniha Numeri je skúškou našej osobnej pokory pred Bohom, ktorý sa cez slová v nej prihovára nielen Izraelitom, ale aj nám. Protagonistami Knihy sú Boh, Mojžiš a jeho ľud. Starších, o ktorých je v úryvku reč, ustanovil Mojžiš na pomoc sebe samému v čase, keď sa ľud na púšti búril, aby mu pomáhali ho viesť. Na nich potom zostupuje Boží Duch, ktorí im dáva schopnosť vysvetľovať Božiu vôľu v rôznych situáciách, ktoré budú na púšti prežívať. Ten však zostúpil aj na Eldada a Medada, čo vyvolalo na strane Jozueho ako budúceho Mojžišovho nástupcu žiarlivú reakciu. Mojžiš vlastne Jozuemu pripomína, že Duch je Boží dar, preto je potrebné prijímať ho s radosťou a bez žiarlivosti. Tak aj my, brat/sestra, prijímajme podnety z okolia, spoznávajme v nich Božiu vôľu a pravdu a zamýšľajme sa nad ich obsahom, nie nad tým, kto nám ich sprostredkoval. Aby nám naše predsudky voči ľuďom nezabránila stretnúť Boha.

Jakubov list (Jak 5, 1-6)

Jakub vyzýva boháčov, aby plakali nad biedami, ktoré ich čakajú, pretože to, čo oni považujú za svoje bohatstvo, je znehodnotené. vyčíta im, že mzda, ktorú zadržali robotníkom, kričí a krik žencov prišiel až k Pánovi. a pripomína, že zabili spravodlivého, ktorý im neodporoval.

To, čo nazývame Jakubovým listom, je v podstate sedem spisov nasledujúcich v Novom zákone po Pavlových listoch a Liste Hebrejom. Tradícia ich nazýva Katolíckymi listami, čím chce povedať, že sú to spisy určené Cirkvi vo svete. Aj keď sa tieto texty formálne tvária ako listy, sú zrejme homíliami alebo katechézami adresovanými rôznym kresťanským komunitám. Nosnou myšlienkou týchto textov posolstvo kresťanom o ceste duchovného života, o dôležitosti skutkov ako vonkajšieho prejavu úsilia človeka. V dnešnom úryvku Pán povstáva proti boháčom, ktorí zadržali mzdu svojim robotníkom a súčasne im určuje prísny súd – „deň zakáľačky“. Aj pre nás sú tieto slová, brat/sestra, podnetom na úvahu. Lebo nie to je zlé, že človek niečo má, ale to, ako sa k tomu dostal a ako tieto dary či bohatstvá užíva. Hriechom nie je mať, ale zabúdať pritom na Boha, ktorý je darca každého dobra, aj hmotného a na hlavné smerovanie nášho života. Nie je zlé ani kariérne stúpať, hriechom je robiť to tak, aby nám to duchovne uškodilo. Položme si preto, brat/sestra, aj my každý otázku, teda ani nie tak „čo mám?“, ale ako sme sa k tomu dostali a či, prípadne ako nám to zmenilo naše myslenie a konanie, náš hodnotový rebríček. A ak niečo máme, či to dokážeme využívať v prospech nielen seba samého, ale aj našich blízkych, známych, strádajúcich.

Evanjelium podľa Marka (Mk 9, 38-43. 45. 47-48)

Ján sa sťažuje Ježišovi, že učeníci videli kohosi, ako v Jeho mene vyháňa zlých duchov a keďže s nimi nechodí, bránili mu v tom. Ježiš Jána napomína, aby to nerobili, Lebo kto robí divy v jeho mene, nemôže byť proti nim, ale za nich. Potom vynáša tvrdé slová o tom, že ak niekoho navádza na zlé ruka, alebo noha, nech ju odtne, ak oko, nech ho vylúpne, lebo je pre človeka lepšie kráčať životom zmrzačený, ak byť navždy stratený pre večný život.

Dialóg, ktorý je obsahom dnešného evanjeliového čítania, sa odohral po tom, ako sa Ježiš v čítaní minulej nedele pýtal svojich učeníkov, o čom sa cestou zhovárali (hádali) a poučení, že kto chce byť vo večnosti prvý, nech je teraz posledný, nech je sluha všetkých. Ježiš dáva učeníkom ďalšiu lekciu: pravý učeník prijíma dobro, nech by bolo kdekoľvek, lebo „kto nie je proti nám, je za nás“. Zároveň cez silné obrazy náležiace orientálnemu prostrediu vnímame správy o odsúdení tých, čo pohoršia maličkých.

Sledovať dnes spoločenské dianie vrátane politiky je tak trochu nutnosťou, ak chce byť človek informovaný. Či už sú to politické debaty vysielané rôznymi televíznymi stanicami populárne najmä v predvolebnom období, kedy sa naraz politici cítia zaviazaní svojim voličom a pociťujú akútnu potrebu byť im na očiach aj so svojimi optimistickými a ľúbivými plánmi, ale aj diskusie v Parlamente sprostredkované novinami či televíznymi správami. Ten, kto toto dianie sleduje, zvyčajne skôr či neskôr vidí univerzálny fenomén politickej komunikácie: ja som koalícia/opozícia, preto nebudem hlasovať za návrh protistrany, pretože by som ju tým predsa podporil. Ako učeníci v dnešnom evanjeliu: tiež nevnímali, čo tí druhí hovoria/robia, svoj úsudok si urobili podľa toho, koho vnímali. Nestalo sa aj tebe, brat/sestra, že ti napr. v práci niekto niečo povedal, poradil, chcel ti pomôcť, a ty si ho odbil napr. tým, že čo ti bude takýto radiť, veď je tu iba „pár dní aj s cestou“, „doteraz robil niečo iné a nemá predsa žiadne skúsenosti“ a podobne. Posudzuješ človeka, nie jeho myšlienku. Pozeráš sa teda na druhého svojimi, svetskými očami, a nevieš sa pozerať očami svojej viery. Vidíš obálku a podľa nej posudzuješ obsah. Je tu však aj ďalšia rovina textu: radikalizmus v odtínaní končatín či vylúpnutí oka. Iste, na prvý pohľad (či vlastne počutie) to pôsobí ako niečo, čo patrí do stredoveku a s nami nemá nič spoločného. Opak je však pravdou. Ježišove tvrdé slová o odtínaní si môžeme vztiahnuť aj na seba. Ak máme náchylnosť k nejakému hriechu, ktorej sa nevieme zbaviť, a tento hriech nás stále viac a viac pohlcuje, nepomôže iné, ako príležitosť k tomuto hriechu zo svojho života odťať, teda byť radikálnym. Jednou z vlastností hriechu je aj to, že si naň pomaly zvykáme a stáva sa nám stále bežnejším, samozrejmejším, a ak s ním niečo neurobíme, môže prísť čas, keď sa nám už ani ako hriech javiť nebude. Preto je liekom iba radikálne opatrenie, odťatie príležitosti k hriechu zo svojho života. Tento boj nie je ľahký. Máme však k dispozícii spytovanie svedomia, svojho spovedníka, spoločenstvo. Brat/sestra, dnes máme príležitosť či výzvu nazrieť do svojho vnútra a pozorne ho skúmať, či tam nenájdeme črtajúcu sa náchylnosť k hriechu, od ktorého začíname byť závislý. Vtedy je najvyšší čas spozornieť a začať bojovať. Lebo závislosť k hriechu je otroctvo a slepá ulička. Opak je cestou k Pánovi. Pozrieš sa do svojho vnútra, brat/sestra?

Pondelok 26. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 9, 46-50)

Učeníci rozmýšľajú, kto z nich je väčší. Ježiš im však ako príklad dáva dieťa s tým, že kto prijme takéto dieťa, prijíma Jeho a v Ňom aj toho, ktorý Ho poslal. A dáva poučenie: kto je medzi učeníkmi najmenší, ten je veľký. Vtedy sa ozve Ján s tým, že videli kohosi, kto v Ježišovom mene vyháňa zlých duchov, ale keďže nepatrí do ich skupiny, bránili mu v tom. Ježiš ich upozorňuje, že kto nie je proti nim, je za nich.

Lukášova verzia nedeľného evanjelia podľa Marka. Svätá Cirkev nám v krátkom časovom odstupe ponúka tú istú situáciu očami druhého evanjelistu. Nepochybne to má svoj hlboký zmysel. Obe nosné myšlienky sú mimoriadne dôležité pre každého z nás. Veď niet asi medzi nami takého, ktorý by sa nedostal do situácie, v ktorej by sa cítil väčší, dôležitejší, osožnejší ako ten druhý. Je to asi v nás: chceme byť navrchu, potrebujeme rozhodovať (často aj o druhých), cítime potrebu dokazovať si, akí sme dôležití a že sme viac ako niekto druhý. A niekedy to aj dávame patrične najavo, a to či už v rodine alebo v zamestnaní. Ježiš nám vraví, že kto chce byť prvý, nech je posledný. Že cesta k nemu vedie cez pokoru a službu. Veľkí sme nie vtedy, keď beriem, ale keď dávame. Brat/sestra, iste si zažil tú veľkú vnútornú radosť a dobrý pocit, keď si niekomu pomohol službou či niečím hmotným. Ťažko jej hĺbku porovnať s niečím iným. V každej svätej omši na výzvu kňaza „hore srdcia!“ odpovedáme „máme ich u Pána“. Máme, brat/sestra? Pozeráme sa na svet okolo nás očami zásad, ktoré nám v Desatore zanechal Boh? Nemáme kdesi v hĺbke duše nejakú oblasť svojej pýchy či egoizmu? Hľadať odpoveď na tieto otázky môžeme hneď v závere dňa, pri spytovaní si svedomia a večernej modlitbe. Nezabudneš na to večer, brat/sestra?

Utorok 26. týždňa

Evanjelium podľa Matúša (Mt 18, 1-5. 10)

Učeníci sa pýtajú Ježiša, kto je podľa Neho najväčší v nebeskom kráľovstve. Ježiš si privolá k sebe dieťa a učeníkom povie, že ak sa neobrátia a nebudú ako deti, nevojdú do nebeského kráľovstva. Čiže kto sa poníži ako dieťa, bude najväčší v nebeskom kráľovstve. Ježiš potom ešte varuje svojich učeníkov, aby neopovrhovali maličkými.

Dnes máme pred sebou Matúšovu verziu nedeľného aj pondelkového evanjelia. Matúšovo evanjelium sa považuje za jedno zo synoptických evanjelií, teda spolu s Markovým a Jánovým tvoria trojicu spisov, v ktorých vidieť mnoho podobností a spoločných tém, pretože ich autori vychádzali z tých istých prameňov. Centrálnou témou Matúšovho evanjelia je Božie kráľovstvo. Ježišovo gesto z dnešného evanjelia, ktoré mimochodom často znázorňovali umelci na olejomaľbách, má symbolickú hodnotu, pretože dieťa, ktoré v tých časoch nebrali veľmi do úvahy, je tu znakom viery a prijatia do Božieho kráľovstva. Nie však pre svoju nevinnosť, ale pre jeho dôveru a zverenie sa otcovi a svoju schopnosť byť posledným. Za pozornosť tu stojí aj zmienka o anjeloch detí, ktorí v nebi hľadia na tvár Otca. Aj každý z nás, brat/sestra, má toho svojho. Anjela strážcu. Je dobré si uvedomiť, že je to prejav obrovskej Božej lásky ku každému z nás, lebo aj cez tohto anjela sa snaží každého z nás priviesť do neba. Nezabúdame na tohto nášho blízkeho pomocníka? Brat/sestra, uvedomíš si niekedy jeho prítomnosť a úlohu? Venuješ mu niekedy aspoň strelnú modlitbu? Spomenieš si na neho, keď prosíš alebo ďakuješ? Dnes je spomienka na svätých anjelov strážcov. Vynikajúca príležitosť lepšie si uvedomiť ich prítomnosť vedľa nás, ich úlohu v našom živote a uvedomiť si tak, že aj so svojím anjelom strážcom sa môžeme a máme rozprávať: modlitbou, prosbou, vďakou, každý podľa svojej situácie a rozpoloženia. Lebo či sa už tešíme alebo strádame, vždy má zmysel obrátiť sa na svojho anjela. Nezabudneš, brat/sestra?

Streda 26. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 9, 57-62)

Ježiša stretá akýsi človek hovoriac, že pôjde za Ním všade, kam pôjde. Ježiš vraví, že líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Iného zase Ježiš oslovuje, aby išiel za ním, ten však chce najprv pochovať svojho otca. Ježiš ho vyzýva, aby išiel zvestovať Božie kráľovstvo. Ďalší chce ísť za Ním až keď sa rozlúči s rodinou. Tomu Ježiš vraví, že taký človek, ktorý položí ruku na pluh a obzerá sa pritom späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.

Ježiš je na svojej poslednej ceste do Jeruzalema a stretáva troch mužov. Všetky tieto stretnutia majú spoločného menovateľa: Lukáš ho podáva veľmi radikálne – Ježiš všetkých troch mužov žiada nasledovať ho tak náhle, že je zrejmé, že to pre nikoho z nich nie je nijako jednoduché. Zmysel je však v tom, že každý, kto chce Ježiša nasledovať, musí nekompromisne zanechať starý život so všetkými jeho znakmi a naplno sa orientovať na Ježiša. Aj v prípade, že treba zanechať myšlienku na účasť na pohrebe otca. Radikálnosť Ježišovej požiadavky dokresľuje fakt, že v jeho časoch bol pohreb niekoho z rodiny pre každého z nej posvätnou povinnosťou. Je to zároveň aj narážka na predpisy, ktorými sa v tých časoch musel riadiť každý veľkňaz: jeho posvätné úkony boli chápané ako priblíženie sa k Bohu, preto sa nesmel približovať k mŕtvolám, a to ani k mŕtvole vlastného otca. V tejto radikálnosti Ježišovu požiadavku chápali aj Jeho učeníci. Slovo „nasledovať“ v tomto kontexte znamená spoločenstvo učiteľa a jeho učeníkov. Napriek radikálnosti Ježišovho postoja tu však vidieť aj Jeho úprimnosť a záujem o každého z tých troch, pretože im ponúka návod čo robiť, aby dokázali splniť Jeho požiadavku. Aj každému z nás, brat/sestra, Ježiš ponúka svoju lásku a v nej nám pomáha vidieť Ho ešte lepšie a jasnejšie. Aj každému z nás chce ukázať cestu nasledovania. Spôsob, ako ju nájsť a ísť po nej spočíva v rozhovore s Ježišom. Hovorme Mu, brat/sestra, o všetkom, čomu v našich životoch čelíme, priznajme si naše slabosti či pochybnosti tak, ako to urobili tí traja z dnešného evanjelia. A čoskoro pocítime Ježišovu odpoveď. Prejavme Mu teda svoju vôľu ísť s Ním spolu a poprosme Ho o silu a schopnosti, aby sme to dokázali.

Štvrtok 26. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 10, 1-12)

Ježiš si vyvolí sedemdesiatich dvoch a v dvojiciach ich posiela všade, kam sa sám chystá ísť so slovami, že žatva je veľká a robotníkov málo. A žiada ich, aby si na cestu nič nebrali. Pri vstupe do domu majú povedať „Pokoj tomuto domu“, čo spôsobí, že ak bude v danom dome pokoj, spočinie aj na nich. Podľa toho budú vedieť, že v tom dome majú zostať, najesť sa a napiť, lebo aj oni si zaslúžia svoju mzdu. A ak ich v nejakom meste neprijmú, majú vravieť, že striasajú prach a že sa priblížilo Božie kráľovstvo. A že Sodomčanom bude vtedy ľahšie ako takémuto mestu.

V niektorých spisoch sa v tejto súvislosti uvádza počet učeníkov sedemdesiat. Toto číslo má reprezentovať národy zeme tak, ako sú uvedené v v Knihe Genezis, 10. kapitole. Je to taký istý počet, ako bolo starších Izraela. Možno práve preto si niektorí autori pri prepisovaní textov mysleli, že správny počet je sedemdesiat. Dôležitý je však fakt, že Ježiš sa im prihovára misionársky poukazujúc na neľahkosť tohto poslania, ktoré im prinesie rôzne napätia a príkoria pri vydávaní svedectva. Je tu aj istá podobnosť so svätým Františkom Assiským, ktorého si dnes pripomíname. Aj on so svojimi spolubratmi chodili po domoch s radostnou zvesťou, lebo pochopil, že Ježiš prišiel ľudí zmieriť nielen s Bohom, ale aj navzájom medzi sebou. Preto je dnes vhodná chvíľa aj na to, aby sme sa zamysleli, brat/sestra, nad tým, či aj my nemáme vo svojom okolí niekoho, s kým by sme sa mali a mohli zmieriť, odpustiť, pomeriť. Možno stačí iba naznačiť, urobiť ústretové gesto, a ten druhý spraví to isté. Iste taký krok nie je a ani nemôže byť jednoduchý, môžeme ale poprosiť Pána, aby nám pomohol. Možno sa také uzmierenie nepodarí na prvý raz, ale aj to prekonávanie samého seba stojí za to. Poprosme vtedy Boha, aby nám dal potrebnú silu a pevnú vôľu. A keď sa nám podarí zmieriť sa s niekým, s ktorým nás roky rozdeľovala rôznosť názorov, pocítime nielen radosť z obnovenia vzťahu, ale aj darovania lásky. Splníme si aj my svoje misijné poslanie, ktoré sne na seba vzali krstom. Stojí to za to, brat/sestra. Ak môžeš, skús to!

Piatok 26. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 10, 13-16)

Ježiš varuje mestá z Galiley Korozain a Betsaida a dáva im za príklad Týr a Sidon, v ktorých by sa ľudia – vidiac také zázraky ako tí v Korozaine a Betsaide, boli už dávno kajali. Preto im bude ľahšie ako Korozainu a Betsaide. Podobné varovanie ide aj ďalšiemu galilejskému mestu Kafarnaumu, ktoré – ak sa bude vyvyšovať do neba – prepadne sa do pekla. A napokon vraví, že kto pohŕda kajúcnymi, Ním samým pohŕda. A to znamená, že pohŕda aj Tým, ktorý Ho poslal.

Ježiš sa takto vyslovil po tom, ako opustil Galileu a vydal sa na cestu do Jeruzalema. Ľudia galilejských miest boli voči Nemu ľahostajní, ba dá sa povedať, že až nepriateľskí. Preto im prorokoval, že prepadnú Božiemu súdu. Ježišov tvrdý postoj tu však neznamená, že by bol pomstychtivý za to, že ľudia v tých mestách neprijali posolstvo, s ktorým prišiel. Náš Pán predsa taký nie je! On predsa nenúti ľudí k poslušnosti zastrašovaním. Je to prejav Jeho žiaľu nad tým, čo si ľudia v hriešnych mestách pre seba pripravujú tým, že zostávajú väzňami svojich vlastných hriechov. A to aj napriek tomu, že Boh im dáva jasne najavo svoju lásku a milosrdenstvo. Ježiš sa takto správa ku každému. Aj z nás, brat/sestra. Neopúšťa nás vo svojej bezhraničnej láske k nám a neustále sa snaží ponúkať nám pomoc. Preto máme stále možnosť, brat/sestra, s pokáním k Nemu pristupovať a snažiť sa zaslúžiť si Jeho lásku, ktorá sa prejaví v jeho pomoci a vypočutí našich modlitieb. Prosme Ho preto, brat/sestra, o silu pre skutočné, hlboké pokánie a odhodlanie naprávať chyby v nás, o ktorých vieme. Aby sme tak dokázali, postupne krok za krokom, meniť a zlepšovať svoj život na osoh nám samým, ale aj našich blízkych. A na osoh našim blízkym.

Sobota 24. týždňa

Evanjelium podľa Lukáša (Lk 10, 17-24)

Sedemdesiati dvaja učeníci, ktorých Ježiš poslal do rôznych miest, aby hľadali robotníkov na veľkú žatvu tak, ako sme si to čítali vo štvrtkovom evanjeliu, sa vracajú a radostne konštatujú, že zlí duchovia sa im v Ježišovom mene poddávajú. Ježiš im odpovedá, že aby sa neradovali na d tým, že sa im poddávajú duchovia, ale že ich mená budú zapísané v nebi. Zaplesá slovami: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým.“ Vraví, že Otec Mu odovzdal všetko. Napokon vraví učeníkom, že sú blahoslavené oči, ktoré vidia to, čo oni. Lebo mnohí proroci a králi to chceli vidieť, a nevideli, a počuť, a nepočuli.

Ježiš zaplesal v Duchu Svätom, čo znamená radosť a oslavu Boha z uskutočnenia Jeho plánu spásy. Toto slovné spojenie je v Novom zákone jedinečné. Ježiš potom vyslovuje nádhernú hymnickú modlitbu, v ktorej oslavuje svoj úzky vzťah s Otcom. Taký podľa Neho existuje aj v srdciach „maličkých“, teda tých veriacich, ktorí sa spoliehajú na Boha. Lebo iba oni môžu vidieť Božie kráľovstvo v Ježišových myšlienkach a skutkoch. Brat/sestra, to je priama výzva pre nás. Snažme sa aj my byť maličkými. Osloboďme sa od všetkého, čo nám bráni mať úzky vzťah s Pánom. Hlavnou prekážkou je hriech, ale aj zanedbávanie dobrého. Veď tak si to vravíme v každej svätej omši: „...myšlienkami, slovami  a skutkami, a zanedbávaním dobrého“. Potom prosíme „blahoslavenú Pannu Máriu, všetkých anjelov a svätých, i vás bratia a sestry, modlite sa za mňa...“ Brat/sestra, kedy naposledy si si tieto slová niesol svojím životom vtedy, keď si nebol v kostole? Spomenieš si na svoju ostatnú modlitbu za druhých, ktorou by si im – tak ako si ty prosil druhých, aby sa modlili za teba – pomohol? Čo chceš, aby robili druhí tebe, rob ty im. To platí aj o modlitbe. Niet medzi nami takého, ktorý by sa nepotreboval modliť a nepotreboval by ani modlitby druhých. Ak teda chceme, brat/sestra, aby sa za nás modlili, modlime sa aj my za druhých. najlepšie pravidelne. Skúsme si na tento úmysel rezervovať nejaký konkrétny čas, napr. každý štvrtok ráno alebo podobne. A keď sa budeme takto modliť za druhých, myslime nielen na tých živých, od ktorých očakávame, že sa budú modliť za nás, ale spomeňme sa aj na tých, ktorí nás predišli do večnosti. Sú už oveľa bližšie Bohu ako my a preto aj ich orodovanie nám môže mimoriadne pomôcť. A kto by nepotreboval pomoc, brat/sestra?

Na obr.: Ježiš s deťmi (Carl Bloch) Zdroj: verbumdomini.sk