Novinky

« Späť

13. týždeň cez rok (B)

13. týždeň cez rok (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 1. júla – 13. nedeľa v cezročnom období, (z); sv. Oliver Plunkett, biskup a mučeník; pondelok, 2. júla – Návšteva Panny Márie, sviatok, (b); bl. Eugénia Joubert, panna; utorok, 3. júla – sv. Tomáš, apoštol, sviatok, (č); sv. Anatol, biskup; streda, 4. júla – Streda 13. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Alžbeta Portugalská, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Prokop Sázavský, opát a vyznávač; štvrtok, 5. júla – sv. Cyril a Metod, slovenskí vierozvestcovia, slávnosť, (b); piatok, 6. júla – Piatok 13. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Mária Goretti, panna a mučenica, ľubovoľná spomienka, (č); sobota, 7. júla – Sobota 13. týždňa v Cezročnom období, (z); alebo sv. Anton Mária Zaccaria, kňaz a zakladateľ rádu, ľubovoľná spomienka, (b); alebo Panny Márie v sobotu, ľubovoľná spomienka, (b); sv. Vilibald, biskup; bl. Ifigénia, panna.

Evanjelizačný úmysel apoštolátu modlitby na júl: aby kňazi, ktorí s námahou a v samote pastoračne pôsobia, pociťovali neustálu pomoc a podporu Pána a spoločenstva.

Úmysel KBS na júl: nech sa oslavy dedičstva otcov naše viery, sv. Cyrila a Metoda, prejavia v živote národa.

Štvrtok je prvým štvrtkom mesiaca, teda deň modlitieb za duchovné povolania.

Piatok je prvým piatkom mesiaca.

Prvým čítaním 13. cezročnej nedele je úryvok z Knihy Múdrosti (Múd 1, 13-15; 2, 23-24). Hovorí sa v ňom o tom, že Boh nestvoril smrť, veď on všetko stvoril pre bytie. Aj tvory sveta sú pre život a nie je v nich jed smrti. Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla, preto ju okúsia všetci, ktorí mu patria.

Kniha Múdrosti je text, ktorý vznikol takmer na prahu kresťanstva, v druhej polovici I. storočia pred Kristom, a to v gréckom jazyku. Svojím obsahom patrí k múdroslovným spisom. Slúžila ako povzbudenie Židov rozptýlených medzi pohanmi v osvete k vernosti. Je to vlastne misijné dielo nepriamo adresované pohanom, aby aj oni objavili krásu biblického posolstva. Hádam najčastejšou témou náuka o nesmrteľnosti spravodlivých, čo je vlastne reakcia na pálčivý problém nezaslúženého utrpenia spravodlivého človeka. samotný dnešný úryvok hovorí nielen o úmysle Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a ako takého ho miluje bezhraničnou a bezpodmienečnou láskou, preto chce, aby žil večne, ale aj o druhej stránke človeka – jeho hriešnosti, ktorá ho pripravila o naplnenie pôvodného Božieho plánu a prvým hriechom otvorila cestu k smrteľnosti. Je zrejmé, že tu sa myslí ani nie tak smrť fyzická, smrť tela, ale najmä smrť pre večný život, teda smrť morálna a teologická. A tak treba, brat/sestra, rozumieť celému tomuto textu, najmä jeho poslednej vete.

Druhé čítanieje z Druhého listu Korinťanom (2 Kor 8, 7. 9. 13-15). Pavol sa v ňom obracia na spoločenstvo v Jeruzaleme, aby ich povzbudil. Slovami o tom, že ak vynikajú vo viere, slove, v poznaní, nech vynikajú aj v diele lásky. A za vzor dáva samotného Ježiša, ktorý sa stal chudobným, aby sa človek Ním obohatil. A vysvetľuje, že podstatou nie je to, aby sa človek pomocou druhému ochudobnil, ale ide o to, aby ten, kto má mnoho, neutápal sa v prebytku a ten, kto má málo, aby nemal nedostatok.

Pavol týmito slovami chce podporiť Jeruzalemčanov v ich problémoch, ale najmä potvrdiť hlboké spoločenstvo medzi kresťanmi hebrejského pôvodu a kresťanmi pochádzajúcimi z pohanstva.je si vedomý problémov, ktoré majú kresťania v Jeruzaleme a snaží sa ich aj takto podporiť. Veď usporiadal aj zbierku, ktorou sa im snažil pomôcť. Významná je najmä posledná veta úryvku: pomoc druhému nemá priviesť toho, ktorý pomáha, na mizinu, ale má vyrovnať rozdiely. Tento problém je aktuálny aj dnes, ba možno povedať, že je čoraz vypuklejší. Veď napr. osem ľudí na svete vlastní toľko majetku ako polovica sveta. Alebo najbohatšia elita sveta, tvorená pár ľuďmi, dnes vlastní 88 % svetového bohatstva. Denne sme svedkami, čo s ľuďmi robí to obrovské bohatstvo, ktoré ani nedokážu a nemôžu efektívne minúť vo svoj prospech, len ho hromadia. A keď okázalo niekomu poskytnú „odrobinku“, tvária sa patrične dôležito. To však nie je hrdinstvo. Pamätajme aj my, brat/sestra na to, že ak máme pomôcť, neznamená to, že sa máme zruinovať. Iba zmierniť rozdiely. A na to máme každý dostatok možností.

V evanjeliu podľa Marka (Mk 5, 21–43) sledujeme Ježiša, ku ktorému prišiel predstavený synagógy Jairus s prosbou o záchranu svojej dvanásťročnej dcéry. V dave, v ktorom bol Jairus, bola aj žena, ktorá 12 rokov trpela krvotokom. Tá sa ani neodvážila obrátiť na Ježiša, iba sa dotkla Jeho rúcha, lebo verila, že ju to uzdraví. Presvedčila sa, že jej viera ju naozaj priviedla k uzdraveniu. Jairus bol skúšaný viac. Požiadal Ježiša o záchranu dcéry, ale skôr, ako k nej Ježiš prišiel, dostal Jairus správu, že jeho dcéra zomrela. Aj v tejto zdanlivo už beznádejnej situácii neochabol vo viere a napriek výzvam iných, aby už neobťažoval Ježiša, vytrval vo svojom úsilí a napokon sa dočkal okamihu, kedy Ježiš jeho dcéru priviedol k životu.

Po tom, ako sme si v sobotu vypočuli príbeh o stotníkovi, ktorý sa necítil ani hodný, aby Ježiš prišiel do jeho domu uzdraviť mu sluhu, ale hlboko veril, že na jeho uzdravenie postačí Ježišove slovo, máme dnes pred sebou ďalšie dva príklady, ktoré majú spoločné nielen symbolické číslo 12, ale najmä hlbokú vieru. Napokon – Ježiš úlohu viery zdôraznil mnohým, ktorých uzdravil. Sýrofeničanke povedal: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28), Bartimejovi vravel: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10, 52), hriešnica tiež z Ježišových úst počula: „Tvoja viera ťa zachránila, choď v pokoji.“ (Lk 7, 50). Obaja dnešní protagonisti boli vlastne v zúfalej situácii. Jairus ako úradník v dobrom postavení sa dokázal pred všetkými pokoriť a hodiť sa Ježišovi k nohám. Žena s krvotokom už iste bola na konci svojich síl a ako sa vraví „topiaci sa aj stebla chytá“. Osobitnú skúšku viery podstúpil Jairus, ktorý si vypočul správu o smrti svojej milovanej dcéry a napriek tomu nepodľahol tlaku okolia, ktoré ho žiadalo neunúvať Ježiša, veď už je všetko vlastne stratené. Ale jeho viera neochabla a on aj tak veril, že Ježiš jeho dcére dokáže pomôcť. A On to dokázal. A nielen v tomto prípade. Vieme, že Ježiš vzkriesil aj naimského mládenca aj Lazára. Títo vzkriesení ľudia môžu byť pre nás symbolom ľudskej duše, ktorá sa môže nachádzať v rôznych stavoch hriechu: od takého, ktorý je síce vážny, ale ešte ho ľudia okolo nás nevidia a najbližší sú z nás smutní a plačú (Jairova dcéra), cez hriech taký vážny, že už ho vidí aj celé naše okolie (veď naimského mládenca už viezli na cintorín a všetko sa zdalo byť uzavreté) a nad hriešnikom nariekajú aj ľudia z jeho okolia a považujú ho už za mŕtveho až po hriech, ktorý je taký vážny, že človeka dostane až do úplného rozkladu (ako Lazár, ktorý sa už v hrobe tri dni rozkladal, a predsa bol vrátený do života). Všetky tieto situácia nás vlastne uisťujú, že nech už sme v akomkoľvek stave našej duše, Ježiš je pripravený a schopný nás vrátiť na cestu spásy, ak o ňu pokorou, prosbou, vyznaním hriechov a pokáním prejavíme úprimný záujem. Je to veľká a výborná správa, brat/sestra. Nie preto, aby sme sa na Božie milosrdenstvo opovážlivo spoliehali, ale preto, že môžeme pamätať na to, že v každej situácii, v ktorej sa ocitneme, máme istotu láskavého Spasiteľa, ktorý bude čakať na náš prejav pokory a prosby. Žiadna situácia, žiadny hriech nás teda vopred nezatracuje, ak to my sami nebudeme chcieť. Je to teda v našich rukách. Ak si teda položíme každý z nás, brat/sestra, otázku, v akom stave je naša duša, ku ktorému z týchto troch – Jairova dcéra, naimský mládenec, Lazár, by sme ju mohli pripodobniť?

V pondelkovom evanjeliupodľa Lukáša (Lk 1, 39-56) sprevádzame Máriu na jej ceste do judejského mesta, kde hodlala navštíviť Alžbetu. Vošla do Zachariášovho domu a po tom, ako Alžbetu pozdravila, Alžbeta cítila záchvev svojho dieťaťa a pýtala sa Márie, čím si jej návštevu zaslúžila. Mária potom povedala slová, ktoré dnes poznáme ako modlitbu Magnifikat (Velebí moja duša Pána, ... – https://www.youtube.com/watch?v=OfbFvXvW9pM).

Lukášovo evanjelium je najdlhšie. Ako vieme, okrem toho napísal aj Skutky apoštolov. Úryvok, ktorý dnes počúvame, je výjav, ktorý sa odohral po tom, ako Márii anjel zvestoval, že sa stane Božou matkou a ona povedal svoje fiat. Akoby sa tieto dve udalosti zjednocovali vo svojej podstate zvestovania narodenia. Obe nosia pod srdcom nový život – Mesiáša a Jeho predchodcu. Obe tieto ženy prežívali veľké okamihy aj pri vzájomnom stretnutí: Alžbeta naplnená Duchom Svätým spoznala v Márii matku Pána, Mária sama prijala povzbudenie od Boha. Veď ho veľmi potrebovala, lebo aj ona sa stretala s mnohými problémami a išla po neznámej ceste. Iste si kládla mnohé otázky, ako „prečo ja?“, „prečo teraz“ a nie až po tom, ako spojila svoj život s Jozefom a možno aj „ako ďalej“ v tejto úplne novej a celkom nečakanej situácii. My sme na našich životných cestách, brat/sestra, v podobnej situácii. Často čelíme novým, nečakaným a nepoznaným situáciám a možno sa aj my cítime zaskočení, prekvapení a neschopní vyrovnať sa s nimi. Vezmime si preto príklad z týchto dvoch svätých žien, pamätajme aj my na to, že Boh je aj s nami, veď si nás vyvolil v našom mieste a čase a sľúbil, že bude s nami. Iste má s nami plány, ktoré sú a budú pre nás požehnaním. Hľadajme aj my vo svojom okolí „naše Alžbety“, aby sme sa naplnili Božou láskou a odhodlaním kráčať tou cestou, ktorú nám Pán pripravil.

V evanjeliu z utorkapodľa Jána (Jn 20, 24-29) na sviatok sv. apoštola Tomáša sme spolu s apoštolmi vo chvíli, kedy medzi nich prichádza práve Tomáš a oni mu zvestujú, že videli Pána. On však odmieta uveriť, kým neuvidí na Jeho rukách stopy po klincoch a nevloží prst do Jeho boku. Keď po ôsmich dňoch Ježiš opäť prichádza medzi apoštolov, Tomáš je už medzi nimi. Ježiš vojde, aj keď apoštoli sú za zatvorenými dverami a osloví Tomáša so žiadosťou, aby sa sám presvedčil, že je to skutočne On. Tomáš v pokore reaguje: „Pán môj a Boh môj“. Vtedy Ježiš reaguje tým, že blahoslavení budí tí, ktorí nevideli a uverili.

O tomto, treťom zjavení sa Ježiša, hovorí iba apoštol Ján. Tomáš, zvaný Didymus (dvojča) sa na vlastnej koži presvedčuje o pravdivosti slov o Ježišovom zjavení sa ako Zmŕtvychvstalého. Tomášovo vyznanie je jedným z vrcholných vyjadrení novozákonnej viery. Ježišovo blahoslavenstvo je určené veriacim vtedajších čias, ale aj nasledujúcich storočí. Tieto slová, brat/sestra, sú pre nás hlbokým odkazom. Samé vzbudzujú v nás vieru v Ježiša, Božieho Syna, nášho Mesiáša a Spasiteľa. Lebo aj my sme často „neveriaci Tomášovia“, ktorých dôvera je nízka alebo žiadna a odkazujeme sa iba na naše fyzické zmysly. A iste sa každý z nás mnohokrát presvedčil, že našimi piatimi zmyslami dokážeme vnímať iba časť sveta a mnohé sa deje mimo nich a my potom cez ne zisťujeme iba dôsledky. Často sú to veci, o ktorých by sme vopred nikdy neboli povedali, že sa môžu stať. Spomenieš si, brat/sestra, aj ty na niečo zo svojho života, čo ťa zaskočilo tým, že by si nikdy nebol predtým povedal, že také niečo sa (ti) môže stať? A tak ak budeš niekedy pochybovať či cítiť, že dôvera nie je taká, akú by si potreboval spomeň si na túto situáciu alebo na neveriaceho Tomáša a skús vstúpiť do seba a dôverovať Bohu. Uvidíš, že sa ti to vráti. A nepochybuj, že pozitívne.

V evanjeliuv stredu (Mt 8, 28-34) Ježiš prichádza do gadarského kraja, keď mu v ústrety vybehli dvaja posadnutí zlými duchmi. Zakričali na Ježiša: „Čo ťa do nás, Syn Boží?! Prišiel si sem predčasne nás mučiť?“. A potom Ho začali prosiť, aby ich poslal do čriedy svíň. Ježiš im povedal: „Choďte“. A oni vošli do čriedy a tá sa vzápätí hnala dolu svahom a zahynula vo vodách. Pastieri, ktorí čriedu pásli, v meste ľuďom všetko vyrozprávali. Na to celé mesto vyšlo Ježišovi naproti a prosili Ho, aby odišiel z ich kraja.

Udalosti dnešného evanjelia predchádza Ježišova horská reč, po ktorej začal konať už svojimi rukami: urobil tri zázraky. Prvým bolo uzdravenie malomocného, druhý zázrak je činom na diaľku, keď uzdraví stotníkovho sluhu a tretím je uzdravenie Petrovej testinej. A po tom všetkom sa Ježiš preplaví na druhý breh, do mesta Gadara, pričom utíši búrku. Gadarčania boli väčšinou pohania. A zlý duch, hroby, svine, jazero a more – to všetko v biblickom jazyku predstavuje zlo. Ježiš preto vykoná exorcizmus proti tomuto zlu a satanizmu. Gadarčania to však nepochopia, keďže ako pohania sa pohybujú iba po povrchu udalosti. Tento príbeh je prvým, v ktorom Ježiš ohlasuje evanjelium pohanom. Pastieri, ktorí prišli do mesta plní nadšenia vyrozprávať, čo zažili, boli vlastne evanjelizátori. Dá sa povedať, že neúspešní evanjelizátori, keďže sa im nepodarilo oduševniť Gadarčanov, aby uverili. Naopak – tí išli v ústrety Ježišovi a posielali Ho preč. My sa asi, brat/sestra, tiež z času na čas stretneme s takou situáciou, kedy ako evanjelizátori neuspejeme, kedy naša snaha podeliť sa s niekým o svoju vieru nepadne na úrodnú pôdu. Ale nesmieme sa tým nechať znechutiť. Veď to je to, čo od nás žiada Ježiš. Ostatné, čo sa bude diať v hlavách tých, s ktorými sme svoju vieru zdieľali, je v Božích rukách, v pôsobení Ducha Svätého. Preto vytrvajme. A ak sa nám podarí uspieť aspoň v jedinom prípade, naše úsilie stálo za to!

Štvrtkové evanjelium (Mt 28, 16-20) na sviatok svätých Cyrila a Metoda hovorí o tom, ako Jedenásti prišli do Galiley, klaňali sa Mu, ale niektorí pochybovali. Vtedy Ježiš povie, že Mu je daná všetka moc na nebi i na zemi a posiela ich učiť všetky národy a krstiť ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A uistil ich, že je s nimi až do skončenia sveta.

Tento text je samým záverom Matúšovho evanjelia. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa slávnostne zjavuje svojim učeníkom na vrchu v Galilei. Odovzdáva im misijné poslanie svojej Cirkvi, aby sa mohla rozrastať, krstiť ľudí a učiť ich Kristovým zákonom, najmä zákonu lásky, pravdy a slobody. Tento text je pre dnešný sviatok mimoriadne príznačný. Veď dnešný deň si spomíname na dvoch významných pokračovateľov Ježišových učeníkov a realizátorov Jeho misijného poslania – našich vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda. Iste, keď prišli na naše územie, naši predkovia už boli kresťanmi. Obrovskou zásluhou oboch vierozvestcov však je, že im vieru a evanjelium predstavili novou, zrozumiteľnou formou, čím sa pre nich stali kľúčom k ich pochopeniu je to, brat/sestra, ako keď sme v krajine, ktorej reč neovládame – síce mnoho vycítime, ale často ani podstatu nerozumieme. Nie nadarmo náš jazyk tento stav výstižne označuje jazykovou bariérou. Je výborné, že dnes už máme všetky cirkevné úkony v slovenčine. Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že preniká dovnútra každého. Dnes možno povedať, že novým jazykom mladej generácie, o ktorú stojíme a z hľadiska viery, je elektronická komunikácia. Ako som raz počul medzi mladými: „kto nie je na Facebooku, neexistuje.“ A tak sa dnes otvárajú nové možnosti evanjelizácie, ktoré majú šancu preniknúť medzi mladých a systematicky ich formovať: sociálne siete, webový priestor. Slovo „vlog“ (video blog) je v slovníku mladých bežným a mať svopj kanál nie je nijako mimoriadne. Je vynikajúce, že mnohí to už pochopili – vynikajúci video kanál s bohatým obsahom najmä slova má už dlhšie bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko (https://www.youtube.com/channel/UC7k0fPYCiNv6VPQ2C1InccQ), mnoho užitočného sa možno dozvedieť z kanála benediktínskeho mnícha Michala Mária Kukuču (https://www.youtube.com/channel/UCp4Mp5jrGhc_3Z2eHjk7pLQ?pbjreload=10), dôležitosť tejto formy komunikácie pochopili a venujú sa jej dlhodobo aj viaceré rehole, napr. aj Saleziáni (https://www.youtube.com/results?search_query=saleziáni), misionárska rehoľa verbistov (https://www.youtube.com/results?search_query=verbisti) a mnohí ďalší. Na webe možno nájsť dnes už nepreberné množstvo farských webových stránok, kresťanských médií a podobne. Brat/sestra, ak si z tej mladej generácie, nezabúdaj, že tento priestor je plný nielen zábavy, ale aj mimoriadne hodnotných a neustále aktuálnych a aktualizovaných informácií, ktoré ti budú na trvalý osoh. Neignoruj ich!

V piatkovom evanjeliu z Matúša (Mt 9, 9-13) sledujeme Ježiša,ako vidí sedieť na mýtnici človeka menom Matúš, ktorého vyzve, aby šiel za ním. On ho poslúchol a nasledoval Ho. Potom Ježiš sedel za stolom s mýtnikmi a hriešnikmi, začo bol tvrdo atakovaný farizejmi. Ježiš im svoj postoj vysvetľuje jednoducho: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“ S dôvetkom, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Matúš, daňový úradník, čiže mýtnik, nasleduje Ježiša. Mýtnici boli miestni ľudia poverení rímskymi autoritami vymáhaním daní od obyvateľstva, ktorí sa pri výkone tejto činnosti snažili získať pre seba čo najviac výhod. Preto ich ľudia nenávideli, opovrhovali nimi a považovali ich za veľkých hriešnikov. Farizeji boli ľudia strednej vrstvy, ktorí považovali za svoju úlohu dodržiavať ústne tradície a Starý zákon, pričom obe chápali ako rovnocenné. Mali väčšiu podporu ľudí ako vysoká šľachta – saduceji, ktorí boli bežnému človeku oveľa viac vzdialení. Ježiš teda učí farizejov, aby svoju pozornosť sústreďovali na tých, ktorí ju najviac potrebujú, aby ich vyhľadávali a pomáhali im milosrdenstvom a ponúkali im vieru. To je vlastne aj naša dnešná úloha. Budeme iste voliť iné formy a metódy, ale podstata zostáva tá istá. Každý z nás, brat/sestra, sa z času na čas stretne s niekým, kto je v nejakej forme núdze a potrebuje pomoc. Nielen hmotnú, často je najcennejšia tá slovnú – dať pocítiť podporu, zdieľanie, dať možnosť sa vyrozprávať a trpezlivo vypočuť. Často bývame uzavretí medzi „tými svojimi“, a pritom popri nás sa niekedy objavia ľudia v núdzi. Preukážme im teda svoje milosrdenstvo, často to nič nestojí, iba dobré slovo či trpezlivosť. Modlime sa preto, aby sme mali naše srdcia naplnené milosrdenstvom a otvorenosťou k všetkým, ktorí to potrebujú. Aby sme si príležitosť k pomoci vedeli všimnúť a využiť ju.

V sobotnom evanjeliu (Mt 9, 14-17) pokračujeme tam, kde sme včera prestali. Ježiša sa učeníci Jána Krstiteľa pýtajú, prečo sa oni a farizeji často postia, a Jeho učeníci sa nepostia. Ježiš im to vysvetlí na príklade svadobných hostí, ktorí nesmútia, keď je ženách s nimi, ale keď už s nimi nebude, prídu dni, kedy sa budú postiť. A pripomenie dva príklady a záplate z novej látky na starý odev a nalievanie nového vína do starých mechov.

Tieto slová akoby pripomínali, čo je najdôležitejšie. A pranierujú to, čo je aj chorobou dnešnej spoločnosti – častokrát je dôležitejšia litera zákona ako jeho duch. Zabúda sa na človeka, pre ktorého ten zákon bol napísaný, a tvrdo sa presadzuje nejaký samoúčelný text, ktorý pri takomto spôsobe uplatnenia sa napokon obráti proti človeku, pre ktorého bol napísaný. Asi ako s našou farskou škôlkou: úrady odsúhlasia projekt a prostriedky naň, ale keď dôjde k menším úpravám, ktoré nemenia podstatu diela, vzniká neriešiteľný problém byrokratickej bariéry, pre ktorú je dôležitejší papier ako človek. Akoby to bolo typické pre nás – Slovákov. Veď nie nadarmo sa hovorí, že sme „pápežskejší ako pápež“. A tohto sme svedkami nielen v politike, ale aj v bežnom živote. Keď sa nám niečo nehodí, hľadáme formálne výhovorky, ale keď nám niečo vyhovuje, vieme prekonať aj vážne prekážky. Preto skúsme pamätať, brat/sestra, aj na to, čo je prvoradé, teda čo je cieľ, a čo je akoby druhoradé, teda prostriedok na jeho dosiahnutie. Neosoží nikomu, keď si tieto dva pojmy budeme (účelovo) zamieňať.

Na obr.: Ježiš kriesi Jairovu dcéru (Vasilij Dmitrijevič Polenov, 1871)