Prvý nám pripomína našu pozemskú existenciu. Povinnosť byť verný pozemskému. Akokoľvek by sa nám svet zdal zlým, nemáme právo z neho ujsť. Od sv. Františka z Assisi sa zachoval list jednému z predstavených rehole, ktorý chcel kvôli ťažkostiam ujsť do pustovne. A František mu píše, že napriek všetkým ťažkostiam je jeho pustovňou práve to miesto, kde sa nachádza. „Žiadna orientácia na Boha nemá viesť do zvláštneho sveta, nezrozumiteľnej čudnej reči a úteku od reality.“ (Simona Weil) 

Druhý výrok pripomína, čo tento svet nevyhnutne potrebuje a všetko svetské si bez toho nevystačí: pravdu o Bohu. Len technika, veda, kapitál a všetky autonómne pozemské skutočnosti si samé nevystačia. Niekto a Niečo im musí dávať smer, poriadok a dôvod humánne spolu existovať. V mnohých častiach sveta je to ešte stále kresťanstvo. Či bude aj naďalej principiálne ovplyvňovať dianie spoločnosti, to záleží na nás. Ak bude kresťanstvo jednotlivcov slabé, bude ním aj svet menej ovplyvňovaný. Ak bude život z viery dôsledný, bude sa tým musieť riadiť vo svojich základných zákonoch a rozhodnutiach aj sekulárna spoločnosť. 

 

Prispieť by sme k tomu mohli napríklad skvalitnením troch  postojov, ťažiskom zbožnosti jedného 91-ročného jezuitu, ktorý sa v nich ešte stále cvičí a znova učí: hovoriť, počúvať a láskavo konať.

Hlasno hovoriť o podstatnom, nevynímajúc tému Boha a témy o aktuálnych domácich, či spoločenských  problémoch. Ak budeme mlčať, aj kamene nás zahanbia.

Počúvať s empatiou, najmä najbližších, ale aj radosti a starosti národa a sveta. Jeden z najaktuálnejších prejavov lásky k blížnemu.

A láskavo konať – opak činnosti len pre zárobok, kariéru, moc a osobnú zábavu. Činnosť od srdca, ako služba, solidárne konanie a zodpovednosť pred tvárou dejín ľudstva a Boha. Liturgia, ktorá v tom momente nepotrebuje žiadne iné prejavy modlitby a zbožnosti. 

 

Pôstne obdobie – ako výzva byť zaprášení prachom tohto sveta, možno až po hlavu, ale z očí a mysle nestratiť nebo a jeho svetlom ožarovať svet.

 

Autor: J.M. Prachár